ZO SND

PAVOL ORSZÁGH HVIEZDOSLAV:  ČASY, ČASY, MRCHA ČASY
Nová budova SND, Modrý salón


Účinkujú:
 Štefan Bučko, Peter Pavlík, Andrej Remeník

Réžia: Peter Weinciller
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Pohybová spolupráca: Michal Dudáš

Úprava textu: Juraj Fotul
Scéna a kostýmy: Markéta Plachá
Hudobná spolupráca: Vladimíra Semanová Široká   toto do rámčeka, okienka, vizitky?

V dnešnej dobe sa čoraz viac sťažujeme na zlé časy. Akoby ich tvoril ktosi za nás a my sme len nešťastné obete, ktoré sa smú sťažovať. Akoby vôbec nezáležalo na našich najobyčajnejších rozhodnutiach. Akoby nezáležalo na tom, čo si myslíme, čo vyslovujeme a čo činom vrývame do spomienok našej Zeme. Akoby nezáležalo na našich snoch, úsmevoch a dobrých skutkoch. Akoby boli čímsi prekonaným. Akoby ľudskosť bola trápne zastaraná, a asi by mala radšej prepustiť miesto kyber-tvorom.

 

Časy, časy, mrcha časy,

kedyže sa polepšíte,

kedy svitne zora spásy

na pošmúrnom Tatier štíte?

V Modrom salóne Slovenského národného divadla prekvapivo hravo, radostne, ale najmä podnetne rozozvučal sa stále aktuálny Pavol Országh Hviezdoslav. Reflektuje nástrahy Molocha mamony v ostro-vtipnej inscenácii poetických diel Pomsta mŕtvych, Deľba dedičstva, Noc je, Letorosty, Nový svet. Básnik nastavuje zrkadlo tým, čo sa tak húževnato starajú o svoje hmotné blaho. Tým, čo sú schopní klaňať sa zlatému teľaťu dúfajúc, že ešte aj po smrti budú vlastniť prestížne miesto na cintoríne. Až „kostlivci“ musia ožiť, aby ego dostalo konečne na frak…


Časy, časy, mrcha časy,

kedyže sa polepšíte?

 

Časy vzteku, časy besu,

kedyže sa vyzúrite?

 

Kedy anjel mieru, plesu

zjaví sa na Tatier štíte?

 

Bude-li to dlho ešte

tak, a či snáď bude navždy,

bude-li?

 

Po vás, krivda, planstvo, blude!

Len kolomaž ak z vás zbude –

ku tomu ste dozreli!

 

I kto už, Bože, ľud ten rozveselí!?

Kto poteší ho?

Kde nálada tá svetlá našich krajov,

tá rozkoš grúňov, teplo údolí?

 

i brala smavý žvast a dudy hájov,

hvizd drozda, penka v spev, krik sokolí …?

 

Mrskni metla, jak sa sluší,

nech v tých dušiach plameň zhučí!

 

Iste, duša človeka sťa Popoluška dostala za úlohu rozpoznať a prekonať prekážky hmotného neporiadku. No Popoluška sa nechopila metly, aby sa mohla sťažovať na to, že je slúžkou. Naopak, ona si podrobila nástrahy usilovnou a láskavou prácou. Mrská metlou a upratuje si v duši, aby vytvorila priestor pre rozblčanie sa čo najväčšieho plameňa Ducha. Hviezdoslav však prostredníctvom muzikálne i pohybovo nadaných hercov pripomína v inscenácii Časy, časy mrcha časy, že to nie je také jednoduché. Nie každý dokáže byť skromnou Popoluškou, poslušnou voči Cnostiam. Ba priam, človek vie byť zradcom svojej slobody, svojho svedomia. A to si so sebou nesie aj patričné následky.

 

Rado by seba, tú zem rozboriť,

bo mok žíl jeho jasný – mračný jeho cit

vynáša zradný človek hor´

slobode, cnosti na úkor…

 

Hej, byt tu peleše, byt už len nešplechy:

bi, srdce, zhusta tluč na pomstu za hriechy!

Mec vulkány:

keď také zevia už oddávna hrtany;

stras chrbátom, že padnú modly sveta,

že nože v srdcia pravdy mierené

sa vrátia v srdcia zlosťou zježené –

až zosujú sa brehy v svoje rieky,

bo veď zlý svet len smetil v ne naveky;

pozasyp svoje žily,

bo otravu a smrť z nich vždy točili;

…nech koniec je, už koniec raz –

zas odsek časov v knihe vekov, zas!

 

Je priam neuveriteľné, ako nám vizionársky odpovedá Hviezdoslav na naše dnešné ponosovanie. Aký uvedomelý návod skrotenia hmoty a povznesenia duše k Duchu konečne zaznieva v súčasnom umení! Divadlo oživilo poetické slovo, ktoré vyzýva k vnútornému mravnému skutku. Oživilo dávno nepoužívané „hviezdoslavizmy“, ktoré získavajú aktuálnu silu nového divadelného javiskového jazyka možno práve tým, že oživujú dávno nevidené, nepočuté a neohmatané Cnosti…


Čo z nás bude, ak sa v stálom

boji tom o bytie tuhšie

nelapíme života,

každým tela nervom, svalom,

každým vláknom, vláskom duše…?

 

Čo z nás bude?

Svedomie mi šepotá:

Možný iba taký súd je:

ledač – bedač – holota …

 

Kto chce žiť, sa musí kývať:

toť! ten bič, čo, čihí-hota!

durí koníčky i – nás…

Preťahovať sa zívať

v leňoškách: trc, za robota!

 

Iba kto sa zhýňa, zháňa,

ktorú zajal, na postati:

nad hmotou ten zvíťazí;

 

Zboriť vetché, nové tvoriť,

neduh vyplieť, vsadiť zdravie.

 

Ináč v hrob ak nebezpečie

strhne ľud ten schopný, chtivý:

stĺp mu u hláv bude stáť,

jehož nápis svetu rečie:

Tu ten národ nešťastlivý

leží si, hľa,

ktorý, hoc bol žil by rád,

zanedbala, usmrtila,

pochovala jeho — znať!…

Ako dobre sa dá aj dnes rozumieť stále aktuálnemu scenáru mocných – vrchnosti; znate, ktorá egoisticky zanedbáva a usmrcuje svoj národ. Ktorá odvádza pozornosť, rozpredáva pôdu, poškvrňuje posvätné, svojvoľne sa zahráva so slovami, prekrúca fakty a stavia na lžiach. Avšak prečo jej to dovoľujeme?! Na istej bratislavskej ulici čnie sa tabuľa na pamiatku amerického prezidenta T. W. Wilsona za podporu Slovákom pri napĺňaní ich túžby po slobode; so slovami: „Radšej by som patril k chudobnému národu, ktorý by bol slobodný, ako k bohatému, ktorý opustil svoju lásku k slobode.“ A tak prestaňme sa sťažovať. A zakončime to s Hviezdoslavom. Pokúsme sa však už pokročiť z pasívneho vnímania slova k jeho tvorivej moci:


No, tak, vzchop sa, mlaď!

V boj s hydrou-chmurnou tou! … veď, hromy-strely!

či ja mám, starý, večne vyhúdať?