HRANICA
Uprostred chladných vánkov nakláňa sa strom
ale s novým lístím je svieži a smutný nad mestom
odkiaľ sa na asfalte ozývajú kroky oboch pohlaví
i prekliatie diabla medzi kameňmi
Kláštorná klauzúra tehla a záhrada
všetko je zelené a hlboké
A zo záhybov ďalekého času vzlietajú vtáci

PREDSTAVA
Od tejto chvíle všetko je nové v našom svete
Mladá dievčina ktorú som poznal po sviežom dychu
nosí meno Predstava
Stále je krstená prívalmi búrok
v hlbinách srdca Je to Predstava
aj keď sa zima dotkla jej bielych nôh
a usmrtila jej milovaný vavrín Zelený oblak
pláva aby zovrel hrubý kmeň stromu
a moju lásku nesie v Predstave

JELEŇ NOCI
Ak striehnete na jeleňa schúliť sa musíte
do klbka a v páľave splynúť
v úkryte na kolenách pred úsvitom
so zatajeným dychom v húštine hôr

Nepokojný byť obratný a strašný a ľstivý
na všetko pripravený a nevyhnutný byť
a ako žena sladký
to znamená nahý vojsť do svojho osudu

Váš osud vlečie osud
neviditeľného a nečujného zvieraťa
ktoré sa prvé nezjaví
na miestach temnej zášte

Vyšla vaša duša ten zlorečený lovec
aby si dušu jeleňa v diaľke pripútala
ešte skôr ako sa zjaví a duša zvieraťa
ešte skôr ako vás zavetria jeho nozdry

Tá urputnosť uniknúť keď božský výskok
na nevídanú skalu vrhne tieň
Ten obratný a dômyselný zápas vašich túžob
ktorý len výstrel ukončí

Dosiahnuc tajomný bod nakoniec
výstrel bude poslednou vašou túžbou
i celý váš osud
premietnutý do jemného osudu jeleňa

Zatiaľ čo krv pritemnú odmenu vám nesie

JELEŇ
Uštvaný jeleň umiera v ozvene skál
nad celým krajom mojich poblúdení. Nemám nič,
čím by som ho oživil alebo ľúbil.
Ale je to môj nádherný druh. Jeho volanie
vyvádza ma z tohto zvädnutého života.

POÉZIA
Priveľký záujem o hlad a nenávisť.
Pozorujeme vás v ohrození zeme,
v ohrození srdca, v ohrození Boha.
Dvíha sa neľútostné modré oko a vraví nám:
Pozrite sa na toho – cez túto štrbinu to pochopíš –
koho sa neopovážili nazvať menom naši otcovia.

V ohrození života, v ohrození lásky,
v ohrození spásy národov a Boha
neľútostné modré oko
hovorí: Cez štrbinu prirodzených nízkostí!
A ty sa cítiš, sasanka, väčšmi krvavá a nesmrteľná.

FÚGA
Vyšla som z tieňa svojho hlasu
márne som bežala bolo to v mojich temnotách
uprostred seba samej osamelej som nariekala
z múrov som zostúpila po hodvábnom rebríku
Strážcovia boli mŕtvi

Ušla som na pusté územia
rozložená som bola na dlhé slnečné svetlá
zranili ma blesky plné hrôzy
cítila som že v behu ma opúšťajú údy
lebo okolie bolo holé a mŕtve od zimy

Trvala som menila som všetky farby
videla som ako vzácne perly vädnú
Bezfarebný neprítomný svet ako mrak
píjal z môjho údesu
a ja som uzrela plačúcu budúcu krásu

VTÁCI
Temní a cliví vtáci poletujú medzi stĺpmi
tíšia zrak bedára a navrávajú mu
že smrť sa nad ním ešte nevystrela
studená a plná nečistých červov
Zatiaľ čo druhá smrť možno pristúpila
na ružovú a nežnú hru dávnych úst
tých vinných a boľavých uprostred leta
ako aj temní a cliví vtáci ktorí ju nesú

MOZART V SPOLOČNOM HROBE
Vzlykajúce krvácajúce a usmievavé burácanie
a meče cherubínov blčiace v ňom
Tu odpočíva spev obnaženej dokonalosti
Veľduch sa otvára láska je omamnejšia ako kadidlo
krajšia ako vesmír
vnímavejšia ako Boh ktorý ju vyvolal

VEČER SO STROMOM
Nad zlatým zálivom a sám medzi samotármi
ja nečakaný čierny velikán k tebe vysielam
 pútnik melanchólie a kúzla
tie nepredvídané temné slová večera
v navŕšení mrakov
priesmyky hmly a modré zásvity
ó pútnik únavy a rozjímania:
načúvaj môjmu srdcu srdcu smrekovca čo krášlia
ovisnuté konáre ľahké chumáče hviezd
hustý vietor a samota
Načúvaj môjmu rovnému vanutiu večných slov
lebo práve pre mňa roztvoril sa zlatý prielom
na vysokých končiaroch tohto večera

Z francúzskeho originálu preložil JÁN ŠVANTNER

 

*

 

Francúzsky básnik Pierre Jean Jouve (1887 — 1976) je predstaviteľom jednej z najsilnejších vývinových línií modernej francúzskej básnickej tvorby, ktorej korene siahajú až k Charlesovi Baudelairovi ako k východiskovému bodu celej modernej európskej poézie. Je to symbolisticko–spiritualistická vetva, v ktorej má osobitné miesto i dielo Pierra Jeana Jouva, vyrastajúce zo zložitých osobných, literárnych a spoločenských podmienok v prvej polovici 20. storočia. Na začiatku tvorivej cesty tohto básnika nájdeme mocné impulzy doznievajúceho francúzskeho a belgického symbolizmu, ktoré sa premietli do jeho poézie, ktorú neskôr úplne zavrhol. Potom našiel Jouve duchovného spojenca v unanimizme a v osobnosti Romaina Rollanda, pod vplyvom ktorého bol počas prvej svetovej vojny aktívnym stúpencom pacifistického hnutia. Rozhodujúcim zlomovým medzníkom bolo jeho stretnutie s Blanche Reverchonovou, ktorá sa stala jeho druhou manželkou a ktorá ho bližšie zoznámila s Freudovou psychoanalýzou, ktorú v tom čase propagovala i praktizovala. Jouve bol presvedčený, že v tejto teórii spojenej s klinickou praxou našiel východisko z ťaživých rozporov medzi príkrou ľudskou telesnosťou, prejavovanou v sexualite, a nekonečnou túžbou po duchovnej očiste, ktorá ho sprevádzala od útlej mladosti. Jouve si uvedomoval a s neobyčajnou intenzitou pociťoval temné sily ukryté v podvedomí. Aby ich prekonal, musí si človek najskôr priznať tento zžieravý, živočíšny základ svojej existencie. Tézu o deštruktívnych silách v človeku vyjadril básnik v úvode k zbierke Krvavý pot (1933 – 1935), príznačne nazvanom Podvedomie, duchovnosť a katastrofa. Je v ňom obsiahnutá koncepcia poézie ako výrazu nepretržitého zápasu ľudskej jasnozrivosti s temnými silami podvedomia. Vo vnútornom svete človeka sú podľa básnikovej vízie navrstvené ako sloje tisíce svetov, ktoré sa odkrývajú v stálom napätí a protikladoch, pričom základnými hybnými silami sú impulz pohlavného pudu a impulz smrti. Vzťah medzi nimi je nezrušiteľný, ale poézia má tú moc a schopnosť vyviesť človeka z hlbiny na výšiny a svetlo. Pre básnika Jouva je charakteristické, že v spojení Freudovej psychoanalýzy a kresťanstva, z ktorého Jouve vyšiel, básnik nepodľahol zjednodušenému videniu a výkladu sveta, ktoré je ukryté v určitej jednostrannosti psychoanalýzy. Jouve ostal verný kresťanskej viere, o čom svedčí i jeho vzťah k stredovekým mystikom, napr. k sv. Františkovi z Assisi , v ktorom videl predovšetkým božského básnika a vizionára.

Hlavné básnické zbierky Pierra Jeana Jouva: Tajomné zásnuby (1925), Nové zásnuby (1926), Zásnuby (1928), Krvavý pot (1933 – 1935), Nebeská hmota (1937), Kryrie (1938), Vzkriesenie mŕtvych (1939), Parížska Madona (1944), Chvála (1945), Óda (1951), Temno (1965) a iné. Jeho básnická tvorba, ktorá predstavuje impozantné dielo odmenené viacerými domácimi i medzinárodnými cenami, je rozšírená jeho románmi a esejami, čo svedčí o univerzálnosti jeho tvorivého ducha.

Pierre Jean Jouve je tak nezastupiteľným predstaviteľom symbolisticko–
–spiritualistickej línie v modernej francúzskej poézii, vyznačenej menami Ch. Baudelaire, A. Rimbaud, P. Verlaine, S. Mallarmé, P. Claudel, Ch. Péguy a P. Emmanuel. Pre našu súčasnosť je výzvou i dôkazom. Výzvou na hlbšie vnímanie a chápanie rozporuplnej skutočnosti a dôkazom o nevyhnutnosti poézie aj v sploštenom a zvulgarizovanom svete.

JÁN ŠVANTNER