Päťsto rokov reformácie, ktoré si v tomto roku pripomíname, bolo zložitým obdobím formovania sa nového myslenia, zápasov, obrán aj vývinu, ktorý sa odkláňal od dovtedajšieho konzervativizmu a ovplyvňoval nové ponímanie duchovného sveta. Reformáciu možno plným právom označiť za spúšťací mechanizmus zmien mentálnej a duchovnej sféry ľudstva, ale aj posunom vo vývine jazykov. Práve tejto sfére venujeme naše riadky, ktorými chceme pripomenúť päťsto rokov vývinu slovenčiny v evanjelickom prostredí a zamyslieť sa nad základnou myšlienkou reformácie, aby sa Slovo stalo každému zrozumiteľné v jeho rodnom jazyku. Význam reformácie bol z pohľadu Slovákov významný aj v tom, že nahrádzala chýbajúce kultúrne či duchovné centrum, ktoré by sa v tom čase zameriavalo na rozvoj materinskej kultúry, materinského jazyka. Zástupnú úlohu, najmä po založení Karlovej univerzity, t. j. ešte pred reformáciou, v tejto oblasti preberala čeština.

Biblická čeština

Je celkom prirodzené, že rozvoj jazyka a jeho kultivovanie tesne súvisí so vzdelaním a práve jeho rozvoj začiatkom 16. storočia ovplyvnila reformácia. V 16. – 17. storočí vzniklo na území dnešného Slovenska väčšie množstvo škôl, najmä v mestskom prostredí a v blízkosti miest: Bardejov, Banská Štiavnica, Ľubica, Prešov, Banská Bystrica, Košice, v okolí Trenčína a aj severnejšie, pri Žiline. V tomto prostredí sa formoval nový fenomén, vyplývajúci z postavenia jazyka v jeho verejnej funkcii. Spojenie viery so zrozumiteľným jazykom sa tak stalo silným integračným činiteľom. Významným duchovným a spoločenským prostriedkom šírenia reformácie sa stal preklad Biblie do češtiny z roku 1506, resp. vydanie Kralickej Biblie. Dôležitým integračným činiteľom evanjelikov na území dnešného Slovenska sa v druhej polovici 16. storočia stal ich bohoslužobný jazyk, jazyk Kralickej Biblie, biblická čeština. Bol to jazyk prvého českého prekladu Biblie (1579 – 1593) z pôvodných jazykov, t. j. hebrejčiny a gréčtiny, nie z latinskej Vulgáty. Biblická čeština bola normalizovaným variantom češtiny, oficiálne bola uznaná a prijatá za bohoslužobný aj úradný jazyk evanjelickej cirkvi na území dnešného Slovenska rozhodnutím evanjelických synod v rokoch 1610 a 1614. Základnými formálnymi znakmi biblickej češtiny sa stali diakritické znaky – dĺžeň a mäkčeň. K tomuto jednoduchému pravidlu patrili aj niektoré špecifické znaky: dlhé í sa označovalo grafémou j (djlo), š sa zapisovalo zdvojeným ss (nasse, wsse), písmenom ě sa označovala mäkkosť predchádzajúcej spoluhlásky (němý, wěc, pěna), písmená y, ý sa používali nielen v tradičných pozíciách, ale dôsledne aj po c, z, s (cyzý, měsýc, syla) a písmeno y sa používalo aj vo funkcii spojky i a v predpone ney– (neywjc). Dvojhláska ou sa dôsledne zapisovala ako au (saud), z tradičných písmen sa ponechalo písmeno w (= v), pod vplyvom latinskej tradície sa používalo v-clausum namiesto písmena u- (včený = učený), písmenom g sa označovala hláska j (gegich = jejich), grafémou ğ (g s mäkčeňom) sa označovala hláska g. Čeština plnila túto náhradnú funkciu spisovného jazyka Slovákov preto, lebo v 16. storočí nebolo na území dnešného Slovenska kultúrne, duchovné ani akademické stredisko, v ktorom by sa kultivoval domáci, slovenský jazyk. Kralická Biblia sa tak stala kanonizovanou podobou jazyka, jeho prvými „Pravidlami“. Nebola klasickou gramatikou, opisom hlások, tvarov, viet, ale samotným textom a pravidelnosťou typických javov sa stabilizovala jazyková norma vtedajších Slovákov vo verejnej sfére. Vytvoril sa tak aj oficiálny vzťah slovenčiny a češtiny, ktorý je dodnes predmetom akademických diskusií o podobách, funkciách aj dôsledkoch češtiny na slovenčinu.

K najstarším vydaniam textov s intenzívnym vplyvom na evanjelické prostredie sa ešte pred úplným vydaním Biblie zaraďuje Bardejovský katechizmus (1581), ktorý sa stal dôkazom prenikania nových myšlienok do slovenského prostredia a aj snáh o jednotu jazyka v jeho verejných funkciách. Nejednotnosť názorov na poslanie a mieru slovakizovania češtiny v druhej polovici 16. a začiatkom 17. storočia vyplýva aj z rozličného stupňa zrozumiteľnosti či prirodzenosti tohto jazyka z pohľadu jeho vtedajších používateľov. Menšou mierou „inakosti“ pôsobila biblická čeština na používateľov v západoslovenskej skalickej oblasti, viac odlišnou bola pre používateľov v stredoslovenskom či východoslovenskom jazykovom prostredí. Zastávame názor, že miera funkčného slovakizovania češtiny vyplývala vo veľkej miere z vtedajšieho jazykového vedomia jej používateľov. Proces zjednocovania jazyka v tom čase nebol jednoduchý, pretože časť slovenských evanjelikov spočiatku ešte dávala prednosť latinčine a po česky písali iba vzdelanci, ktorí pôsobili v českom prostredí, napr. J. Silván a P. Kyrmezer.

Okrem prekladu Biblie na rozvoj domáceho jazyka, slovenčiny, vplývalo aj zostavenie a vydanie významného diela – kancionála Cithara Sanctorum Apocv. Pjſne Duchownj Staré y Nowé Kterychž Cyrkew Kreſtanſká pri Weyročnjch Slawnoſtech a Památkách Jakož y wewſſelikých potrebách ſwých obecnich y obwzlaſtnijch proſpechem mnohým uživá: Knimžto pridaný gsau Pjſne Dr. M. Luthera wſſecky z Nnemecké reči do naſſi Slowanſké Preložené (1636). Bola to najčítanejšia kniha evanjelikov a označovala sa ako ich „druhá Biblia“. Spevník Cithara Sanctorum, zostavená Jurajom Tranovským (1592 Cieszyn, Poľsko – 1637 Liptovský Mikuláš) vo svojom prvom vydaní obsahovala texty a nápevy 412 piesní, z ktorých vyše 150 preložil alebo zložil sám Tranovský. Toto dielo vychádzalo v mnohých vydaniach, postupne sa doplňovalo a koncom 19. storočia obsahovalo vyše 1200 piesní. Používalo sa evanjelickom prostredí na území dnešných Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska a Dolnej zeme. V rozličných vydaniach vyšla Cithara Sanctorum asi 215-krát, v slovenskom prostredí je známych vyše 100 vydaní a v tunajších evanjelických zboroch sa používal až do roku 1992. Z funkčného hľadiska je svedectvom o jazyku, ktorý mal u svojich nositeľov a používateľov svoju špecifickú podobu. Oproti „očakávaným“ českým tvarom sa v tlačenej podobe vyskytovalo veľké množstvo slovakizovaných aj hybridných tvarov, indikujúcich pôvodný neslovenský jazykový základ.

Výraznou mierou sa o slovakizovanie češtiny v slovenskom jazykovom prostredí 17. storočia pričinil Daniel Sinapius Horčička (1640 Sučany – 1688 Levoča) katechizmom Perlička djtek božjch (1683), v ktorom české slová, nezrozumiteľné slovenskému prijímateľovi, nahrádzal slovenskými slovami v duchu zásady… gako mluwjme, tak y psati máme. Išlo o slovakizovanú češtinu evanjelických cirkevných obradov a komunikáciu v evanjelickom prostredí – medzi vzdelancami a kňazmi. So slovakizačnými tendenciami evanjelického prostredia súvisí aj jeho dielo Neo-forum Latino-Slavonicum (Nový Trh Latinsko-Slovenský, 1678) – zbierka prísloví, porekadiel a ľudových pranostík väčšinou slovenského, sčasti českého, ojedinele aj poľského pôvodu. Výraznou mierou slovakizácie sa vyznačuje Horčičkov knižný súbor pastoračných spisov Zahradka dussyčky pobožne (1767), zo spoločenského hľadiska má veľký význam jeho podiel na vydaní Komenského učebnice Orbis pictus (1685) a v poradí 8. vydania Tranovského Cithary (1684). Vo všetkých dielach uplatnil svoje zámerné slovakizačné snahy (najmä v štvrtom až deviatom vydaní Cithary – 1653 – 1696).

K šíreniu reformačných myšlienok na území dnešného východného Slovenska výrazne prispel slovenský humanistický spisovateľ a teológ, rektor bardejovskej mestskej školy Leonard Stöckel (1510 – 1560) spismi Poznámky ku všeobecným zásadám kresťanskej náuky Filipa Melanchtona (Bazilej 1561), vyznanie viery Confessio Pentapolitana, ktorým sa združenie piatich hornouhorských miest Pentapolitana prihlásilo v roku 1549 k protestantizmu, a dielom Postilla (Postilla, sive enarrationes erotomaticae Epistolarum et Evangeliorum anniversariorum, 1596). Mnohé diela v tomto čase vznikali v latinčine a vyvolávali tým aj potrebu zjednotiť domáci jazyk a opísať ho.

Slovakizovaná čeština

K prácam, ktorých cieľom bol opis jazyka, používaného v slovenskom evanjelickom prostredí, patria diela Zpráva Písma Slovenského (1696) od Tobiáša Masnicia, Rudimenta Grammaticae Slavicae (1704) od Daniela Krmana a Grammatica Slavico-Bohemica (1746) od Pavla Doležala. Jazyk týchto prác je dodnes najdiskutovanejšiu otázku z hľadiska vzťahu češtiny a slovenčiny.

V spise Zpráwa Pjsma Slowenského s podtitulom …gak se ma dobře psati, čjsti y tisknauti… (Levoča 1696) od evanjelického farára Tobiáša Masniciusa (1610 – 1697) si autor uvedomil existenciu Slovákov, ktorí sú iní než Česi, ale napriek tomu za východisko svojho spisovného jazyka prijali už kultivovanú a dobre opísanú češtinu. Toto rozhodnutie vyplývalo z poznania, že slovenčina v tom čase ešte nebola z hľadiska štýlov a slovnej zásoby primerane rozvinutá a dobrým a blízkym vzorom jej z tohto hľadiska bola čeština. Masniciova práca je opismi hlások aj gramatiky skutočnou jazykovednou prácou. Ďalším opisom jazykovej normy v podobe pravidiel sa stala práca evanjelického kňaza Daniela Krmana (1663 – 1740) Rudimenta Grammaticae Slavicae (1704), ktorá však zostala len v rukopise. D. Krman v nej uvádza veľké množstvo slovenských javov, ktoré sa v českom jazykovom prostredí nepoužívali a boli vlastné len Slovákom. Významným krokom sa v rade opisov jazyka v evanjelickom prostredí v polovici 18. storočia stala práca Pavla Doležala  Grammatica Slavico-Bohemica (1746). V nej autor diferencuje lingua slavico-bohemica, t. j. „dialectum Bohemorum“ a (dialectum) „cultiorum Slavorum in Hungaria“, jazyk Slovákov (doslovne „Slovanov žijúcich v Uhorsku“). Slovenská podoba jazyka sa v tejto práci vníma ako kultúrny jazyk slovenských vzdelancov kdekoľvek v Uhorsku, pričom českou podobou jazyka ostala čeština Kralickej Biblie. Na rozdiel od D. Krmana uviedol P. Doležal slovenské varianty systematicky, časť z nich kvalifikoval ako rovnocenné s adekvátnymi českými podobami, časť uviedol len v komentároch (príklady typu družbem oproti družbou, wýwodem oproti wýwodou, zubom, zuboch oproti zubům, zubích, o žákoch oproti žácých, dňoch oproti dnech). Osvietenskými myšlienkami dokázal Daniel Krman prekonať aj oficiálne obmedzenia či zákazy, ktorým zemepáni poddanského mestečka Vrbové na západnom Slovensku zakazovali „nekatolíkom“ čítať Bibliu. Zásluhou superpintendenta Daniela Krmana a polyhistora Mateja Bela vyšla v roku 1722 Biblia s pracovným názvom Bratislavská. Jej cieľom bolo rozširovať Slovo v zrozumiteľnom jazyku do evanjelických cirkevných zborov a domácností. Toto hallské vydanie je pomenované podľa nemeckého mesta Halle a zebezpečil ho Cansteinov biblický ústav. Vydanie obsahuje predhovory M. Bela a D. Krmana, v ktorých je uvedené jeho poslanie. Vysokú jazykovú úroveň vydania zabezpečil drážďanský farár Juraj Peterman z Pukanca, ktorý veľmi dobre ovládal jazykovú kultúru. V treťom vydaní hallskej Biblie v jej úvode senior berlínskej Jednoty bratskej Jan Teofil Elsner, ktorý celý svoj život zasvätil vzdelávaniu českých exulantov, opísal dejiny vydávania českých prekladov Písma. Význam bratislavského vydania Biblie z roku 1722 je v tom, že Bratislava (vtedajší) Prešporok sa stala strediskom, v ktorom začalo vychádzať Písmo v podobách, naplňujúcich dôležitú myšlienku reformácie – sprístupňovať Slovo v materinskom jazyku. V Prešporku – aj zásluhou D. Krmana a M. Bela – začali vychádzať vydania Biblie v slovenskom, českom, nemeckom a maďarskom jazyku. Snahou spomenutých autorov bolo vytvoriť pre slovenské jazykové prostredie ideálnu jazykovú normu so základom v Kralickej Biblii s upozornením, že Kralická Biblia bola primárne určená inému, neslovenskému jazykovému prostrediu. T. Masnicius, D. Krman aj P. Doležal sa tak snažili ustáliť jazykovú normu v širšom slovenskom historicko-spoločenskom kontexte, v duchovnej aj svetskej sfére. Vytvorili tým predpoklady ďalšieho rozvoja slovenčiny so všetkými adekvátnymi spoločenskými potrebami.

Romantizmus a kodifikácia spisovnej slovenčiny

S nástupom romantizmu sa na území dnešného Slovenska v tridsiatych rokoch 19. storočia zaktivizovala skupina evanjelikov, ktorí výrazne ovplyvnili vývin spisovnej slovenčiny. Aj napriek tomu, že konfesionálno-integračnú jazykovo-integračnú funkciu evanjelikov na území dnešného Slovenska po stáročia plnila biblická čeština, v evanjelickom prostredí došlo v prvej polovici 19. storočia, najmä v svetskej sfére – k stabilizácii normy a jej postupnej kodifikácii. Pričinila sa o to generácia spätá s osobnosťou Ľudovíta Štúra (1815 – 1856), ktorý na základe kultúrnej stredoslovenčiny uzákonil spisovný jazyk. Ešte pred oficiálnym vyhlásením kodifikácie sú známe dôkazy o kázňach v slovenčine od Jána Kollára (Pešť 1835), Michal Miloslav Hodža v Liptovskom Mikuláši inicioval deklaráciu nového slovenského spisovného jazyka (1843). V prvej polovici 19. storočia v narastajúcom politickom napätí Uhorska vznikol spor, ktorý bol dôsledkom výnosu z r. 1832 o cielenej maďarizácii slovenského obyvateľstva: Karol Zay po nástupe do funkcie generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi vyhlásil úplné pomaďarčenie slovenských evanjelikov v Uhorsku ich spojením v únii s kalvínmi. Toto rozhodnutie bolo paradoxom nielen zo spoločenského hľadiska, ale bolo v rozpore so základným atribútom reformácie – zrozumiteľnosťou kázaného Slova v materinskom jazyku. Rozpory historickej, spoločenskej, politickej, národnostnej, konfesionálnej a jazykovej povahy boli spúšťacím mechanizmom zmien, ktoré vyústili do rozhodnutia nastupujúcej generácie mladých evanjelikov – štúrovcov – kodifikovať spisovnú slovenčinu. Jej prototyp opísal Ľ. Štúr v známych prácach Nauka reči slovenskej (1846) a Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí  (1846). Nešlo tu však o priamočiary kodifikačný akt, pretože Ľ. Štúr narazil v duchovnej oblasti na závažný paradox: na jazykovo konzervatívnu, ale konfesionálne a tradíciou posilnenú integračnú funkciu biblickej češtiny v protiklade s novou spisovnom slovenčinou a aj na odlišnú koncepciu jazyka a národa v ponímaní a interpretácii J. Kollára. Evanjelický farár J. Kollár, pôsobiaci v Pešti ako kazateľ, neskôr aj na univerzite vo Viedni, upozornil Štúra v čase vznikania nového spisovného jazyka na potenciálny rozpor tradičného liturgického jazyka evanjelikov a novou koncepciou kodifikovanej podoby slovenčiny. S týmto závažným rozporom medzi kodifikáciou štúrovskej spisovnej slovenčiny a oficiálnym liturgickým jazykom evanjelikov, ktorým ostal jazykový základ češtiny, sa nevyrovnal nielen Ľ. Štúr, ale táto jazyková divergencia pretrvávala v evanjelickej konfesii až do konca 20. storočia: prejavovala sa od začiatkov kodifikácie, čoho dôkazom sú napr. aj zbierky kázní od Michala Bodického z konca 19. storočia (1891), v ktorej len jedna kázeň bola v slovenčine…

Vývin v 20. storočí

Používanie slovenského jazyka v evanjelickom prostredí sa v dvadsiatom storočí vyznačovalo inklináciou k jeho posilňovaniu. Prispela k tomu aj kázeň Jura Janošku na Vnútromisijnej a pastorálnej konferencii v Starej Turej v r. 1900, na ňu nadväzujúce dve vydania prekladov 100 a 50 poslovenčených piesní z Tranoscia a Zpěvníka (1913, 1915) od Jozefa Gašparíka-Leštinského (1861 – 1931) a vydanie titulu Prídavok nábožných piesní k Cithara sanctorum a Zpěvíku od Ľudovíta Šenšela (1932). Do spisovnej slovenčiny bola v roku 1942 preložená Nová zmluva a v roku 1953 Žalmy, v roku 1954 Chrámová agenda, v roku 1955 Pašie, v roku 1961 Antifóny, v roku 1972 Pohrebná agenda, 1978 nový preklad Biblie, v roku 1978 Zborové spevy a v roku 1992 Evanjelický spevník. Slovenská podoba Novej zmluvy sa po schválení Generálnym konventom z roku 1946 a po schválení zborovými konventmi mohla čítať z kazateľnice po slovensky. Generálny konvent Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku schválil 21. marca 1961 slovenskú liturgiu pre celé služby Božie. Po vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993 bol prijatý Cirkevný ústavný zákon č. 1/1993, ktorým bola prijatá ústava ECAV na Slovensku a v zmysle neskoršieho cirkevného ústavného zákona č. 1/2010, Čl. 8, ods. 2, sa v evanjelickej cirkvi kodifikoval slovenský jazyk ako liturgický: „Evanjelická cirkev v záujme čo najlepšieho pochopenia Božieho slova slúži svojim veriacim v ich rodnom jazyku. V národnostne zmiešaných cirkevných zboroch sa služby Božie konajú nielen v slovenskom jazyku, ale aj v jazykoch národností“.

Vývin slovenského jazyka treba v kontexte reformácie vnímať ako odraz či dôsledok zmeny myslenia a aj rozvoja vzdelanosti, najmä ako ich prezentáciu jazykom, odrážajúcim v konkrétnej situácii meniace sa spoločenské, konfesionálne aj komunikačné potreby. Do jazykového vývinu slovenčiny a jej vzťahu k češtine sa v päťstoročných dejinách reformácie premieta mnoho jazykových, historických, politických, národných, kultúrnych a konfesionálnych prvkov, ktoré treba vnímať aj ako dlhú cestu snáh o stabilizáciu slovenského jazyka v rozličných a v mnohých oblastiach aj protirečivých podmienkach. Reformácia vytvorila v komplikovanej jazykovo, konfesionálne aj územne zložitej situácii žičlivé prostredie na uvedomenie si jazykových rozdielov medzi slovenčinou a češtinou. Čeština ako jazyk, ktorý bol slovenským evanjelikom zrozumiteľný, zohrala v tomto dlhom procese pozitívnu integračnú úlohu a v slovenskom jazykovom prostredí podnecovala domáci jazyk v tom, aby jeho používatelia našli aj v duchovnej sfére také prvky, ktoré nebudú vnímať ako neslovenské. V prípade zámeny prenikania slovenčiny do funkcie bohoslužobného jazyka evanjelikov išlo o pridlhý proces, ktorým sa pôvodná idea reformácie – kázať Slovo v materinskom jazyku – premenila na skutočnosť…

 

PAVOL ŽIGO
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave