DO ĎALEKÝCH TEMNÝCH ČIAS tzv. socializmu, do rokov 1958 – 1959 nás zavedú denníky Dr. Jána Martáka, vtedajšieho správcu Matice slovenskej: keď sa po 20. zjazde ruských boľševikov nebezpečne začínali rozväzovať stalinizmom sputnané jazyky, a vydesené vedenie Komunistickej strany nariaďovalo/organizovalo – len dožívajúcou hŕstkou pamätané – zlopovestné, osudy aj charaktery ľudí zmrzačujúce, previerky. Postihli aj vtedajšiu – zákonom 1954 na Slovenskú národnú knižnicu oklieštenú, dovtedy ešte morálne zdravú, vedecky, vydavateľsky aj osvetársky stále v národnej kultúre dominujúcu Maticu slovenskú. Po onom zlomovom roku pod vedením správcu Jána Martáka a jeho najbližších spolupracovníkov – Jána Štefánika, Antona Baníka, Borisa Bálenta a Jána Irmalera – bola ešte stále ostrovčekom na tie časy a inde nemysliteľnej, takrečeno netotalitnej, ešte nespolitizovanej, pracovne a v kádrovej politike ešte ľudsky normálne inštitúcie.

Koľko „reakčných“ kníh som si vtedy mohol z jej knižnice napožičiavať, koľko kádrovo postihnutých, ale kultúrne a vedecky vynikajúcich ľudí v nej, práve zásluhou jej humánneho správcu tam pracovalo.

Jeho denníky – hoci len výber z nich – triezvou, ale presnou a pravdivou rečou svedčia: ako zlovestné previerky prichádzali, ako práve jeho hlava bola terčom útokov Okresného výboru Komunistickej strany, ktorej hlásnou trúbou aj najväčším servilníkom, a najväčším podrazníkom Jána Martáka bol jeden červený ľudák, dirigovaný z istého centra. Správca Ján Marták – tak ako začiatkom 50. rokov – aj v týchto krutých previerkových – zohral priam nadľudsky ťažkú ale doslova hrdinskú úlohu: záchrancu Matice ako takej (na jej budovu si už robili chuť expanzívne Stalinove strojárne), úlohu obhajcu pracovníkov, ktorých okrem neho išli komunisti z Matice vyhodiť, a v denníkoch výsostnú úlohu svedka, ktorý páchané zlo nepremlčí, ale ho dokumentujúcim slovom usvedčuje. A píše, zapisuje nielen na zlobu dňa, ale aj pre budúce časy: akoby v predtuchách že to, čo tvorivého ducha a slobodnú kultúru ohrozuje, stále potenciálne na Slovensku bude trvať a môže sa hocikedy opakovať.

Dozvedáme sa, že mu málokto pomáhal a väčšina ho zrádzala, aj tí, za ktorých dovtedy držal chrbát. Jeho zápisky sú žalobou na celú národnú kultúru, aj žalobou tých, čo vo funkciách vládli a zastupovali národ ničiaci si rodnú kultúru vo vlastnom lone. Žalujú režim, ktorý vedel ničiť aj rýdze charaktery, keď im oči, rozumy aj svedomia zahmlieval zvrhlou, na nenávisti budovanou ideológiou. Dva texty z dubčekovskej jari 1968 dopovedúvajú osobný aj celokultúrny príbeh správcu Jána Martáka: Hoci mu začiatkom mája v denníku Práca ten istý hlavný podrazník – zrejme z rastúceho strachu – chce prekaziť návrat do Martina, odpovedá mu hromadný list zamestnancov Matice spontánne žiadajúcich návrat, napokon blahoželanie Alexandra Matušku, predsedu Kolégia vied a umení SAV, dávajúci príbehu aj správcovskému návratu Jána Martáka zaslúženú satisfakciu a výsostný mravný punkt.

Nevedel vtedy Ján Marták, ani ten, čo mu blahoželal, že už o dva týždne sa staronová epocha v nečakanej podobe vráti, že sa znovu budú lámať charaktery, a perverzne sa zasnúbi „zachraňovanie kultúry“ s novou despociou, novou totalitou, nedôstojnou servilnosťou, nekultúrnosťou a lžou.

J. V.

 

*

 

Výber z denníka správcu Matice slovenskej Dr. Jána Martáka z rokov 1958 – 1959

  1. I. 1958

Zasadalo rozšírené plénum OV KSS v Martine. V hlavnom referáte vedúci tajomník Jozef Vigaš kritizoval Maticu slovenskú a nepriamo mňa. Bola to nekonkrétna frázovitá kritika Matice slovenskej, aké vtedy odznievali veľmi často.

  1. II. 1958

Zasadala schôdzka ZO KSS v Matici slovenskej, ktorá mala tento referát prediskutovať a zaujať k nemu stanovisko. Pustil som sa do ostrej kritiky tohto referátu ako neopodstatnenej a nekonkrétnej a vyslovil som obavy, že poškodí Matici slovenskej, ktorá sa po štyroch rokoch zákona o Matici slovenskej pracovne právne skonsolidovala. Predseda ZO KSS dr. Štefan Valentovič sa za referát jednoznačne postavil. Člen výboru Ján Kováčik mi povedal, že na základe tejto kritiky budem musieť odísť z Matice slovenskej.

  1. II. 1958 Bratislava

Navštívíl som va ÚV KSS s. Ondreja Klokoča. Oznámil som mu, čo sa deje v Martine a vyslovil som obavu, aby to nemalo pre Maticu slovenskú zlé následky. Klokoč mi sľubuje, že vyšle na zajtrajšiu členskú schôdzku do Matice s. Jacku, že zariadi, aby tam prišiel niekto aj z KV KSS zo Žiliny. Niekoľkokrát ma ubezpečil, že na ÚV sa v takejto súvislosti o Matici slovenskej vôbec nehovorilo a že niet nijakých námietok ani proti mne a proti mojej funkcii. Telefonicky som informoval aj s. Michaličku.

  1. II. 1958 Martin

Oznámil som výboru ZO KSS v Matici slovenskej, že na členskú schôdzu príde zástupca ÚV i KV KSS. Zháňajú vedúceho tajomníka OV KSS Vigaša, ale ten sa znovu ospravedlnil. Na členskú schôdzu odpoludnia z ÚV neprišiel nik. Z kraja prišiel Katrenčín. Čítala sa rezolúcia ZO k Vigašovnu referátu, ktorá všetko v ňom akceptovala. Povedal som si svoje výhrady, podporil ma iba člen strany Ladislav Galko a ešte niektorí, ale predseda ZO Valentovič trval na schválení rezolúcie a nás, čo sme sa proti nej stavali kriticky, obvinil z frakcionárstva.

  1. III. 1958

Prišla preverovacia komisia ÚV KSS v tomto zložení: Vicepovereník Pavol Dubovský, z ÚV Tomáš Slouka a Betuš. Zasadli, doplnení „predvojom“, ktorý vypracoval na nás charakteristiky. Vypočuli Štefánika, Veselého, Irmlera, Telgárskeho, Bálenta, Imru, Galku, Lehotskú, Matulu a Baníka.

  1. III. 1958

Idú ďalší: Gnyp, Bajačeková, dr. Brtáň, Šmidtová, Fedor, Kováčik atď., všetci, čo zaujímajú vyššie postavenie alebo bol o nich osobitný politický záujem. Ostatok ponechali Okresnému výboru strany. Ja som sa dostal na porad posledný o 13.00 hod. Prečítali mi strašnú charakteristiku. kedysi som súhlasil s ľudákmi, pohyboval som sa v autonomistických a národniarskych kruhoch, hlásal som potom nadstraníckosť a nepolitičnosť, moja činnosť bola zdržanlivá, apolitická, v Slovenskom komornom divadle som držal protiľudový kurz, snažil som sa vymaniť Neografiu spod národnej správy (pred vyjdením zákona o znárodnení polygrafického priemyslu). V roku 1953 v rozhodujúcich chvíľach som pri reorganizácii Matice slovenskej som mal nesprávna názory na jej reorganizáciu, súhlasil som len pod tlakom orgánov strany a povereníctva, po 20. zjazde KSSZ nepostavil som sa proti a neodsúdil som nesprávne názory na situáciu po tomto zjazde, nemám dobré meno u robotníkov, málo sa zaujímam o problémy na pracovisku, robím neuspokojivú kádrovú politiku v Matici slovenskej atď. Moju účasť v Slovenskom národnom povstaní (dobrovoľnú) spomenuli len akoby mimochodom. Posudok sa skončil tým, že mám bezpodmienečne odísť z Matice slovenskej. Odmietol som s týmto posudkom polemizovať (prečítal mi ho Pavol Dubovský). Prinútili ma, a tak som im v trojhodinovom výklade rozvrátil celú túto osnovu s tým, že z Matice slovenskej naozaj odídem. Od komisie odišiel som do svojej kancelárie, sadol som si do fotela s príšerným bolením hlavy (od rána som nejedol). Prišiel za mnou onen Rožánek a začal sa mi ospravedlňovať. Vysvitlo, že charakteristiku štylizoval on. Domov som hneď nešiel, usiloval som sa nikdy nestrácať nervy pred svojou ťažko chorou ženou, prišiel som až po dlhšej prechádzke. Dozvedel som sa, že ma hľadali telefonicky doma, že moju tajomníčku Máriu Lehotskú poslali osobne, aby ma uspokojila a povedala mi, že mám svoju repliku podať písomne.

  1. V. 1958

(6. mája odovzdali mi na Povereníctve školstva v Bratislave hlásenie, ktoré napísal vedúci knižničného oddelenia Ministerstva školstva v Prahe Jaroslav Lipovský o dr. Valentovičovi. Valentovič sa zúčastnil ako vedúci súčasnej bibliografie v Matici slovenskej na zájazde usporiadanom Ministerstvom, nepamätám sa presne, keďže tento zápis som v denníku nemal a dopisujem ho dodatočne, či to bolo v Bukurešti, v Belehrade alebo v Sofii a či v Pešti, skrátka v ktoromsi z týchto hlavných miest na večierku usporiadanom domácimi na počesť delegácie. Valentovič sa opil a robil výtržnosti tak, že ho museli nasilu odpratať do hotelovej izby. Lipovský žiadal vec vyšetriť. Mal som v Matici vyvodiť z toho disciplinárne konzekvencie). Zavolal som si člena výboru Cyrila Tomana, hlásenie som mu odovzdal, aby vec najprv prerokoval najprv výbor ZO v mojej prítomnosti, určil mu stranícky trest a schválil aj moje disciplinárne opatrenie, ktoré som chcel súčasne s výborom strany prerokovať (išlo o predsedu ZO KSS).

  1. V. 1958

Znovu rozhovor s Cyrilom Tomanom o kauze Valentovič (Toman bol funkcionárom ROH i členom výboru ZO). Zrejme sa už s Valentovičom radili. Toman svojím spôsobom celú vec zľahčuje.

  1. V. 1958

Okolo Matice ustavične obletujú tajní policisti, uniformovaný okrskár ustavične čosi vyzvedá od domovníka, vyslúchajú sa individuálne volaní ľudia z Matice, vypytujú sa ich na mňa, na každého hosťa a pod. Som z toho nervózny a nechápem to. Za mnou nepríde nik.

  1. VI. 1958

Bol som celý deň na brigáde. Matica slovenská je vôbec rezervoárom na brigády a dostáva to už také rozmery, že v ročnom súčte pracuje nás asi polovica v Matici slovenskej.

  1. VII. 1958 Martin

Dopoludnia sa snažím trochu zorientovať, ale nemám potuchy o obsahu referátu výboru strany na odpoludňajšiu plenárku. Iba sa hovorí, že to bude referát veľmi kritický a ostrý, že sa bude týkať práce v Matici a mňa osobne. Plenárka začala sa o 14.00 hod. a trvala do 23.30 (teda 9 a pol hodiny). Referát výboru čítal dr. Štefan Valentovič pol druhej hodiny. Bolo to nafukovanie nepodstatných vecí na zásadné, frázovité rozťahovanie skutočných i domnelých nedostatkov, za ktoré mi referát váľal na krk všetku zodpovednosť. Tak napr. roku 1956 sme robili novú systematizáciu v Matici slovenskej. Pretože ju bolo treba pripraviť v termíne takrečeno niekoľkých hodín, prizval som zástupcov ROH a ZO KSS, za stranu konkrétne Jána Kováčika, a v tej istej zostave sme o nej rokovali v Bratislave s predstaviteľmi povereníctva a ministerstva dva dni. Ján Kováčik sa na tomto rokovaní zúčastnil len dovtedy, kým sa neustálil jeho plat na 2.000 Kčs mesačne. Za dva roky nepočul som nijaké zásadné námietky proti tejto systematizácii. Veď sme vymohli maximum, aké sa dalo. Valentovič vytiahol túto vec proti mne, že som tam svojvoľne pokračoval bez prerokovania so základnou organizáciou, že som tam ľudí ukrivdil, najmä nižšie kategórie, a pod. Ďalej strhával som na seba moc tým, že som ZO KSS odstavoval od spolupráce. Staršie hlásenia, ku ktorým sa dostal, a v ktorých sa hovorilo, že spolupráca medzi základnou organizáciou a vedením ústavu je dobrá, vykladal negatívne v tom zmysle, že som bol členom výboru (nemal som byť) a rozhodnutie organizácie som ovplyvňoval podľa svojich predstáv. Že to bolo umŕtvovanie vedúcej úlohy strany. Vyčitovalo sa mi, že sa málo stýkam s pracovníkmi, že hoci som nie panského sociálneho pôvodu, za 25 rokov, čo som v Matici slovenskej, som sa už popanštil, a vôbec, že som tam prežil všetky režimy, to znamená, že som sa vedel včas preorientovať, všetkým režimom som bol dobrý atď. To sú príklady možno aj z diskusie, pretože tento referát som nikdy nedostal do rúk. Proti stanovám strany neprerokovali ho vopred so mnou a keď som sa domáhal, aby mi ho dali prečítať aspoň po jeho odznení, odmietli mi to, a keď som sa o to domáhal na OV KSS, tajomník Dubnička a náš aktivista Kozák, ktorý bol tiež aktívne účastný pri štylizácii tohto referátu, dali sa v mojej prítomnosti Valentovičom presvedčiť, že existujú utajené stranícke materiály, ktoré nemožno vydať ani vedúcemu pracoviska, hoci je členom strany. Na plenárke mohol som sa brániť iba ústne, ale všetka moja obrana, všetko moje poukazovanie na nezmyselnosť takéhoto pokračovania, všetko moje rozhorčenie priamo ľudsky dourážaného človeka nemalo nijakého účinku. Referát podpísali všetci členovia výboru, čím nadobudol oficiálnu platnosť. (Po odznení referátu bola prestávka. Opýtal som sa člena výboru Jána Irmlera, ako to mohol podpísať. Povedal mi, že sa mám možnosť brániť a že jemu môžem ďakovať, že ma referát priamo neobvinil z frakcionárstva, iba z možnosti skĺznuť do neho). Prítomní zástupcovia OV KSS (Bartl, Dubnička a Šípoš) zrejme uzrozumení s takýmto postupom celú diskusiu zväčša premlčali alebo sa vyslovovali iba všeobecne, nijako neprispeli aspoň na opravu najkrikľavejších vecí. Členovia strany, ktorí videli do situácie, ozývali sa len nesmelo, až postupne umĺkali (ešte neboli ukončené previerky). Bránil som sa aj tým, že ma preverovacia komisia ÚV KSS preverila i vo funkcii správcu, že toto preverenie vzala na vedomie i okresná preverovacia komisia, aký teda majú význam tieto inzinuácie, táto tzv. kritika. Vykĺzlo mi vyjadrenie, že som bol preverený stopercentne. Valentovič sa mi z toho vysmieval. Že tá previerka nemusí byť ani 80 ani 60 percentná, že to bola previerka zhora a toto je previerka zdola atď. Iba tu sa ozval zástupca OV KSS, že preverenie treba brať ako preverenie úplné a platné. Napriek tejto úmornej, hodiny trvajúcej diskusii sa na referáte nezmenilo ani slovko. Čím viac som sa bránil, tým urážlivejšie odpovede som dostal. Napokon dal predseda hlasovať, referát prijať ako smernicu a k tomu ešte rezolúciu, akých sa vtedy prijímali desaťtisíce. A o obojom dal hlasovať naraz. I proti tomu som protestoval, že za rezolúciu hlasovať budem, ale že takýto referát nemôže byť smernicou pre prácu strany. Po Valentovičovej tiráde ne túto námietku som už ostal ticho. K tomuto zápisu treba doplniť ešte toto: k môjmu odstavovaniu strany od vedúcej funkcie patrilo aj to, že som pokladal za dostatočné zabezpečenie tejto funkcie v tom, že väčšinu vedúcich miest zastávajú komunisti. Nebola to pravda. Valentovič sa dostal k hláseniu na Povereníctvo, kde som na priamy dotaz oznamoval obsadenie funkcií v Matici slovenskej s označením organizačnej príslušnosti jednotlivých pracovníkov, najmä členstva v strane. Bol to teda akt bez akéhokoľvek vedľajšieho zámeru. Ešte zo Sliača poslal som do Matice slovenskej spomenutý elaborát o potrebe preskúmania pracovísk, ktorý mali členovia strany rozmnožený na stole. Chcel som ho prerokovať na tejto schôdzke. Počas debaty ho Valentovič schytil, pohadzoval ho s posmechom po stole s ironickými poznámkami, čo je to a na čo je to, slovom načisto ho zľahčil.

  1. X. 1958

Na Povereníctve školstva v Bratislave prerokúvame prípravu 2. zjazdu československých knihovníkov. Na rozšírenom predsedníctve SNR prerokúva sa zpráva o plnení zákona o Matici slovenskej. Sedím, veľkým priestorom oddelený od veľkého okrúhleho stola, za malým stolíkom sám. Diskusia je trápna. Počúvam výčitky, že Matica slovenská forsírovaním uskutočnenie plánu retrospektívnej bibliografie uniká (zámerne) do minulosti, zanedbáva súčasnosť, poslanec Miartan mi vyčíta, že Matica zbiera staré pesničky (zrejme zprávu nečítal a zaspal aspoň 30 rokov), ako napr. „Oral som oral, ale málo, koliesko sa mi polámalo“, namiesto toho, aby zbierala pesničky, kde sa spieva „traktor sa mi polámal“, Matica slovenská sa nestará o záchranu knižných fondov kláštorných a historických knižníc a pod. Michalička polemizoval s týmito stanoviskami. Napokon som sa prihlásil k slovu a urobil som im prednášku, čo je Matica slovenská, čo robí, aké má poslanie, aký význam má retrospektívna bibliografia, ako Matica slovenská pomáha ľudovým knižniciam, rozdal som im tematické bibliografie a pomôcky, ostro som sa ohradil proti výčitke o historických fondoch a vylíčil som im vandalské zaobchádzanie s nimi, kým ich Matica nedostala do opatery (ich výčitky sa napodiv zhodovali so stanoviskami vtedajšieho riaditeľa UK Juraja Pašku).

  1. XI. 1958

Pracovná porada v Matici slovenskej. Podrobne informujem o rokovaní na predsedníctve SNR, oznamujem uznesenie, že Predsedníctvo pokladá za potrebné, aby sa kultúrny výbor SNR znovu dôkladnejšie zaoberal Maticou slovenskou, pretože predsedníctvo napokon uznalo, že nebolo dostatočne informované. Smernice, ako vypracovať na jednotlivých pracoviskách doklady pre súhrnnú zprávu. Referáty o práci v odboroch, hodnotenie uznesení. Niektoré opatrenia na zlepšenie pracovnej disciplíny (býval som unavený a zle som spával, dobíjalo ma najmä ustavičné cestovanie a za tým za všetkým bola moja ťažko chorá nepohyblivá žena, ktorá ale znášala moju únavu i častú neprítomnosť. Niekedy som sa ráno omeškával do práce. A hoci som v pracovni sedával až do večerných hodín – koncipovať sa v pracovnom čase nedalo – jednako sa o mne trúsili poznámky „od hlavy ryba smrdí“ a pod.) Nuž tieto opatrenia sa odrazili na mne tak, že domovník, poverený kontrolovať príchod do práce, zapisoval aj moje minúty (kontrolu robilo ROH).

  1. XI. 1958

Kým sa toto všetko, čo predchádza v tomto denníku valí na moju hlavu, Výbor ZO KSS zasadá a zasadá. Chodí medzi nich niekedy tajomník OV KSS Dubnička, aparátnik Šípoš a aktivista kpt. Kozák. Človek naivný, Čech. Vídavam ich diskutovať s Valentovičom i na chodbách. Všetky tieto zasadnutia sa konajú v pracovnom čase. U Cyrila Tomana na tom naozaj nezáleží. To je človek, mierne rečeno, taký pohodlný, že by sa nijako zvlášť necítilo, keby v Matici slovenskej vôbec nebol. Dr. Valentovič, predseda, má v Matici slovenskej dôležitú funkciu, je vedúcim súčasnej bibliografie. Toho roku tam krížom slamy nepreložil. Obaja žijú z politiky (Dubnička: „aj politická práca je práca“). Ján Kováčik vedie oddelenie knižných fondov, ani ten na to nemá veľa času. Matula je môj ekonomický zástupca. Čo robí, neviem, všetci sú nedotknuteľní. Zastarieť sa do ich práce nemožno. Vždy je to útok na stranu. Zachraňujú Maticu slovenskú najmä pred mojimi frakcionárskymi stanoviskami. Prijali (ZO prijalo) frázovitú kritiku Matice slovenskej na onom rozšírenom zasadnutí byra OV KSS 31. januára a odstraňujú nedostatky, ktoré nikto nekonkretizoval, a ak sú nedostatky, sú také bežné, ako kdekoľvek inde. „Matica bola ustálená hladina a bolo načase hodiť do nej kameň“. A tak sa snažia, aby to vírenie neprestalo. Naozaj bola ustálená. Za krátke 4 roky stalo sa niečo, čo som ani ja nepredpokladal v takej – v daných podmienkach optimálnej – podobe. Matica slovenská z ľudovýchovného ústavu, v ktorom bola knižnica iba malým pracoviskom, teda s neodbornými, „na pochode“ školenými kádrami, dostala sa na vedúce miesto v sústave knižníc vôbec a vedeckých zvlášť, ako jej predpisoval zákon, stala sa vážnym a uznávaným odborným ústavom i v reláciách štátnych, a hojné návštevy zo ZSSR, Poľska, Maďarska a Bulharska s uznaním nijako nešetrili. Bola na najlepšej ceste vybudovať si pracovné styky a stať sa reprezentantkou slovenského knihovníctva na vysokej úrovni. Dosahovať to v Martine bez dostatočného kultúrneho a kádrového zázemia bol iste výsledok pozoruhodný. Proti jej činnosti naozaj nemohlo byť vážnych politických námietok. Odborné, organizačné i niektoré pracovné nedostatky pravdaže boli, ale nik nás nemôže obviniť, že sme sa ich nesnažili úporne odstraňovať. Zdedili sme stohy knižných fondov v dezolátnom stave, bez skladíšť, bez potrebných pracovných priestorov. Mnohé nedostatky sa vôbec vyriešiť nedali bez stavby novej budovy. Boh vie, odkiaľ prišiel pokyn podrobiť takejto kritike práve Maticu slovenskú a vydavateľstvo Osveta, znervózňovať nás upodozrievaním, ba i políciou. A výbor ZO KSS namiesto toho, aby sa snažil toto neopodstatnené upodozrievanie vyvrátiť, prijíma túto kritiku v celom rozsahu a hľadá v Matici slovenskej pre ňu dôvody, podrobuje sa ľuďom, ktorí sa do práce v Matici slovenskej absolútne nerozumejú. Konkrétne zásahy môžu byť iba kádrové, a aby celá vec mala napokon váhu a aby sa politická moc náležite manifestovala, na prvom pláne je správca. Treba tresnúť po hlave, aby údy zmeraveli na patričnú mieru. A v Matici slovenskej horlivo až servilne prisluhujú tomu ľudia, ktorí nemajú ani minimálnej zásluhy na tom, že dnes Matica slovenská vôbec ešte existuje. Valentovič, Kováčik a Matula prišli do hotového až po vydaní zákona o Matici Slovenskej z nedostatku lepších kádrov. (Valentovič je právnik bez kultúrnohistorického vzdelania a Kováčik učiteľ, zastáva vysokoškolské miesto). Toman prejavil aktivitu iba r. 1953, keď sa stal bez môjho vedomia predsedom tzv. delimitačnej (lepšie povedané likvidačnej) komisie, ktorá mala rozdeliť majetok zrušenej Matice slovenskej. Do tejto komisie mňa Povereníctvo vôbec nemenovalo. To bol jediný prípad, keď Toman bol veľmi ochotný ísť na úradnú cestu do Bratislavy na vykonávanie tejto likvidačnej úlohy. Ináč sa nepamätám, že by bol v prospech Matice slovenskej z Martina niekde vycestoval. Človek načisto bezvýznamný. To sa, pravda, nesmie takto postaviť. Stotožnili sa so stranou, „vedúcou a riadiacou“ silou. Ostatne, takéto zneužívanie strany je bežné a obávam sa, že pred ním cúvnu i jej najvyššie orgány. Nemožno predsa „poprieť princíp“, aj keď sa poručujú stanovy. Ján Irmler je ich nedobrovoľný súputník. Človek vzdelaný, vyvíja obdivuhodné úsilie, aby vyhovel i pracovne i politicky. Ale má nevedno aký smrteľný hriech. Pracuje na mieste, na ktorom pracovať „nemá a nesmie“, podľa vysokých kádrových hľadísk povereníckeho kádrovníka Blahušiaka a vicepovereníka Dubovského. OV KSS dezignoval ho na vyhodenie zo strany ešte pred previerkou. Počkalo sa s tým na previerku a potom si to rozmysleli. Ale Damoklov meč nad ním visí stále. Valentovičovi takéto veci vyhovujú. Drží nad nimi ochrannú ruku a robí si zázemie, aj morálne, z ochrany previerkou postihnutých (Vdovu po obesenom Žingorovi s dvoma deťmi neuchránil, ani Gajdoša v Oponiciach, ani Jankoviča, Hučku, Báršonya v Bratislave. Tí boli jednak ďaleko a vedel, že je na nich ódium odpykaného trestu.)

Nuž ZO KSS riadi a vedie Maticu. Zasadnutia sú tajné a dôverné. Ich uznesenia mám brať proste na vedomie. Zaoberajú sa ustavične nepolapiteľnými dôležitosťami.

  1. XI. 1958

Ráno ma hnietilo, či predsa len neobjavili niečo, o čom neviem, nuž som zašiel na ONV za Dubničkom a kapacitoval som ho, že mám právo vedieť, čo je v tej obálke. Nemýlil som sa , nebolo tam nič nové. Stratil som nervy a temperamentne som mu vyložil svoje stanovisko o celom „prípade Matica slovenská“, postavil som vec tak, že už mám toho dosť a aby si rozmyslel, či skrotia Valentoviča alebo odídem ja. Keď som sa utíšil, povedal som mu doslovne toto: „Súdruh Dubnička, nemyslíš, že všetci máme príliš veľa vážnych starostí, aby sme sa zaoberali takýmito lapáliami?“ Odohralo sa to všetko medzi štyrmi očami. Pretože je to ešte časovo ďaleko a stratilo by to súvislosť s touto epizódou, zaznamenávam hneď tu patričnú časť z referátu vedúceho tajomníka OV KSS Jozefa Vigaša na okresnej konferencii strany v Martine 7. marca 1959: „Je neodpustiteľnou chybou v práci straníckych organizácií, ak pripustia zašantročenie kádrového materiálu, ako to robil správca Matice slovenskej Marták, ktorý negatívne kádrové posudky kádrového materiálu jednotlivým pracovníkom (podčiarkujem ja) vybral a zničil, pretože im to vraj môže škodiť, že sú to „trkotiny“ a závisť voči človeku, ktorý niečo vie“. A napokon bič praskol takto: „…a výsledok toho – oportunizmus v praxi? Protištátna spiklenecká skupina pri nohách komunistov“ (Publikácia Okresná konferencia KSS v Martine. Martin 1959. str. 63). Typická ukážka, ako sa veci vedeli nafukovať a v akom prostredí sme museli žiť. Valentovič dobre vedel, že ide o hlúposť, ale poznal svojich Pappenheimských, oprášil ju s plným vedomím, že je to dobre mierený úder. Napokon si vyslúžil kandidatúru do okresného výboru strany, lenže v noci pred touto konferenciou sa tak opil, (údajne aj s aparátnikom Gergišiakom), že nebol schopný prísť. A tak ho napochytre vymenili riaditeľom Národného múzea Vladimírom Matulom, ktorý bol na konferencii ako hosť. Dnes som sa zastavil aj na okresnej prokuratúre u Sásika, aby vec vyšetrovania krádeží poduril, pretože Vigaš mlčí, a ja som v Matici slovenskej v trápnej situácii.

  1. – 18. XI. 1958

Dubnička a Valentovič oznamujú konečný výsledok previerky zamestnancov Matice slovenskej. Je známy už z predchodzieho.

Pravda, po zatknutí a odsúdení Hirnera a spol., z Matice slovenskej Telgárskeho, Vigaš na tej istej konferencii hrdo vyhlásil: „previerka sa urobila len v niektorých zariadeniach a inštitúciách, a to tam, kde bolo zrejmé, že nám na rôzne zodpovedné miesta prenikli rozličné kapitalistické – za fašizmu exponované nepriateľské živly. Predbežné výsledky to plne potvrdzujú a ostáva faktom, Že v orgánoch strany zavládla bezstarostnosť a sebauspokojenie, že bola oslabená bdelosť a ostražitosť v kádrovej práci. Najpresvedčivejším dôkazom sú výsledky previerky v Matici slovenskej a v Osvete. Z prípadu Matice slovenskej a Osvety treba urobiť závery pre celú našu kádrovú prácu“ a nasleduje stať už vyššie citovaná. „Predbežné výsledky“ – táto štylizácia nasvedčuje, že aj po zatvorení siedmych nevinných ľudí mala táto akcia pokračovať a mala mať výsledky ďalšie.

  1. novembra. Bratislava.

Porada riaditeľov vedeckých knižníc. Paška nám dáva politické lekcie. On vôbec rád robí na týchto zasadnutiach (a na zasadnutiach SKR) ,,zásadné“ politické vyhlásenia (à la: súdruhovia, kádre rozhodujú o všetkom, musíme ešte viac a ešte lepšie atď.), frázy, od ktorých už uši bolia a znovu a znovu nastoľuje zavedenie ešte nedomysleného a nehotového sovietskeho desatinného triedenia (ktorým chcel nahradiť doteraz užívanú Tropovského sústavu MDT), ktoré ani Sovieti ešte nezaviedli do oficiálneho bibliografického katalógu. Trápi nás s tým už dávno s obdivuhodnou zanovitosťou. Myslí totiž, že si tým získa nehynúce osobné politické zásluhy. Niekedy sa nám už aj vyhráža. Nechce vidieť, ako Češi na to už jedným ročníkom bibliogr. katalógu doplatili (triedenie je nezrozumiteľné i u nás, nieto na západe).

4.decembra

Okrem nekonečných kádrových otázok, ktoré sa mi už ani registrovať nechce, výbor ZO KSS sa zaoberá zásadami dohody o družbe s Prahou. – Odpoludnia ideme s Valentovičom na OV k Dubničkovi. Po mojom predvčerajšom výroku ide robiť ,,poriadok“. Prítomný je aj náš aktivista kapitán Kozák. Hovorím najprv ja. Prečo je to všetko, o čo vlastne ide? Aký cieľ má tá ustavičná kritika mojej osoby? Už sa mi zdá, že sú to osobné príčiny. Ako je možné takýmto spôsobom označiť vec, kde je dokázané, mierne povedané, zlé šafárenie s verejným majetkom? Prečo sa sústavne rúca moja autorita v ústave, za ktorý som zodpovedný? Znovu pripomínam onen referát z plenárky 28. júla t.r., ktorý mi doteraz nevydali na pokojné prečítanie. Veď je to proti stanovám. Nielenže sa nemôžem, ale sa ani nesmiem brániť, hneď je z toho nová obžaloba. Kritizujem tieto metódy. – Ale kdeže! Nasleduje jedna z Valentovičových rečí, ktoré je umučenie počúvať! Nerobí to z osobných príčin, ale zo zásadných. Veď čože je on ako osoba proti mne. Ja som ,,osobnosť“, ľahko dostanem zamestnanie, on nie, on iba v ,,rámci okresu“, a predsa koná atď. Slovom, ja neuznávam autoritu OV, kým on áno – a kurizuje Dubničkovi, podkladá sa, je protivne servilný. Keď ho tak počúvam, vždy v ňom vidím fiškála, používajúceho všetky finty na bielenie čierneho, oné prastaré argumenty ad hominum: vynášanie múdrosti a veľkosti toho, kto má moc rozhodnúť (na plenárnych schôdzach ZO v Matici, ale aj pri iných príležitostiach, ak išiel spomenúť Vigaša, urobil to takto: ,,kandidát ÚV KSS, prvý tajomník Okresného výboru komunistickej strany Slovenska súdruh Jozef Vigaš“, vyhlasoval, že ,,len tri okresy na Slovensku majú takého prvého tajomníka ako je súdruh Vigaš“, z toho vidno, ako ÚV KSS na tomto okrese záleží a pod.). Dubnička i Kozák prijali tento prejav so zrejmým uspokojením, znovu potvrdili, že na prečítanie onoho referátu z 28. júla nemám nárok (mohol by som ho prezradiť, patrí medzi utajované materiály). Ja som už nereagoval, načo hádzať hrach na stenu. Dubnička bol zrejme spokojný, presvedčený, že vec vyriešili tým, že nám prikázal spolupracovať (veď ,,načo by bral 2000 Kčs mesačne, keby nebol schopný veci vyriešiť?!“). Pripomenul ešte, že ,,keby v MS boli robotníci“, už dávno by si boli poradili. Je presvedčený, že keby ho ,,zajtra posadili“ do MS za správcu, vedel by to robiť, veď čo je na tom?

  1. januára [1959]

Ráno ideme s Ivanom Kusým a Karolom Rosenbaumom za vicepovereníkom Augustínom Michaličkom na PŠK. Osobne mu odovzdávam list pre povereníka a prosím ho, aby mu vec predložil a vysvetlil on, aby sa prijatie rezignácie už neodkladalo, pretože pre mňa je už ovzdušie v Martine a v Matici neznesiteľné. Michalička uznáva, hovorí doslovne: ,,Vieme, že čo sa deje v Martine a v Matici, je politická fraška. Utvorila sa tam taká psychóza, ktorú my odtiaľto prekonať nemôžeme. Preto bude najlepšie, keď odídeš. V akadémii máš prichystané miesto na pokojnú prácu.“ Michalička, pravda, nevie, čo pre mňa tento a najmä takýto odchod z Matice znamená. Prežil som v nej viac mučivých chvíľ ako radostných, ale práve preto som s ňou až bytostne zrástol. Žiadame, aby rezort nedopustil odvezenie literárneho archívu do takzv. Slov. národného archívu, ktorý pracovníci Štátneho archívu chcú utvoriť najmä z tohto matičného fondu. Rokujeme aj o reorganizácii Hviezdoslavovej spoločnosti a pod.

Gremiálna porada na PŠK, vedie ju Kožík. Prerokúvame plán MS na r. 1959. Kožík v našom pláne nevidí zvýraznené hlavné úlohy. Vysvetľujem teda, čo je hlavnou úlohou MS a tvrdím, že v pláne zvýraznená je. Ale v náhľade na hlavné úlohy sa rozchádzame. Ja ich vidím v úlohách národnej knižnice ako vedeckej ustanovizne, jej ťažisko vidím v zbierkach, ich opatere a evidencii, v bibliograficko-informačnej službe pre výskumné pracoviská spoločensko-vedné, v koordinačnej úlohe v sieti vedeckých knižníc atď., on, ako vysvitá, v takzv. ,,masovo-politickej“ práci, konkrétne v pomoci ľudovým knižniciam. Plán túto činnosť nijako nezanedbáva, ale Kožíkovi (napokon rezortu) to nedostačuje, chce ju mať osobitne zdôraznenú a vyzdvihnutú. A tak niet pomoci, musíme solídne zostavený plán prerábať. Ktovie, či aj v tom nemá Paška prsty. Veľmi sa shodujú tieto postoje s jeho vyhláseniami na zasadnutiach SKR a s jeho snahou dostať metodický kabinet do UK.

4.-5. februára

V Ústave slov. literatúry hľadám znovu pomoc proti odvezeniu archívu, pretože má byť o tom na Pov. vnútra široká porada, na ktorej budú aj ľudia z Akadémie. Shrňujem dôvody proti, chcem si ich vopred skoncipovať, navštevujem v tejto veci aj Kožíka na PŠK, ktorý na porade bude, snažím sa ho ovplyvniť, veď je to aj vec rezortu, či si vypustí takýto vzácny materiál zo svojho ústavu a dovolí ho ochromiť! Kožík je neslaný-nemastný. (Nezapísal som si, kto všetko z Matice bol 4. a 5. februára v Bratislave. Viem, že 4. už tam bola Lehotská alebo cestovala so mnou už 3. S ohľadom na to, čo sa v októbri robilo so mnou okolo tejto cesty, bolo by bývalo veľmi potrebné mať podrobný zápis. No ten je taký, že presne ani neviem, čo sa dialo 4. a čo 5. februára. Kusé záznamy môžem dopĺňať iba z pamäti. Viem, že ráno 4. alebo 5. prišli z MS autom Valentovič, Búchala a ktosi z ROH – vari Bielený a či Toman – a ja s Lehotskou čakali sme ich na chodbe Povereníctva na Šoltésovej ulici. Prišli so strašnou zvesťou, že v noci zatkli z obytného domu Matice slovenskej Jána Olexu, Štefana Veselého, Františka Oktavca, pracovníkov Osvety a dr. Jozefa Telgárskeho, pracovníka MS. Búchala toto zatýkanie videl zo svojho bytu. Ináč nič nevie, lebo skoro ráno odišiel do Bratislavy. Z prerokovávania systemizácie nebolo nič, Búchala nás zbuntošil zbytočne, Tkáčik nám oznámil, že vec nie je ešte pripravená, že nás zavolajú. A tak sme šli z Povereníctva hromadne preč. Ja som sa odlúčil a zašiel som na ÚV KSS, kde som vyhľadal Mateja Lúčana a prosil som ho, aby nedovolili zobrať archív z Matice, je predsa zakotvený v zákone o MS a naozaj už treba skončiť s týmto jej obstrihávaním. Oznámil som mu, že som obnovil svoju žiadosť o uvoľnenie z MS, až to príde na ÚV – bol som v jeho nomenklatúre – aby to bez prieťahov schválili. Vyložil som mu skutočné príčiny svojho odchodu. – Celá matičná zostava bola v jeden z týchto dní v divadle na Eugenovi Oneginovi (Čajkovského opere). Pred divadlom som zašiel do kaviarne Carlton niečo zjesť, keďže na večeru času nebolo. Reštaurácia sa otvárala až o 19. hodine. Našiel som tam dr. Jána Dekana, bývalého pracovníka MS, vtedy dekana na Filoz. fakulte UK a s ním som posedel. Na druhý deň – to divadlo bolo predsa len 4. – mala odísť celá ,,delegácia“ domov autom. Ja som sa rozhodol ísť vlakom –auto bolo naplno obsadené a nerád som s ním chodil, bolo v ňom protivne zima. Asi o desiatej podal som matičnému šoférovi Františkovi Böhmovi, ktorý čakal pred Carltonom s autom na ostatných, cestovný kufrík, aby mi ho vzal. Na cestu nechal som si len aktovku. Odcestoval som vlakom 13.45 z Bratislavy. V súvislosti s touto cestou viď záznam z 23. októbra 1959.

  1. februára

(Dozvedám sa, že zatkli aj Eduarda Tvarožka a Janušku z Osvety. Predpokladám, že prídu aj pre mňa, prinajmenšom, že mi prehrabú kanceláriu. Ničím niektoré svoje záznamy, najmä tie, kde som si vylieval svoju horkosť nad zaobchádzaním s Maticou r. 1952 a 1953.) Chystám sa na 9. t.m. na schôdzku na Pov. vnútra o archíve. Dal som podklady pre obranu archívu i Valentovičovi, ale ten mi povedal, že je to vec správy. (Boli sme v tejto veci aj u vedúceho školstva a kultúry KNV v Žiline Škoviru, ale tomu zrejme na tom nezáležalo, odbavil nás s tým, že ,,tak bude, ako rozhodnú súdruhovia v Bratislave“.)

  1. februára

Koncipujem si obranu archívu v situácii a v nálade, keď sa možno sústrediť len s najväčším vypätím síl. Od dr. Baníka, vedúceho archívu, nemôžem vymámiť, aby napísal svoje pripomienky. Ináč toto mi robí sústavne. Dostať od neho podklady pre správy a plány je vždy ťažký nervák. I teraz mi priniesol vec až odpoludnia na byt. Spracúvam ich doma. Je sobota.

  1. februára

U povereníka vnútra Jeleňa zišla sa veľká porada, ľudia zo Štátneho archívu, z ÚSL i z Hist. ústavu SAV, z Fil. fakulty UK, z Pov. školstva a z MS my dvaja. Z Ústavu slov. literatúry riad. Ivan Kusý, z fakulty Andrej Mráz, Húščava, z Hist. ústavu Ratkoš, PŠK Michalička a Kožík, účastníkov bolo vyše 20, ak nie viac (nezapísal som si ich všetkých). Predsedal pov. Oskar Jeleň. Predstavitelia Štátneho archívu predniesli projekt SNA (Slovenský národný archív), kam chcú sústrediť také a také fondy, najmä fondy MS, vychvaľujú tento projekt po nebesá atď. Diskusia je výsostne zaujímavá a napínavá. Účastníci si zrejme uvedomujú, že sú na vnútre, ktorého orgány, ako sa práve ukázalo, majú ešte moc zatýkať, no a zatýkali v Martine. Rad radom sa vyslovujú za nový projekt a za odovzdanie matičných zbierok. I Húščava z Fakulty a Ratkoš z Akadémie. Mráz je neslaný-nemastný, ale je za, Kožík z Povereníctva školstva tiež. Iba Ivan Kusý jednoznačne protestuje. Baník sedí vedľa mňa a mlčí, konzekventne až do konca, takže neviem, načo som ho bral. (Obliehajú ho už mesiace tajní, lákajú ho na schôdzky a pod.) Napokon som sa dostal k slovu a bránil som matičné zbierky ako kultúrnohistorický celok, argumentoval som historicky i zviazanosťou literárneho archívu s knižnými sbierkami, neoddeliteľnosťou takéhoto materiálu od Národnej knižnice, pričom som použil paralelu so Széchényiho knižnicou v Pešti, kde rukopisné sbierky tvoria jej podstatnú časť a pochybujem, že by tam mohlo komukoľvek i len na um prísť vyčleňovať ich do inej inštitúcie. Na tento argument mi dr. Ratkoš z Akadémie povedal doslovne toto: ,,No dobre, dobre, ale Széchényiho knižnica čosi znamenala pre maďarskú kultúru.“ To už bol prisilný tabak. Reagoval som prudko a rozhorčene, MS teda pre slovenskú kultúru neznamenala nič. Ak má toto zhromaždenie dosť odvahy, nech prijme toto stanovisko. Až sem sme sa teda s MS dostali. A pracovníkom Štátneho archívu som vyhlásil, že niet nič ľahšieho, ako vymyslieť si novú inštitúciu a pohodlne ju fundovať zabraním zbierkových celkov, ktoré sa s veľkými obeťami desaťročia tvorili. Majú dosť roboty, nech sa starajú o okresné a iné rozmetané archívy, aby sa nedostali do zberu a nech dajú pokoj literárnemu archívu MS. K môjmu a Kusého stanovisku priklonil sa i vicepovereník Michalička a radil, aby sa vec odložila, neriešila sa unáhlene. Povereník Jeleň schôdzku ukončil a pri lúčení sa mi za celú túto akciu ospravedlnil. Tým celá vec zhasla.

  1. februára

Výročná členská schôdzka. Referát mi je už trápne počúvať. Ani slovíčka uznania, všetko som katastrofálne prehral. Oznamujem svoj odchod. Berie sa na vedomie ako samozrejmosť. Taký bol plán, tak sa uskutočnil. Valentovič splnil úlohu – zachránil Maticu slovenskú predo mnou.

  1. marca

Koncipujem list ÚV KSČ, v ktorom ďakujem strane za zníženie cien s patričnou frazeológiou. Dozvedám sa, ako Matica slovenská a ja pochodili sme v referáte OV, čítanom Vigašom. Časť textu tohto referátu, týkajúca sa mňa a osudu kandidatúry Valentoviča do okresného výboru strany viď záznam z 15. decembra [novembra, opr. J. M. ml.] 1958, […] Text, týkajúci sa Matice slovenskej a Osvety, citujem tu. [vynechané, pozri 17. – 18. XI. 1958] Vigaš bol teda presvedčený, že 7 zatvorených sú len predbežné výsledky. Malo sa ísť ďalej.

  1. – 17. marca

Paška chodí s návrhom na zlúčenie MS s Univ. knižnicou (v Prahe sa zlúčili knižnice v Klementíne na Státní knihovnu ČSSR, mal teda „vzor“), pričom by sídlo bolo, pravda, v Bratislave, t.j. v UK, MS by bola „pobočný závod“. Musíme sa tým zaoberať doma i po Bratislave, pretože Paška agituje na ÚV i na Povereníctve, kde to podporuje Ctibor Tahy, Paškov geniálny politický duch, tvrdí, že „súdruhovia na ÚV s tým súhlasia“, vie, že na takomto, hoci aj neoverenom výroku sa všeličo zvrtlo, ale Kožík to popiera a celú vec vyhlasuje iba za návrh jednotlivca.

  1. apríla

Na OV KSS je porada, na ktorej sa rozhoduje, že máme poslať pracovníkov do JRD –

  1. apríla

Ráno sa tým zaoberá výbor ZO KSS. Ja som v Žiline na aktíve pred zjazdom socialistickej kultúry. Zo SAV dostávam akceptačný list. V Žiline sa stretám s Michaličkom. Zlúčenie MS a UK pokladá za „volovinu“. Oznamuje mi, že príde do MS predstaviť nového správcu –Juraja Pašku.

  1. mája

Dozvedám sa, že dnešným dňom som uvoľnený z MS.

  1. mája

Ešte som posledný raz na čl. schôdzke ZO KSS. Člen výboru Ján Kováčik sa so mnou lúči za ZO KSS, ináč celkom slušne, vyplnila sa jeho predpoveď z 24. februára 1958 – je spokojný. Má aj on výdatnú zásluhu.

  1. mája

Z PŠK prišla celá deputácia, Kožík, Frank a Blahušiak, s nimi nový správca Paška. S Paškom sa v UK slávnostne rozlúčili na schôdzke všetkých zamestnancov, s patričnými rečami i s kyticou. Čakal čosi podobné aj v Matici a priniesol si aj nástupnú reč. V Matici sa, pravda, nechystalo nič. Niektorí zamestnanci sa začali o vec interesovať, chceli, aby sa rozlúčka i uvítanie nového správcu konali. Elena Ovčiarková (Trylčová) bežala za predsedom ZV ROH Kolomanom Bieleným, ale ten ju schladil jednoznačným odmietnutím, že by z toho mohla byť „galamuta“. A tak sme sa zišli vo výborovni iba my, vedúci odborov a oddelení a predsedovia ZO KSS a ROH. Vykonal sa studený formálny akt odovzdania dekrétov. Predsedal mu Koloman Bielený tak na svojej úrovni – v Matici mal na starosti kancelárske potreby a takzvané zvláštne úlohy (ZÚ). Hovorí Kožík, Valentovič, Paška a nakoniec ja.

  1. – 22. mája

Odovzdávam úrad. Prešiel som s Paškom i po pracoviskách, spísali sme potrebné zápisnice a 22. mája pred 13. hodinou vyšiel som z budovy Matice slovenskej naposledy prázdnou chodbou a prázdnym schodišťom sám ako prst. Po dvadsiatich šiestich rokoch.

V októbri 1959 bolo internátne školenie civilnej obrany na Martinských holiach pre záložných dôstojníkov.

  1. októbra

Prišiel tam za mnou náčelník krajského oddelenia ministerstva vnútra, zatiahol ma do izby a veľmi zdvorilo a milo ma poprosil, aby som 23. októbra prišiel do Žiliny, že potrebujú odo mňa nejaké informácie a aby som o tom nikomu, ani žene nehovoril. Vyslovil som ochotu prísť a dohovorili sme si v Žiline roh ulice, na ktorej zastanem o 9. hodine s autom poznávacej značky takej a takej.

  1. októbra [1959]

Dostavil som sa na onen roh a do auta prisadol tento náčelník i so svojím spoločníkom, ktorý sa mi legitimoval ako Kulich. Dirigovali ma do dvora budovy železničnej správy, tam sme vystúpili a stále veľmi zdvorile viedli ma po schodišti do prázdnej kancelárie. Len čo zavreli za sebou dvere, spadla z nich všetka zdvorilosť. Inštinktívne som pocítil tieto zmeny a rovno som sa opýtal, či ide o mňa. Rezolútne mi odpovedali, že áno. Dostal som rozkaz sadnúť si do kresla k písaciemu stolu atď. Dozvedel som sa strašné veci. Mám spojenie s politickými emigrantmi, najmä s bývalým správcom MS J. C. Hronským, v júli r. 1956 som bol vo Viedni just pred maďarskou kontrarevolúciou, tam som sa stretol s nejakými spojkami, chodil som tam po kláštoroch, zariaďoval som návrat Hronského, až sa v Maďarsku a potom aj u nás kontrarevolúcia podarí. Mám spojenie s poľskými diverzantmi a jednému z nich som 5. februára tohto roku o 10. hodine predpoludním v Bratislave odovzdal kufrík s materiálom do auta (bol to náš šofér Böhm, viď zápis z tohto dňa), predtým večer som sa stretol s podobným indivíduom v kaviarni Carlton (bol to dr. Ján Dekan, viď tam), nasilu chceli vedieť, s kým som obedoval, s kým som išiel z Povereníctva atď., atď., aby som sa nevyhováral, sledovali každý môj krok a on, náčelník, cestoval 5. februára so mnou vo vedľajšom kupé, ale ja som o tom nevedel (hehé!), s kým som sa pri okne na chodbe rozprával, sledovali ma i pri ďalších cestách, v Cerkli som vypil dva koňaky, vtedy a vtedy som bol v kine s podozrivou ženskou, sedeli mi za chrbtom atď. Stýkal som sa s luteránskymi biskupmi, s mikulášskymi fabrikantmi (často sme chodili do Mikuláša k ženiným bratom). A to všetko súvisí s odsúdenou skupinou Hirnerovcov, zúčastňoval som sa na ich spikleneckých schôdzkach, majú to potvrdené od nich a „Hirner neklamal“, majú svedectvo aj od ostatných, hľa, tu je Telgárskeho svedectvo ním podpísané. Nezavreli ma s nimi iba preto, že mám ťažko chorú ženu, to ma zachránilo, ale nemôže ma to oslobodiť a pod. Okrem toho pri stavbe nových budov MS a pri ich zariaďovaní bral som vysoké úplatky a pod. Myslím, že som si poznačil dosť. Boli to, pravda, všetko vyložené lži. Keď som si to vypočul, myslel som si, že to rozhádžem ako nič, ako ten posudok na previerku v marci 1958. No mýlil som sa. Napriek všetkej mojej obrane zanovito trvali na týchto volovinách a mordovali ma od 9. ráno až do 18. hodiny večer. Nejdem tu popisovať ich naivné a hlúpe chytačky, napokon vysvitlo, že chcú mať zo mňa agenta.

Až tu som si uvedomil, na akom tenkom vlase som r. 1958/59 visel, prečo som nemal byť preverený a keď si to už s mojím zatvorením rozmysleli, prečo som musel zmiznúť aspoň z Matice a z Martina. A vidno i to, do akých služieb sa dostal výbor ZO KSS v MS. Ako teraz vysvitá, od všetkých s Hirnerom zatvorených pri vyšetrovaní vymáhali na prvom mieste informácie o mne a nútili ich, aby tieto obvinenia potvrdzovali. Kampaň, ktorú viedol proti mne Valentovič v Matici slovenskej bola vedľajšia koľaj. Možno o tom nevedel, ale slúžil oddane. Tak veril, že ma komisia ÚV nemôže preveriť, že ani toto preverenie nevzal na vedomie a v Práci zo 4. mája 1968 tvrdí pravý opak, teda po deviatich rokoch žije v tomto presvedčení. Tvrdí tam aj iné nepravdy, ktoré tento môj denník vyvracia. Pôvodne som chcel zachytiť iba onú politickú stránku, ale keďže podľa tohto článku som upadol do „úplnej apatie a letargie“ a ZO KSS musela „vypäť všetky sily“, aby zachránila Maticu slovenskú „od pohromy“, vypísal som i svoju činnosť.

*

 

Ako to bolo s previerkami (K článku: OSUD MATICE)

[…]

Dr. Ján Marták keby nebol chcel, nemusel z Matice slovenskej odísť a mohol v nej doteraz pracovať. Preverovacia komisia ÚV KSS svojím rozhodnutím z marca 1958 dr. Jána Martáka nepreverila len na funkciu správcu Matice slovenskej. Mohol byť teda v Matici naďalej zamestnaný na niektorej z ostatných i vedúcich funkcií alebo ako vedecký pracovník. Základnej organizácii KSS dôvody nepoverenia dr. Jána Martáka nikto nikdy neoznámil a v preverovacej komisii ÚV KSS nebol ani zástupca ZO KSS, ani zástupca OV KSS; […] ZO KSS nepodával o osobe a práci dr. Jána Martáka nijaké písomné ani ústne stanovisko. Preverovali ho na základe dlhšieho osobného rozhovoru, poznania jeho predstavených, ktorí boli členmi komisie, i kádrového materiálu uloženého na ÚV KSS. ZO KSS tento materiál nepoznala, nakoľko správca Matice slovenskej je nomenklatúrnou funkciou ÚV KSS a Povereníctva kultúry. […]

V takejto krajne napätej predprevierkovej i poprevierkovej situácii v Matici slovenskej v rokoch 1958–1959 ZO KSS musela vypäť všetky svoje sily i odvahu, aby ochránila Maticu slovenskú, jej zamestnancov a sama seba pred ďalšou možnou pohromou, ktoré Maticu slovenskú predtým častejšie postihovali. Správca Matice slovenskej dr. Ján Marták, člen ZO KSS na najzodpovednejšom mieste upadol práve v týchto zlých časoch do úplnej apatie a letargie, prestal sa starať o Maticu, jej ľudí i svoju ZO KSS.

[…] Dr. Ján Marták mal v okresnej preverovacej komisii poradný hlas. Viacerých pracovníkov navrhol na nepreverenie, ZO KSS však presadila, že mohli zostať vo svojich funkciách […]

Za takejto situácie odmietame snahy udalosti prekrucovať a obviňovať ZO KSS z činov, ktoré nikdy neurobila a ani nemohla urobiť. Práve táto ZO KSS v ťažkej atmosfére rokov 1958–1959 zachránila Maticu slovenskú a jej kolektív – bez pomoci správcu MS dr. Jána Martáka – pred ďalšou degradáciou Matice slovenskej a pred možným masovým prenasledovaním časti jej pracovníkov.

ZO KSS pri MS nebola teda v rokoch 1958–1959 negatívnou silou, ale naopak spolu so ZV ROH bola jedinou pozitívnou silou v Matici, ktorá ochránila Maticu slovenskú a jej pracovníkov pred prejavmi moci zvonka i zdnuká.

Za výbor ZO KSS v rokoch 1958–1959
Dr. Štefan Valentovič, Ján Kováčik, Cyril Toman, Juraj Matula

Za ZV ROH v rokoch 1958 až 1959
Cyril Toman, Koloman Bielený

(Práca, roč. 23, 1968, č. 123 (4. mája 1968), s. 4. Šéfredaktor Dr. Ladislav Zajac) [krátené]

*

 

List pracovníkov Matice slovenskej Jánovi Martákovi z 8. mája 1868

Martin, 8. 5. 1968.

Vážený a milý pán Dr. Marták!

Podpísaní pracovníci Matice slovenskej s veľkou radosťou prijali správu, že je nádej z Vašej strany prijať funkciu správcu nášho ústavu. Prosíme Vás, aby Vaše rozhodnutie nebolo ovplyvnené článkom v denníku Práca, pretože nevyjadruje našu mienku a jeho obsah nebol prekonzultovaný s nami.

My všetci sa dobre pamätáme na ťažkú situáciu v Matici slovenskej v rokoch 1950 až 1954 a rovnako dobre poznáme Vaše neúnavné úsilie a boj pre záchranu tejto jedinečnej slovenskej inštitúcie. Doteraz sme sa nezmierili s Vašim odchodom od nás a stále nás bolí čo len pomyslenie na okolnosti okolo Vášho odchodu. Matica slovenská Vás potrebuje, potrebuje ľudí, ktorí jej odovzdali všetky svoje schopnosti, život i srdce.

Veríme, že sa naše vrúcne dlhoročné očakávania splnia a budeme Vás môcť znovu privítať ako správcu v našej obrodenej Matici slovenskej. Sľubujeme Vám všestrannú pomoc a trvalú spoluprácu na spoločnom diele.

                                                                              Vám oddaní

[podpisy]                                                                          [podpisy]

[Nasleduje 95 podpisov usporiadaných v dvoch/troch stĺpcoch]

*

 

List Alexandra Matušku Jánovi Martákovi zo 7. augusta 1968

Bratislava dňa 7. augusta 1968

Milý priateľ,

v dňoch, keď Martin opäť žije Maticou a národ po dlhých rokoch znovu putuje do jej a svojho mesta, aby sa upevnil v povedomí národnej slobody a nedotknuteľnosti, v týchto dňoch pripadá nám, ktorí sme v Tvojej blízkosti prežili kus života, pripomenúť si Tvoje jubilejné šesťdesiatepiate narodeniny.

Cesty osudu ľudí pod Tatrami Ťa veľmi skoro a nadlho spojili s Maticou, ktorá v časoch dobrých i zlých udržovala pri sviežosti ducha slovenského národa. Matici, a teda i ťažko skúšanému národu, zasvätil si svoj život. Patrí Ti ku cti a vďaka za to, že si sa s Maticou zúčastnil Povstania a neskôr bránil Maticu pred vyhubením v päťdesiatych rokoch. Matica síce zostala, ale Ty si ju musel nedobrovoľne opustiť takmer na desať rokov. Viem, bolo to pre Teba ťažké, skľučujúce, ale napokon uľahčené tým, že si sa mohol venovať výskumnej práci v Akadémii.

Tvoj návrat do Matice je priam symbolický: súvisí s jej oživotvorením i s renesanciou národa a jeho kultúry. Je to zároveň i rehabilitácia Tvojej cti a dôvery v národe ako staronového správcu svojej Matice. Iste Ťa to musí uspokojovať i povzbudzovať do ďalšej práce v Matici, ktorej neodmysliteľne patríš.

Do tejto novej práce Ti želám v mene umenovedného kolégia Slovenskej akadémie vied i v mene svojom veľa zdravia a síl.

[vlastnoručný podpis]
Člen korešpondent SAV

Alexander Matuška
predseda kolégia