DOKUMENTY DOBY

List Jozefa Miloslava Hurbana Jonášovi Guothovi zo 17. mája 1851
Slovenská národná knižnica, Literárny archív, 32 B 46

Edícia

Blahorodjemu Panu Jonašowi Guothowi z Guothowjan, Doktorovi Lekarstwa atd. w Hibbjach

W Hlbokom dňa 17ho Maja [1]851

Blahorodni Paňe
Prjaťel a Brat muoj drahí!

Už dost preleťelo časou čo sme po mocňejšom napnuťí sil národňích odpočíwali; medzi tím odpočinuťejší luďja, ktorím sme pomahali svedomiťo k ohradeňú ích mjestočka bezpečnjeho, wjedli weci a duoležitosti naše spoločnje. Lež kam to priwjedli? Neidem súďiť. Súďiť to všetko bude dost skoro oklamaní národ.

Ale o čo sme s tolkím napínaňím síl pred rewoluciou pracowali, čím sme aj skutočňe národu veľmi pomohli, to, za čo tolkí z nás trpeli, to čím wzkrjesenuo bolo to pokoleňja, ktoruo oratovalo česť wuole národnej w búrnich časoch: wšetko to je teraz perfídňe ignorowanuo od ludkowcou, čo majúc w ťeplom swoje brušká už iba na osobnje kaprice obracajú swatje weci naroda.

Čo vikonali so Slovenčinou? Wláda ju uznala. Oni tolko babrali a babrali až ju, seďjac na teplom w Wjedňi a majúc času k tomu podhrizli. A to len a jediňe pre swoju pohjodlnost. Nakloňili wládu abi jim pomohla zrušiť slovenčinu – a teraz sa krijú za ňu. Čo robja s Tatrínom? Múdre ho už podožrali. Čo robja za spolki gazdowskími a striezwosťi? Aňi slowa o tom. Už više pou druha roka zakladajú akúsi Maťicu, ale iba na samje cunctacie a kazeňja menu Tatrína zmrhali čas, newiwedú ňič. Tatrín o ktorí sme sa tolko už pred 1848 do Wjedňe nachodili a ktorí prú lež došjou potvrďeňja tolko dobrjeho wikonau, odhadzujú ako witlačení citrón, a prečo? Preto že to z ňích ňepowstalo. Chcú teraz Slowensko uwjesť na filiálku českých spisovaťelou; už aj filialnu Maťicu celkom dla wzorou českej chcú založiť, nepomisljac že aňi w najmenšom naše okolnosťi sa ňedajú rownať s českími. Robja samje bliktri chťjac sa sami podobou chwastať pred Slowanmi druhimi, a zpjewat sebe chwalu, čo wšetko wikonali. Život akí bude, to do ňích ňič. Praktičnost idei Tatrína jím smrďí, bo ňje je z ňích a wižaduje obeťe.

A mi na toto kwáreňja wecí drahích národu hlaďjet len máme? To ňesmjeme, ak nechceme uwaliť na seba kljatbu národa.

Máme teraz w rukách aspoň literárno-spoločenskí orgán jeden, Pohladi, powedzme teda tu našu mjenku. Weť to nič, keď aj tí, ktorim sme ustlali mjesto wolňješje puosobeňja, zbraňe nepoctiwej uchopjá; tím len wihrá swatá wec národa. O Tatríňe slowo čo najskoršje prehovoriť je wec Waša, Brat muoj drahí, ako Pokladňíka jeho. W Liptowe je i tak wšetko, čo naleží k Tatrínu, wšetka we domosť, protokolli a stanowi. Prosím Wás teda srdečňe a uzkostliwo napíšte čo najskwor do Sl. Pohladou zprawu o Tatríňe, kde zastau, načem stáu, čo wikonau, ktorje jeho zákoni, kolko jeho údu, čo wináša ročni dwochodok dla slúbeních príňeskou ročitích. Ak bi Wám Času nezbíwalo prosim Wás aspoň o odpis zapisníc a zákonou, a o naznačeňja krátko cifrí účtowích. Spracujem to potem [?] sám, ačpráwe bi prawde najmilejšje bolo kebi ste wi ráčiu sa tej práci podwolit. Ja wjem že slubi urobenje sa obnowja, mimo toho na Tatrín už aj w poručenstwách pamätowanuo je. Činnost sa zas obudí, ňech si len národ uwedomí kde zastau drjeu.

Toto je jedno. Newjem ako Wi zmíšlate, keď už tolkí poodpadali, ale pewňe werím, že Sin kriwáňa ňezňeweriu sa otcowi swojmu. Ja som bou w Čechách, ja wjem, že tam ňjeto spaseňja pre nás, to je tam sopka wihorená, ktorá žiwot odbjerat musí z krepkejších huor slowanskích. Naš kmen zahiňje ak zo seba ňewiwiňje zlaštnu moc a silu. Čo nám doteraz pomohlo to obraceňja plašťou po wetre? Zabili sa tím najlepšie hlawi, umrtwení sú i tí staroslowáci, čo s príjemňejším trochu wetríkom opusťili prácni boj o žiwot samorostlí slowanskí na Tatrách. Aňi pocťiwí Kohút už neškrjeka o ňích na Slowensku. Tím sa prawda zadala rana i tak dost schudobňeljemu národu, ale ešte stojí jadro, a na to sa isťe pousedajú zas žiwli žiwotnje Slowenska. Len neskladajme ruky do loňa. Prosim Wás teda za drahno [?] pracujte na rozšíreňú wňutornom i wonkajšom Pohladou. Píšte wíborním perom swojím do ňích a hladťe ich medzi narodními učeními rozšírit. Doteraz mi už wela mužou naších swoju pomoc prislúbilo, a dajedni už aj poslali. Z Liptowa nášho starowernjeho ešte doteraz len málo reči a wecí z tohto swetoobzoru prišlo. Prosím Wás o srdečnú podporu. Jednotliwci malo muožu o sebe wo spolku welmi wela. A keď máme padnúť, aspoň ňech padňeme w čiňe a ďeje zachopení. Počjatok nás wzik dú samím prujším swojím krokom do ďejou, wljau sa w historiu : či je ňje hodno ďalej sprobuwať tjeto podiwnje elementi slowanskje? Daj [?], Bože muoj, kebich mohou díchať wzdichem skalolomním, z Kriwanskích skal bich wiwolau junakou slovenčini. A čo – čo sme ich už nepohíbali slowenčinou? Weru – aňi že nje treba inšjeho nádechu, ako nádech slowenčiny, abi proces hlaťowí zhlaťiu prvim krokom w jednu hlať duchownú tje balwani mrtwe Tatránske! Ale robiť, na všetki strani treba robiť.

Prosim Wás čo najsrdečňejšie o podaňja mi ruki Wašej; wuole wo mně je wjac teraz ako drjew, ačkolwek na moju wuolu sa ňikdi národ žaluwať nebude, ale čo wikonám w odsoťenej ďeďiňe bez sto rúk po stranách slowanskích. Čím vjac odpadajú chabje duše tím wjac cítim silu swoju a powolaňja podávať opušťenjemu stonásobňe národu mojmu pomoc. A z iních slowanskích strán mám pomoc doteraz dosť hojnú. Skoro wšetki slowenskje Redakcie – rozumje sa mimo českích – mi posielajú swoje časopisi, takže ich do 20 už doteraz mám! Dajedni [?] Redakcie ma horúcim slowanskím citom uwítali na postati tejto i si wipítali [?] i prujšje swazki Pohladou. Ti ma welmi potešili. Pamätajte, za kratki čas uznajú wšetkje kmeni slowenčinu našu za swoju mať dáwnu. Ja to skutočňe teraz widím čítajúc nowini wšetkích narečí; zo žjadneho do žjadneho tak lahko a nenuceňe skoro doslowňe sa nedá nárečja prekladať ako do wšetkích zo slowenskjeho, a s tohoto do tamtích.

Len pracujme a majme trpeliwosť bez rachunkou matičnich; osudi sweta hadzu o: zem najme tích, čo chcú presachúwať ích behi.

Takto som chceu Wám, Brat muoj drahí wijawiť beh mojích mišljenok a citou, a pohnúť Wás tím k podporowaňú ma. Už ak uznáte to, čo je u mňa tak hlbokim žiwota preswedčeňím, dobre, podáte mi ruku; ak ňje zadržte u seba moje žjale, moje túhi a pracujte čo Wám porozkáže wlastní Wáš duch.

S tím [?] zlúbajťe wšetkích swojich prjaťelou a ket [?] sa rad [?] na mňa spíta pozdrawte ho wzájemňe od mňa. Ja sa Wám porúčam do prjaťelstwa a som

Wáš

úprimní cťitel a brat

Hurban [vlastnoručný podpis]

Poznámky
cunctacia (z lat.) – váhanie, otáľanie, drahno – veľmi, značne; zláštny – zvláštny, hlať – kryštál, zhlatil – (s)kryštalizoval, prujšie – skoršie

 

*

Jonáš Bohumil Guoth (1811 – 1888) sa počas štúdia medicíny v Pešti podieľal na založení Společnosti lekársko-slovanskej (1833), spolupracoval tu aj s Jánom Kollárom. Neskôr ako lekár pôsobil na Liptove, v Hybiach. Po založení spolku Tatrín (1844) sa stal v roku 1846 jeho „počtovníkom“ (pokladníkom). Hurbanov list ukazuje zložitú situáciu v slovenskom národnom hnutí krátko po revolúcii 1848/1849. Načrtáva jeho skepsu voči ľudom, ktorí síce nebojovali v revolúcii, ale boli odmenení rakúskou vládou (Kollár, Kuzmány a i.). Kriticky sa stavia k ich konaniu – zavedeniu „staroslovenčiny“, češtiny na úkor slovenčiny i plánom na založenie Matice slovenskej. Išlo totiž o konkurenčný projekt k snahe o obnovenie Tatrína. Práve Guoth mal napísať prehľadový článok o činnosti Tatrína v minulosti. Hurban sa v tejto dobe snažil získať podporu pre štúrovskú vec medzi literátmi a inteligenciou, s pátosom vyzýval k práci a spolupráci na platforme jeho „Slovenských Pohľadov“.