PRE OZAJSTNÉHO FILOZOFA, ALE VLASTNE pre každého hĺbavého, introvertného a bdelo žijúceho človeka je myslenie istým druhom opojenia. Samozrejme, že tu nemám na mysli trýznivé hútanie o starostiach všedného dňa, o tom, ako prejsť v robote šéfovi cez rozum, či mi náhodou žena nezahýba, alebo do čoho zajtra obliecť decká, ale uvedomené, rezolútne ponáranie sa do neosobného, a či nad-osobného prúdu ideí, asociácií a vnútorných súvislostí existencie. Isteže, aj táto rovina myslenia sa nás dotýka, spoznávame v nej aj svoj osud a svoje miesto v reťaziach podstát a javov, súčasne však obsahuje aj akési narkotikum odstupu a poznania, ktoré uvedomene žijúceho človeka vždy musí napĺňať rozkošou z bytia, pocitom spolupatričnosti so všetkým živým aj neživým, alebo ešte lepšie: s plotinovským Jedným, a či jediným, s nezrodeným bytím obsahujúcim v sebe všetky idey a potenciality, všetky sny ľudí, zvierat i bohov, bytím, ktoré sa však môže zaobísť bez sebarealizácie, bez sebazotročovania, lebo je celistvé, sebazrkadliace a sebanaplňujúce. Takéto slobodné, tvorivé, a vari nevyhnutne aj ironické myslenie si okrem talentu vyžaduje aj špecifický druh odvahy a pevnosti charakteru, jeho nositeľ sa nesmie zľaknúť hĺbky vlastného pohľadu, neustáleho znovuobjavovania vámošovsského princípu krutosti, vzájomného požierania a pohlcovania sa vecí a javov, ktoré sú možno aj drahé jeho ľudskému srdcu, a v neposlednom rade sa nesmie vyľakať seba samého, obrazu večne hladného a neukojeného hlodavca, čo nájde vo vlastnom krvnom obraze. Nech človek už narazí na akúkoľvek ohyzdnosť či zvrátenosť, musí rozmýšľať ďalej, prechádzať z predmetu na predmet, z predstavy na predstavu, z asociácie na asociáciu. Veď nakoniec, všetko toto, vrátane nášho vlastného života sú iba útržky, a či prinajlepšom symboly čohosi ďaleko významnejšieho… A takéto myslenie si vyžaduje aj kierkegaardovskú asketickú vášeň, vášeň, ktorá nevyhnutne vyvoláva nové vášne, ktorá však neplodí nové utrpenie, lebo je sama sebe cieľom. Nie je to vášeň telesných štiav či žliaz, ale vášeň ducha, našej najvlastnejšej identity, kam nič cudzorodé, nijaký otrokár s bičom nemá prístup. Je to sublimovaná vášeň otroka, ktorý odrazu spoznáva, že vždy bol slobodný a že ak bude pokračovať v tejto liečivo opojnej ceste, postupne z neho popadajú všetky putá a okovy, s ktorými prišiel na tento svet bolesti a žiaľu.

ZDÁ SA, ŽE DOKEDY BUDÚ ĽUDIA ĽUĎMI, BUDE medzi nimi vyčíňať strašidlo prirodzenosti. Vychádzajúc z pozorovania opíc, oviec, ovadov a cudzopasných rastlín budú viesť svojich aj cudzích potomkov k tomu, aby sa správali „prirodzene“, t. j. aby boli aspoň približne takí ako všetci ostatní. Sami si iba vo chvíľach, keď ich nikto nepozoruje, dožičia trochu ľudskej umelosti a individualizmu, tak ako si neposlušní žiačici tajne pod stolíkom listujú v dobrodružných alebo ľúbostných románoch. Aj v dnešnej emancipovanej dobe mašíruje ľudstvo ako jeden šík, noví ľudkovia nekriticky preberajú staré názory a staré životné stereotypy – treba ich vôbec vymenovávať? Škola, detské a študentské večierky, na praktický život zamerané vzdelanie, stádovité zhlukovanie sa s viac či menej ľahostajnými známymi aj neznámymi, zarábanie peňazí, zhromažďovanie vecí, detí a vnúčat, atď., atď. – a pod tým všetkým zle skrývaná frustrácia z tohto nevydareného, neprimerane dlho trvajúceho predstavenia… „Nebudeme takí, ako mama a otec,“ vravia si mladí ľudia, no chtiac-nechtiac sa až priveľmi ľahko stávajú kópiami všetkých týchto zastaraných, opotrebovaných ľudských schém. Najhoršími ľudskými epidémiami nie sú mor či cholera, ani HIV či ebola, ale dvojjedinosť zbabelosti a lenivosti, neochota a neschopnosť rozvinúť svoje talenty, svoju individualitu a svoju slobodu. Lebo sloboda – to je práve vôľa nebyť ako ostatní. Ak má človek nejakú prirodzenosť, je to práve – byť neprirodzený. Neposlúchať hlas krvi, prírody a spoločnosti, ale stotožniť sa s tým najhlbším tónom v sebe, ktorý súzvučí s tónom kozmického pokoja. Priznať si svoje pudy, slabosti a ohraničenia, no nezľaknúť sa ich, ani nerobiť z nich cnosti, lež osedlať si ich – parafrázujúc Františka z Assisi aj Nietzscheho – ako somáre, skrotiť ich, sublimovať, prinútiť, aby sa menili na sny, na nehmotné zlato fantázie. Slobodný človek je pravým opakom Poeovho „Muža davu“, slobodný, prirodzene žijúci človek vedome vystupuje von z davu, ako nenáhodný chodec na obraze Edvarda Muncha „Večer na Triede Karla Johana“. Je to jeden z najúžasnejších obrazov jedného z najúžasnejších umelcov vôbec, tvorcu, ktorý vždy vedome a konzekventne vystupoval z vopred nalinkovaných krvných súradníc a stával sa už za svojho pozemského života meteorom. Podobne ako Molièrov Alceste, aj Munch sa skrze svoju mizantropiu a tvorivosť, ktorá nebola z tohto sveta, spätne zaraďoval – už nie medzi ľudí, ale medzi ich aury či idey. Bol teda prirodzený skrze svoju umelosť, užitočný skrze svoju prebytočnosť. Prirodzený človek nie je statočný úradník za nejakým zahmleným okienkom, ani poctivý rodič, vojak, či kalkulujúci hospodár, prirodzený človek je blázon, fantasta, rojko, klaun, samotár, provokatér, možno askéta, možno požívačník, možno svätec či svätica, možno donchuan, možno tuláčka, za každých okolností však heretik, burič a dobrodruh. Je to večný pútnik po utajených chodbách či chodníkoch kozmu, boží blázon, smejúci sa sebe aj svetu, narkoman opojený čírou existenciou všetkého v jednom bode sústredenia. Kdesi vo svojom ohnisku cíti, zakusuje, prežíva, že celá jeho biologická schránka je iba ilúziou, že sa vlastne nikdy nenarodil, ani nikdy nezomrie, že niet sa čoho báť, lebo jeho terajší život je celkom nezmyselný, no jeho existencia je večná a preto nijaký zmysel nepotrebuje. Vravíte krv, rod, dejiny, ľudstvo? Povezte radšej pachtenie, samoľúbosť, maškaráda, cintorín…

NIEKTO BY SA RAZ MAL POKÚSIŤ napísať dejiny hry. Pravdaže, nejde mi o hru ako filozofický či sociologický fenomén ale o hru ako náplň oných intímnych, odľahčených a oslobodzujúcich chvíľ, ktoré dokážu zastaviť čas, zahnať kamsi pod zem jeho imperatív produktivity a užitočnosti, ako mágiu tých okamihov a hodín, ktoré bývajú realizáciou tej najautentickejšej ľudskosti. Každý, kto niekedy držal v rukách novorozdané karty na preferans, určite vie, o čom hovorím. Spomeňme si tiež na svoje detské hry na skutočnosť, na vrhanie kociek, posúvanie figúrok na šachovnici, na hociktoré kopnutie do lopty s úmyslom prihrať ju spoluhráčovi, na umiestňovanie celuloidovej loptičky na vyhliadnuté miesto druhej strany pingpongového stola, na kĺzavý príchod hokejových gladiátorov medzi mantinely ľadovej arény, na burácanie obecenstva aj na hlahol kravských zvoncov v hľadisku, a rovnako aj na prvé tóny opernej predohry v napätej divadelnej sále, na vŕzgavé kroky herca na scéne i na zvonivý hlas herečky, jej zdanlivo skutočné, zároveň však kozmicky surreálne slová, tie dôverné správy odkiaľsi z najtajnejších zákutí našich myslí, jej predstieraný hnev či nadšenie. A vybavme si v mysli aj karnevalistickú zvadu cirkusového klauna s vážne sa tváriacim riaditeľom, kúzelníkovo vyčarúvanie bielych holubíc či králikov, skrátka všetku túto ľudskú umelosť a prebytočnosť, hrajúcu sa na prirodzenosť a nevyhnutnosť… Nie, nikdy nie sme slobodnejší, nikdy nie sme tak blízko kozmického šťastia ako v okamihoch hry, ktorá je našou skutočnou prirodzenosťou a našou ozajstnou históriou. V hre nikto nikoho neznásilňuje, v hre sa nikto nerodí ani neumiera, nikto sa v nej neberie priveľmi vážne, niekedy v nej vyhrávame, inokedy prehrávame, vieme však, že vždy iba hráme, existujeme, sme čírou vôľou, ktorá je zároveň rezignáciou. V hre sme zamilovaní do seba aj do celého sveta, dýchame v rytme kozmických variácií, alebo, ak tak chcete, v rytme božieho pulzu nadčasovosti. Naša sústredenosť na hru, na jej pravidlá a zákonitosti, naša očarenosť chvíľou, v ktorej prežívame tvorivosť ducha, odpútanosť od sveta zdanlivej nevyhnutnosti, a súčasne aj tajomne intímny kontakt so spoluhráčmi a spoluhráčkami nás privádzajú do stavu tej najautentickejšej a najzdravšej rozkoše, ktorá nám dáva tušiť stav nášho bytia pred naším narodením aj po našej smrti, skrátka pomáha nám stotožňovať sa s kozmickou energiou, o radosť z ktorej nás nemôže obrať nijaký despota, nijaký prírodný zákon ani nijaká z našich slabostí. Tu sme pri prameni nielen každého autentického umenia, vedy a duchovnosti, ale aj na prahu vlastnej osobnej identity. V procese hry sa stávame samými sebou, a to na základe vlastnej voľby, vlastného rozhodnutia prijať pravidlá, čo nás oslobodzujú od tlakov nášho nižšieho „ja“, ktoré ináč mocní tohto sveta tak radi zapriahajú do cudzích, azda diabolských služieb. Istý slovenský politik raz prirovnal politický boj k futbalovému zápasu, pričom však nezabudol dodať, že politika je – akože ináč? – ďaleko dôležitejšia ako futbal. Vôbec nie! Politika, a všetko pragmatické haraburdie, čo s ňou súvisí, je prinajlepšom nutné zlo, náš mentálny kŕč v predĺžení tyranských prírodných síl, kým futbal, ako každá iná hra, je opojenie čistou slobodou, čírou existenciou, ktorá je sama sebe cieľom… Môžem iba súhlasiť s Baudelairom, ktorý vyzýval ľudí, aby sa v čo najväčšej miere opájali, zároveň ho však dopĺňam, nech sa opájajú predovšetkým hrou: Enivrez-vous par le jeu!

TO TMÁRSTVO V NÁS UDRŽUJE TENTO SVET V STAVE choroby a rozdrobenosti, striedavo doň infikuje zdanie rozličných zmyslov a poháňa ho vpred ako bič poháňa lenivého koňa v mrazivom víchre. Tmárstvo, tento nám vrodený pud zhubnej detinskosti, nám nasadzuje na zrak hnedosivé okuliare, aby sme nedovideli na plamienok pravdy, neustále nám vnucuje do pozornosti bludy, vydávajúce sa raz za prirodzenosť, raz za vedu, inokedy za náboženstvo či „lásku k životu“ (pochop to, kto môžeš!), núti nás vyhlasovať najhlbšie utrpenie za jedinú možnú rozkoš, tyranov za dobrodincov, slepé biologické pudy za lásku, telesnosť za božstvo. Je nekonečne veľa podôb tmárstva, ktoré preskakujú z človeka na človeka ako čmud parného rušňa, valiaceho sa pustou krajinou, požičiavajú si navzájom odevy a masky, raz sa tváriace ako prísny kazateľ, raz ako rozvážny vedec, potom ako pragmatický hospodár, inokedy ako moralizujúci kvázi-básnik alebo – azda najčastejšie – ako starostlivý rodič či učiteľ. Ich najfrekventovanejšie slová sú „musíš“ a „nesmieš“, ich základný cieľ je zabrániť človeku v ceste za Poznaním, v práci na vlastnom vnútornom sebazdokonaľovaní, ktoré by mohlo viesť k tomu, že by vedome zahodil falošné okuliare z očí a uvidel svet taký, aký je. Tmárstvo rozdeľuje jednotný božsko-ľudský svet na maličké, bezvýznamné fragmenty separátnych javov a robí z nich fetiše nášho zmyselného uctievania, rozdeľuje ľudí na ja ty, na myoni, stavia nebotyčné priehrady medzi človekom a človekom, medzi naším vedomím a kozmom, neustále vyhlasuje vojny medzi nami a všetkým ostatným, a čo je najhoršie, rozdrobuje aj náš pocit celistvej identity a spochybňuje naše právo vlády nad sebou samými. Tmári tohto sveta nám podstrkujú čiastkové poznanie, nanucujú nám falošné hodnoty a v mene raz takého, inokedy zas onakého božstva ich vyhlasujú za čosi nenahraditeľné a nespochybniteľné. A tak sa rodia a umierajú ľudia, miliardy ľudí, bez toho, že by vôbec dostali príležitosť spoznať seba samých a svet, v ktorom žili. Áno, ešte aj dnes, v tejto pseudo-liberálnej dobe, mnohí so smrteľne vážnou tvárou rozprávajú o „našej“ a „cudzej“ kultúre, perfídne sa dovolávajú „pravdy“ obsiahnutej vo svätých knihách, v písaných aj nepísaných zákonov, v starodávnych zvykov našich praotcov a pramatiek, argumentujú údajnými záujmami prírody, rodiny či spoločnosti a, vari čoraz častejšie, finančnými možnosťami doby. Moderný tmár nápadne často rozpráva o „rozumnom hospodárení“, o „realistickom nakladaní s našimi daňami“, pričom sa za týmto pláštikom najčastejšie skrýva axióma, že každá ľudská činnosť, vrátane duchovnej, „by si na seba mala zarobiť“… Isteže, je zdravé byť realistický v praktických záležitostiach, ešte zdravšie je však neustále spochybňovať platnosť starých návykov aj nových hesiel a pýtať sa, akým smerom sa vlastne človek má uberať, aby si zachoval svoju slobodu, sebaúctu a duchovné spojenie so základnými silami kozmu. V opačnom prípade nás, bez toho, že by sme to vôbec zbadali, pekne-krásne pohltí pažerák nenásytnej tmy ignorancie a urobí z nás superposlušné makro-stádo atómov a génov… Alebo sme sa ním už stali?…

ŽIŤ SVOJ ŽIVOT AKO WAGNEROVSKÝ GESAMTKUNST. SÚSTREĎOVAŤ SA na každý svoj krok, každý záchvev tela aj duše, registrovať každú kvapku potu, čo ti steká po unavenej tvári, prijať za svoju každú myšlienku, ktorá ti prebehne mozgom, zahrať na každej spomienke, čo ako smutnej či bezvýznamnej, ako na strune lutny… Neustále vnímať svoju vnútornú dynamiku, trojrozmernosť, svoje bytie v tomto pozemskom vyhnanstve, nahmatávať svoj štvrtý aj piaty rozmer, prenikať do nadskutočného prapriestoru, ktorý je tvojím pravým domovom. Pozorne vnímať všetko, čo ti núkajú zmysly, sny aj fantázia, striehnuť na každý okamih ako dravec na korisť, načúvať tajomnej reči symbolov v sebe aj mimo seba, šepkaniu mýtov, ktoré sú v každej bublinke vzduchu, vlnke vody či zrniečku piesku, stotožňovať sa s hudbou sveta, s rytmom milovania, architektúrou vecí, ak treba, aj akceptovať nevyhnutnú bolesť, nevyhľadávať však takú, bez ktorej sa v procese poznávania môžeš zaobísť. Prestať hľadať zmysel preludov okolo seba, radšej sa stotožniť s ich ideami mimo tohto sveta. Vzdať sa všetkých pozemských ambícií okrem duchovného naplnenia vlastného bytia, nájsť pozíciu mimo despotických očakávaní okolia, vyhmatať rytmus, ktorý ti bol vlastný ešte pred tvojím narodením a znova s ním splynúť, vyhýbať sa afektom, ktoré ťa oberajú o energiu a sebaúctu… Áno, si súčasťou vesmírneho dychu, jedným z miliárd mikrovedomí, pochádzajúcich z jediného veľkého pra-vedomia v pra-tichu, kde niet túžob, bolestí ani nedostatku. Si postavičkou, ktorej poslaním – ak to sám chceš – je zviditeľňovať tvoje najvnútornejšie pohnútky, komunikovať s okolitým svetom, láskavo, bez pachtivých chúťok sa dotýkať podstát tých tvojich blížnych, ktorí o to stoja, vnímať svoj osud rozumom, srdcom aj zmyslami. Búriť sa proti hlúposti, absurdite, lenivosti ducha, revoltovať proti deštruktívnym návykom moci a plebejskej vypočítavosti, odvážne sa pozerať do očí tragike žitia a démonom, ktoré ju spôsobujú… Odmietať lacné recepty na pozemské šťastie a radšej hľadať útočisko v sebe samom, vo svojej schopnosti búriť sa a tvoriť, v odvahe prehliadnuť, ba ešte lepšie: ostrosťou videnia prepáliť Majin závoj sentimentálnych kvázi-útech a svetských úspechov, a zdiagnostikovať zákonitosti náhodností, ktoré ťa priviedli práve sem, na túto vlhkú čistinku, porastenú mäkkou, už dávno nekosenou trávou. Ľahúčko sa brodíš jej objatím ako vlažnou, slanou vodou, vychutnávaš si jej zmyselnosť ako prítulnosť nežnej milenky, v podvečernom súmraku savšade okolo teba v rytme tvojho dychu kníšu vetrom ohýbané brezy – a zase raz cítiš, že si doma, vo svojom šiestom… siedmom rozmere, v dobre známom, tisíckrát už zakúsenom priestore sebestačnosti, a takmer proti svojej vôli si želáš, aby tento okamih trval večne… Nie, ešte nie si v pekle… Ešte azda nie sme celkom v pekle…