Odjakživa ľudí fascinovali „veľké“ príbehy „veľkých“ ľudí. Mýtické texty nám predkladajú profily rozličných hrdinov, ktorí sú súčasťou príbehov plných dynamiky, heroizmu a veľkosti. Ak hovoríme o biblickom texte a komplexne o Biblii ako takej, všeobecne sa vybavia človeku s primeraným biblickým vzdelaním ,,veľké“ príbehy: príbeh Mojžiša, ktorý vyvádza Židov z Egypta, príbeh veľkého a slávneho kráľa Dávida a jeho múdrej „ratolesti“ Šalamúna, veľký príbeh spásy v podobe smrti a zmŕtvychvstania Krista či príbeh Pavla – apoštola pár excellence – jedného z pilierov raného kresťanstva. V teológii a biblistike sa bežne používajú pojmy ako teológia Starého zákona či teológia Nového zákona. Tieto teológie sa samozrejme delia na ďalšie teológie podľa jednotlivých biblických kníh. V prípade Nového zákona sa bežne používajú termíny ako pavlovská teológia, janovská teológia a podobne. Ak by sme chceli vniesť trochu štrukturalizmu do tejto diferenciácie, môžeme v súvislosti s biblickým textom hovoriť o makroteológiách a mikroteológiách. Takáto klasifikácia je samozrejme len ilustračná a má svoje nedostatky, ale v našom prípade slúži ako inštrument pre ľahšie uchopenie našej problematiky. Biblická teológia má vo všeobecnom význame slova mozaikovitý charakter. Jednotlivé segmenty mozaiky sú roztrúsené v biblických knihách a spoločne utvárajú určitý obraz. Jedným segmentom z tejto rozsiahlej mozaiky je aj útla biblická knižočka, malý príbeh malého človeka s veľkým odkazom. Reč je o biblickej starozákonnej knihe Jonáš. Príbeh rebelantského proroka svojim obsahom pútal ľudí v rôznych obdobiach dejín kresťanstva. Pohľady na postavu Jonáša sa značne diferencovali: od pozitívnych stanovísk cez odmietajúce, ktoré kritizovali proroka za jeho zbabelosť, slabú vieru a nemilosrdnosť. Za seba môžem povedať, že odjakživa mám slabosť pre malé príbehy, ktoré sa pravé svojou prozaickou a zdanlivou jednoduchosťou dotýkajú problémov a situácií bežného človeka. V tejto eseji chcem prispieť svojim dielom k diskusii o (mikro)teológii milosrdenstva v knihe Jonáš a ukázať, ako sa existenčné paradoxy a absurdita tejto knihy dotýkajú, resp. môžu dotýkať situácií postmoderného človeka alebo lepšie povedané „hypermoderného“ človeka (Lipovetsky). Dnes sa čoraz viac ozývajú hlasy, ktoré kategoricky odmietajú dedičstvo západnej civilizácie v podobe kresťanstva či Biblie pochabo zabúdajúc, že či už človek kresťanstvo akceptuje alebo nie, na jeho vplyve v dejinách vrátane vplyvov pozitívnych či negatívnych, to nič nezmení. V tejto eseji si dávam za cieľ ukázať, že hoci sa hypermoderný človek nachádza v epistemologických otázkach oveľa ďalej ako človek staroveku, napriek tomu ho určité nevyriešené problémy – problémy utrpenia, zážitky absurdity a nespravodlivosti – spájajú so svojim starovekým „blížnym“. Myslím si, že táto kniha po tisícročiach nestratila nič zo svojej sily, paradoxov, ktorými je preplnená už od prvých veršov a absurdity, ktorej sa nevyhol ani Bohom vyvolený prorok.

Kniha Jonáš v kocke

Ešte predtým ako sa pustíme do analýzy, rád by som stručne predstavil knihu Jonáš. Medzi knihami Starého zákona je súčasťou kníh dvanástich prorokov, od ktorých sa však obsahom aj formou značne odlišuje. Podobne ako pri mnohých ďalších biblických knihách, ani pri tejto knihe nevieme, kto je jej autorom. Pohľady na jej datovanie sa rôznia: niektorí uvádzajú skorší rok okolo 200 pred n. l, pretože pisateľ knihy Sirachovec ju už uvádza medzi dvanástimi prorokmi (Sir 49:10). V knihe sú početne zastúpené aj aramejské slová, ktoré niektorých biblistov vedú k záveru, že kniha patrí do skoršieho obdobia. Helenistické motívy (dobrodružstvo na mori, búrka, morský netvor, prehltnutie netvorom) môžu tiež odkazovať na skorší vznik knihy, avšak ako pri arameizmoch, ani pri univerzálnych obrazoch, ktoré sa frekventovane vyskytujú v antickej literatúre nemôžeme s istotou tvrdiť, že tieto argumenty odkazujú na skorší vznik knihy. Určiť žáner tejto knihy by si vyžadovalo samostatnú úvahu, preto tu aspoň stručne spomeniem najčastejšie žánre, do ktorých odborníci knihu zaraďujú: satirická novela, prorocká legenda, parabola, šokujúci príbeh, didakticko-satyrická novela a ďalšie (pozri napríklad Bandy, s. 10-12). Ja považujem túto knihu za parabolu o súcite a odpustení. Typologická charakteristika jednotlivých motívov a použitých štylistických prostriedkov v knihe je veľmi rozsiahla, preto uvedieme len tie, ktoré sa dotýkajú našej témy a ilustrujú globálne literárne ovzdušie knihy. Okrem jasne identifikovateľnej naratívnosti a prozaickosti knihy (hoci obsahuje aj lyrickú pasáž tzv. Jonášov žalm), v knihe nachádzame zreteľnú typizáciu postáv (Jonáš, námorníci, obyvatelia Ninive), idealizáciu (námorníci, kráľ Ninive, obyvatelia Ninive), vysoko prekvapivú univerzálnosť a otvorenosť voči pohanom, no rovnako tiež kontrastnosť, tragickosť, paradoxnosť, ironickosť a gnómickosť. Napriek typologickej pestrosti tejto knihy, od prvých veršov až po posledné celým dejom preniká línia paradoxov, ktorá má neraz ironický nádych a vrcholí v absurdných situáciách. Pozrime sa teraz na niektoré z nich. Ako som už uviedol vyššie, šokujúci a paradoxný je už samotný úvod knihy.

Paradox hneď v úvode?

Napriek tomu, že je kniha Jonáš zaradená medzi prorocké spisy Starého zákona, úvodom aj kompozíciou sa od nich odlišuje. Úvod nezačína tradičným predstavením proroka akoby sme v kontexte profetických kníh čakali. Od prvých veršov dej strháva čitateľa a nastoľuje jeden problém za druhým. Za ďalší atribút, ktorý sa až tak často v súvislosti s knihou nespomína je jej dynamickosť a akčnosť. Akčnosť vyžaruje od prvých veršov, akčne sa správa boží prorok, akčne vystupuje Boh, akční sú námorníci a akčne sa zachováva aj kráľ ako si neskôr ukážeme. Kniha pôsobí, akoby začínala in medias res a má skutočne podivuhodný začiatok (Varšo, s. 87). Úvodná časť knihy je pre nás dôležitá, pretože obsahuje viacero slov a obrazov, ktoré sú pre našu analýzu kľúčové. V úvode čítame, ako sa Boh imperatívne prihovára prorokovi Jonášovi a poveruje ho kázať mestu Ninive, pretože jeho zloba vystupuje k nebesiam (1:1,2). Božský imperatív sa prejavuje v použití troch procesuálnych slovies vstaň, choďvolaj, ktoré akcentujú rozhodnosť a urgentnosť prorokovho poslania. Ako však zareaguje prorok? Jonáš skutočne rozhodne a dynamicky reaguje, avšak v úplnom protiklade voči tomu, čo mu Boh prikazuje. Opozícia medzi príkazom Boha a konaním Jonáša je zdôraznená veľkým počtom slovies, ktoré sa vzťahujú na Jonášovo rebelantské konanie (1:3). V úvode sa stretávame s dvoma geografickými pojmami, ktorých sémantika je pre moderného čitateľa zväčša neznáma a to Ninive a Taršíš. Ninive nebolo len hlavným mestom Asýrie, ale v Starom zákone predstavuje akýsi diabolský symbol zla a násilia, metaforu skazenosti a nepriateľstva voči Izraelu. Na prvý pohľad vidíme, že Jonáš má celkom dobré dôvody, prečo sa chce mestu vyhnúť. Uteká preto do mesta Taršíš. Taršíš je v starovekej literatúre situovaný na rôznych miestach. V Biblii sa spája s hojnosťou zlata, striebra a ďalších drahých kovov, no taktiež je chápaný ako mesto vzdialené ďaleko na západe, mesto na konci sveta (Bandy, s. 23), v ktorom podľa Izaiáša 66:19 nebolo počuť chýry o Bohu. Do takéhoto „materialistického“ a „ateistického“ mesta nám „boží“ prorok pred Bohom uteká. Veľmi zjednodušene povedané: Boh hovorí choď doprava, Jonáš uteká doľava. Už tu nachádzame  prvé známky paradoxu a absurdity celej knihy. Našu pozornosť si taktiež zaslúži hebrejské sloveso liberóach, ktorým je v pôvodnom texte označený Jonášov útek (1:3). Toto sloveso v Biblii „vyjadruje útek jednotlivca pred nadradenou osobou“ (Varšo, s. 91, pozri napríklad Gn 16:6,8; Gn 27:43 či Ex 2:15). Kuriozita v použití tohto slovesa na tomto mieste spočíva v tom, že výnimočne tu nemáme človeka, ktorý uteká pred človekom, ale človeka utekajúceho pred Bohom. Hoci je obraz utekajúceho človeka dôležitou súčasťou biblickej antropológie, útek pred Bohom je skutočne javom ojedinelým a samozrejme paradoxným.

Útek človeka pred Bohom

Náš prorok sa dostáva na loď v meste Joppa, ktorá smeruje do Taršíša. Napriek tomu, že bežne človek musel čakať na loď v prístave aj niekoľko mesiacov a práve lode do Taršíša podľa 1.Kr 10:22 chodili raz za tri roky, „náhodou“ tu na Jonáša čaká loď presne smerujúca do Taršíša. Loď je plná pohanov, podľa židovskej tradície ich bolo 70 (z každého národa sveta), čo musela byť pre židovského proroka „príjemná“ spoločnosť. Plavba však ani náhodou neprebieha v pokoji, pretože do deja zasahuje priamo Boh. Boh vrhol na more búrku a ako uvádza vtipne hebrejský originál, „loď premýšľala nad tým, že sa rozpadne“ (ide o jediné miesto v Biblii, ktoré obsahuje takúto formuláciu). Zatiaľ čo „pohanskí“ námorníci v duchu stredovekého „modli sa a pracuj“ sa modlia k svojim bohom a hádžu do mora náklad, Jonáš zíde do najspodnejšej časti lode, aby si zdriemol (1:5). Nad dôvodmi „prečo“ si môžeme lámať hlavu, ako však ďalej sám Jonáš hovorí vo svojom vyznaní námorníkom, jeho Boh je stvoriteľom „mora“ a zemi, takže si mohol domyslieť, že asi cesta po vode nie je najlepší nápad. Keď sa kapitán lode dozvie, že Jonáš spí, hovorí mu: „Čo ty spíš ako zabitý? Vstaň a modli sa…“ (1:6, Botekov preklad). Grécky preklad Starého zákona Septuaginta zvýrazňuje absurditu až komickosť celej scény prekladom: „Čože, ty chrápeš?“. Prečo tak kapitán reaguje? Moderný čitateľ knihy by si prirodzene mohol klásť otázku ako je možné, že vonku je búrka, námorníci sa prekrikujú medzi sebou a modlia sa k bohom, prenáša sa náklad, ktorý následne padá do vody a hebrejský prorok si v pokoji drichme. Hebrejsky čitateľ v staroveku to mal ľahšie. Ten vedel, že v súvislosti s Jonášovým spánkom nie je použité v texte bežné slovo pre spánok, ale hebrejské slovo vajjérádam (koreň r-d-m), ktoré označuje stav akéhosi vytrhnutia z vedomia, „spánku smrti“ (Balabán) či ako prekladá Septuaginta ekstazis, teda doslova „vytrhnutie zo seba“ (pozri Sdc 4:21; Ž 76:6; Dan 8:18). Po zobudení z takéhoto spánku by sme očakávali, že sa Jonáš zľakne a začne sa modliť. Nič takého sa však nedeje. Paradoxne až „pohanský“ rituál rozhodol o tom, že búrka padla na more kvôli Jonášovi (1:7,8). Po krátkom predstavení sa, v ktorom Jonáš „mimochodom“ spomenie, že jeho Boh je stvoriteľom „mora“, námorníci sa predesia a spýtajú sa rovnako ako Boh v Edene Jonáša „čo si to spáchal?“ (ide o rovnakú formuláciu v hebrejčine, porovnaj Gn 3:13). Paradox a absurdita v príbehu gradujú. Jonáš ako Bohom vyvolený prorok s úlohou napomínať je dvakrát napomenutý pohanmi. Ako sa zachová?

Modl(a)itba?

Príbeh nám od týchto okamihov naberá na obrátkach a ako sme už vyššie uviedli, absurdita, irónia a paradoxnosť na seba nenechávajú dlho čakať. Jonáš sa stále nemodlí, naopak, volí si pred pokáním radšej vlastnú smrť, aby tak aspoň zachránil život námorníkov. K tomuto počínaniu sa vrátime ešte v závere tejto eseje. Námorníci sa ho však pri všetkej kontrastnosti a absurdite snažia zachrániť a modlia sa k Jonášovmu Bohu (Jahve) a prosia ho, aby ich nepotrestal za smrť proroka. Áno, pohanskí námorníci sú zbožnejší ako boží prorok a uvidíme ďalej, že nielen oni (Chalupa, s. 209). Prekvapujúce je tiež tvrdenie o Jonášovej nevine (nevinnú krv, hebrejsky dám náqí), ktorá bola spochybnená lósom riadeným Bohom. Jonáš je teda vhodený do mora, búrka sa náhle utíši a proroka prehltne veľká ryba, ktorú „objednal“ Jahve (hebrejské vajjeman doslovne znamená objednať). Ak čítame simultánne počínanie námorníkov po odchode búrky a Jonášovu modlitbu v rybe, znovu sa ťažko vieme ubrániť myšlienkam na absurditu a do oči bijúci paradox. Jonáš sa (konečne) modlí k Bohu v bruchu ryby žalm, kontempluje nad blízkosťou smrti a paradoxne nemá problém kritizovať pohanov za to, že uctievajú falošných bohov (doslova hebrejsky hablé-šav – prázdne márnosti), čím v skutočnosti Boha opúšťajú. V kontexte pohanských námorníkov, ktorí sa za Jonáša pred jeho tzv. smrťou modlili a následnou obetou a modlitbou chvály Bohu, pôsobia tieto záverečné slová zvlášť paradoxne a nevďačne. Očakávali by sme vďaku voči námorníkom a prosbu za ich záchranu pre nečestné Jonášovo počínanie. Nič také neprichádza, prorok vo vzťahu k druhým „mlčí“. Nerieši to, že svojím počínaním mohol spôsobiť smrť nevinným. Jeho modlitba je aktom ľútosti nad sebou samým. Veľa priestoru pre druhých okrem Boha tam nevidíme.

Boh (až) druhýkrát prehovorí a prorok poslúchne

Po strávení troch dní v rybe bol Jonáš vyvrhnutý na zem. Rabíni snažiaci sa „racionálne“ interpretovať túto udalosť, vysvetlili toto „vypľutie“ na zem žalúdočnými kyselinami ryby, ktoré by inak Jonáša rozložili ak by ostal v rybe dlhšie. Situácia, ktorá nasleduje je tiež paradoxná a ojedinelá. Boh prehovára druhýkrát! Božie slovo (hebrejsky dabar), ktoré stvorilo svet, ktoré opisuje prorok Izaiáš ako slovo, ktoré „nevráti sa ku mne naprázdno, pretože urobí to, čo som si želal, a dosiahne to, kvôli čomu som ho poslal“ (Iz 55:11), musí prísť k Jonášovi na dvakrát, aby ho náš antihrdina prijal. Božie slovo (dabar) je v Biblii výzvou s vnútornou dynamikou, ktorá smeruje s absolútnou istotou k svojmu cieľu. Rovnako sa to stane aj v prípade Jonáša, no s miernym oneskorením. Jonáš nakoniec vchádza do mesta zla (Ninive), ktoré je však paradoxne v hebrejčine označené doslova ako „mesto veľké pre Boha“ (3:3). Ide o superlatív vytvorený pomocou božieho mena a označuje nielen niečo veľké, ale aj nezvyčajné či niečo, čo prináleží Bohu. Ninive je síce baštou zla, ale stále patrí Bohu.

Prorocká správa, ktorú hlása Jonáš je vtipne biblistami označená ako starozákonný rekord v krátkosti výpovedi u prorokov (Varšo, s. 142). Hoci je Boh iniciátorom tohto kázania, nie je o ňom ani o možnosti pokánia obyvateľov mesta ani chýry. Ťažko by sme filozofovali nad tým, či Jonáš presne povedal to, čo mu Boh nakázal, pretože keď je na záver prorok Bohom karhaný, nespomína nič v súvislosti s prekrútením obsahu kázania. Jonášovo posolstvo mestu znelo: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.“ Túto vetnú konštrukciu je vhodnejšie nazvať oznamom ako kázaním. Čo však nasleduje ďalej je klimaxom všetkej absurdity a paradoxnosti celého príbehu. Židovský prorok, nepriateľ Ninivčanov, príde do ich mesta a oznámi im, že za štyridsať dní umrú. Akú reakciu by sme prirodzene čakali? Kniha Jonáš v 3:5 uvádza: „Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny od najväčšieho až po najmenšieho.“ Správa neuvádza koľko nakoniec Jonáš kázal (oznamoval!) v meste, avšak ako si ďalej ukážeme, pre Jonáša boli tieto udalosti ťažkým orieškom.

Informácia o rozsudku nad mestom sa dostala aj pred kráľa mesta. Nikde nečítame, že by si kráľ predvolal Jonáša a overil si o čo skutočne ide. Kráľ po vypočutí správy okamžite vstane z trónu, nariaďuje celému ľudu a dokonca aj zvieratám, aby sa obliekli do vriec a sadli si do popola na znak pokánia. Ekumenický preklad vhodne prekladá, že správa sa „dotkla (hebrejsky vajjiga) kráľa (3:6). Toto „dotknutie“ sprostredkované „druhou rukou“ vedie následne k obráteniu celého mesta a odvráteniu sa od násilia, ktorým bolo mesto tak neslávne populárne. Paradox tohto počínania spočíva práve v profile tohto neznámeho kráľa, ktorý si počína zbožnejšie ako drvivá väčšina izraelských kráľov. Kontrast vidíme aj v súvislosti s Jonášom, ku ktorému musel prísť boží dabar až dvakrát, zatiaľ čo kráľovi stačila informácia z druhej ruky. Kráľ ďalej prosí, aby sa Boh nad jeho ľudom „zľutoval“ (3:9). Hebrejské slovo v  texte má antropomorfné významy a obsahuje v sebe myšlienku nadýchnutia po intenzívnom nedostatku kyslíka. Takýto nádych vedie k príjemnému pocitu uvoľnenia a sviežosti. Antropomorfne povedané – Boh v Biblii čaká akoby so zatajeným dychom, kedy nastane pokánie. Takéto pokánie pôsobí ako čerstvý nádych (Varšo, s. 147). Boh so zatajeným dychom čaká, ako sa Ninivčania rozhodnú. Čo robí Jonáš?

Prorok chce (zase) umrieť

Jonáš nám po vyslovení slov o zničení mesta mizne zo scény. Objavuje sa až v 4. kapitole a to vo veľmi zaujímavom emocionálnom rozpoložení. V 4:1 čítame: „Jonáš to pokladal za veľmi zlé a nahneval sa.“ Hebrejčina doslova uvádza, že Jonáš sa zlostil veľkou zlobou. Paradox celej tejto situácie spočíva v tom, že čitateľ by prirodzene očakával, že prorok sa bude tešiť z pozitívnej zmeny, ktorá nastala, ale on sa paradoxne cíti dotknutý a cíti hnev so zlosťou. Zloba, pre ktorú bol pôvodne Jonáš vyslaný do Ninive (1:2) teraz pohltila samotného proroka (Bandy, s. 52, 53). Príčina tohto hnevu je vysvetlením celého príbehu a primárne vysvetlením spurného počínania proroka. Prorok sa druhýkrát v príbehu modlí k Bohu a hovorí mu: „Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuješ pohromu. 3 Tak teda, Hospodin, vezmi mi život, lebo je pre mňa lepšie zomrieť ako žiť“ (4:2,3). Kľúčové je pre nás teraz spojenie „či som to nepovedal“, ktoré prekladá Botekov preklad ako „práve to som si myslel“. Ďalšie varianty prekladu môžu byť „či som to nepovedal“ či doslova v hebrejčine „či to neboli moje slová“. Všetky varianty pracujú s Jonášovým „slovom“. Ak sledujeme pozorne, nemôže nám ujsť napätie, ktoré vzniká medzi Jonášovým dôrazom na jeho slovo a božím slovo. Jonáš v tejto modlitbe vysvetľuje, že to bol práve boží súcit a milosrdenstvo, ktoré mu bránili v tom, aby šiel do mesta. Jonáš vedel, že Boh sa „môže“ zľutovať. Ak nazeráme na celý príbeh cez optiku týchto slov, konanie proroka, Boha, námorníkov či obyvateľov mesta vrátane zvierat nadobúda úplne iný rozmer. Jonáš v knihe vystupuje ako ten, kto vie viac ako všetci ostatní. Jonáš vie, prečo utiekol, vie, prečo prišla búrka, prečo má byť Ninive zničené a ako uvádza Varšo „vie predovšetkým veľa o svojom Bohu“ (Varšo, s. 150). Jonáš od začiatku neakceptuje možnosť, že by sa obyvatelia skazeného mesta mohli kajať. Ako prorok a hlavne ako človek má vlastnú predstavu o spravodlivosti, súcite a odpustení a nemieni sa do poslednej chvíle týchto predstáv vzdať. Udalosti odohrávajúce sa v tejto knihe sú dôkazom a dôsledkom tejto prorokovej neochvejnosti. Zatiaľ čo Boh obrazne povedané čakal so zatajeným dychom do poslednej chvíle na pokánie mesta, Jonáš čakal so zatajeným dychom, kedy mesto bude zničené. Príbeh nám na pozadí týchto informácií nadobúda charakter podobenstva, paraboly o súcite a odpustení. Kniha koniec koncov nie je ani tak o obrátení obyvateľov mesta ako o obrátení spurného proroka. Biblisti správne poznamenávajú, že Jonáš na viacerých miestach nadobúda obrysy postavy Kaina z knihy Genezis (napríklad Varšo, s. 92, 152, 168-169). Rovnako ako v prípade Kaina sa aj v prípade Jonáša Boh usiluje o vnútorný prerod človeka. Jonáš sa svojich predstáv o spravodlivosti vo svete drží do poslednej chvíle a v príbehu je ochotný za ne niekoľkokrát položiť život. V prípade lode a námorníkov sa namiesto pokánia a modlitby rozhodne pre smrť a skoro sa mu to aj podarí, nebyť ryby, ktorú pošle Boh. Tá Jonáša „potrestá životom“, ktorého sa chcel tak vehementne vzdať. Podobne aj v tejto záverečnej kapitole Jonáš túži po smrti, pretože jeho predstavy o Bohu sa ukázali ako pravdivé. Prorok chce umrieť, pretože iným bolo dopriate žiť. Nie je tu priestor pre úvahy nad tým, čo presne stálo za tým, že Jonáš nebol ochotný akceptovať boží verdikt súcitu. Boh ako filozof zo zenového príbehu kladie Jonášovi otázku, ktorá svojim nábojom silno rezonuje dnes rovnako ako určite rezonovala aj v ušiach starovekého žida: „či sa právom hneváš?“(4:4). Prorok záhadne mlčí, vychádza z mesta a robí si prístrešok, aby sa tak uchránil pred horúčavami a sleduje, čo sa stane s mestom (4:5). Boh ako súčasť svojej práce na prerode proroka necháva vyrasť ricínový ker (Septuaginta hovorí o tekvici), ktorý vytvára tieň nad prorokovou hlavou (4:6). Jonáš sa – ako vtipne a doslova hovorí hebrejský originál – „zaradoval veľkou radosťou“ (4:6). Následne však Boh, ktorý v príbehu veľmi rád používa zvieratá, posiela červa, ktorý spôsobí, že ker vyschne. Aby to prorokovi nebolo málo, posiela Boh tiež horúci východný vietor, ktorý praží Jonášovi na hlavu. Jonáš ako ináč, aj v tomto okamihu sklzne k veľmi preferovanému spôsobu riešenia problémov – chce umrieť! V momentoch, keď Boh používa prostriedky na zmenu prorokovho myslenia, prorok si stále volí smrť namiesto života. Boh v príbehu prehovára poslednýkrát a ako učiteľ múdrosti Jonášovi kladie znovu otázku: „Či sa právom hneváš pre ten ricín?“ (4:9). Odpoveď Jonáša je odpoveďou každého človeka presvedčeného o svojej pravde v hneve a v pocitoch ukrivdenosti. Jonáš ako hrdina tohto príbehu poslednýkrát odpovedá Bohu. Jeho odpoveď nie je len odpoveď trucujúceho človeka, ktorý sa „nervačí“ nad uschnutým kríkom, ani odpoveď človeka, ktorý sa arogantne rozhodol nesúhlasiť s Bohom. V Jonášovej odpovedi môžeme cítiť určitú bolesť a rezignáciu nad spravodlivosťou vo svete ako takou. Ak Ninivčania zabíjali členov jeho ľudu, ak dlhé desaťročia konali takýmto spôsobom, je možné, aby aktuálne obrátenie všetko toto odčinilo? Prorok sa legitímne mohol pýtať, kde je na svete potom spravodlivosť, ak Boh odpustí aj takýmto ľuďom. Paradox a absurdita, ktoré sa tiahnu od prvých veršov knihy vrcholia práve v záverečných replikách Boha a Jonáša. Kde je spravodlivosť?

Boh dáva Jonášovi odpoveď: „Tebe je ľúto ricínového kra, ktorý ťa nestál nijakú prácu a ktorý si nevypestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul. 11 A mne nemá byť ľúto veľkého mesta Ninive, kde len detí, čo nevedia rozlišovať medzi svojou ľavou a pravou rukou, je viac ako stodvadsaťtisíc a premnoho zvierat!“ (4:10). Božia odpoveď má kontrastný, didaktický a zároveň paradoxný podtón. Človek cíti ľútosť nad efemérnymi entitami, ktoré sú v koheletovskom duchu márnosťou nad márnosťou, a pre ľudský život má vyhradený len hnev a smrť. Boh Jonášovi ukazuje, že ľudský život je kategóriou par excellence, kategóriou, ako povedal český filozof Otakar Funda, o ktorej sa nediskutuje, podmienkou sina qua non, hodnotou mimo akúkoľvek diskusiu. Ticho, ktoré sa rozlieha na konci knihy, pochmúrna absencia odpovede je atemporálnou výzvou pre každého človeka.

Jonáš ako archetyp

Každý si môže odpovedať na otázku, či má Boh v príbehu pravdu a zároveň sa opýtať, prečo príbeh nie je dopovedaný. Zmenilo sa myslenie Jonáša po tejto božej otázke? Nech už si odpovieme akokoľvek, môžeme sa domnievať, že autor textu cielene nechal záver knihy otvorený. Musíme si však na záver tejto našej úvahy položiť otázku: je záver knihy otvorený aj pre človeka 21. storočia? Bez toho, že by sme sa pokúšali o anachronickú a násilnú aktualizáciu starovekého príbehu spôsobom, aby pasoval našej dobe, môžeme konštatovať, že téma a otázky, ktoré príbeh vyvoláva, sú svojim obsahom a intenzitou aktuálne aj dnes. Téma spravodlivosti a utrpenia sú témy, ktoré nikdy neprestanú ľudí zaujímať. Podobne je to aj s témou Boha, o ktorej si svojho času moderna myslela, že ju uzavrela. Postmoderna túto tému vrátila znovu na scénu a dnes sme svedkami znovu intenzívnych debát medzi neoateistami a teistami, pričom centrálnou témou nie je primárne existencia Boha, ale hlavne otázka existencie zla vo vzťahu k existencii Boha. Kniha Jonáš v osobe Jonáša prezentuje štandardný model človeka, ktorý je znechutený zlom sveta a odmieta prijať spravodlivosť a súcit tam, kde rozum káže „spravodlivý“ trest. Z tohto hľadiska je Jonáš archetypom, v ktorom sa nájde každý človek. Ďalším paradoxom tejto knihy je paradox čitateľa, ktorý prirodzene „fandí“ Bohu a pozitívnym postavám, chytá si hlavu nad paličatosťou proroka, pričom sám má bližšie práve k prorokovmu mysleniu. Metafyzické zásahy zo strany Boha mali viesť k zmene myslenia proroka. V momentoch vrcholnej existenčnej krízy, na hranici smrti si mal prorok uvedomiť, ako je odkázaný na súcit toho druhého. Či už to boli námorníci, ktorí mu chceli zachrániť život, alebo ryba, ktorá ho zachránila pred utopením, dokonca „neživý“ krík, ktorý mu poskytol tieň, vždy si mal Jonáš uvedomiť, že jeho Ja nemôže existovať bez závislosti na Ty. Vychádzajúc z tejto buberovskej terminológie si Jonáš v jednom momente – v žalúdku ryby – skutočne uvedomil, že je závislý na supernaturálnom Ty (Boh). Tento záblesk závislosti však neviedol k dlhodobému precitnutiu – k metanoii. Jonáš stále ostáva uväznený vo vlastnom Ja. V prípade námorníkov Jonáš neďakuje v modlitbe za ich pomoc, neprosí za nich v modlitbe. Absolútne ignoruje fakt, že jeho predstavy o spravodlivosti a jeho konanie ovplyvňujú životy druhých (Chalupa, s. 209). Pre vlastné predstavy ohrozil životy nevinných ľudí, napriek tomu nepočuť z jeho úst ľútosť nad týmto činom. V okamihu smrti je stále ponorený do vlastného bytia. V závere knihy je ochotný nechať zomrieť 120 000 ľudí vrátane zvierat, pričom viac súcitu má pre krík či tekvicu. Jonáš je individualista a nevníma problém holisticky. Od začiatku má určitú predstavu a je pre túto predstavu aj ochotný umrieť. Paradoxnosť a absurdita tohto príbehu spočíva tiež v tom – expresívne povedané – že všetkým to dochádza, len nie Jonášovi. Námorníci sa kajajú a podriaďujú Bohu, more sa Bohu podriaďuje, ryba sa mu podriaďuje, hriešne mesto, červ či vietor, jedine náš prorok ostáva osamotený vo svojom boji. Paradoxné je aj kázanie Jonáša, ktoré v porovnaní s ostatnými prorokmi končí happyendom, no napriek tomu neprichádza radosť nad obrátením. Status proroka v Starom zákone nespočíval len v ohlasovaní kataklizmy, ale rovnako ponúkal druhým nádej na obrátenie a radosť. Z takéhoto hľadiska je Jonáš, frommovsky povedané, nekrofilnou postavou inklinujúcou k smrti ako ku „konečnému riešeniu“. Kniha na postave Jonáša ukazuje, že smrť nie je riešením ani vo vzťahu k sebe (Jonáš), ani vo vzťahu k druhým (Ninive). Ak sa viac zameriame na ľudskú rovinu postavy Jonáša, pod prorockou vrstvou presvitá človek z mäsa a kostí, ktorého sužujú otázky teodicei, teda utrpenia a zla vo svete. Toto všetko je usúvzťažnené s problémom spravodlivosti. Odpoveď knihy Jonáš na otázku utrpenia a odpustenia vo vzťahu k Bohu znie: Boh vníma veci komplexne a v konečnom dôsledku sám o všetkom rozhodne. To, čo spája moderného človeka so starovekým Jonášom je „nesúhlas“ s takouto odpoveďou. Pre moderného a neraz sekulárne (nepoužívam v negatívnom význame) orientovaného človeka, je takáto odpoveď často neprijateľná. Paradoxne si však myslím, že morálka v knihe Jonáš napriek všadeprítomnej metafyzike nie je ukotvená explicitne v Bohu ako by sa mohol niekto nazdávať. Boh tu síce vystupuje ako protagonista a učiteľ, no ponaučenie, ktoré predostiera Jonášovi o súcite a spravodlivosti nie je ukotvené v transcendentnej morálke, ktorej imperatívom je Boh. Áno, Boh rozhodne, že nezničí mesto, avšak toto rozhodnutie nie je Jonášovi odovzdané v direktívnej forme „rozhodol som!“, ale je racionálne vyargumentované. Boh Jonášovi vraví, že sa pozerá na svet a ľudí len cez optiku vlastných predstáv a príliš individualisticky. Formuluje svoj morálny imperatív, ktorým odkazuje Jonáša na komplexnejšie a holistickejšie vnímanie sveta a fenoménov v ňom. Boh neargumentuje sám sebou, ale realizmom a širokospektrálnosťou svojho pohľadu. Jonáš si má tiež uvedomiť, že existencia človeka je determinovaná existenciou a neraz aj súcitom a odpustením druhých. Uzatvorenie sa hoc aj v bruchu ryby nevedie k vyriešeniu problémov. Boh sa v celom príbehu stáva symbolom súcitu a príbeh ako taký metaforou či podobenstvom o súcite. Takýto rozmer tohto biblického príbehu môže akceptovať ktokoľvek v našej spoločnosti. Príbeh je výzvou súcitu a odpustenia pre každého človeka napriek všetkej absurdite a paradoxom, s ktorými je človek konfrontovaný.

POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

BÁNDY, Juraj: Exegéza knihy proroka Jonáša. Bratislava : Univerzita Komenského, 2008, 66 s.

CHALUPA, Petr: Prorokovi trable nebo trable s prorokem? (Jon 4,10-11). In PRUDKÝ, Martin et al.: Obtížné oddíly zadních proroků. Praha : Karmelitánske nakladatelství, 2016, 346 s.

TYROL, Anton: Prorok Jonáš. Svit : KBD, 2001, 174 s.

VARŠO, Miroslav: Abdiáš, Jonáš, Micheáš. Trnava : Dobrá kniha, 2010, 320 s.