SLOVANSKO A JEHO ŽIVOT LITERÁRNI

Kdože muože s tích, ktorí sa oberaju slovenskou literatúrou biť bez pomišleňja na samuo to naše krásno, velebnou, rozmaňituo Slovensko. Veť ono s tou svojou polohou je ten magnetickí vrch, ktorí každú dušu slovenskú priťahuje. Naň sme misleli v tích oňehdajších hrozních bojoch, keď sme už zatracuvaní bívali od svojích vlastních spolu – mešťanou, ňím sme sa ťešili, keď nám ďen ako ďen duše sa skormucovali, doňho sme chodili okrjevať na duchu aj na ťele z hrmotou a škrekou každoďenních, celoročních, s ňím sme zrástli, v ňom sme a on je v nás. Já teda majúc o literárnom jeho živoťe hovoriť, ňemuožem aj o ňom samom ako takom sa ňevisloviť a naň si s hrdosťou ňepozjerať. V pohladu na túto svatú zem Otcou naších, na túto kolísku všetkích Slovanou, na tjeto svatje oltáre Tatjer královskích obživí sa duša moja, v pohladu tom leží večňe čerstvá sila silu roďjaca. Sú to tuná na Slovensku zakljate zámki svatích, vňutorních, duše slovanskej svetou.

Pohledňi na Slovensko a duša sa ťi skrjesí, ak spala, duch hore viňesje ak len v ňízkosťi bou; ja bich aspoň do skonaňja mohou krmiť dušu svoju rozkošámi pohladmí na Tatri nazbjeraními. Ale súc sinom národa ňešťastnjeho, ktorí ešťe iba hladá odklínača svojho, hlivejúc vo snách mrtvoti a slúžac Bohom aj rodom cudzím k večnjemu svojmu zármutku, ňesmjem aňi na chvílu len svojej rozkoše hladať. Ale obraz malí, ba aňi obraz, lež račej blesknuťja krátko na tjeto večňe starje, večne novje sveti Tatránske musíme si predca dovoliť; veť naše hlaďeňja ňebuďe krem toho len kochaňja sa v rozkoši prírodnej ale túžeňja svatuo preboriť sa cez kuoru do vňutorních skladou ducha, i tjeto sveti stvorivšjeho a aj teraz na ňích vibitjeho.

Tatri sú skameňelá, v tvrdej hmoťe vťelená idea Slovenska; lebo ta velebnosť, moc sila, to ozornuo, to veličiznuo zrutnuo, ktorou hlaďí na ťeba krjesi v duchu slovenskom ťemní akísi cit velikjeho povolaňja.

*

Básňík sa prihovára ke Kriváňu:

Čo si Ti Tatrám mi svetu budeme.

A toto je vyslovená túžba Slovenska, jeho vjera, nádeja, aj jeho ustanoveňja na sveťe. Musíme, musíme naozaj prestať už jeden raz len na krbku svojom sa zohrjevať, musíme prestať len na doliňe rodnej sa presúšať, musíme preťať tú reťaz zkocúrkovaťeljeho života prjeddomnjeho, prjeddolinovjeho, to čičraňja sa v prachu a blaťe domácom zaňechajúc na večnje veki vekou; na základe svojerodnom, domácom, slovenskom stáť musíme, čahajúc čelom jasním do ňeba pravdivjeho života slovanskjeho.

K tejto všeobecnosťi máme zpuosobnosťi, dari a moci velikje; nože Slovaci ňehaňajme si ích, ňepreháňajme svoje nádeje budúcnosťi, až hen cez čjaru minulosti. To vjeme, že sme ňič ňeboli, ale to vjeme, že dač biť máme; načo teda tje jednohlasnje repeticie a variacie  starích nuot, o ktorích každý kuvík slovenskí vje.

Slovák je takí Chameleon na slncu života sa meňjací, hneď takí, hneď onakví; je on plastická natura, vje sa aj do seba zalúbiť a zahlaďeť, a ako junák hellenskí rozďjelní a odďjelní od všetkjeho čo ho otáča, odchodňe od sveta ražno sa viraziť a zastať si, ako ten básňíkou šuhaj, ktorí:

Na šablu sa podopre a obzre okolo:
Či to má vždi tak biť ako dosjal bolo?

 

*

 

Literatúra je jazik jazika, reč reči, slovo slova. Slovo, reč, jazik, mišljenka bez literatúri boli bi iba okamžitje zňeňja, ktorje sotvaj zazňeli už odzňjevajú, boli bi ako vlna povetrná a zapáchaňja voňavej lúki každím vetríčkom do – a odnášanuo. Reč ale ludu je hlas duše, je zťelesňená ducha podstata, v ktorej literou, tím znakom pre oko urobením zpredmetňenej skovávajú národi svoje díchaňja a híbaňja, skutki aj osobi. Litera tato literatúrna je balzam, v ktorom žijú na veki duše osuob a národou.

(Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, 1846)

 

***

 

Ej ňezdobnuo ďecko, kdože ťa skroťí? Ej klebetnuo Slovensko – kdože ťi oko obráťí na jeden velikí cjel? kdože rozvatrí v duchu tvojom Vestálski oheň svatjeho chťeňja, kdože ťa vitrhňe z ňestáleho sa točeňja v samej ňevoli, mrzutosťi, misanthropičnosťi, negacie a sebevolnjeho sa sem a tam hádzaňja, metaňja a skrúcaňja? Či chceš do skončeňja svojho iba odhadzuvať ljeki a lekárou? Nuž veť ak aj ďalej tak buďeš robiť, dorobíš sa skoro svojho skonaňja, bo beda národom čo negáciou skonávajú. Chceu bi som tuná povedať, kdo takíto hlas posdvihňe v národu našom, a zachiťí ho a vichiťí ho z tejto cesti zahinuťja, abi mu dau cjele života a obeťe vikúpeňja a zbaveňja sa; ale ešťe sa ňemuožem od Slovenska odtrhnúť.

Keď sa dobre prizreme do všetkích strán tohto života, teda na ňejednej najdeme luďí ňekoňečno ziskovních, osobuvačních, zlostních, ktorích literárne práce sú iba dáke pletki, alebo spisi zlosťi a cťižiadosťi. Na Slovensku je vela spisuvaťelou, čo po päť tlačeních hárkou ňedorostli, ale nároki na spisuvaťelstvo robja vetšje, ako druhí mnohí, čo ošeďiveu v prácach literárnich; iní zas vidajúc pár starích dákích grammaťík, alebo jeden lebo druhí preklad, už chcú, abi sa okolo ňích sveti točili. Púvodnim nálezcom, prorokom chce biť každí, diktátorstvo potom si len tak jeden druhjemu z ruki uchvacuje; hocáki, medicíner v prvom, druhom roku, jak náhle naškrábau na Slovensku peňez, že muože do Vjedňa ísť sa učiť; už bi rád diktátorstvo literárno ňevkusními dopisami a hlúpími článkami a veršíčkami nad spisuvaťelmi a vedomci slovenskími prevádzau. Keď sa slovák k dačomu sdvihňe – už potom chce naozaj užiť zásluhi svojej.

(Veda a Slovenskje Pohladi)

 

*

 

JOZEF MILOSLAV HURBAN OČAMI SAMUELA ŠTEFANA OSUSKÉHO

Najväčším a najzaslúžilejším žiakom Štúrovým bol dr. Jozef Ľudevít Miloslav Hurban. Takmer päťdesiat rokov bol otcom, vodcom, prorokom národa. Meno jeho u nás bolo vždy s úctou, u nepriateľov s bázňou a spolu aj s nenávisťou, spomínané. Na čelo jeho požehnaného života mohli by sme položiť jeho životné heslo: pravde Božej a národu, alebo slová, ktoré dal do úst Svätoboja v povesti Svätoplukovci, keď pri vpáde Maďarov do Nitry takto volal národ do boja: v jednej ruke kríž a v druhej meč, napred! Heslo a slová tieto priliehave charakterizujú život a borbu tohto náboženského horlivca a slovenského ľudového tribúna. Kríž, to symbol jeho činnosti na poli nábožensko-cirkevnom, meč na poli národnom. Pravde Božej, cirkvi posväcuje život tam, národu tu, vždy rovnobežne vedľa seba tak, že v druhej polovici prevažuje národ, v druhej cirkev. Vždy a všade tá istá neohroženosť, smelosť, neúnavná činnosť slovom i písmom, podložená uceleným svetonázorom.

(Samuel Štefan Osuský: Filozofia štúrovcov II. Hurbanova filozofia, 1928)

 

*

 

ŠTEFAN KRČMÉRY O JOZEFOVI MILOSLAVOVI HURBANOVI

Hurban mal zvláštne čutie pre génia zeme slovenskej. Jeho črty v Slovenských pohľadoch, nazvané Slovensko a jeho život literárny, sú geniálne. Na kohože sa on mohol v tejto veci oprieť? Na Šafárika trochu a na Tablica trochu. Na Šafárika z Geschichte der slavischen Sprache und Literatur a na Tablica z Pamětí. No práve porovnajúc ho so znamenitými jeho predchodcami, poznáme zvláštnu jeho intuitívnosť. Literárne dejiny slovenské písal on perom takým, aké trímal v ruke Šafárik, píšúci Slovanské starožitnosti. Dikcia jeho uchvacuje. Dielo jeho je viac dielom umelca než učenca. Novej látky literárnohistorickej on mnoho nezhromaždil. Ale ako osvetľuje, ako vidí! Obdobia vidí i postavy. Dielo duchovné váži. Plasticky modeluje. Atmosféru doby srká, bedlivo si ju určujúc. Štýl charakterizuje štylárnymi náznakmi. Verí v samobytnosť slovenskú takou vierou, ako Štúr nikdy neveril. I miloval, zdá sa ti, slovenský život konkrétnejšie, než ho Štúr, veľký filozof a politik, milovať mohol. Hurban bol človek náruživý, i jeho slovo je náruživé.

(Štefan Krčméry: Stopaťdesiat rokov slovenskej literatúry, 1943)

*


J. M. Hurban

No najväčšiu zásluhu má Hurban na poli literárnej histórie a kritiky. V štúdii Slovensko a jeho život literárny (1846 – 1851) postavil koncepciu skutočne národných dejín a národnej kultúry Slovákov. Štúr bol sústredený na prítomnosť a budúcnosť, vytvoril koncepciu slovenskej estetiky a poézie, Hurban rekonštruoval kultúrne dejiny Slovákov a polemicky sa vyrovnal s osvietenskou a kollárovskou poéziou. Hľadel predovšetkým vystihnúť svojráznosť a osobitosť slovenského génia a všetko hodnotil vo vzťahu k slovenskosti. Jeho portrét Karola Štúra (1851) je príkladom takého hodnotenia. Predstavil ho ako ideál slovenského vzdelanca, učiteľa a básnika. Hurban bol i v týchto svojich prácach patetický a bojovný. Neraz zveličoval slávu a mravnú veľkosť toho, čo bránil, a mravnú nízkosť toho, čo odsudzoval a hanil. Tým je poznačená i jeho inak veľmi záslužná monografia o Ľ. Štúrovi.

Typ osobnosti, ako bol J. M. Hurban, vyrástol zo zvláštnych pomerov a okolností nášho života. Život si ho vyžiadal. On sám vždy odôvodňoval svoje vystupovanie potrebami slovenského ľudu, ktorý všetkými prostriedkami usiloval sa priviesť k povedomiu jeho ľudských práv. Jeho iniciatívnosť a schopnosť meniť rýchlo myšlienku v čin, húževnatosť v práci a bojovnosť výborne doplňovali Štúra teoretika. Pre rozvoj národného hnutia v štyridsiatych rokoch bola úzka spolupráca oboch osobností rozhodujúcim činiteľom. A i keď po roku 1860 sa stával čoraz viac cirkevným ako celonárodným činiteľom, jednako v obrane národnosti proti útlaku a násiliu bol i potom na čelnom mieste národného života.

(Milan Pišút: J. M. HURBAN (Na 150. výročie narodenia), 1967)

 

*


Jozef Miloslav Hurban,

ktorý „mal zvláštne čutie pre génia zeme slovenskej“:

To čutie veľa vypovedalo o štúrovskom človeku, zviazanom s oným géniom, o človeku, ktorý sa klaňal a slúžil myšlienke, o človeku, ktorý bol dobrovoľne zviazaný, čo znamená vybudovaný a mocný; veľa prežil osobného a tragického, možno toľko ako my, a predsa sa nerozkýval, neboril, ale staval chrám. Tento človek vedel si nájsť domov, vedel duchovnou a mravnou energiou, básnickým aj politickým snom vdýchnuť ducha tomuto teritóriu, ktoré v jeho básňach a rozmýšľaní ožilo. Vedel sa zliať s množstvom, padnúť do „hlbiny priepastnej obecnosti“, a zostať sebou samým, dokonca oveľa viac: zostať osobnosťou.

Pre tohto človeka nebolo skutočnosťou to, z čoho sa dá vyťažiť, čo možno odvážiť, odmerať a nahmatať, vedel sa „preboriť cez kôru skutočnosti do vnútorných skladov ducha“. Bol to iný človek: mal svoju vnútornú vlasť, veril v čosi, čo len malo prísť, a vedel tomu slúžiť.

Veľa by toto čutie pre génia zeme slovenskej povedalo nám, ktorí naháňame tie všelijaké zahraničné momentálne novosti, a tak detsky zabúdame, že pojem svetovosti nepríjme nič, čo ho nerozšíri národným špecifikom, koncentrátom. Veľa by povedalo – a celkom po šaldovsky – o slobode nižšej, tej rozletenej, rozbíjačskej a povedzme avantgardnej, svetovo paberkujúcej, a preto nič nezvierajúcej, píšucej iba akosi naprázdno – a o slobode vyššej, ktorej sa treba z predchádzajúcej  dotvoriť; vysoko uvedomenej a zviazanej, tej, ktorá koncentruje, zviera to, čo sa nedá vyčítať a „svetovo“ variovať, ale čo je v nás a viaže sa neprenosne s týmto územím. Len zmechanizované a všeobecne rozšírené vedomie nižšej slobody môže hodnotiť možnosti, predpoklady a prostriedky ako hotové činy.

Unavuje nás to naháňanie večne nového, ten ustavičný rozptyl, ustavičné začínanie, nevýživné prežúvanie kultúrnych žuvacích gúm. Uskutočňujeme sa nepravým spôsobom: expanzívne v priestore, množstve, šírke informácií; málo alebo nedostatočne v osobnom vnútornom čase, sebasústredení, osídľovaní vnútorného územia. Absolutizujeme si detaily a zbytočnosti, vyskakujú nám domáce aj zahraničné knihy, ktoré žijú sezónne, absolutizujú sa hodnoty chvíľkové a nepravé. Ale to spoľahlivé a stabilné v literárnom aj vnútornom živote nám uniká. Slovom filozofovým: väčšina ľudí nevie v istej chvíli, o čo ide – aktuálne spravidla vôbec nie je to „aktuálne“, čo prináša deň, ale to „neaktuálne“, staré, ukryté za dňom a chvíľou, nemeniace sa: večné. A niekedy treba – hovorí iný – poprieť chvíľu, aby sa udržalo a prišlo k slovu stabilné a večné.

Nič sa tu nehovorilo proti modernosti a svetovosti, to by sme hovorili proti sebe, hovorilo sa len o ich slabšej stránke, o ich podobe nepravej, alebo o tom, čo im chýba. Nehovorilo sa tu o návrate toho, čo sa nemôže vrátiť. Štúrovské činy a myslenie boli moderné a európske, tvorili ich ľudia na úrovni doby. Ale u epigónov-nasledovníkov zväzovali myslenie a ruky, pretože ich preberali, a nerozvíjali. „Musíme naozaj prestať už jeden raz len na krbku svojom sa zohrievať, musíme prestať len na doline rodnej sa presúšať, musíme preťať tú reťaz skocúrkovatelého života priedomného, priedolinového, to čičranie sa v prachu a blate domácom, zanechajúc na večné veky vekov…“ hovorí aj Hurban sám. Lenže: tie doliny sa nedajú preskočiť, žijeme v nich, musíme ich prejsť, nejako absolvovať, až potom sa dostaneme ďalej, aj k európskosti, aj k tej – zatiaľ nedozernej – univerzálnosti.

(Július Vanovič: Znamenia domova. SP 1967, úryvok.)

 

*

 

SPORY JOZEFA MILOSLAVA HURBANA

Z takýchto prameňov vyrastá jeho spor, jeho spory a boje. Zobrané spory Jozefa Miloslava. Zo súčasného poznania si vyberá to, čo potrebuje; neprispôsobuje sa nijakému systému, prerába systémy na svoj obraz. Nenávidel systémy – aspoň vo svojich mladších rokoch, netušiac, že aj jeho tvár anarchizujúceho bojovníka zovrie prísny národný rámec, práve taký ušľachtilý ako nepravdivý; že aj jeho odmietanie sa stane systémom, neúprosným, a starozákonne krutým.

Ale ešte nie sme v tých zárubách. A úprimne hovoriac, ani tam s ním nechceme zotrvávať. Chceme radšej hovoriť o vrcholoch. Na vrchole, na stúpaní k vrcholu hovorí: „Načože je taký život, ktorému sa iba hrobári tešia?“ Život bez boja, bez sporu, bez toho, aby sa človek celý oddal zápasu o obec, taký život nestojí za fajku dohánu, je to len umieranie, mŕtvola, cmiter. Z Hegla si vybral to, čo potreboval, zjednodušenú axiómu: „Veď odpory sú základom života!“

A pestoval odpory, totiž spory.

Pestoval ich so záľubou, ktorú si sám verejne nepriznával, ale ktorú my jasne vidíme. Akoby tušil skryté pramene svojej sily, vrhal sa do boja s vnútornou radosťou a s celou váhou osobnosti. Nie verše a prózy: polemiky sú najvýznamnejším Hurbanovým literárnym odkazom. Je prvým polemikom v novej reči. Božemôj, v akej reči! V jedinom rozmachu stvoril slovenský polemický štýl, na ktorý sa, žiaľ, zabudlo. Aké nádherné svalstvo! Čo všetko dokázal urobiť z reči pastierov! Všetci mali svoje pramene: lyrika svoje ľudové piesne, próza svoje ľudové rozprávky. Hurban mal polemický štýl stvoriť a stvoril ho ako tvorca zvrchovaný. Jeho polemický štýl je hlboký a búrlivý ako more, všetko zaplavujúca povodeň. Kam siahne, odtiaľ vytiahne slovo dávno ušité pre tú a nie inú príležitosť, slovo jedinečné, prilepené a priglejené k predmetu tak, že ho nemožno oddeliť nijakým dodatočným procesom.

Nazývali ho komunistom i tmárom, sprepadeným ortodoxom i otcovrahom, prirovnávali ho k Herostratovi i k Nerónovi, k Judášovi i k beliálovi. Nezostal nikomu nič dlžný zvlášť podľa obľúbenej zásady: „Pihlikáčom nenasecíruje anatóm a aj záhradník pri stromoch ostrý, dobrý anglický nožík potrebuje.“ Alebo: „Len bezcharakterník môže o hnusných skutkoch romantickou, uhladenou rečou písať.“ A ešte: „Posielajú na nás lúpežníkov, kmínov, smilníkov, háveď pekelnú, aby nás štípala a kúsala – a my bránime sa.“

Písal, ako sám hovorí, zreteľne, a nemožno sa mi ubrániť veľkému potešeniu nad onou zreteľnosťou. Nenadával protivníkom – šprihal im, povedzme takto: luza, perepúť, nočné obludy, výžuvkárske huby, potrimiskovia, smrdutí kozli, duchovní trhani. Tie napoly zabudnuté slová, tie elektrizujúce spojenia! A všetko akoby vyrastalo samo od seba, akoby bolo dávno prichystané práve pre túto trestajúcu ruku, ako je lúka prichystaná pre kosca.

Treba len trochu trpezlivosti a citu pre reč, aby sme postihli krásu jeho novotvarov: slinolizačskí škribléri, dobrodružnícki chvostikári, chlebolovci, ba aj planodrkotní politikasteri. Ale najkrajšie nálezy nachádzame tam, kde chytí slovo s hnojom zaprataného sedliackeho dvora a vrhne ho do polemiky a tým samým činom ho povýši do literárnych súvislostí. Keď ho – v súvislosti s Úniou – ustavične znepokojovali prešporské noviny Pannonia, odvrkuje im len tak cez plece, že tlačia „paškvile od jednej židovskej maškari“.

Veľmi si obľuboval „rezkosť“. Aj rezkosť aj zreteľnosť boli preňho viac ako štýlotvorné prvky; sú súčasťou jeho mysliteľskej podoby. O rezkosť a zreteľnosť sa usiloval v celej svojej mnohostrannej redaktorskej činnosti. Chcel mať aj rezké recenzie a sám podal návod, ako ich písať – návod, ktorý by dnes nebol neužitočný aj pre celkom modernú prax. Keď recenzoval akési družbovské verš, napísal o nich práve tak rezko ako stručne: „Malí hárok, ale bár by ešte menší bou; je to planá práca. Škoda papjeru!“

Čiže by to boli dnes recenzie!

(Vladimír Mináč: Vybrané spory, 1972, úryvok)