V I A N O Č N Á   N O S T A L G I A

Dnes prišla ku nám tichá nostalgia

a riekla: poďte z tohto hurhaju!

Načo je vám a načo ste mu vy?

Poďte! Doma vás čakajú!

Čaká vás vľúdna verandová izba

i mnoho prívetivých tvár

i stromček, ktorý v svetle rozjagal sa

a pod ním malý milý dar.

Nuž poďte! – húdla tichá nostalgia –

ta domov, poďte, poďte domov,

poďte, doma vás čakajú . . .

 

V I A N O Č N Á   S P O M I E N K A

Mať moja za troma horama nevedela o mojej sláve, že som dostával u plukovníkov za vyučovanie prvý svoj zárobok v striebre vyplácaný, a tak sa stalo, že som blízko pred Vianocami – zima bola čo deň väčšia – dostal od nej list:

„Syn môj drahý, sme biedni a nemôžem Ti poslať na cestu toho roku. Vianoce budeme mať bez Teba, v duchu budeme spolu. Tvoja Ťa milujúca Mama.“

Alebo tak akosi. Viete si predstaviť, aký to bol pocit, keď som mohol v duchu koncipovať list, hoci som ho nikdy perom nenapísal:

„Mať moja, prídem, už sa natoľko vládzem i sám. Tvoj vďačný syn.“

Alebo tak akosi, hoci zárobku bolo práve len toľko, ako zájsť na Vianoce a vrátiť sa do školy. Zima bola v ten deň veľmi krutá, ale akoby sa bola roztápäla horúcou hruďou malého študenta. Zima, večer, keď kráčal cestou od železničnej stanice vrždiacim snehom pod oblohou naširoko rozkrídlenou, tisíci hviezdami posiatou, krásnou a mrazivou, ešte vzrástla. Ľudia schuľovali sa do šiat, akoby sa boli chceli scvrknúť, aby čím menším povrchom stýkali sa s nekonečným vtedy mrazivým priestorom, ale študentovi šírila sa hruď. Zo srdca vystupovala, ako z prameňa nevyčerpateľného, teplota zvláštna, striekala do neba gejzírom, pršala naspäť božím požehnaním, rozparovala sa, šírila, šírila a zapľňala vesmír. Povedľa prefrčali parádne sane, ľudia sedeli v nich do hune ponorení, kočiš na baku rozháňal rukami a rukávom proboval rozmazať tuhý srieň, ktorý mu sedel na fúzoch. Eh! Psa nehodno vypustiť – myslel si – a študent, kráčajúci povedľa, rozpínal kabát, hvízdal si a keď zastal, potriasol nohou a z topánky odletela podošva, dávno predratá, teraz celkom odlúpená. Rozosmial sa, vystrel ramená, hviezdnaté celé nebo objímajúc, potom zas zdvihol kufrík a kráčal veselo popri topoľoch, cez zákruty, popri starej vŕbe a zdalo sa mu, že niet snehu, že niet srieňa, že v tejto hviezdnatej krásnej noci najhorúcejšie prúdi miazga matky zeme a stromy kvitnú bohatým kvetom tropickým. A možno, že mal pravdu, veď bolo blízko pred Vianocami a Ježiško nemohol sa narodiť v chumelici.

Nečakali ma. Zdá sa mi, že svietil veľký strieborný mesiac nad zasneženým Chočom, keď som vkročil drevenými dverami na podstenie. Naproti otvorili sa maštaľné dvere. Mať moja vykročila z nich so šechtárom teplého mlieka v rukách, ktoré za mladi v mäkkom kresle rodičovského domu prevracali lístky Maríny Sládkovičovej. Zastali sme naproti sebe a veľký strieborný mesiac rozsvietil sa nad nami ako slnce. Dve srdcia strepotali. Možno, že vtedy mysticky strepotalo v slasti ešte jedno srdce, zdanlivo dávno zotleté, pod hrudami na briežku, pod snehovým závejom: srdce otcovo. Možno strepotali v tej chvíli srdcia všetkých otcov a všetkých materí, možno všetkých sestier a bratov a potomstva ich nedohľadného, možno v tej chvíli mocne búšilo srdce matere-zemi, zdanlivo dávno mŕtve a boh sa usmial nad ním s láskou.

V kuchynke zvýskli štyri detské hlasy, ozvúc sa výkriku matkinmu. A už sme si boli v náručí.

Ale načo rozprávať  naširoko. Myslím, hneď nasledujúceho  dňa mal byť Štedrý večer, pre sestry tajomstvo, pre mňa už vec zjavená. V Štedrý večer Ježiško nosí dary a kladie ich deťom pod stromček, ktorý svieti na dobré i zlé, ako slnce božie. Ja som už nebol celkom dieťa, hoci chodil som len do druhej triedy gymnaziálnej, vedel som, kto je môj Ježiško, a cítil som, že by som ním mal byť trochu i sám. Áno, tam v Bystrici, pred širokými osvetlenými výkladmi mi to neprišlo na um, alebo prišlo a zapadlo, ale tu teraz predvečer Štedrej chvíle huplo mi to razom na myseľ. Mrzelo ma, hoci nevinne. A tak sa mi zdá, že tesne pred Štedrým večerom zdôveril som sa mamke svojej hlasom prepadlým, zalykajúcim sa: „Mal som už i ja niečo priniesť a nedoniesol som nič.“ A vtedy mať moja zbledla.

A to bolo už tesne pred štedrovečernou chvíľou, keď mal už anjel zacengať i zacengal a stáli sme spoločne pred stromcom ožiareným, mať a pätoro detí, najstaršie ja a najmladšia sestra, krstená už po smrti otcovej. Chudoba bola pod stromčekom, ale sa necítila. Stromček siahal vrcholcom až po Mliečnu  cestu a všetky hviezdy vesmíru boli mu sviečočkami. Malá bábka, najlacnejšia na jarmoku, bola princeznou a v orieškoch na stromčeku boli slniečkové šaty možno, možno sklenené zámky.

Iba mne nič . . .

Bolo mi jasné, že tak muselo byť; ba nie, zdá sa mi, mať moja poslala mi niečo do Bystrice a mojou vinou bolo, že som pred darom zutekal. Akokoľvek, tak clivo, clivo zaľahlo mi v tej chvíli na srdce, že mne nič. Slza zahrala mi v oku a skrýval som sa s ňou. Cítil som, ako mať moja zbledla a slza zahrala i v jej oku. Nie, ja stisol som piastky a premohol clivosť a mať moja rozsvietila si oči a akoby som i teraz počul jej hlas, ako vtedy zavravela štebotom, triumfujúcim smiechom, nadšene: A tebe doniesol Ježiško najkrajšie!

To bežala náhlym rozhodnutím ku kasni, starej, štrnásťpriečinkovej, prechádzajúcej z pokolenia na pokolenie po praslici, bývajúcej kedysi v kaštieľoch, teraz v chalúpke drevenej, marcipánovej – a vytiahla z nej strieborný päťkorunník.

Zbledol som, To bol jej posledný peniaz. Groš vdovin a niesla ho synovi svojmu. Podávala mi ho s tvárou zvláštne rozsvietenou, bola v nej ľútosť i žertva, veľká ľútosť i veľká žertva a ja som ho neprijímal, vracal som jej ho a ona ho nebrala, že zdalo sa, akoby sa strieborný peniaz chvel vo vzduchu sám medzi dvoma pólmi, nikým nedržaný, až zazvonil na jedľovej dlážke.

V tej chvíli boli sme všetci ako skamenelí, nemenovateľný obsah chvíle prenikol nás všetkých, bolo žiaľno i slastno, hľadeli sme na seba mlčiac.

Najmladšia sestra sklonila sa k zemi, veď nebola ďaleko od nej, drobotina, zdvihla upadlý peniaz a položila ho na kraj stola.

Čo bolo s tým peniazom ďalej, neviem. V tej chvíli nezáležalo mi na ňom, v tej chvíli nezáležalo mi na ničom, lebo v tej chvíli stál som a možno stáli sme všetci zoči-voči s najväčším, čo je na svete: s láskou.

Taká chvíľa sa nezabudne. Veľká je moc vdovinho groša.