ZO SVETA DIVADLA


VIANOČNÉ ZAMYSLENIE

Blížia sa Vianoce, a vidiac bizarnú inscenáciu hry Sylvia od súčasného amerického autora A. R. Gurneyho v Divadle Astorka Korzo ´90, dovolím si zamyslieť sa nad jej presahujúcim posolstvom vo sviatočnom duchu. Hoci je to nezvyčajná kombinácia, keďže ide o romantickú bulvárnu komédiu (s pesničkami), kde „rieši“ životnú nespokojnosť jedného z manželov vzťah so psom a následnú manželskú krízu psychiater, o ktorom nevedno, či je muž alebo žena. Ak zaváhate nad jeho pohlavím aj vy, máte (podľa neho) problém. A iste zaváhate, najmä vďaka vtipne (či skôr smutno-smiešne) vydarenému hereckému a výtvarnému, a teda aj režijnému výkonu. Táto komédia je pôvabná a žartovne „príťažlivá“, podobne ako hlavná hrdinka sučka Sylvia v podaní mladej herečky. Hoci niekedy až na hrane, treba uznať, že inscenátori sa hravo a nonšalantne chopili nezvyčajnej výzvy a poukázali aj na aktuálne „trendy“ problémy spoločnosti. Avšak stačí to?

Ako milovníčka zvierat, ktorá by tiež mohla pridať obrázky k záverečnej videokoláži fotografií množstva ľudí s ich psami, sa napriek tomu pýtam: Zašli sme vo vzťahoch tak ďaleko, že už ani zviera a ani psychológ/psychiater nedokáže pomôcť ľudskej duši? Veď dušu možno minimálne etymologicky objaviť vo forme animy (animálny, zvierací) či psyché (psychológ) v pomenovaní oboch „pomocníkov“.

Priznajme si, obaja dokážu pomôcť do veľkej miery, lenže musí im to v prvom rade dovoliť človek sám. Samozrejme, ak neuviazne v ich úkryte, ale rozpozná pri nich čistotu duše ako takej. Rozpozná zmysel jej žitia, nielen existencie. No na dušu sa azda nestačí dívať len z jej pozície, treba ísť vyššie. A teda nad zvieracie city, ktoré sa skrývajú v človeku v podobe evolučne starších emócií. V podobe inštinktov, ktoré ožívajú najmä pri paradigme bojuj alebo uteč. Dokonca treba ísť ešte vyššie, až nad emócie, ktoré si dokážu zvieratá prejavovať navzájom, aby si pomáhali a prežili.

Tam, do sféry Ducha, kde o emóciách rozhoduje človek sám. Do sféry, kde človek duchaprítomne kraľuje nad citmi. Panuje dobrovoľne a vyberá si altruizmus podľa premyslených úvah a na základe slobodného poznania mravných následkov. A teda neriadi sa len výhodami a ziskami prežitia. Nenechá vyššie emócie upadať. Pretože svojím životom spoznal onen čistý zmysel konania a životných postojov. Pretože okúsil, ako „chutia“ aj etické a estetické kritériá. Čo si dovoľujem pripomenúť aj vzhľadom na to, že v bulletine k inscenácii sa (prekvapivo) objavilo meno filozofa a psychiatra Viktora E. Frankla.

Avšak čistá „príchuť“ mravných, krásnych, intelektuálnych, či sociálnych (altruistických) emócií sa vo svete čoraz menej poskytuje a je čoraz menej známa. Ochutnávka etických a estetických Cností stáva sa čoraz väčším luxusom. A len málokomu sa k takémuto luxusu podarí dostať. Vytráca sa poctivé umenie, ktoré sa len zázrakom dokáže ochrániť od komerčných vplyvov. V (divadelnom) umení ako takom, pretože obávam sa, že v komediálnom žánri v tejto dobe to už možné nie je. Možno ešte v neprehľadnej forme akýchsi hybridov, ktoré sa kombinujú so základnými alebo regredovanými emóciami do závislých, často amorálnych, no veľmi šťavnatých a lákavých podôb. Lenže tu predsa nemôže ísť len o obyčajnú zámenu naháňania sa za peniazmi – za vysnívané bezstarostné „romantické“ posedávanie v parku.

Alebo sme už natoľko eticky a esteticky vybavení, že si dokážeme v sebe tieto vyššie kritériá pestovať aj napriek tomu, že si ich vo verejnom živote zneprehľadníme? Dokážeme ich odovzdať ďalšej generácii, keď im už aj v umení, ktoré by nás malo pozdvihovať k Duchu, ponúkame viac-menej babylon citov? Keď sme sa pseudoslobodne odtrhli nielen z reťaze, ale tvárime sa, že nepotrebujeme ani zlatú niť Ariadny? A tak sme v prehliadke zmätenej všehochuti zabudli na Shakespearovu radu, ukázať v divadle okrem iného aj Cnosti jej krásu. Veď, čo je to za slobodu, keď nemáme možnosť vybrať si aj na základe vznešeného príkladu? Či sa nakoniec predsa len aj my nepridáme k rezignovaným hlavným postavám tejto bizarnej komédie, pretože nakoniec nebudeme vedieť ani rozpoznať, čo to tie vyššie emócie vlastne sú. Čo sú to Cnosti…

Ak si pomôžeme osvedčenou zlatou strednou cestou, a uveríme, že Cnosti sú na nej uprostred extrémov nerestí, potom sa nám azda čoraz viac vyjaví, že ani Sloboda, tá skutočná, onen najzákladnejší Boží dar, nebude sa dať zrealizovať bez etiky. Lebo, ak skončíme v extréme, odtrhnutí od zlatej Ariadninej stuhy, privoláme si len opačný extrém (absolutizmus, totalitu). Tak nás učí história. Opäť sa len vyhneme nami tak vytúženej pravej Slobode. Slobode ako Cnosti.

A to je kameň úrazu. Z nerestí sa dá prejsť ku Cnostiam len katarzne. Vyžaduje to úsilie, iniciatívu a Ich úmyselné pestovanie. Neľahké prepojenie nielen myšlienok či názorov, ale spájanie už hotových postojovvôľou. S mravnou vôľou, ktorá začína tam, kde Vyššia obeť. Taká Obeta stojí za to, pretože prežitá katarzia, ono očistenie od vášní, následne poslúži ako hnacia sila. Motor, aby sme dokázali emócie oddeliť od tela a cielene do nich vniesť čistý myšlienkový obsah. A preukázať tak svoj ľudský zámer v ušľachtilom čine. Domnievam sa, že to je nielen právo, ale aj obrovská výsada človeka. A tak ku zmyslu Altmanovho chápania katarzie – ako vyjasnenia, iného pohľadu na životné javy, nového poznania vďaka estetickej ceste –, pridajme či skôr spresnime, že ide o poznanie vďaka esteticko-mravnej ceste; katarznej ceste diderotovskej a lessingovskej premeny vášní na Cnosti.

Neviem však, či sa nám, ľudským bytostiam, v tejto dobe vôbec chce vynakladať úsilie na zrenie jedinca. Na zrenie našej individuality, ktorá si dlhodobo a samostatne vyvíja nielen technológie, ale aj koncept svojho bytostného Ja (Self), ktorá spoznáva komplexné myšlienkové konštrukty a vedome si nimi pomáha v práci na sebe i v práci pre spoločnosť v zmysle svojho poslania. Či nám pri súčasnom rýchlostnom zaťažení nestačí len pohodlnejšia pasívna zábava v znamení chleba a hier, a v krízovej situácii – veď, čo už – zasa len zautomatizovane vytiahneme spomínané heslo silnejšieho víťaza.

Tak predsa, neoplatí sa nám premieňať sa a zautomatizovať radšej ušľachtilo premenené? Prinavracajúc sa ku katarzii, priblížme sa ku Vianociam. Ako teda premeniť kameň úrazu na vzácny kameň mudrcov? Ako v nás oživiť nielen zvieratá, ale aj vyššie Symboly? Azda tiež len tak, že Ich precítene a pochopene začneme Bytostne žiť. Že sa odvážime „prepožičať“ hmotu aj Cnostiam, aby sme Ich zreálnili. Aby sme zreálnili seba (sa) ako vyššiu cnostnú Bytosť, ktorá si umne riadi celú škálu pestrých emócií. A to nielen na javisku. Nech uhlík srdca pod krásou i tlakom života vznešene skryštalizuje na kvality priezračnosti, trvácnosti, nepremožiteľnosti a pevnosti skutočne žitých Cností. Povedané s básnikom A diamant v hrude nezhnije. Naopak, spriezrační v našom srdci jas Toho, ktorý nás spája s večnosťou a ktorého narodenie si každoročne pripomíname. A to už aj tu na Zemi. Tu a teraz.

Želám nám všetkým veľa úspechov v duchaprítomnom obrusovaní sa na drahokam!

Požehnané Vianoce a Šťastný nový rok 2017!