Stretnutie s umením, ktoré zasahuje a stane sa súčasťou nášho sveta. Hovorí o etike, prebúdza človeka, ak je ochotný a schopný sa s ním stretať. Ján Johanides, Vincent Hložník, Rembrandt. Umelecké osobnosti, ktorých dielo malo a má pre mňa význam otvárania očí aj mysle a stalo sa súčasťou sietí môjho vnútorného života. Nie filozofovanie. Analýza a zobrazenie. Morálna filozofia. Kam dospeli títo majstri v analýze, vo výraze výronu bolesti z rán úzkosti i zdesenia z poznania sveta? „Vývinový proces sa nedá vydupať nijakou silou vôle. Je to napokon vždy otázka umeleckej a ľudskej osobnosti a, pravdaže, aj nadania,“ to sú slová Vincenta Hložníka.[1] Ja k nim pridávam: Ani účinok a sila diela sa nedajú vydupať.

V Johanidesovej knihe Rembrandt je reprodukcia u nás neveľmi známej kresby štetcom Čítanie, ktorá sa nachádza v Musée Bonnat v Bayonne. Ján Johanides ju zaradil medzi reprodukcie vo svojej knihe iste aj preto, lebo nezobrazuje, ale vyjavuje skutočnosť, čo je výsostne moderný prístup k vyjadreniu námetu. Spomenula som si na túto kresbu, keď som sa pozerala na obrazy Vincenta Hložníka, ktoré namaľoval v posledných rokoch života. Maľoval ich rýchlo, výraznými ťahmi štetcom a sú vyjadrením jeho najvnútornejších pocitov. Diela majstrov nestrácajú silu. Dokážu prebúdzať a podnecovať. Netvrdila by som, že sú učebnicou, skôr katalyzátorom, ktorý môže spustiť proces tvorby. Keď Vincent Hložník pracoval na svojom poslednom cykle malieb, každý deň si prezeral Rembrandtove lepty.

Na Hložníka zapôsobili v  ranom období diela Kolomana Sokola. „Dodnes sa na to pamätám. Prvé Sokolovo dielo, ktoré som videl, bola akvatinta Zbesilí. Môj zrak sa nemohol od nich odtrhnúť. Bolo to horúčkovité vnímanie, údesné videnie – a jeden z najmocnejších zážitkov mojej mladosti. Vtedy som ešte nevedel, že toto dielo vytvoril mladý človek, že Sokol už v tomto čase mal za sebou veľkú grafickú tvorbu, ktorej sila sa s máločím v našom umení dala porovnávať. Zbesilí sa nepodobali ničomu, čo som dovtedy poznal zo slovenského výtvarného umenia. Bol som Sokolom posadnutý. Uvažoval som o jeho veľkom srdci, myslel som na jeho zázračnú ruku. Jeho konkrétnu podobu som si nevedel predstaviť. No bolo mi jasné, že tento umelec musí byť nesmierne citlivý, že jeho pohľad na človeka je hlboký, prenikavý a milujúci a že u nás prvý sa nebál odhaliť aj temné, hlbinné vášne ľudí. Vášne, ktoré deformujú človeka zvnútra i zvonku.“[2]

Silný vnútorný zážitok som zažívala aj ja, keď som v banskoštiavnickej galérii pripravovala výstavu Sto diel Vincenta Hložníka, ktoré daroval na Národný poklad, a potom opäť, keď som ako vo vytržení stála pred novšími Hložníkovými maľbami v bratislavskom Dome kultúry na výstave Čas a súvislosti, ktorá bola retrospektívou diel slovenských výtvarných umelcov, ktorí študovali v Prahe. Sila Rembrandtovho umenia zasiahla Jána Johanidesa na výstave vo Viedni. Nanovo som si to uvedomila, keď sa mi dostala do rúk Johanidesova kniha Rembrandt s esejou „Rembrandt a zázračné Aladinove lampy“.[3] Moje prvé „schôdzky“ s Rembrandtom sa odohrávali v detstve. Sedávala som v západnej, stroho zariadenej manzardke nášho domu na Medzihradskej ulici, v ktorej mal otec pracovňu. Bol tam písací stôl so starým písacím strojom, veľkú časť manzardky zaberala knižnica, prevažovali lekárske knihy, filozofická a teologická literatúra, časť políc zaberala miestopisná literatúra dotýkajúca sa dejín Oravy. Mňa fascinovala polička, na ktorej ležali knihy o umení a albumy s reprodukciami diel majstrov. Renesancia, barok, moderné umenie, Rembrandt. Rembrandt mal samostatný album. Sedávala som na dlážke, za oknom šumel jaseň a moje sústredenie deväťročnej nikto nerušil. Nik ma nehľadal, nevolal, nikam nepozýval, nič mi neprikazoval, ani ma tam nepristihol. Nikomu som o svojich „schôdzkach“ s umením nehovorila a už vôbec nie o zvláštnych zážitkoch, aké som pri tom zažívala. Sedela som na dlážke a pozerala som si obrázky. Muž v bronzovej prilbe. Anatómia doktora Tulpa. Rembrandt s pohárom v ruke a so Saskiou v náručí. Kristus na ceste do Emauzov.

„Náš zázračný stiesňujúci svet, v ktorom sa čoraz väčšmi stmieva, je našťastie aspoň kde-tu osvetľovaný spoľahlivými lampami. Ich jas môže, napohľad, vnímať každý, ale pritom aj nepobadať alebo všimnúť si iba sčasti, koľko z rôznorodých vrstiev skutočnosti zviditeľňuje. Nestarnúce lampy so stáložiarnym svetlom: akoby medzi dňom, keď sa lampa rozžala, a dneškom ani neuplynuli stáročia… Človek sa musí naučiť, ako má byť k týmto lampám citlivý prinajmenšom natoľko, ako sú brušká slepeckých prstov k písmu nevidomých, pretože inak nebude schopný zorientovať sa v osviežujúcom, ale súčasne oslňujúcom a upozorňujúcom svetle.

Svetlo je v čomsi ako zvláštne zrkadlo – nezdá sa vám? Zrkadlo našich činov: robí ich priamejšími, pomáha ako závratne zväčšujúce sklo. Nesúhlasíte? Povinnosťou lámp je odjakživa sprostredkovať. Stálica pri stálici. Dante. Shakespeare. Rembrandt. Balzac. Dostojevskij. Roky, čo ich práve oddeľujú od nás, sa dajú zakaždým zľahka odfúknuť ako prach. Samota bez nich by nebola útulná. Upozorňujem vás: nepúšťajte nikdy nikoho do tajného múzea vo vlastnej duši: cudzí výsmech, nech by sa akokoľvek tváril ako pochvala, môže ublížiť len vašej schopnosti obdivovať.“[4]

Johanidesovho Rembrandta mám požičaného medziknižničnou výpožičnou službou, lebo banskoštiavnická mestská knižnica už desaťročie funguje v obmedzenom režime. Teda nefunguje. Tohto Rembrandta nemali ani v blízkej Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene. Vyhľadal mi ho na internete knihovník v mojom domovskom múzeu Boris Vavrín a vypožičal zo Slovenskej národnej knižnice. Dostala som ho v priebehu troch dní, vytlačeného na žiarivo bielom kriedovom papieri, vydaného súbežne v Bratislave aj v Paríži, dodatočne zaviazaného v nevzhľadnej zelenej plátennej väzbe, ktorou ho v Martine opatrili pred poškodením (dosť zbytočne, lebo som bola prvým človekom, ktorý otvoril tento výtlačok a do Martina odkazujem, že ho nepoškodím, nepočiaram, chcem si iba pozrieť reprodukcie obrazov, ktoré nie sú v mojom Rembrandtovi, ktorý vyšiel spolu s ďalšími esejami a rozhovormi v Johanidesovej knižke Identita v kríze.) Chcela som si požičať aj Holomráz spolu so Zločinom plachej lesbičky, lebo môj mi niekto zabudol vrátiť, no zo Slovenskej národnej knižnice mi odkázali, že beletriu nepožičiavajú, nech si ju požičiam v našej mestskej knižnici. Vyzerá to tak, že systém nefunguje, funguje iba zopár ľudí.

„Tieto lampy mimo času sú nedotieravými usmerňovateľmi nášho vnímania a nepriamo nás učia všímať si seba samých v tých druhých vôkol nás.“ píše Johanides. „Pokúšajú sa nás posmeliť, pomknúť, aby sme išli až po okraj – po okraj čohokoľvek – lebo len odtiaľ je pravý výhľad do neprávosti, do hĺbky a šírky neprávosti. Lampy síce dvíhajú svoj výrečný ukazovák narodený zo svetla, ako keď sa ukazuje „pozor!“ deťom, ibaže nezasahujú. Sú väzňami, sú ukameňovateľné ako proroci. Upáliteľné ako rabíni a protestantskí kňazi. Ženy uškvariteľné ako čarodejnice. Vezmite si napríklad Werfela: Pieseň o Bernardette alebo jeho Jeremiáša. Lampy. Brúsia náš zrak doostra, aby sme videli presne, lebo vidieť presne znamená iba jedno: poznať. Netreba však pozabudnúť na smutnú a ostrú skutočnosť: aj tie najväčšie lampy sú bezbranné, a navyše sú ešte aj zneužiteľné.“[5]

Medzi Rembrandtovými dielami, ktoré Ján Johanides vybral do svojej knihy, prevažujú portréty, medzi ktorými nachádzam desať autoportrétov (osem malieb a dva lepty). Nad historizujúcimi témami prevažujú témy biblické, tri rôzne interpretácie Krista v Emauzoch, témy, ktorá oslovila Rembrandta, prostredníctvom Rembrandta Jána Johanidesa a priznám sa, že v mojich dievčenských rokoch nezávisle od nich aj mňa. Jeden z mojich najdlhších listov – esejí – som napísala v lete po skončení prvého ročníka vysokej školy pod vplyvom veršov z Lukášovho evanjelia, ktoré hovoria o tom, ako dvaja pútnici na ceste do Emauzov stretli Krista. Pre mňa to bolo mystické miesto, stretnutie s čímsi vrúcnym a silným, stretnutie s láskou, ktorá presahuje k transcendentnu, so samou podstatou kresťanstva, tak ako som ju neskôr objavila v učení Majstra Eckarta, pre ktorého bol Boh Nepomenovateľným. Boli mi blízke duchovné osobnosti vzpierajúce sa dogmatike cirkvi.

Medzi písaním týchto riadkov som sa obrátila na môjho brata Ondreja, ktorý je jadrovým chemikom aj teológom, aby mi objasnil toto miesto v Evanjeliu sv. Lukáša. Obratom som od neho dostala mail s prílohou.[6] Doslovne uvádzam, čo napísal:

Exegeza k Luk 24:13-33a

Perikopa o ceste do Emauz a večery v Emauzách je napísaná v štruktúre chiazmu t.j. v štruktúre gréckeho písmena χ (chí). Pokúsim sa naznačiť, o čo ide:

A. Verš 13: Nemenovaní dvaja učeníci odchádzajú z Jeruzalema
B. (14) Rozprávali sa o tom, čo sa udialo
C: (15) Ježiš sa priblížil a išiel s nimi
D: (16) Ich oči boli držané, aby ho nepoznali
E. (17) Ježiš sa pýta – chýbajú mu informácie
(18-24) Kleofáš ho označuje za neznalého a poučuje ho
nonE. (25-27) Ježiš ich označuje za neznalých a vysvetľuje (dáva im informáciu)
F . (28-30 ) Ubytovanie a večera
NonD:(31) Ich oči sa otvorili a poznali ho
NonC: (31) a stal sa neviditeľným
B. (32) Povedali jeden druhému
nonA: Verš 33: Vstali v tú hodinu a vrátili sa do Jeruzalema

Jednotlivé vrstvy textu vytyčujú jadro, ktorým je v tomto prípade ubytovanie a večera. Každá vrstva však má svoj význam, nie je tam len tak pre nič za nič:

A. a nonA – Odchod z Jeruzalema znamená sklamanie, smútok, malovernosť, porazenectvo, strach.

Obaja naplňujú Ježišovo proroctvo, ktoré povedal vo štvrtok: všetci sa rozpŕchnete, mimo spoločenstvo sú však zraniteľní. Návrat do Jeruzalema znamená opak: je tu radosť, nadšenie, chuť sa zdieľať s dobrou novinou, rodí sa viera ako opak strachu.

B. Rozprávanie a zistenie situácie. Človek musí o závažných udalostiach hovoriť, potrebuje sa rozprávať. To je základ Lukášovského poňatia misie, ako ho rozvíja ďalej v Skutkoch. Jánovské poňatie Ježišovej misie je to isté, rozvíja rozhovor, ktorý nasmeruje k záchrane dotyčnej osoby či osôb.

C. Ježiš sa priblíži a šiel s nimi: Ježiš prichádza ako človek, ako pocestný, ale je už naznačené, že aj ako Boh, ktorý prichádza za človekom, aby ho navrátil (jedná sa o to, čo v prekladoch Biblie sa prekladá slovo Hospodinovo sa stalo, slovo v hebrejskom poňatí je viac právnický termín, než filozofický, je to (právna) záležitosť, vec, niečo. Prichádza, aby dal veci do poriadku. Keď im zmizol, znamená to, že vec dal do poriadku. Termínom (použitý v gréčtine) neviditeľný je položený

dôraz, na božskú prirodzenosť (fysis) Ježiša. Prišiel ako človek, odišiel ako Boh.

D. a nonD. Držané oči poukazujú, že človek v stave, v ktorom sa nachádza, sám od seba nemôže poznať, kým a čím Ježiš v skutku je.

E. nonE. Anekdotická črta smerujúca k ničotnosti ľudskej múdrosti a vyzdvihnutiu Božej múdrosti (identická myšlienka s pauliniánskym učením o múdrosti v 1 Kor 2).

Rembrandt sa k téme Emauzov vo svojom živote viackrát vracal. Známe sú štyri zobrazenia, tri z nich Ján Johanides zaradil do svojej knihy. Možno ste sa pozastavili pri formulácii „vo svojom živote viackrát vracal“ a skôr by sa vám hodilo povedať „vo svojej tvorbe sa viackrát vracal“. Rembrandt však svojím životom vstupoval do každého diela. Bol v každom ťahu štetca, v každej lazúre maľby, v každom svetle, ktoré stratilo reálny zdroj a žiari ako mystické svetlo tepaného zlatého pozadia na obrazoch stredovekých svätcov. Plameň, ktorý sa šíri z Rembrandtovho vnútra, ožaruje a zapaľuje mysteriózne dianie, ktoré u iných súvekých maliarov nenájdeme. Rembrandt zmenil umenie. Stvoril svoje vlastné umenie, odžité vlastným životom , ničomu doteraz nepodobné.

Na autoportréte z roku 1629 vidíme Rembrandta ako mladíka; všetci už vedia, že v Leydene žije nadaný maliar, ktorý s ľahkosťou zvládne najrozličnejšie objednávky. Ďalší autoportrét má nečakane veľké rozmery. Rembrandt sa pozerá do zrkadla a skúma nielen samého seba, ale aj vlastný spôsob, akým sa pozerá na svet. Vie o svojom talente. Je schopný plniť požiadavky, ktoré na jeho obrazy kladú iní, no on sám chce dostať zo seba oveľa viac. Namaľuje obrazy, ktoré kultivovaná meštiacka spoločnosť dokáže prijať. Zaznamená úspech. Ale bude maľovať aj diela, v ktorých vysoko prekročí požiadavky na dobre namaľovaný mondénny obraz a vyjaví vnútorné podoby sveta. Je neokrôchaný. Je nezdvorilý. Možno pohŕda sám sebou, keď za veľké peniaze maľuje portrét miestodržiteľovej manželky, nechirurgov prizerajúcich sa sebavedomej hodine anatómie doktora Tulpa a ďalšie portréty, ktoré by bez objednávok nemaľoval. Je v ňom vzdor aj vnútorná sila, aj vedomie úspechu a výnimočného postavenia, ktoré získal. Maľuje svoju tvár, na ktorej sa zračí odraz rozporuplnosti sveta, aj skepsa z množstva ciest a spôsobov, ako v ňom prebývať. Namaľuje ohúrenie učeníka, ktorému sa otvoria oči a ktorý v človeku, ktorého stretol na ceste do Emauzov, spozná Mesiáša. Namaľuje ho spôsobom, akým dovtedy nikto nemaľoval, spôsobom, ktorý mu vnukla samotná téma, ktorý sa zrodil z Rembrandtovej interpretácie biblických veršov. Intenzívne svetlo dopadá na prekvapeného učeníka. Ježiš nie je osvetlený. Žiarivým svetlom je osvetlená dosková stena za ním. Aj keď v tej chvíli učeník spozná Ježiša, Mesiáš je zobrazený ako Neznámy, ktorý tu zakrátko môže nebyť. Bytie spolu je chvíľa poznamenaná zvláštnym svetlom z neznámeho zdroja. V tvorbe súvekých holandských, flámskych, talianskych či francúzskych maliarov môžeme hovoriť o posunoch v zobrazovaní témy. Ibaže Rembrandt neposúval umenie. Rembrandt ho zmenil. Vyjavoval veci prežiarené vlastným vnútrom a našiel na to svoj vlastný spôsob.

Zachovalo sa asi päťdesiat Rembrandtových autoportrétov. Do medenej platne vyleptal svoju Podobizeň so zdeseným pohľadom (1630) aj vlastnú Vyškierajúcu sa podobizeň (1630). V prvých amsterdamských rokoch sa predvádza ako úspešný muž a namaľuje sa v barete a so zlatou reťazou (1630 – 1634). Zakrátko maľuje autoportréty plné pochybností. V orientálnom prestrojení je priam smiešny. Po osobných tragédiách trpiaci, spustnutý, unavený, oddaný údelu, bytiu, neštylizujúci sa, nepretvarujúci, zvnútorňujúci sa v tragike, zostarnutý, so žiarivým pohľadom génia vyrovnaného s vlastným bytím. Zriekne sa ohromujúceho divadelného opisu. Dospeje k zvnútorneniu. Dôležitým sa mu stane maliarske podanie nie rozprávačská hodnota námetu. Jeho genialita rastie. Vo svojich dielach dáva viac ako dokáže prijať  spoločnosť, ktorá si objednáva jeho obrazy.

Ján Johanides vo svojom Rembrandtovi a Aladinových zázračných lampách píše: „Lenže ešte prv, než vstúpi Mesiáš do umierajúcich umelcových očí, sám osud mu ešte napne veľké plátno a on naň namaľuje svoj najdokonalejší obraz: Návrat márnotratného syna. Teológovia i dejepisci umenia si vysvetľujú tento obraz i zámer namaľovať ho v podstate rovnako.

Uvidel som tento obraz raz poobede, v septembri, po dlhej a únavnej, slávnostnej, ale deptajúcej ceste cez Sibír, kde som zazrel skutočnosti, o ktorých som si v roku 1961 myslel, že nemôžu jestvovať a uvedomil som si, že tu nejde len o podobenstvo z Evanjelia, ale o všenávrat k prapôvodnosti, ktorá chápe a odpúšťa. Nijaká reprodukcia nevyjadrí namaľované fluidum splynutia – otcovho odpustenia so synovým prežívaním pokánia.

Niet nemárnotratného syna a nemárnotratného otca. Je len pochopenie. Nadhľad jedného nad druhým – ak výjav vnímame len v ľudských dimenziách. Každý, kto narodením nadobúda ľudskú podobu, je márnotratný. Otcovia i synovia. Každý minie všetko vo svetle veľkomiest. Je len jediný spôsob, ktorý udržiava rovnováhu a vzťah medzi Bohom a tvoríkmi nazývanými ľudia, medzi otcom a synom, a ten obsahuje čudnú veličinu: lásku. Bez lásky je kontakt nemožný. Pred obrazom v Ermitáži som si uvedomil dva druhy vrúcnosti: otcovskú a synovskú. Každá bola iná, hoci každá bola dokonalá. Našiel som tam druhé hlavné vesmírne dejstvo: túžbu po spojení.“[7]

[1] Rozhovor Vincenta Hložníka s Jurajom Mojžišom. In Slovenské pohľady, roč. 81, 1965, č. 5, s. 1-2.

[2] Rozhovor Vincenta Hložníka s Ľudovítom Hlaváčom. In Výtvarný život, roč. 6, 1961, č. 1, s. 30.

[3] JOHANIDES, Ján: Rembrandt. Bratislava: Causa editio, 1995.

[4] JOHANIDES, Ján: Rembrandt a zázračné Aladinove lampy. In JOHANIDES, Ján: Identita v kríze. Senica: Arkus, 1996, s. 22-24.

[5] Tamže, s. 22-24.

[6] Email Ondreja Kušnierika Rút Lichnerovej z 2. marca 2016.

[7] JOHANIDES, Ján: Rembrandt a zázračné Aladinove lampy. In JOHANIDES, Ján: Identita v kríze. Senica: Arkus, 1996, s. 43-44.