Samota

Samota dažďu podobná je,

od mora stúpa nad večerné kraje,

z odľahlých rovín po vzdialené háje

až k nebu, ktoré stále samo prebýva,

na mestá potom z neba padá, trýznivá.

Leje sa dolu v obojakej chvíli,

keď noc sa kamsi zrazu schová

a od seba sa telá odvrátili,

sklamané, lebo nenašli sa znova,

už iba nenávisť v nich blčí, staronová,

pretože musia spolu líhať stále –

potom sa samota po rieke pohne ďalej.


Pont du Carrousel

Slepý muž, ktorý ochraňuje most,

hraničný kameň pri bezmenných ríšach,

možno je iba vecou, ktorá nemení sa,

hviezdny čas z diaľky obchádza ten post,

možno je tichým stredom súhvezdí,

veď všetko okolo sa skvie a plynie vždy.

Nehybný spravodlivý stráži vráta

uprostred mnohých bludných ciest

vchod, čo má do podsvetia viesť,

povrchné pokolenia sa v ňom stratia.

*

 

Obetovanie

Rozkvitá mi telo v každom póre,

odkedy ťa poznám. Štíhlejší

chodím svetom, nosím hlavu hore.

A ty iba čakáš – ktože si?

Cítim, ako vzďaľujem sa pri tom,

ako strácam si list za listom,

tvojím smiechom ako hviezdnym svitom

ako ty hneď ožiarený som.

Všetko, čo raz bolo v detskej tvári

nenazvané ako voda za svetla,

po tebe chcem nazvať pri oltári,

čo tu ako tvoje vlasy žiari,

veniec si naň hruďou uplietla.

***

 

Zakaždým znova, hoci poznáme krajinu lásky

s cintorínmi, kde nariekajú mená,

aj strašné priepasti, kde končia

tí druhí – zakaždým znova vyjdeme dvaja,

usídlime sa pod starými stromami,

medzi kvetmi, oproti nebu.

 

Panter

Pohľad má od mihania mreží

unavený, že nedovidí svet,

zdá sa mu, že sa tisíc mreží ježí

a za mrežami ničoho už niet.

Mohutný pohyb plný krásy

okolo stredu do zbláznenia

je ako tanec sily, ktorý hlási,

že veľká vôľa je tu zatajená.

Opona viečka chvíľami sa dvíha.

potichu. Obraz vnikne dnu,

po údoch sa mu ticho mihá,

kým zasa v srdci nenachádza tmu.

 

Jesenný deň

Pane, je čas. Letný deň dlho hrial,

vlož svoj tieň zasa do slnečných hodín

nech ponad plody víchor vanie v diaľ.

Posledným prikáž dozrieť. Ako fáč

dožič im ešte južné poláskanie,

nech naplnia sa. Pomáhaj im, Pane,

poslednú sladkosť ťažkým vínam vtlač.

Kto nemá dom, už vie, že je to klam,

kto sám je, sotva niečo nové zistí,

bude bdieť, čítať, písať dlhé listy,

alejami sa bude túlať sem a tam,

putovať nepokojne, keď ich vietor čistí.

 

Z nemeckého originálu Rainer Maria Rilke: Werke. Leipzig: Insel Verlag, 1963
preložil LADISLAV ŠIMON