Chcel som pôvodne napísať rozpravu o potrebe dialógu, ktorá by nemala religiózny či teologický charakter. O dialógu, ktorého základom by bola úcta k človeku. No pokiaľ považujeme človeka iba za súčasť živočíšnej ríše a neprijmeme jeho stvorenie na Boží obraz, ochudobníme človeka o to božské v ňom. Vidíme v ňom iba rozumnejšie zviera, dokonalejšieho živočícha. Pretože ak nie je Boh, ak nie je Boží zámer s človekom, ak človek nie je stvorený na Boží obraz, povýšený samotným Bohom, je naozaj iba živočích, ktorý sa vyvýšil nad ostatné živočíchy jedine svojou inteligenciou. Ľudská dôstojnosť je však odvodená z majestátu Boha, z toho, že sme Jeho obrazom.

Bez Boha nie je zmysel úcty k človeku úplný, celistvý, jej zdôvodnenie nie je také presvedčivé. A tak čím viac som nad opravdivým, hlbokým dialógom uvažoval, tým viac som sa dostával k Bohu. Až keď prijmeme Boha ako reálnu entitu schopnú pôsobiť vo svete a zdôvodňujúcu ľudskú existenciu, dáva všetko v živote človeka plnší zmysel. Úcta k človeku sa prejavuje v dialógu v širokom zmysle slova (medziosobnom kontakte) a má rozsiahle a závažné konzekvencie pre etiku. Napokon, filozofia dialógu 20. storočia pracuje aj s pojmom osobného Boha.

Medzi opornými bodmi kresťanského personalizmu zákonite musí byť dialóg. Substantívum dialóg (gr. dialogos) má svoj etymologický pôvod v slovese dialegomai (kompozitum dia-legomai), čo znamená zhovárať sa, debatovať, vedecky (t. j. podľa istých pravidiel) viesť rozpravu. Preto dialogos je najmä rozhovor, vedecká rozprava. Teda okrem toho, že dialóg implikuje minimálne dve osoby, predpokladá hlbší obsah rozhovoru (ako iba tzv. nezáväzná konverzácia), aby naplnil svoj skutočný význam. Napokon, dialegomai súvisí so slovami lego (hovorím) a logos (slovo, myšlienka atď.). V tejto súvislosti netreba zabúdať ani na Logos v poňatí evanjelistu Jána, ktoré vnímal ako zrodenie božskej bytosti z druhej.

Už Sokrates viedol po aténskych uliciach dialógy. Pokračuje v tom Platón a  vo svojom diele Ja a Ty (Já a Ty) používa túto formu i Martin Buber. A i keď sa zdá, že poväčšinou ide o monologický prehovor, v skutočnosti sám sebe kladie otázky, ktoré by mu mohol klásť i jeho oponent v dialógu. Pretože „počúva“. Otvára sa pre myslenie a prežívanie (empatia) a vôbec bytie druhého. Otvára sa tomu tajomnému vnútornému hlasu. Buberova filozofia zachádza do takých bytostných hlbín ľudskej podstaty, že je súčasne aj psychológiou; a tak naliehavo sa dotýka vzťahu s Bohom, že je vlastne aj teológiou. Napokon, len ľudská potreba všetko analyzovať, rozčleniť a klasifikovať rozdelila túto celistvosť filozofie na samostatné vedné odbory.

Dialóg je viac ako striedanie replík dvoch diskutujúcich alebo pohotové reagovanie na prehovor druhého. To by potom mohlo byť za plnohodnotný dialóg považované aj toto:

– Ty somár!
– Ty krava!

Dialóg musí mať hlbšiu podstatu. Dialóg nie je nezáväzná konverzácia, pretože dialóg ma zaväzuje. Zaväzuje ma v druhom vidieť Boží obraz bez ohľadu na národnosť, rasu, pohlavie či spoločenské postavenie: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Tiež je nutné rozlišovať medzi komunikáciou a konverzáciou. Dialóg je komunikáciou. Konverzovať môžem o počasí, o politickej situácii, o športe, zatiaľ čo dialógom vstupujem do vzťahu s druhým človekom, otváram sa pre neho a prenikám do dobrovoľne otvorenej osobnosti druhého.

Niet pochýb o tom, že trojica vzťahov človek – príroda, človek – človek a človek – Boh, ktorú rozlišuje M. Buber, je opodstatnená. Predsa sa však mienim zaoberať prednostne dvojicou človek – človek a tiež človek – Boh v intenciách biblického výroku: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne (t. j. Ježišovi, resp. Bohu – pozn. M. N.) ste urobili“ (Mt 25, 40). Táto dvojica vzťahov zároveň vyjadruje základnú povahu zrkadlenia Božieho obrazu človekom. Obraz je vždy vo vzťahu k svojmu modelu, čosi ich spája. Vzťah človek – Boh, resp. Boh – človek je archetypom pre vzťah človek – človek. Človek sa má vo vzťahu s iným človekom snažiť napodobňovať vzťah Boh – človek. A veľmi záleží na tom, aká je kvalita tohto vzťahu, ako úspešne obraz zrkadlí svoj model. To, čo obraz načerpá z dokonalosti prvotného modelu (aj nevedome, to znamená, že aj nereligiózny človek môže svojím správaním zrkadliť Boha, môže sa správať „božsky“), si prináša do svojich vzťahov.

Buber hovorí o vyslovovaní dvoch základných slov: Ja-TyJa-Ono. Vyslovovanie týchto slov nechápe iba ako ich zvukovú artikuláciu, ale človek ich vyslovuje svojou bytosťou, svojím uskutočňovaním sa. Iba základné slovo Ja-Ty môže byť vyslovované s nasadením celej bytosti. Ja-Ty je zopätie, je to jeden celok. Nemožno hovoriť Ty bez Ja (Buber, s. 7). Je to istý mikrokozmos, ktorý je celý naplnený bytím Ja-Ty, v tej chvíli Ja je vlastne (v) TyTy je vlastne (v) Ja. Pravda, v takomto zopätí nemožno byť nepretržite, pretože pre človeka je príliš vyčerpávajúce odovzdávať sa v dialógu. Ja doň znova vstupuje a znova vystupuje.

Človek bol stvorený žiť vzťahy a (aj skrze ne) splynúť vo vzťahu s Bohom. „Účelom vzťahu je jeho vlastná podstata, t. j. styk s ‚Ty‘. Pretože skrze styk s každým Ty sa nás dotýka dych slova Ty, t. j. dych večného života“ (Buber, s. 51), pretože „predĺžené línie vzťahov sa pretínajú vo večnom Ty“ (Buber, s. 61; z češtiny preložil M. N.). Transcendovanie dialógu vedie k rozhovoru s Bohom, k dialógu ako modlitbe. Mlčím a počúvam v druhom Boha. Mlčím a nenechám sa mýliť slovami, aby som mohol v druhom uvidieť Boha.

Obraz zo známej rozprávky bratov Grimmovcov Rapunzel: Rapunzel bola krásna princezná, ktorú zo žiarlivosti zlá striga uväznila vo vysokej veži, nahovárala jej, že je škaredá a bránila jej pozrieť sa do zrkadla, aby tam nikdy svoju krásu neuvidela. Jedného dňa sa uvidela v lesknúcich sa očiach svojho vysloboditeľa. V ňom uvidela svoj obraz, v ňom zistila, že je pekná, on bol jej zrkadlom, v ňom sa zjavovala, v ňom sa sebapotvrdzovala a nachádzala, v ňom nachádzala, doslova videla zmysel svojej existencie, bytia, v ňom spĺňala seba, v ňom si začala utvárať sebavedomie.

Toto je veľmi silná antropologická konštanta. I my môžeme vidieť svoj obraz vo svojom Vysloboditeľovi – Bohu. Lebo sme stvorení na podobu a obraz Boha. Preto má človek odvodzovať vedomie seba od Boha. Identita je jedna z podmienok úspešného dialógu. Teda človek musí vedieť, s kým komunikuje, nemôže komunikovať s „beztvárnou“ osobou, osobou bez identity. A aj ja sa mu musím usilovať ponúknuť Boží obraz, musím vedieť, čo ponúkam alebo čo chcem ponúkať. Ale ak aj niekto ešte neodhalil svoju identitu, ak sa prejavuje, akoby ju ani nemal, mal by som k nemu pristupovať tak, že sa ju pokúšam nachádzať, odhaliť ju hlbšie, postupne ju odkrývať a prebúdzať. Mal by som do dialógu vstupovať s vopred osvojeným vedomím, že ten druhý je obrazom Boha.

Ak som vravel o zrkadlení, to má z aspektu subjektu dvojakú povahu – jednak musím svojím životom, sebou ukazovať Boží obraz, zrkadlím, sprítomňujem Boha iným, som obrazom Boha pre druhého; a jednak musím v blížnom vidieť Boží obraz (i keby šlo napr. o zločinca) a správať sa k nemu „ako k Bohu“, t. j. s úctou a láskou, pomáhať mu uvedomiť si svoju hodnotu. A tak sa v dialógu vlastne uskutočňuje rozhovor dvoch „obrazov Boha“, dvoch kvázibohov. V istom zmysle je zrkadlenie aj toto: vidím sa v druhom. Chcem mu tak dobre ako sebe. Inak povedané,  „milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“ (Mk 12, 31) alebo: „všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7, 12). Ten, kto vedomie seba neutvára na základe toho, že je obrazom Boha, ľahko prepadne pocitom menejcennosti. Ten, kto odmieta priznať Boží obraz iným (či už vedome alebo nevedome), ľahko prepadne pocitu nadradenosti. (Veď čo iné bol tzv. Übermensch?)

Tým, že sa stávam Božím obrazom, rastiem. A zároveň sprítomňujem Boha druhému. Ak odmietam zrkadliť Boha, nespĺňam seba. To znamená, že ak človek zrkadlí Boha a Boh je láska (1 Jn 4, 16), potom človek má zrkadliť lásku. Evanjelista Ján hovorí: „Ak niekto povie: ,Milujem Boha,̒ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4, 20). Pretože hoci o Bohu svedčí na zemi mnoho vecí, sám zostáva neviditeľný. Preto dostal človek veľký dar – je stvorený na Boží obraz. A pretože telesný človek ľahšie pochopí matériu ako neviditeľného Boha, človek – Boží obraz, mu sprítomňuje Boha, skrze neho ľahšie nájde neviditeľného Boha. V dialógu s druhým človekom sa dotýkam Boha, azda ničím sa mu nemôžem priblížiť tak blízko ako práve človekom.

Ak sa Ján pýtal, ako môže niekto milovať neviditeľného Boha, ak nemiluje viditeľného blížneho, platí to aj inak: Ako sa môže niekto cítiť milovaný neviditeľným Bohom, ak sa nikdy necítil byť milovaný viditeľnými ľuďmi? Úlohou a veľkou výzvou kresťana je sprítomniť Božiu lásku tým, ktorí ju nepocítili, pretože zlyhali ľudia v ich okolí, ktorí ju mali zrkadliť. Ak sa teda kresťania snažia Boha zodpovedne zrkadliť, mali by zrkadliť lásku.

Pokiaľ budeme ľudia, budeme potrebovať i matériu lásky. Darmo vám bude niekto hovoriť, že vás má rád, keď nemá pre vás dobré slovo, zbytočne vám ktosi povie, že vás má rád, keď vám nevenuje ani úsmev, ťažko uveríte niekomu, že vás miluje, ak vás nikdy nepohladí. Ak nie je v živote človeka prítomná táto matéria lásky, môže sa stať, že človek skutočnú lásku nikdy nespozná. A kto je za to zodpovedný viac, ako tí, ktorí skutočnú lásku spoznali, ale nesvedčili o nej a nezoznámili s ňou (či s Ňou) iných?

Som povinný stávať sa zrkadlom pre druhého – zrkadlom, v ktorom sa on môže uvidieť ako Boží obraz, a zrkadlom, ktoré ukazuje Boží obraz. Takýmto dialógom sa prichádza k porozumeniu. Neznamená to, že sa bezvýhradne stotožním s myšlienkami spolukomunikujúceho, ale že ho prijímam, že ho akceptujem i s nimi, niekedy (ba často) aj napriek nim. Prijímam ho ako potrebnú súčasť pestrej mozaiky života.

V dialógu musí prísť k prijatiu druhého – prijímam druhého a som ním prijatý so všetkým, s celou integritou, až vtedy je dialóg plnohodnotný. Pretože ak som prijatý, som ochotný otvoriť sa a dať celého seba do dialógu. Tým obohacujem druhého o seba. Je to zvláštna interakcia – som  obohatený tým, že obohacujem. Nemôžem byť celkom šťastný bez druhého. Ak neuvidím svoj zmysel bytia v „zrkadle“ druhého, nebudem šťastný.

Ak neotvorím seba, ak neriskujem, nemôže sa ku mne nik dostať, a tak nemôžem byť obohatený o druhého. Ale ak sa otvorím, môžem byť obohatený a zároveň poskytujem druhému priestor v sebe. Otvoriť sa dialógu znamená vyjsť zo seba (ísť s kožou na trh) a dovoliť druhému vstúpiť. Otvoriť sa znamená vyvetrať, vpustiť čerstvý vzduch, vpustiť niečo nové. Otvoriť sa druhému je však aj nebezpečné, znamená to do značnej miery sa obnažiť a nesie to so sebou riziko, že sa stanem zraniteľným. Je to však postoj vetrolamu, ktorý formuje vietor. A skôr než by bol vyvrátený, spevnie. Iba s týmto rizikom sa stanem sebou, stanem sa autentickým, ukážem sa svetu v celej svojej pravdivej nádhere, splním sa.

Uzatvoriť sa znamená zostať v sebe a nedovoliť nikomu vstúpiť ku mne. Uzatvoriť sa znamená žiť v zatuchnutom priestore bez svetla. Uzatvoriť sa je pýchou domnelej sebestačnosti. Neobohacujem a nenechávam sa obohatiť. Uzatvoriť sa znamená stať sa nemenným monolitom. Absentuje tu dynamika. Otvoriť okno znamená vystaviť sa riziku – hluku, hmyzu, zlodejom a pod. – ale keď je pán domu silný, nemá sa čoho báť. Len slabý pán domu má strach otvoriť okno i dvere.

Keď v druhom odmietam hľadať Boží obraz, nastávajú problémy. Ak v druhom nevidím Boží obraz, nielenže narúšam dialóg, ale môžem navyše blokovať jeho „božský“ potenciál, zabraňujem mu rozvinúť to „božské“ v ňom, pretože možno nikdy nemal šancu to v sebe uvidieť (podobne ako Rapunzel), resp. (ne)priamo mu dokonca vysielam mylný signál, akoby v ňom nebolo Božieho obrazu. Ak nevidím v druhom Boží obraz, sám mám obmedzený pohľad a pritom môžem narúšať jeho vedomie seba. Ak nie som schopný v blížnom vidieť Boha, aj keď by sa nedôstojne správal, trpím nedostatkom obrazotvornosti a kreativity, ktoré podnecuje láska. Ak nekomunikujem s druhým, nenapredujem sám a bránim (priamo i nepriamo) v napredovaní druhému a navyše tak znemožňujem spoluprácu.

Za neochotou viesť dialóg treba vidieť odmietnutie zmeny, odmietnutie ústupkov. Pretože práve dialóg môže odhaliť chyby, ktoré by komunikujúci musel odstraňovať. A toho sa bojí, pretože to môže priniesť ťažkosti. Preto sa radšej dialógu vyhne. Chorvátsky katolícky kňaz Tomislav Ivančić v útlej knižočke Je krásne, že si v stati Dôležitosť dialógu (s. 20-21) výborne dešifruje v odmietnutí dialógu pýchu. Nechcieť počuť prianie druhého znamená nemať záujem na jeho splnení, nemať záujem na dobre druhého. Je pýchou myslieť si, že moje priania sú prvoradejšie a dôležitejšie, a preto si odmietam vypočuť druhého. Na základe čoho takto uvažujem? Pred Bohom sme si rovní, rovnako dôležití. Dokonca aj všemohúci Boh viedol dialóg s ľuďmi Adamom a Evou, aj po prvotnom hriechu.

Ak niekto odmieta výzvu na dialóg, pretože predmet rozhovoru nepovažuje za problém, je to egoistický postoj. Nezaujíma ho, že druhý má problém a sebecky mu odmieta pomoc. Ak ponížim ľudskú dôstojnosť, to ako by som vravel: Ty nie si z Boha, v Tebe nie je Jeho obraz, Ty nie si hodný nazývať sa Jeho dieťa. Pretože ak by som videl v Tebe Boží obraz, nemohol by som ťa ponížiť. To sú veľké rany, ktoré sa ťažko liečia, pretože zasahujú podstatu bytia, rúcajú ZMYSEL BYTIA človeka. Akoby som povedal: Tvoj život nemá význam, žiješ zbytočne.

Dialóg môže byť liečivý. Dozviem sa o druhom, o jeho pohnútkach. Verbalizáciou svojich názorov spoznám aj seba, mám možnosť prehodnotiť svoje postoje. Navyše sa v konfrontácii ich kontúry zostrujú a spresňujú. Dialóg je cesta zdĺhavá, ale je to cesta, ktorá nešliape po nikoho dôstojnosti. Nastoľuje sa v ňom rovnosť na základe vzťahu dvoch (či viacerých) bytostí podobných Bohu. Dialóg mi umožňuje správať sa ako obraz Boha a núti ma vnímať druhého ako obraz Boha.

Ako viesť dialóg? Dialóg sa musí začínať počúvaním. Dialóg začína počúvaním, načúvaním, vnímaním druhého. A múdry človek vníma druhého, i keď sám začína viesť dialóg slovom, pretože môže citlivo vnímať jeho reakcie (mimiku, gestá a pod.) na svoje slová. Dialóg musí byť partnerstvom v komunikácii a obaja komunikujúci sa musia usilovať o všeobecné dobro v danej situácii aj za cenu, že bude musieť jeden z nich alebo obaja ustúpiť z pôvodných pozícií či stanovísk, aj za cenu, že jeho výsledok nebude príliš dobrý pre jedného z komunikujúcich, ba dokonca, že jeho výsledok bude pre neho zlý. Dialóg by však nemal byť výhrou jedného a totálnou porážkou druhého, ale pokiaľ možno výhrou oboch. Dialóg musí prebiehať v slobode a mali by v ňom spolupracovať rovnocenne obe strany.

Je dialóg možný, ak jeden z partnerov nemá „otvorené srdce“, ak jeden odmieta komunikovať? V dialógu nejde o obyčajnú konverzáciu, výmenu informácií, ktorá môže prebiehať aj medzi človekom a počítačom. Nejde v ňom už o striedanie replík v literárnovednom zmysle, nejde o strohé vymieňanie informácií, o jazykovokomunikačnú činnosť v lingvistickom chápaní. Dialóg je stretnutie osobností v ich totalite, dialóg integrálnych bytostí.

Dialóg je vzťah. Dialóg, to je vstúpiť do vzťahu. Ideálny, plnohodnotný dialóg je obojstranný, keď na ňom participujú obe strany, no nie vždy je možný, nie vždy je k nemu obojstranná ochota. Začína sa tým, že sa preň slobodne rozhodnem bez ohľadu na postoj druhej strany. No ak sa preň rozhodnem, kladie to na mňa vysoké nároky.

Ako čeliť ne-dialógu? Čeliť ne-dialógu sa dá iba tak, že odmietnem naň pristať, odmietnem nekomunikovať, odmietnem v druhom prehliadať Boží obraz, resp. snažím sa v ňom vidieť Boží obraz, hoci on ho odmieta pre mňa zrkadliť. Už tu začína transcendencia. Presiahnem skutočnosť, ktorá je – teda druhý odmieta so mnou komunikovať, a predstavím si skutočnosť, ktorá môže reálne byť – správam sa k nemu tak, akoby komunikoval, správam sa k nemu tak, akoby som pred sebou videl Boží obraz. Nevyhlásim mu vojnu a nezačnem mu zrkadliť to, čo mi sám ukazuje. Musím sa vzdať svojej pýchy, musím sa vzdať seba, aby svietil a zrkadlil sa Boh.

T. Ivančić pripomína, že dialóg „nie sú len slová“, ale treba naň „srdce, svedomie, intelekt“ a ľudskú zrelosť na potrebnej úrovni (s. 21). A jedine návrat k dialógu, jedine obojstranne otvorený dialóg môže byť adekvátnou odpoveďou na dnešné spoločenské „turbulencie“ vo svete. A jedine vedomé odmietnutie ne-dialógu a autentický človek zrkadliaci Boha, ktorý je ochotný podstúpiť riziko, môže byť protilátkou na vzájomné odcudzenie sa ľudí.