Z emailu Ľubomíra Feldeka Júliusovi Vanovičovi

S písaním o mne si hlavu nelám – mám pocit, že my dvaja sme si už to zásadné povedali bez slov. Urobili sme, čo sme mohli, – a stále ešte robíme, – aby sa k päťdesiatym rokom pristupovalo tak, ako pristupujú židia k holokaustu – čiže ako k téme trvalo aktuálnej.

Je to boj s prepisovačmi dejín, ktorý prebiehal nielen pred nežnou revolúciou, ale – napočudovanie – aj celých  posledných pomaly už tridsať rokov po nej – a je o to ťažší, o čo je z tej druhej strany rafinovanejší. Prepisovači dejín pracujú nenápadne, až nepolapiteľne, vedia, že lož má krátke nohy, a preto dávajú prednosť jej jemnejším formám – tu polopravdičke, tam pozabudnutiu, a, pravdaže, hlbokému mlčaniu, ako že „už sa nepamätáme, bolo to dávno“.

Nebolo to dávno. To, čo spravili našim otcom, je nepremlčateľné.

Aj predvčerom, v pondelok, to potvrdil večer u Scherza – teda kúsok od Tvojej Tvorby – traja maliari krstili bibliofíliu k mojim veršom – a moderátor Ivan Kováč tam bez komentára predniesol moju báseň Večerný vozeň.

Potom, keď aj mňa vyzvali, aby som čosi povedal, som povedal k tej básni komentár.

Zaiste, básne by nemali potrebovať komentár – ale táto si ho zaslúži.

Porozprával som ten svoj zážitok – ako som sa raz v máji 1960 vracal na Oravu z ružomberskej tlačiarne – kam som každý týždeň chodil zalamovať závodný časopis – a ako som si v ten večer medzi dvoma možnosťami návratu vybral vlak – rýchlikom do Kraľovian a potom lokálkou – hoci som zvyčajne dával prednosť autobusu Ružomberok – Dolný Kubín – a ako v ten večer nastúpilo do vlaku niekoľko desiatok veľmi podobných mlčanlivých mužov. Bol ich plný aj ten vozeň, do ktorého som nastúpil. Všetci mali priveľké šaty a na kolenách takmer prázdne kufríky – to som pochopil, keď sa vlak pohol, v každom z tých kufríkov sa čosi gúľalo –. asi mydlo alebo štetka na holenie – a ako šiel vlak hore Oravou, na každej stanici niekto z nich vystúpil a ostatní sa s ním lúčili len pohľadom – bola už tma, za oknom vlaku svietil spln – bolo to dojímavé aj magické zároveň, a zrazu mi svitlo – 12. mája 1960 bola amnestia! Títo muži sa po mnohých rokoch vracajú domov z Jáchymova, z Leopoldova, či z Ilavy.

Môjho otca zo zdravotných dôvodov prepustili už o pár mesiacov skôr – ale u toho Scherza som povedal, že – ako som sa neskôr dozvedel – v tento istý večer sa vracal (po takmer ôsmich rokoch) domov aj Rudo Dobiáš – ten vystúpil z vlaku už v Trenčíne.

Takže tá báseň Večerný vozeň, ktorú som ešte v ten večer alebo na druhý deň napísal, bola aj o mojom otcovi, aj o Rudovi Dobiášovi.

Až s týmto komentárom bola báseň kompletná – možno si niekto z publika potom spätne uvedomil, čo znamenajú dvojzmyselné slovné spojenia „voľný vo svojich veľkých šatách“ alebo „v kufríku ktorý drží muž na kolenách“. A možno aj nie. Ale zato pochopili, prečo im to rozprávam aj so zmienkou o Rudovi Dobiášovi:

Práve dnes ráno, –  vravím, – som sa dozvedel, že operácia srdca, ktorú Rudo Dobiáš podstúpil pred pár dňami, sa podarila, už chodí, môžeme ho ísť navštíviť –  a môžete mu zatlieskať.

Celá kaviareň Scherz teda v pondelok zatlieskala Rudovi Dobiášovi a na diaľku ho pozdravila.

Moja žena mi celé roky hovorí: nemáš väčšiu tému, ako je príbeh Tvojho otca.

A ako sa blížim k hrobu, tak si čoraz viac uvedomujem, že je to naozaj tak – nič dôležitejšie (okrem lásky) som v živote nezažil.

Z Van Stiphouta mi v roku 1980 vyhodili 20 strán – bola to smola, že knihu dali vtedy zlektorovať Valerovi Peťkovi a Peťko bol z Budatína, čiže z predmestia Žiliny, kúsok odtiaľ sa na sútoku Váhu a Kysuce utopil Kauzálov syn – a potom neskôr presne na tom istom fatálnom mieste hádzal Kauzál z mosta neprihlásené poľovnícke pušky, no keďže to bol pán primár, neniesol ich sám, ale vzal si na ich nesenie sluhu, ktorý ho potom udal – Peťko to všetko vedel, „rozkľúčoval“ môj kľúčový román (hoci iný posudzovateľ by na to šiel možno inak a  tváril by sa, že si nič nevšimol) – a napísal to nešťastné „radšej nie“, po ktorom už vydavateľstvo nemalo iné východisko, len dvadsať strán vyhodiť. Ale čosi z tej kapitoly Proces predsa len ostalo, a tak som sa s tým zmieril a napravil som to v druhom vydaní, tam už tých 20 strán nechýba.

Príbeh môjho otca nechýba ani v hre Stalin v Žiline (tak sa hrala v Žiline, a neskôr potom, v Zlíne, ako Stalin v našom meste, pod tým názvom ju vydali aj  brnianske Větrné mlýny).

A nechýba ani v sonete Rozhovor s otcom, ktorý nájdeš aj v knihe Životopis vo veršoch.

Takže tú radu svojej ženy nestrácam zo zreteľa.

A píšem Ti o tom tak podrobne preto, lebo ju chcem posunúť aj Tebe. Cítiš sa v medzičase, Julo? Prekleň ho básňou o svojom otcovi.

Srdečne Ťa zdraví

ĽF

ROZHOVOR S OTCOM

„V minulom storočí, v tom osemdesiat

deviatom, otec, komunizmus padol.

A dnes? Zas plačú tí, čo mali plesať,

a horných desaťtisíc nešlo nadol.

Šikovne zásluh nakradli si jedni

a druhí nakradli si miliónov.

Zas bránu k biede odomkli si biedni,

čo štrngotali kľúčmi: „To je ono!“

A na vás muklov všetci svorne kašlú.

Buď rád, že mastíš karty s Kristom v nebi.

Nevešajú… No sám si hodím mašľu

a pôjdem za tebou tam do veleby.“

„Len nepoblúď, keď sa už na cestu dáš.

Sme s Kristom v pekle. Nebo – samý Judáš.“