Vojtovi Čelkovi možno písať len osobne, iba tak ako píše, ako si počína on sám – zasiahnutý životom niekoho, jeho zásluhami a činmi, jeho priateľstvom. Lebo priateľskými vzťahmi a činmi oplýva tento oslávenec ako málokto: aj o ňom, ako o Stefanovi Zweigovi, sa mohlo povedať: „priateľstvo je jeho náboženstvo.“ I keď isteže, Vojto Čelko náboženstvo v pravom zmysle má.

V strede jeho bytosti stojí čosi, čo sa zriedkakedy v dnešných časoch vlastní – stojí, ak nekraľuje, vzácny dar vciťovania, chápania, poznania a spolucítenia, akési trvalé vedomie, žičlivé evidovanie toho druhého, jeho položenia, údelu a potrieb, akési rozdávanie sa na všetky strany, bez očakávania odmeny. Známy je jeho zmysel pre dochvíľnosť, dodržanie slova a v priateľstve vernosť. V dnešných časoch zvýšenej sebeckosti a vypočítavosti, širokých lakťov a pachtenia po peniazoch, mastných postoch a tituloch – vlastnosti ojedinelé, zoslané na neho ako osobná charizma.

Koľkí mu ďakujú za poslaný časopis či knihu, za nájdený údaj, prečítaný rukopis, za dobrú radu, telefonát alebo mail v pravej chvíli, za povzbudenie, gratuláciu, za pomocnú ruku.

Je to na neuverenie: začal hindštinou, nielen históriou; ktovie, ako by sa bol vyvíjal, keby mu tá prvá nebola znemožnená. Asistent nikoho iného, ako historika Viléma Prečana, po vydaní Čiernej knihy kritizovanej Sovietmi, musel robiť všetko možné, okrem iného aj požičiavača aut. Šťastnou náhodou riaditeľom múzea v Rumburku, od osemdesiatych rokov pracovníkom, čoskoro riaditeľom Domu slovenskej kultúry v Prahe, pôsobiska ako šitého na neho, ideálneho na šírenie slovenskej kultúry v Čechách. Napokon až do penzie vedecký pracovník Ústavu současných světových dějín v Prahe.

Keď prezradíme jeho koníčky – nielen literatúru, ale i hudbu, divadlo, operu, dokonca filateliu, ba keď povieme, že pred prácou v Dome slovenskej kultúry chodil pravidelne plávať, uvidíme človeka priam renesančného. Ak ku tomu všetkému pridáme napokon osobný šarm a dnes zriedkavé gentlemanstvo, zvyky a výchovu „starej dobrej rodiny“, máme v duchu ľudský profil Vojtecha Čelku globálne načrtnutý.

Nepísal monografie – v tých ho mohol zastúpiť iný – napísal však množstvo článkov a drobností o kultúrnych zaslúžilcoch, neznámych hrdinoch, na ktorých si vedel spomenúť len on. Jeho dve knihy, výbery z uverejnených textov – Zo všetkých strán (2011) a Zďaleka i zblízka (2014) – vydávajú o tom svedectvo a robia ich autora nezastupiteľným.

Kto dnes vie o Slovenke Božene Fukovej, poslankyni NZ v roku 1968, ktorá odmietla podpísať zmluvu o dočasnom pobyte okupantských vojsk? O Štefánikovej láske, francúzskej novinárke a političke Luise Weissovej? O zabudnutej berlínskej speváčke, pochádzajúcej zo Slovenska, Rose Paule? O grafikovi a teoretikovi umenia Miroslavovi Kudrnovi? O Irene Lettrichovej, sprevádzajúcej brata Jozefa v jeho pofebruárovej emigrácii? O slovenskom skladateľovi Dušanovi Pálkovi? – a tak ďalej.

V slovenských časopisoch vydávaných v Čechách približuje českej verejnosti významných Slovákov: Kornela Földváriho, Miloša Tomčíka, Jozefa Bžocha, Rudolfa Dobiáša, Ladislava Balleka a iných; píše sériu objavných portrétov významných, ale iba po Novembri vynorených zjavov: o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, Milanovi Hodžovi, Martinovi Rázusovi, Jozefovi Lettrichovi, Martinovi Kvetkovi, Ferdišovi Jurigovi, Ivanovi Dérerovi, ale aj o slovenskom historikovi Johnovi Ličkovi, o šľachetnom, ale neznámom kanadskom Slovákovi Michalovi Fraštackom, zavraždenom v Afganistane, ale aj o svojom súčasníkovi, „zanovitom historikovi“ Jánovi Mlynárikovi a iných a iných.

Áno, Vojtech Čelko, slovenský historik masarykovskej drobnej, priam mravenčej, zároveň dôkladnej odbornej práce, ktorej ho naučila Karlova univerzita, český vedecký úzus a pomery.

Toho, kto kedysi v päťdesiatych rokoch počúval londýnsky rozhlas BBC, a v nej „středečný komentář o světových událostech, který pro nás píše Sir Robert Bruce Lockhart,“ prekvapili pochvalné spomienkové vety o Milanovi Hodžovi, ktorého britský vyslanec poznal v tridsiatych rokoch v Prahe a počas vojny v Londýne. (Len záverečná veta Lockhartových komentárov, sugestívne zakaždým opakovaná, neznie ako sa uvádza: „Dobrou noc a hodně nadějí“ – ale: „Dobrou noc a – pěvnou naději!“ Tá pomlčka pred poslednými dvoma slovami zdvihla celý komentár do nezabudnuteľnej, patetickej a najmä nádejeplnej roviny.)

Tomu, kto v šesťdesiatych rokoch v Slovenských pohľadoch sedel na tom istom poschodí, kde oproti jeho dverám sedela v Kultúrnom živote dosť záhadná redaktorka Nataša Tanská – priam neuveriteľne znie, že práve ona bola Barunkou v chýrnom Františkovom Čápovom filme Babička, že mala priam exotický pôvod i osudy, že hrala aj v Krakatite, PredtucheVlčích dierach, že bola nielen redaktorkou, ale aj autorkou kníh, o ktorých ten z náprotivných dverí nikdy nepočul.

Tie drobničky, tie portréty aj miniportréty – niekde úsmevne rozvláčne – sú nabité faktami,  otvárajú – aspoň mne – nové, dovtedy zväčša neznáme výhľady. Osobný tón a osobný komentár, ktorý im Čelko pridáva – väčšinou píše o tých, ktorých osobne poznal – robia jeho texty aj popri hustej faktografickosti zaujímavými, dobre a ľahko čítanými.

Napokon: tento časopis – a s ním i ja – vďačíme oslávencovi, že už viac rokov posiela z Prahy texty o dobre vybraných témach a knihách, ktoré sú na Slovensku zväčša neznáme, alebo sa o nich nepíše.

Milý Vojto, ži nám v dobrom zdraví, ľudskej pohode a nezmenenej plodnej tvorivosti ešte dlhé roky! A ďalej posielaj svoje texty do Tebe spriaznenej redakcie na Partizánskej 2.