1.

Astrológovia by nám možno vedeli povedať, či Bratislava a jej okolie boli v dňoch 5. – 16. októbra 2016 zasiahnuté nejakými zvláštnymi kozmickými vplyvmi. My, ktorí na takéto ezoterické súvislosti až tak veľmi neveríme, sa budeme držať faktov a z nich vychádzajúcich myšlienkových asociácií. Ako je známe, 5. októbra zomrel prvý slovenský demokraticky zvolený prezident Michal Kováč. Pochovaný bol o osem dní neskôr. 15. októbra prišiel na svoju tretiu návštevu Slovenska tibetský duchovný líder Dalajláma. O deň nato, v nedeľu 16. októbra predniesol vo vypredanej bratislavkej AEGON aréne prednášku na tému „Nádej a šťastie v neistých časoch“.

Ako to už často býva, niekedy aj zdanlivo náhodné a navzájom nesúvisiace udalosti prebudia v človeku syntetizujúci prúd energie, ktorý sa takmer nezávisle na jeho vôli usiluje vohnať ich účinky do jedného myšlienkového koryta. Isteže, Michal Kováč a Dalajláma sú už na prvý pohľad veľmi rozdielne osobnosti. Kováč bol praktik, v podstate technokraticky orientovaný politik a finančník, súčasne tiež hlboko veriaci katolík, svojím pôvodom, osobným vývojom a založením vrastený do slovenskej a stredo-európskej pôdy. Dalajláma je typický predstaviteľ východných mystických tradícií, orientovaný predovšetkým na sféru spirituality, čo mu však nebráni v tom, aby sa celou svojou bytosťou nezasadzoval za kultúrne práva a zachovanie svojbytnosti tibetského národa. To mu, samozrejme, nijaký súdny človek nemôže vyčítať, keďže tieto úsilia sú plne v súlade s jeho svetonázorom, ktorého jadro tvoria idey spravodlivosti, súcitu a nenásilia v každej životnej oblasti.

Sú tu však aj niektoré, a to dosť zreteľné paralely. Dalajlámov národ sa vsúčasnosti nachádza približne v rovnakej situácii, v akej boli Slováci ešte pred 100 rokmi, keď im takisto hrozila asimilácia, a vlastne aj v rokoch 1948 – 1989, keď im nedemokratické pomery, udržiavané cudzou veľmocou bránili v plnej kultúrnej a politickej sebarealizácii. Podobne ako je to dnes v prípade Tibetu, svet robil málo pre uľahčenie nášho bremena, aby si to nedajbože nerozhádzal s mocnejšími národmi. V osobnejšej rovine možno paralelu medzi Michalom Kováčom a Dalajlámom vidieť predovšetkým v tom, že obidvaja patria medzi tie zriedkavé osobnosti, ktoré sa dokázali poučiť z vlastných chýb a boli aj v zrelom veku schopné ďalej sa vyvíjať. Tibet bol ešte pred 60 rokmi feudálnou krajinou, v ktorej život stál takmer na mieste a kde jediným relevantným pokrokom bol duchovný vývoj jednotlivca. To, prirodzene, nebolo málo, nijako to však nemohlo ospravedlniť biedu a neslobodu širších vrstiev obyvateľstva. Dalajláma, ktorého dlhoročné roky v exile a utrpenie vlastného národa doviedli k dôslednému demokratickému presvedčeniu, dnes pripúšťa, že po sociálnej a hospodárskej stránke urobili Číňanie veľa pre pozdvihnutie Tibetu, na druhej strane ich však kritizuje za nedemokratické metody a asimilačné tlaky voči Tibeťanom.

Michal Kováč bol, ako pomerne mnohí ľudia u nás, za totality členom komunistickej strany, sám tvrdil, že z presvedčenia. Po prevrate v roku 1989 bol jedným z tých, ktorí hneď začali pracovať na demokratizácii pomerov, pričom mal od začiatku na zreteli aj posilnenie suverenity Slovenska, či už v rámci česko-slovenskej štátnosti alebo v novom slovenskom štáte, ktorý by však nemal nijakú právnu ani ideologickú nadväznosť na Tisovu vojnovú republiku. Zrejme predovšetkým táto koncepcia ho priviedla do blízkosti Vladimíra Mečiara, ktorý hlásal podobné názory a mnohým (vrátane autora týchto riadkov) sa zo začiatku javil ako schopný a perspektívny politik. Kováč sa začiatkom roku 1993 stal prezidentom ako nominant Mečiarovho HZDS, no už zakrátko nato, iste aj pod vplyvom svojich rozhľadených poradcov, si aj on začal uvedomovať, že Mečiarove stále vypuklejšie sa prejavujúce charakterové nedostatky a selektívny postoj k základným pravidlám demokracie nie sú tým, čo Slovensko potrebuje. V priebehu krátkeho času sa Kováč stal z Mečiarovho lojálneho spojenca jeho dôsledným politickým oponentom, ktorým ostal napriek tomu, že mečiarovský tábor sa voči nemu dopúšťal jedného podpásového úderu za druhým.

2.

Nebolo by ťažké nájsť v životopise Michala Kováča nešťastné rozhodnutia či prerieknutia, ak však budú raz historici hodnotiť jeho účinkovanie v slovenskej a európskej politike spravodlivo, určite budú pozitívne momenty prevažovať. Tým väčšia potupa bude padať na hlavy tých politikov, novinárov aj bežných občanov, ktorí Kováča v jehostatočnom úsilí za demokraciu nielenže nepodporili, ale robili všetko pre jeho diskreditáciu. Bola by to nesmierne smutná antológia, keby sa zozbieral zoznam všetkých politických machinácií, vulgárnych a lžívých vyhlásení, novinových článkov aj urážlivých výrokov slovenských občanov na uliciach a doma pri televízoroch, ktoré sa v rokoch 1994 – 1998 na Kováča sypali. Ľudia, ktorí sa ešte pár rokov predtým neodvážili mrzko pozrieť ani len na okresného straníckeho funkcionára, si odrazu otvárali ústa proti prezidentovi republiky, spochybňovali motívy jeho konania, neraz aj jeho slovenský pôvod, slovenské cítenie, ako aj jeho kresťanskú vieru, vymýšľali si na neho neexistujúce aféry a neustále ho vyzývali, aby odstúpil, hoci on nerobil nič iné, iba bránil princípy našej čerstvej demokracie. Neviem o tom, že by niekto tieto neokrôchanosti neskôr oľutoval. Vrcholom tejto primitívnej kampane bolo násilné zavlečenie Kováčovho syna za hranice štátu, čo dnes každý človek s minimom slušnosti a rozhľadu musí hodnotiť nielen ako kriminálnu špinavosť, ale aj ako bezhraničnú hlúposť.

Isteže, takto hrubo sa proti Michalovi Kováčovi správala iba časť slovenskej verejnosti, ale priznajme si konečne, že ani tí, čo stáli v tom čase na opačnej strane barikády, Kováča v jeho úsiliach nepodržali tak, ako by si to bol zasluhoval. Časť ľudí mu stále nevedela odpustiť jeho predošlé spojenectvo s Mečiarom, a zrejme ani to, že bol jednoznačným zástancom slovenskej štátnosti, ktorá je stále pre mnohých akýmsi horúcim zemiakom. Je príznačné, že počas dní tesne po Kováčovom úmrtí iba málokto medzi jeho zásluhami spomenul, že sa významne pričinil o vznik suverénneho Slovenska. Michal Kováč bol jednou z tých našich osobností, ktoré nielenže chápali potrebu vlastnej slovenskej štátnosti, ale aj verili, že Slováci si dokážu svoje veci sami spravovať, pričom, to treba zdôrazniť, nebol ani protičesky naladený ani sa nedovolával dedičstva Slovenskej republiky z rokov 1939 – 1945. Bol jednoducho presvedčený, že Slováci, ale aj Česi, už vyrástli z čechoslovakistických topánok a že sa treba priateľsky rozísť. Bolo by ďalšou deprimujúcou antológiou, keby sme zhromaždili všetky kuvikovské proroctvá, nielen zo Slovenska, ale aj z Česka a vzdialenejšieho zahraničia, ktoré predpovedali Slovensku v prípade osamostatnenia návrat k ľudáckym praktikám, bleskový ekonomický krach, maďarskú inváziu, napäté vzťahy s Českom, príklon k tzv. balkánskym, a či dokonca „ázijským“ pomerom. A čo vidíme teraz, po 24 rokoch samostatnosti? Slovensko je rešpektovaný štát s nie najhoršou ekonomikou, začlenený do nadnárodných zoskupení demokratického sveta, v ktorých má plnú možnosť obhajovať si vlastné záujmy. Isteže, stále je u nás aj čo kritizovať, tie nedostatky však nie sú onič vypuklejšie ako je to vprípade  ostatných postkomunistických krajín.

Naše vzťahy s Čechmi, a vlastne aj s ostatnými susednými národmi, sú lepšie ako kedykoľvek predtým. Dá sa teda povedať, že vízia samostatného, stabilného a demokratického Slovenska s pevnými väzbami na ostatný demokratický svet, ako si to predstavoval Michal Kováč, je nediskutabilnou skutočnosťou.

3.

Pravda, druhá vec je, či Slovensko plne využíva možnosti, ktoré mu jeho politická nezávislosť a medzinárodná pozícia dáva. Jedna vec je samostatnosť, demokracia a medzinárodné dohody na papieri, druhá vec je ozajstné národné bytie v praxi. Zdá sa mi, že väčšina Slovákov, vrátane mnohých intelektuálov si stále nedokáže uvedomiť, že vlastný štát nie je iba politický, ale aj psychologický a tým aj kultúrotvorný fenomén, lebo je veľký rozdiel medzi tým, ak sa národ cíti ako tretinový spoluvlastník spoločného štátu a tým, ak má možnosť v každej súvislosti vystupovať ako suverénny správca vlastných vecí. Skeptikom a zábudlivcom, ktorých je na Slovensku stále viac než by bolo zdravé, znova raz pripomeniem, že pred rokom 1993 sa v zahraničí bežne písalo o Bratislave ako o českom meste, o Tatrách ako o českých horách a o ľuďoch ako Dubček, Husák, Suchoň, Cikker, Gruberová či Dvorský ako o českých osobnostiach. Aj slovenské divadlá a orchestre bývali pri zahraničných zájazdoch vnímané ako súčasť českej kultúry. Skrátka, Slovensko bolo pred svetom takmer utajené, čím boli silno obmedzené jeho možnosti komunikovať nielen so svetom, ale aj so sebou samým… Ako si však svoj vlastný štát spravujeme dnes? Tu by sme sa znovu mohli vrátiť k návštevám Dalajlámu, jednej z najväčších duchovných autorít súčasného ľudstva, a k spôsobom, akými ho prijala slovenská verejnosť. Príznačné je, že väčšina našich vedúcich politikov robila pri jeho návštevách všetko pre to, aby ich odignorovala, v roku 2000 dali dokonca naše úrady strhnúť tibetskú zástavu z hotela, v ktorom bol Dalajláma ubytovaný. Bolo to všetko zo strachu pred reakciou Číny, pre ktorú je Dalajláma nepriateľom číslo jedna. V októbri 2016 sa slovenskí politici zachovali predsa len slušnejšie, keď Dalajlámu prijal prezident Andrej Kiska a stretli sa s ním aj traja poslanci NR SR a jeden poslanec Europarlamentu. Civilizovanú tvár Slovenska zachraňoval aj verejnoprávny rozhlas, ktorý priniesol asi 20-minútový rozhovor s Dalajlámom. Z neho sa slovenskí poslucháči mohli presvedčiť, že tibetský duchovný vodca nie je nijaký vojnový štváč, ale naopak, že jeho ideály by nám ako demokratickému a kresťanskému národu mohli byť vzorom a inšpiráciou. Povedal, že pre Tibet už nežiada úplnú nezávislosť, ale takú autonómiu v rámci Číny, ktorá by Tibeťanom zaručovala zachovanie vlastných kultúrnych tradícií. V ľudsko-právnej oblasti sa hlási k demokracii, v sociálnych a ekonomických otázkach k socialistickému modelu. V globálnom meradle sa pre budúcnosť prihovára za jednotný celosvetový štát, v ktorom by každý národ aj každý jednotlivec mohli žiť v súlade so svojím svetonázorom. Pre nás môže byť zaujímavé, že s podobnnou myšlienkou prišiel svojho času aj slovenský náboženský mysliteľ Ján Maliarik (1869 – 1946), ktorý bol aj v mnohých iných svetonázorových otázkach dnešnému Dalajlámovi blízky.

Samozrejme, že čínskych mocipánov prijatie Dalajlámu naším prezidentom popudilo a prezidentovi Kiskovi sa ušli štipľavé poznámky od iných slovenských politikov. Vraj prezident tým prekazil nejaké výhodné obchody s Čínou. Nuž ale čo je dôležitejšie, vytĺcť nejaký ten kapitál za každú cenu alebo si zachovať ľudskú tvár? Je, samozrejme,legitímne pracovať pre ekonomickú prosperitu krajiny, niekedy treba v politike robiť aj kompromisy, ešte dôležitejšie je však zachovať si slušnosť a kultúrnosť, aby sme sa nemuseli hanbiť sami pred sebou. Je nesmierne zbabelé a z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne donekonečna ustupovať vrtochom despotickej, aj keď ekonomicky silnej veľmoci ako Čína. Hysterické reakcie čínskych lídrov na prijímanie Dalajlámu vo svete si v demokratickom svete, ku ktorému patríme aj my, nezaslúžia nič iné ako výsmech. Vie si niekto predstaviť, že by napríklad Španielsko hrozilo niektorej krajine ekonomickými sankciami len preto, že jej predstavitelia sa stýkajú s baskickými alebo katalánskymi aktivistami? Nakoniec, aj Slovensko má svoje menšiny, ktoré si starostlivo ochraňujú svoje práva a predstavitelia prinajmenšom jednej z nich sedia v súčasnej slovenskej vláde a reprezentujú nás aj v bruselskom europarlamente. To slúži našej mladej republike ku cti.

4.

Určite nie je náhoda, že hlasy, ktoré kritizujú prijatie Dalajlámu niektorými našimi politikmi, pochádzajú väčšinou z toho istého tábora ako tie, čo sa zubami-nechtami bránia prijímaniu utečencov z krajín, v ktorých v súčasnosti zúri vojna a teror. Z tej istej myšlienkovej dielne sú aj utilitaristicky motivované výhrady vočii sankciám proti agresívnej veľmoci, ktorá okupuje časť našej susednej krajiny na východe. Netreba veľkych psychologických znalostí na to, aby sme pochopili, že takéto hlasy nahrávajú tým najprimitívnejším inštinktom a náladám v suteréne kolektívneho vedomia, ktoré sa vyznačujú strachom zo všetkého nového, podozrievavosťou voči všetkému inakšiemu a úsilím obohacovať sa za každú cenu. Znamená to zachovávať status quo v spoločenskej oblasti a nerobiť nič, čo by mohlo ohrozovať naše ekonomické záujmy. Ako sa takéto myslenie zrovnáva s naším tak často deklarovaným kresťanstvom? Ak niektorí naši vedúci politici otvorene kritizujú prijatie budhistického vodcu a viac-menej stotožňujú islamské náboženstvo s terorizmom, nemožno sa čudovať, že sa v ľudových hlbinách tlieska pri tragickej smrti moslimských utečencov a že v uliciach našich miest sú ľudia tmavšej pleti bezdôvodne fyzicky napádaní. Tu musím konštatovať, že som v živote postretal stovky ázijských a afrických prisťahovalcov, vrátane mnohých moslimov, a ani jeden mi neublížil, skôr naopak. viacerí z nich mi významne pomohli.

V súvislosti s terorizmom a s prijímaním utečencov z mimoeurópskych krajín sa často tvrdí, že vraj multikulturalizmus zlyhal a preto by sme sa ho mali zrieknuť. Takto u nás argumentujú aj niektorí seriózni politici, ktorých akosi netrápi, že sa tým dostávajú do spoločnosti pravicových extrémistov ako Marine Le Pen alebo Gert Wilders. Pravda je však taká, že nijaký „multikulturalizmus“ neexistuje, že existuje iba jedna svetová kultúra, ktorá má veľa podôb a ich spoločným, jednotiacim znakom je, že nadraďuje duchovné hodnoty nad materiálne. Ako povedal Dalajláma v rozhlasovom rozhovore, moslim, ktorý pácha teroristické zločiny už nie je moslim, práve tak, ako budhista či kresťan, ktorý sa v mene svojho náboženstva dopúšťa násilia, už nie je budhistom či kresťanom, ale jednoducho zločincom. Základná deliaca čiara teda nejde medzi jednotlivými kultúrami, ale medzi kultúrou a nekultúrou, pričom za nekultúru treba pokladať nielen otvorené násilie, ale aj necitlivosť voči trpiacim, odmietanie praktickej solidarity so spojeneckými krajinami, nekritické poklonkovanie despotickým režimom a dištancovanie sa od prijatia budhistického vodcu v mene obchodných záujmov štátu.

Dalajláma prichádza do každej krajiny ako posol pokoja, zmierenia a spirituálnych hodnôt, pričom sa však ako vzdelaný intelektuál nezrieka ani kritického myslenia. Na rozdiel od časti fundamentalistických kresťanov a moslimov nikomu nevnucuje svoj svetonázor, nemoralizuje a nepoučuje, iba vyzýva ľudí, aby neškodili svojim blížnym. Je najlepším príkladom toho, že sa netreba obávať tzv. cudzích kultúr, že je ďaleko konštruktívnejšie usilovať sa porozumieť im, lebo vtedy najľahšie zistíme, že medzi ľuďmi z rozličných končín sveta niet nijakých zásadných rozdielov. Viacerí religionisti poukazujú na to, že Budha a Ježiš boli podobné typy vizionárskych duchovných osobností a že budhistické vplyvy zohrávali dôležitú úlohu pri vzniku kresťanstva. Islam bol zase v mnohom inšpirovaný ako judaizmom, tak aj kresťanstvom a neskôr zase moslimskí učenci tým, že pre Európu znovuobjavili starogrécku filozofiu, prispeli k rozvoju neskorostredovekého kresťanského myslenia a prinajmenšom nepriamo aj k vzniku renesancie. Isteže, medzi budhizmom, kresťanstvom a islamom sú aj značné rozdiely, ktoré ovplyvňujú mentalitu ich stúpencov. Budhizmus, azda najtolerantnejšie zo všetkých náboženstiev, sa nedovoláva božskej autority, ale odporúča dodržiavať určité morálne zásady skôr z presvedčenia a z vlastného záujmu. Je tým blízky viacerým filozofickým školám antického Grécka. Kresťanstvo a islam, tak ako sa vyvinuli, sú vo svojich etických systémocch autoritárskejšie a kategorickejšie. Zjednodušene by sa dalo povedať, že budhizmus kladie dôraz na súcit a sústredenosť, kresťanstvo na vieru a myslenie a islam na powslušnosť a disciplínu. Všetky tri náboženstvá sa však stretávajú vo svojom ideále transcendentnej duchovnosti,tak ako ich predstavuje budhistická Nirvána, kresťanské Božie kráľovstvo a moslimská vízia rajskej blaženosti. Záleží iba na osobnej interpretácii každého veriaceho, či tieto stavy umiestnido svojej posmrtnej existencie alebo či sa ich pokúsi zažiť už tu a teraz. Impozantné filozofické a umelecké tradície všetkých troch náboženstiev, hlboké duchovné zážitky ich mystikov, praktizovanie modlitby a meditácie, ako aj dôraz na úctu k blížnym a prekonávanie primitívneho egoizmu, ktoré hlásajú, nám vari dovoľujú veriť, že prinajmenšom predzvesť kozmickej harmónie sme schopní zažiť už aj počas terajšej formy existencie. Ako jednotlivcovi tak aj národnému spoločenstvu nám iba prospeje, ak budeme v každom človeku vidieť nositeľa takéhoto duchovného potenciálu.

5.

Pre nás Slovákov, ktorí stále trpíme kolektívnym komplexom malosti, mohla Dalajlámova návšteva pripomenúť aj to, že niet nijakého rozporu medzi obranou národných záujmov a svetoobčianstvom, skôr naopak, že plnohodnotnými univerzalistami sa staneme iba skrze stotožnenie sa s vlastnou kultúrou. Toto si uvedomuje Dalajláma a jeho prívrženci v Tibete a inde vo svete, a tohto si zrejme bol vedomý aj zosnulý Michal Kováč, ktorý sa na rozdiel od mnohých iných nielenže nebál slovenskej samostatnosti, ale tiež videl, že iba ako občania suverénneho štátu sa môžeme stať plnoprávnymi príslušníkmi medzinárodných spoločenstiev. Máme už vyše 27 rokov demokraciu a 24 rokov vlastný suverénny štát, stále sme však iba akoby-suverénni akoby-demokrati, pričom už dnes nemôžeme váľať vinu na nikoho okrem seba samých. Príčiny? Určite ich nemožno sformulovať do niekoľkých viet, lebo naša história, naša kultúra a naše národné bytie sú rovnako komplexné a protirečivé ako je to v prípade väčšiny iných národov. Špecifickí sme v tom, že sa na túto komplexnosť neodvážujeme objektívne pozrieť, že alebo sa jednostranne obraňujeme a vychvaľujeme alebo všetko svoje degradujeme a zatracujeme. Obidva tieto extrémy majú korene v našich  kolektívnych komplexoch, v našej nízkej sebadôvere a v našej neochote principiálne rozmýšľať. Historik Ivan Kamenec (pozri jeho príspevok o probléme arizácie na konferencii v Nitre 5. októbra 2016) má zrejme pravdu, keď vidí mentálnu a historickú súvislosť medzi slovenským prenasledovaním Židov za Tisovho režimu, priveľkou prispôsobivosťou našich ľudí počas komunistickej éry a ľahkomyseľnou akceptáciou všadeprítomnej korupcie v súčasnosti. K tomuto by sme ešte mohli pridať stáročnú politickú pasivitu našich predkov, nekritický panslavizmus v 19. storočí, ako aj spojenectvo časti štúrovského hnutia s reakčnými Habsburgovcami. Na druhej strane však Kamenec spomína aj hrdinstvo tisícov Slovákov, ktorí počas vojny zachraňovali židovských spoluobčanov a revoltovali proti fašistickým praktikám, či už pochádzali z Nemecka alebo z nášho prostredia. Tieto postoje sú autentickým výrazom  našich kresťanských a humanistických tradícií, oživom odkaze ktorých dnes svedčí napríklad činnosť tých našich krajanov, ktorý namiesto strachu pred prílevom cudzincov obetujú čas i prostriedky na praktickú pomoc blízkovýchodným utečencom, a takisto otvorenosť tých, čo u nás podali dalajlámovi ruku pohostinnosti a prišli si vypočuť jeho múdre slová. Sem patrí aj kontinuálna tradícia našej mnohovrstevnej a vo viacerých ohľadoch jedinečnej kultúry v užšom slova zmysle, ktorú však – to si treba takisto pripomínať – nevytvárali iba etnickí Slováci, ale aj príslušníci mnohých iných národností. Všetky tieto pozitívne aj negatívne momenty nášho bytia by mali byť nielen neustálym predmetom vedeckého výskumu (čím, isteže, do určitej miery stále sú), ale aj verejných diskusií a polemík, nie preto aby sme vytvárali nejakú novú kultúrno-politickú doktrínu, ale aby sme čo najobjektívnejšie pochopili dynamiku nášho národného bytia, ako aj nášho fungovaniavo svete, a nadobudli tak optimálne východisko pre kľúčové kolektívne rozhodnutia. Samozrejme, že dôležitú úlohu v týchto procesoch by mali zohrávať naši intelektuáli, predovšetkým humanitní vedci, spisovatelia, umelci, pedagógovia a novinári, ktorí by vedome mali silou svojho poznania ovplyvňovať verejnú mienku a tlačiť na slovenských politikov, aby nerobili rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s našimi civlizačnými hodnotami a ktoré vrhajú zlé svetlo na náš mladý štát. Inak hrozí nebezpečenstvo, že naša spoločnosť bude trvalo živoriť vo vleku pažravých oligarchov a bezzásadových politikov, ak ich len nedajbože nevyhodia zo sedla sily, ktoré predstavujú ešte horšiu alternatívu.