Cestu do Pezinka odkladal Ján Petrík nielen pre kňazské povinnosti v cirkevnom zbore modransko-kráľovskom a vyššiu pedagogickú a organizačnú záťaž spojenú s presťahovaním Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulty do Modry. Chcel sa Štefanovi Krčmérymu pochváliť vydaním bohoslužobnej Chrámovej agendy, prvej v literárnej reči slovenskej, lebo vedel, že aj on oddávna ako kňaz a básnik patril k zástancom čo najskoršieho a úplného poslovenčovania služieb Božích – hoci zároveň rovnako chápal, že slovenskí evanjelici tak nadlho priľnuli k bibličtine a českej kultúre, lebo v nej hľadali oporu v ťažkých časoch náboženského prenasledovania v období protireformácie a rekatolizácie.

Ťažké časy akoby evanjelikov stíhali aj v súčasnosti, aspoň pokiaľ ide o vydavateľskú činnosť. Krátko potom ako ho v roku 1948 zvolili za člena správnej rady Tranoscia a stal sa aj redaktorom Cirkevných listov, prišiel Víťazný február a tí, čo si víťazstvo pracujúceho ľudu nad reakciou prisvojili, dali ho čoskoro pocítiť aj ich vydavateľskému a kníhkupeckému spolku, ktorý sa práve chystal osláviť svoju úspešnú polstoročnicu. Počas nej si postavil tri spolkové domy, založil sieť kníhkupectiev, vybudoval vlastnú tlačiareň, v ktorej popri konfesionálnej literatúre a veľkom počte časopisov začali tlačiť aj diela popredných básnikov-luteránov Lukáča, Kostru, Horova, Lenka, ale aj odvážnu milostnú novelu Margity Figuli Tri gaštanové kone. Tranoscius vydavateľsky prichýlil aj Štefana Krčméryho, keď v roku 1936 vydal prvý diel Zo slovenskej hymnológie, v roku 1943 Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry a o rok neskôr Pozdrav odmlčaného básnika a preklady Z cudzích sadov. V roku 1950 aj na základe jeho posudku vyšiel aj druhú diel Zo slovenskej hymnológie. A hoci piesne z Tranovského Citary v evanjelickom prostredí zneli ďalej, vydavateľská činnosť sa začala stále viac zužovať.

„ To všetko odpadne“, tlmočil im na zasadnutí správnej rady nový správca Chabada vyjadrenie krajského cirkevného tajomníka. A čoskoro sa v Tranosciu presvedčili, že týmto ideových odpadom sa stali nielen nové literárne diela, ale aj väčšina časopisov. Už predtým odpadla Lukáčova Tvorba, potom Prameň, Priateľ dietok, Evanjelická mládež a od roku 1953 sa Tranoscius zmenil len na nevýznamné účelové zariadenie evanjelickej cirkvi, už bez vlastnej tlačiarne, zbytočnej správnej rady a nového vedenia, ktorému zostal len Evanjelický posol spod Tatier, Cirkevné listy a Tranovský evanjelický kalendár. Zo starých dobrých kalendárových čias cirkevníci našli na svojom mieste len mesačný kalendár s vyznačenými sviatkami a odporúčanými evanjeliovými textami a čistou stranou na poznámky v domácnosti. Potom už len čudné články o mierovom hnutí a prvých májoch – sviatkoch práce, ktorými nový režim prispel k tomu, že „ obnovené kresťanstvo znova očistilo obraz pracujúceho Krista, postavilo ideál kresťanstva, prácu a tým hlavne priviedlo dnešný svetu k novej, skutočne novej dobe“. Profesorovi Petríkovi to pripomenulo verše revolučných básnikov, ktorí celé medzivojnové obdobie vzývali a čakali na novú hviezdu – hviezdu komunizmu, a keď sa jej dočkali, dlho si jej, teraz ako obvinení buržoázni nacionalisti neužili…

Tranoscious tak po roku 1953 zostal len bývalou honosnou knižnou značkou bez vlastnej tlačiarne a jeho knihy a povolené časopisy teraz vychádzali v Cirkevnom nakladateľstve v Bratislave. Tam už skoro dva roky čakala na vytlačenie aj jeho Chrámová agenda. A ubehol už skoro celý polrok roku 1954 a autorské výtlačky jeho novej knihy ešte neprišli na faru do Kráľovej. Pomaly bolo treba uzatvárať práce na Pašiách a stále nemal preložené z bibličtiny do slovenčiny piesne, ktoré sa spievajú medzi jednotlivými evanjeliovými textami. Mohli by sa použiť niektoré piesne prešporských Pašií, ak je pravda, že ich Krčméry preložil do slovenčiny, ale mal pripravené aj ďalšie, podľa neho vhodné piesne, ktoré by bolo treba použiť, keďže text jeho Pašií hodne narástol a aj s tým by mu mohol dobrý básnik a navyše aj autor diela Zo slovenskej hymnológie pomôcť. Rozhodne sa preto neotáľať s cestou za ním. Predtým sa ale znova začíta do diela, ktoré Krčméry napísal k tristému výročiu Tranovského Kancionála a vyšlo ako podielová kniha Hurbanovej evanjelickej spoločnosti literárnej. Keď vyšiel druhý diel knihy pojal Ján Petrík zámer využiť niektoré citované piesne do Pašíí, hoci vtedy na Krčméryho ako možného prebásňovateľa nemyslel, v zhode so všeobecnou mienkou v slovenskom literárnom prostredí ho tiež považoval za navždy odmlčaného básnika.

Návšteva Jána Smreka v ich „dome pohostinnosti“ sa teraz stala impulzom vyhľadať aj v prvej časti knihy piesne z Tranovského Citary, vhodné na prebásnenie. Krčméry uvádza aj viaceré stále pôsobivé pôstne piesne a píše o nich: „V pôstnych piesňach na čiernom základe červenie sa krv Kristova. Čierny aksamit na červeno vyšívaný. A v černi možno i niečo z temnej, nočnej zelene záhrady getsemanskej…“ Iste aj pod vplyvom nedávneho rozhovoru s básnikom Jánom Smrekom ho ohromí sila a hĺbka Krčméryho obraznosti. Akoby naozaj do tohto textu presakovalo niečo z jeho druhého básnického ja, možno skutočne bytostnejšieho. Keď Krčméry porovnáva neskorší Zpěvník s Tranosciom, hovorí o Zpěvníku ako o jasnej knihe, kým Tranoscius mu evokuje prítmie, básnicky pôsobivejšie. „Husle v prítmí hudú tklivejšie. Celkom iste tklivejšie“. V tom tiež už cítiť ozvenu Krčméryho Čiernych huslí z Pozdravu odmlčaného básnika, tklivosť a prítmie jeho vlastného životného údelu v čase, keď dielo o zakladateľoch hymnistiky Jánovi Silvánovi, Vavrovi Bendektimu a Eliášovi Lánimu písal a zároveň sa, pod matkiným starostlivým a obetavým poručníctvom liečil na psychiatrii v Nitre. Teraz je v Pezinku a…

Nebyť stretnutia so Smrekom, nebol by som sa odvážil vybrať sa za ním, pomyslí si modransko-kráľovský kňaz a hneď sa aj rozhodne, že skúsi prísť za Krčmérym s pripomenutím dvoch udalostí, podľa neho milých, ktorých účastníkmi sa obaja stali po skončení vojny v Martine, hoci aj predtým sa s ním osobne už viackrát stretol. Prvá udalosť bola spojená so zjazdom slovenskej evanjelickej mládeže v lete 1946, keď ešte neboli spochybnené vzťahy so západnými spojeneckými mocnosťami, osobitne s francúzskou mládežou hrdinsky bojujúcou v partizánskej vojne proti Nemcom v okupovanom Francúzsku. A tak na zjazd pozvali aj mladých francúzskych protestantov a jeho požiadali, aby tlmočil vystúpenie partizána-maquistu. Použil v ňom aj výraz „Le pays des Galles“, teda krajina Galov. Z misijného pôsobenia vo Francúzsku a štúdia na Sorbonne vedel, že krajina Galov je v skutočnosti anglický Walles a tak to aj preložil. A v tom sa spomedzi poslucháčov ozval mocný hlas: „Výborne, tak treba tento kraj Veľkej Británie preložiť!“ Francúzsky partizán sa zarazil, ba až zostražitel, nevedel kto podľa neho tak hlasno zaprotestoval proti jeho slovám. Aj on sa dostal do pomykova, ale potom zbadal, že sa to ohlásil Štefan Krčméry a rýchlo francúzskemu hosťovi vysvetlil, že nešlo o protest, ale pochvalu jeho prekladateľského umenia. V podobnom duchu sa to zopakovalo aj pri vzácnej návšteve francúzskeho biskupa Bouryho, ktorého počas týždenného pobytu na Slovensku sprevádzal nielen ako tlmočník, ale i osobný priateľ. Mali aj zastávku v Martine, kde sa biskup stretol s tamojším cirkevným zborom. Stretnutie sa uskutočnilo v evanjelickom chráme a po jeho skončení sa zo zadnej lavice zodvihla už známa postava Krčméryho a zasa tak nahlas, spontánne vyjadril svoju spokojnosť. „Veľmi dobre nám to ten mladý brat prekladal.“ Aj biskup Boury bol zvedavý na spontánnu reakciu na svoj príhovor, a keď mu preložil Krčméryho slova a pripojil, že je to básnik a uznávaný prekladateľ z francúzskej poézie, prekladal Mistrala, Musseta, de Vignyho, Mallarmeho a pravidelne celé roky do slovenských časopisov písal nielen o francúzskej kultúre, ale i medzivojnovom duchovnom prúdení vo Francúzsku, biskup prejavil záujem spoznať Krčméryho. Ten ale medzitým z kostola odišiel a ich už čakala cesta späť do Bratislavy. Odvtedy sa ani on so Štefanom Krčmérym nestretol a len nedávno sa dozvedel, že už štvrtý rok žije v psychiatrickej liečebni v Pezinku.

Pred cestou za ním si Ján Petrík spomenie, že hoci Štefan Krčméry už dávno zanechal kňazskú službu a jeho väzby na francúzsku kultúru sú už iste dlhšie prerušené, možno by ho zaujal článok o francúzskych protestantoch, ktorý bol vlastne inšpirovaný Bouryho návštevou na Slovensku a bola to podstatná časť prednášky, ktorú predniesol v novembri 1946 v Štúrovej spoločnosti a začiatkom roku 1947 vyšiel v ich časopise Služba. Ale keď si večer pred vopred ohlásenou cestou do Pezinka vytiahne časopis z farskej knižnice a letmo prebehne svoj článok, zaváha vo svojom úmysle zobrať ho do Pezinka.

Aj to letmé začítanie sa na neho odrazu zapôsobí ako návrat do strateného raja, bolestný návrat k zrejme nadlho zmareným povojnovým nádejam, ktoré prežívali európski a s nimi rovnako intenzívne aj slovenskí protestanti. Sám tie nádeje, vtedy celkom reálne, intenzívne zažíval nielen počas kongresu vo Versailles, ale aj pri krátkej návšteve misijnej spoločnosti, ktorá cez vojnu finančne pomáhala aj poskytovala duchovnú opateru mnohým slovenským a českým protestantom. Bol vtedy presvedčený, že oslobodená československá vlasť nájde prostriedky na podporu obnovenia misijnej práce medzi francúzskymi veriacimi luteránskeho i katolíckeho vyznania. Blaho Hrubý ho zoznámil s farárom Benignusom zo Société centrale évangelique, potomkom slávnej českobratskej rodiny, ktorá sa starala o cez vojnu roztratených evanjelikov a evanjelizuje neevanjelikov a indiferentných občanov, členovia jej zborov chodia v trhové dni po Bretansku a predávajú Biblie, obnovili prázdninové školy pre mládež, vychovávajú aj laických pracovníkov aj pre vnútornú misiu a organizovanie vnútromisijných slávností, z dobročinnosti veriacich udržujú diakonisský ústav v Paríži, ústav pre dietky v mravnom nebezpečí, zvaný Petites familles a azyl John bost pre mrzáčikov. Po skončení okupácie sa rýchlo obnovila aj činnosť dvoch protestantských teologických fakúlt, Britickej biblickej spoločnosti i bibliotéka francúzskeho protestantizmu a Maison de protestantisme francais napomáha najrozličnejším spôsobom protestantskú činnosť.

Počas svojho nového či obnoveného pobytu v Paríži si všimol, že francúzski protestanti majú znova späť svoje časopisy zastavené v období nemeckej okupácie a vichystického režimu i nový výborný týždenník nielen pre otázky náboženské, kultúrne a umelecké pod názvom Réforme. Ocenil ako je výborne redigovaný a – nemôže si zasa s trpkosťou stratených ilúzii nespomenúť, že keď sa chystal prevziať redigovanie Cirkevných listov, chcel aspoň v „slovenskom merítku“ napodobniť ich vedúceho redaktora a teológa Pascala Fineta s jeho redakčnými zamysleniami k najpálčivejším otázkam doby. Dokonca si s tým zámerom doniesol z Paríža teologický Hic et nunc, Evangelie et librete a revue pre kresťanskú kultúru Fej et vie. A keď o tom rýchlo sa oživotvorujúcom francúzskom protestantizme písal, nezdalo sa mu, absolventovi dvoch semestrov štúdia na Sorbonne, autorovi už dosť rozsiahleho odborného diela, úspešnému praktikujúcemu kňazovi a vtedy docentovi na teologickej fakulte plnej nových zapálených študentov a s najlepšími vyhliadkami cirkvi do budúcnosti (navyše to nebolo dlho po tom, čo slovenskí demokrati vyhrali parlamentné voľby) vôbec nemožné rýchlo napredovať aj v obnove a novom teologickom i bohoslužobnom napredovaní aj v prostredí slovenských cirkevných zborov Iste podobné nádeje živili aj ostatní predstavitelia luteránskej cirkvi, ktorí rovnako ako on dostali pozvania na teologické či ekumenické kongresy a študijné cesty do zahraničia. S liptovskomikulášskym kňazom Jozefom Jurášom, keď sa vrátil z polročnej študijnej cesty do Ameriky nemal o jeho skúsenostiach možnosť hovoriť, ale pamätá si, že s podobnými nádejami ako on z Paríža sa vrátil z Bonnu, z medzinárodnej konferencie nazvanej Z moci Ducha svätého inžinier Peter Zaťko, keďže Bonn pripadol do západnej okupačnej zóny po vojne rozdeleného Nemecka. Za Hitlera tvrdo potláčaný náboženskú život sa v týchto častiach Nemecka zázračne rýchlo začal obnovovať. Inžinier Zaťko, v tom čase podpredseda Štátnej plánovacej komisie s významným dosahom na hospodársky rozvoj Slovenska tiež veril, že obnove nášho cirkevného života nebude stáť nič v ceste. On zasa do tých nádejných vyhliadok zahrnul dokonca aj Tea Florina, v tom čase slovenského diplomata vo Washingtone, ktorý v Amerike obnovil kontakty s Blahom Hrubým a hoci dlho pracoval po boku komunistu a ateistu Clementisa, zostal v duši a v Amerike aj v činoch oddaným evanjelikom a pomáhal obnoviť kontakty so slovenskými luteránskymi obcami, ktoré stále žili bohatým a ani cez vojnu neprerušeným cirkevným a spolkovým životom.

Iste aj ďalej žijú, len oni v „starej vlasti“ o nich už skoro nič nevedia. Museli s nimi prerušiť všetky kontakty, aby sa v v čase narastajúcej špiontománie nevystavili osudu Jozefa Juráša. Neobnovila sa ani ich misijná činnosť vo Francúzsku a inžinier Zaťko, uznávaný národohospodár a cez vojnu ochranca slovenského priemyslu pred nemeckým drancovaním, po Víťaznom februári a strate všetkých predchádzajúcich funkcii, krátko generálny dozorca ich cirkvi, je teraz radovým stavebným robotníkom. A podľa slov cirkevných a iných tajomníkov sa do ideového odpadu dostala aj Štúrova ev. spoločnosť a ich časopis Služba uvedený známym Štúrovým: „My stali sme si do služby ducha…“ Ján Petrík tiež v tej premýšľavej neskorovečernej chvíli pocíti ťarchu i dôsledky tej služby, hoci na neho nedolieha s takou silou ako na iných bratov kňazov a teológov. Opatrne vráti časopis späť do knižnice a za Štefanom Krčmérym cestuje s rukopisom Svätých pašií s vyznačenými chýbajúcimi medzitextovými piesňami.

Keď sa u riaditeľa liečebne telefonicky ohlásil na návštevu, odporučili mu prísť dopoludnia okolo desiatej hodiny po rannej vizite a prípadnej predpísanej liečebnej procedúre a má sa ohlásiť u pacientovej lekárky doktorky Orlovskej v novej budove ústavu. Podarí sa mu prísť až okolo jedenástej, lebo po rannej omši s poslucháčmi fakulty si v kostole v tichosti spolu s bratmi teológmi pripomenuli 425. výročie vydania Malého katechizmu Dr. Martina Luthera.

Na Cajlu sa dal doviezť taxíkom, čim trocha zaskočil vrátnika, objemnejšieho muža v uniforme závodnej stráže. Vyšiel zo strážneho domčeka a ostražitým zrakom, pred zatvorenou železnou rampou sledoval odchádzajúci taxík, až potom sa začal venovať prichádzajúcemu návštevníkovi. Petrík povedal vrátnikovi kto je a za kým prišiel. Strážca železnej rampy prikývol, že v poriadku a poznamenal:

–Též tu máme ednoho profesora. Velice slušný, hoc je ráditel. Též jezdí autem, zatým má vlasné. Ždycky si zaželáme dobré ráno. Ale trízve, súdruh Šipek, nezabudne on doložiť. A ví aj proč. Vy to asi nevíte.

Profesor Petrík pokrúti hlavou. Vrátnik mu to vysvetlí.

– Choďa k nemu náščevy a náščevu mosí uhostit, a víte čím?

– To viem. Aj ku mne na faru do Kráľovej chodia návštevy…

– Tak vy ste aj farár? No, ale u vás sa tolko vypit noedváža, aby potom nemoseli ečše íst aj na spovjeť. Náš profesor a ráditel též nekdy spovjedá, ale pacientov, a keť není spokojenej, namísto rizlinku dostanú injekciu alebo im pusťá do mozgu eletriku. Šetky vymyslené hríchy, čo si dotál do hlavy naládovali im hneť odtál vyfrnknú. Taký je on učenec. Aj vo Vídni o ňom veďá. K doktoru Krčmérymu má ale veliké, velice veliké ohledy, dbá aby z jeho hlavy nič nevyfrnklo. Ja nevím proč, ale on to ví! Aj proč má prideleného osobného stráscu, aby po nem zbíral té papírky, čo spisuje a roztrusuje, možná naschvál. Též to uvidíte.

– Ja sa mám najskôr ohlásiť ošetrujúcej lekárke pána doktora Krčméryho, – preruší vrátnika v jeho nárečovom výleve. Zdá sa mu, že dnes asi nemal celkom trízve ráno. – Mám ju pohľadať v nejakej novej budove. A sa mi zdá, že tú budovu aj vidím.

– Vidzíte dobre. Tak zostante de ste, abych ja na vás vidzel a idzem dochtorke pozvoniť.

Strážca rampy naozaj vojde do vrátnice a telefonuje. Zrejme úspešne, lebo keď znova vyjde z vrátnice, stručne návštevníkovi oznámi: – Prídze! – a pustí ho cez úzky prechod popri rampe do areálu liečebne. Dobrosrdečne mu ešte poradí, že ak by ho v parku pacienti unúvali o cigaretle, tie im môže dať, ale inšie nič.

Návštevník Štefana Krčméryho prikývne, s úľavou si pomyslí, že prvú nečakanú prekážku na ceste za poslovenčovaním pašiových piesní sa mu podarilo úspešne prekonať. Trocha s obavou a s pohľadom upretým na novú budovu liečebne čaká, akému výsluchu ho podrobí Krčméryho ošetrujúca lekárka.

Doktorka Orlovská je mladá žena asi niečo po tridsiatke a ani lekársky plášť celkom nezakryl jej viaceré telesné prednosti. Už pri pohľade na ňu profesorovi Petríkovi odľahne, a keď lekárka prehovorí, stručne mu priblíži zdravotný stav Štefana Krčméryho ako celkom stabilizovaný. Doloží, že jej pacient teraz prežíva obdobie tvorivého zadosťučinenia, takmer mesiac po mesiaci vychádzajú znova jeho diela, preto za ním často chodia redaktori z vydavateľstva a dcéra pani Jela Vrteľová.

– Každá takáto návšteva ho poteší, iste aj vaša, – povie lekárka. – Včera som mu to oznámila, a keď som dnes ráno prišla na vizitu, na stolíku pri posteli mal položený Tranovského kancionál…

– To je pre mňa dobré znamenie. Prišiel som za ním poradiť sa práve o piesňach, ktoré potrebujem preložiť z bibličtiny do slovenčiny, aby som ich mohol zaradiť do Pašií. Chcem, aby boli už celé slovenské, aj s piesňami k dispozícii veriacim pri budúcoročných veľkonočných pašiových obradoch.

– Tak to by potešilo aj mňa, – prekvapí ho lekárka. – Som tiež evanjelička a máme v rodine viac vydaní Tranovského Písní duchovních, dokonca ešte aj v švabachu s medenými sponami na obale. A potešíte iste aj môjho pacienta. Pri jednom našom rozhovore spomenul preklad Lajčiakových Žalmov z hebrejčiny do slovenčiny, aj ako ich luteráni odmietli a zostali pri bibličtine. Dúfam, že vy s Pašiami dopadnete lepšie.

– Dúfam aj ja, – povie profesor a kňaz Ján Petrík a obaja sa na tom zasmejú.

Cestou k mužskému pavilónu mu lekárka vysvetlí, že len čiastočne upravená budova bývalých kúpeľov pôsobí na návštevy dosť pochmúrne svojimi tmavými chodbami a vchodmi do jednotlivých izieb, ktoré po úpravách pôsobia ako vchody do väzenských ciel. Do príchodu profesora Matulaya za riaditeľa ústavu sa ani veľmi od nich nelíšili.

– Básnik Ján Smrek si tu s Krčmérym vraj posedel niekde pod palmou, – poznamená Ján Petrík, keď vojde za lekárkou do naozaj tmavej dlhej chodby mužského pavilónu.

– Je to pravda, ale palmy sú už zasa v skleníku, átrium, v ktorom ich na zimu odkladajú sa už nevykuruje. Žiaľ, ani tvorivý kútik, ktorý dal Krčmérymu zariadiť profesor, ale je v pivničných priestoroch. A zima je ešte aj v klubovni na ihrisku, kde môže tiež písať, ale až keď sa viac v parku oteplí. Našťastie, kým sa v átriu ešte kúrilo, stihol s dcérou prejsť aj korektúry ďalšej časti výberu zo svojho diela. Jeho redaktor dr. Pašteka, ktorý pri výbere vystriedal dr. Rapoša, podľa informácie pani Jely knihu koncom mája aj zadáva do tlače a do jesene by mala byť vonku. Čítanie korektúry výberu zo Stopäťdesiatich rokov slovenskej literatúry teraz Krčméryho dosť rozrušovalo a tak je dobre, že sa mohol vrátiť k Tranosciu a Biblii a častejším prechádzkam a kázňam pacientom v parku.

Lekárkine informácie kde všade sa môže Krčméry ďalej venovať písaniu Jána Petríka prekvapia i potešia. Zároveň mu len tak preletí mysľou asi nie celkom zdravá myšlienka, že pri troch malých deťoch, mladej manželke a častých návštevách presbyterov aj radových cirkevníkov, občas aj podobných návštev aké vraj máva aj riaditeľ psychiatrie, nemá on na fare také dobré podmienky na vlastnú tvorivú robotu ako Štefan Krčméry v psychiatrickej liečebni. Ale keďže podobné myšlienky prepadli na Cajle aj básnika Smreka, svojmu preletu mysľou sa už tak nečuduje.

Na lekárkine slová zareaguje tým, že možno neprišiel za jej pacientom práve v najhodnejšom čase, ale nejaká hodinka, ktorú s ním strávi ho príliš nevyčerpá, ani nerozruší.

– Dohodnime sa teda na jednej hodine, – reaguje lekárka.

Vedie ho teraz vyšúchaným kamenným schodiskom na poschodie pavilónu. Chodba na začiatku ktorej sa ocitnú, pôsobí oveľa vľúdnejšie, dvere do izieb sú zväčša poroztvárané, počuť za nimi mužské hlasy, ba i smiech, nepôsobí ale hystericky. Koniec chodby je uzavretý vysokým úzkym oknom. Nie sú na ňom mreže, len je bez kľučiek a kúsok od okna je postavené staré, kedysi plyšové kreslo. V ňom, aj teraz s Kancionálom na kolenách sedí dr. Štefan Krčméry.

Tvár s hlbokými vráskami, lemovaná riedkou sivou briadkou, preriedené vlasy, telo v ústavnom plášti dosť pochudnuté, akoby zotleté za tých takmer desať rokov od stretnutia v Martine, od chvíle, keď ešte mocným hlasom pochválil jeho francúzštinu. Keď ale Štefan Krčméry prehovorí, jeho duch je stále taký svieži, neumdletý, a jeho pamäť rovnako obdivuhodná.

Opýta sa či si na neho pamätá zo stretnutia v Martine?

– Pamätám, pán brat. Aj ako ste, ešte taký počerný študent gymnazista na matičných pretekoch ochotníckych krúžkov recitovali Hviezdoslava. Rúbanie lesa z Hájnikovej ženy. Pamätáte? „I duma zajala ma ťažká, / akýsi pocit bolestný, / stiaď to ten odchyl vo piesni; / z tej hory, čo tam strmohlav / sa rúti: žitia nášho stav / čo obraz vzlietnul v barvách dneška, / i rozvinul sa široko / a popred obzor rozkrídlený, / rán tisíc kresliac v rozjatrení, / mi stanul duše pred oko.“ Myslím, že ste pre svoje liptovskomikulášske gymnázium získali druhú cenu. Ja som si len nedávno oživil Hájnikovu ženu. Je v nej veľa pekných spevov, ale vystihnuté  čosi i z psychiatrie slovenskej. Keď ma ale dr. Rapoš požiadal o príspevok do zborníka o Hviezdoslavovi, spísal som marginálie o jeho biblických dielach a profesor Matulay to aj odposlal do vydavateľstva. Ale odkázali mi po Jelke, vraj nie je teraz vhodná doba pripomínať mládeži, aj Hviezdoslavom vyvolenej a obásnenej držiteľke rána, jeho duchovnú tvorbu. Dnes že nie je žiadúci Ráchelin plač, Kainova vina, Herodesova hriešnosť. Ale vy pán brat, vy ste iste nemerali cestu za mnou, aby ste si vypočuli moje, ako sa ukázalo nečasové úvahy o Hviezdoslavovi.

– Držiteľom rána, lebo takých máme aj v našom cirkevnom zbore modransko-kráľovskom bude iste pripadať rovnako nečasové to, s čím za vami prichádzam.

Kňaz a teológ Ján Petrík otvorí aktovku, ktorú drží v ruke, aby Krčmérymu ukázal rukopis Pašií a ktoré piesne z bibličtiny do slovenčiny už má preložené z Kancionálu, zo Zpěvníka, zo Zúbekových pašií, aj pekný pôstny text Martina Rázusa na nápev Jezu Kriste, Pane milý, ba i menej pôsobivú Vajanského báseň na Kvetnú nedeľu Metajme sviatočné odevy, pokryme šarlátom cestu, zhudobnenú Milošom Ruppeldtom.

Skôr ako to urobí, niečo za ním zhrmoce a zaškripí. Prudko sa obráti a – ten zvuk pochádza len od železnej stoličky, ktorú mu nesie vysoký ošetrovateľ, aby si mohol prisadnúť.

– Ďakujeme, Štefan, – poďakuje sa Krčméry ošetrovateľovi a potom doloží: – Zapisovať netreba. Čo bude na zapísanie, zapíše pán farár a zapíše to presne.

Ošetrovateľ prikývne, a keď sa farár Petrík zatvári začudovane, Krčméry sa zasa ochotne rozhovorí.

– Môj ošetrovateľ, tiež Štefan, ale Druhý, podľa nariadenia profesora sem tam niečo zapíše z mojich prednášok a čítania z Biblie ostatným pacientom. Čítam teraz výlučne zo slovenského prekladu Novej zmluvy, lebo bibličtina im je už nezrozumiteľná, ale Štefan aj to zapisuje dosť skomolene. A keď ho nezastihne najlepšia vôľa, zapisuje to pezinčinou, ktorá je ešte o stupeň jazykovo horšia od záhoráčtiny a spisovná bernoláčtina Jána Hollého v porovnaní s oboma pôsobí ako vysokokultivovaný jazyk. Ako keď zo zaburineného poľa vojdeš do krásnej záhrady. „Tu všaďe lúbomilú rozvíňa príroda krásu, tu všaďe ľen veselosť a ňevinná bez všeho konca usmíva sa radosť, tu na každém mísťe prebíva bezpečnosť a pokoj.“ A krása Hollého Umky…

Ján Petrík prisvedčí, že je to tak a snaží sa vrátiť Krčméryho myseľ k Pašiám.

Vysvetlí Krčmérymu, že pri ich zostavovaní, na ktorom sa podieľali aj ďalší autori sa dozvedel, že on preložil všetky piesne prešporských Pašií Inštitorisa-Mošovského, ale k nemu sa dostali len piesne Ach, ach, ach človeče, ach človeče, poľutuj srdečne a Ach, ach, pane Kriste, útočište. Chce sa ho preto spýtať či vie, kde sa nachádzajú ostatné piesne, rád by z nich ešte niektoré vybral.

Dal som ich do daru seniorovi Adamišovi, keď som k nemu chodieval na faru na Konventnú. Ako svojmu katechétovi som mu venoval aj niekoľko básní, ktoré som napísal pod pseudonymom Štefan Krčméry. On mi zasa venoval historickú drámu o založení prvého samostatného slovenského cirkevného zboru v Prešporku, nie veľmi vydarenú. Párkrát ma po matkinej smrti a strate jej kurately nado mnou navštívil tu v Pezinku. Spolu sme pre pacientov zostavili piesňové náučno-cirkevné pásmo Venček psychiatrický. Prešli sme ním celým cirkevným rokom. Ťažisko bolo na vianočných piesňach, ale je v ňom aj hodne pôstnych piesní, a tie som zobral práve z mojich prekladov prešporských Pašií. Tam by ste ich našli.

Trocha zaskočený Krčméryho vysvetlením sa opýta, kde by mal Venček psychiatrický hľadať.

– Oddal som ho tiež riaditeľovi Matulayovi. Ako ho opatril neviem, ale on zväčša dbá, aby moje tuná vzniknuté písomnosti zostali uchované. Osobitne pekne by bola vyznela na večierku pieseň Sväť, Slovensko, sväť. Ale akurát vtedy Slovensko prestalo svätiť Vianoce ako sviatky Krista Pána narodenia. Vianočný večierok sa odbavil pod jolkou a tie prvé Vianoce, čo ma tu zastihli, úrady nepovolili mníškam omšu v tunajšej kaplnke. Ale nebesá boli milosrdnejšie, večer bol dohviezdny, tak sestry vyviedli malých chovancov z Domčeka, a že rovno oproti je ústavná maštaľ, a v nej ústavný somár, ale môže to byť aj osol, lebo ozaj ako osol vláči na vozíku zásoby potravín a čo treba, tak tam, pred otvorenými dverami im zaspievali Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa, a bol mi vtedy veľmi milý a pekný katolícky spev, pán farár. Hladšie mi znelo Z ruže kvietok skvitol nám ako naše luteránske Z růže květ vykvet nám. Aj pašiové piesne budú nám tak v slovenskom speve hladšie znieť. Žehnám vášmu úsiliu a rád k nemu prispejem.

Ďalej sa Ján Petrík v rozhovore o pašiových piesňach so Štefanom Krčmérym nedostane. Znova sa ozve na chodbe plechový hrmot, a keď sa obráti vidí, že z dverí pri schodišti vychádzajú dvaja ošetrovatelia s vozíkom plným liekov pre pacientov. Aj pacient Krčméry sa pomaly zodvihol z kresla. Bol čas rozlúčiť sa s tým, že čoskoro za ním znova do ústavu príde.

Ako sa vracal ku schodišťu, z izieb začali vychádzať pacienti a zväčša pomaly, šúchavými krokmi a tesne proti stenách chodby mlčky mierili k vozíku s liekmi. Neboli to tváre boschovských bláznov, aj keď na mnohých sa usadil len poloprítomný a polopríčetný výraz, a ani tie, ktoré boli skrivené do trvalých grimás nepôsobili hrozivo či odstrašujúco. Prichádzali k vozíku, na ktorom boli v malých sklených mištičkách pripravené ich lieky. Pod každou mištičkou bol lístok s menom pacienta. Prvý ošetrovateľ do nastavenej dlane pacienta zosypal lieky, druhý mu podal pohárik s vodou. Pacient si pomaly vložil do úst lieky a zapil ich. Bol to taký tichý obrad, a hoci sa dial mlčky, kňaz Ján Petrík mal na chvíľu pocit akoby sa díval na prijímanie pod obojím: Vezmite a jedzte… a Vezmite a pite…

Po tom myseľ omamujúcim dúšku pacienti rovnako ticho odchádzali od stolíka. Bol to dosť vysoký a široký biely železný nemocničný stolík. A keď sa k stolíku priblížil Štefan Krčméry, navždy jeho duchovný brat v kňazskej službe, kňaz Ján Petrík má pocit, že by sa mal pobrať hneď ďalej k schodišťu, alebo aspoň odvrátiť zrak, aby nemusel byť svedkom ako sa aj brat Krčméry stáva účastníkom prijímania myseľ omamujúceho dúšku. Ale nedokáže sa pohnúť a tak sa stretne s jeho pohľadom. Je to vidomý a vedomý pohľad, zásvit jeho vedomej, chorobou akoby vôbec nenarušenej mysle.

– Ešte za vami prídem, pán doktor Krčméry, – povie tichým hlasom a potom ticho prejde popri stolíku smerom k schodišťu.

Z izby ošetrovateľov vyjde Krčméryho ošetrujúca lekárka doktorka Orlovska. Po ceste na prízemie ho informuje, že poschodie mužského pavilónu je vyhradené chronickým diagnózam, s ktorými v liečebni pod kontrolou lekárov psychiatrov dožijú. Pochopí, že rovnaké dožitie tu čaká aj Štefana Krčméryho.

– Asi budete súhlasiť, keď za vašim pacientom prídem znova, – povie, keď vyjdú do parku.

– Dnes ste toho veľa neprebrali, – reaguje lekárka.

– Dozvedel som sa ale od neho možno dôležitú informáciu. Upozornil ma na nejaké dielko, ktoré tu zostavili so seniorom Adamišom, kedysi jeho učiteľom na teológii. Volá sa Venček psychiatrický a vraj by mal byť uložený u vášho riaditeľa profesora Matulaya. Myslíte, že by bolo vhodné, keby som ho hneď teraz, hoci neohlásený navštívil?

– Na nejaké ohlasovacie formality si náš riaditeľ nepotrpí. Akurát dnes má návštevu z Prahy, z nášho rezortného ministerstva, od ktorého potrebujeme získať súhlas na nasadenie nového, veľmi nádejného psychotika, ktoré sa profesorovi podarilo získať z Viedne. Sedia u neho už od desiatej a neviem…

Lekárka sa odrazu zatvári rozpačito. A keďže Ján Petrík je len kňaz a učenec, chýba mu psychologický odhad a tak zle vyhodnotí lekárkinu zámlku.

– Rozumiem. Asi chcete decentne naznačiť, pani doktorka, čo otvorenejšie naznačil strážnik na rampe… že keď k riaditeľovi príde návšteva, cíti povinnosť aj ju uhostiť a… poznám to aj z návštev na fare… neskončí to vždy pri trízvosti…

Lekárke zrejme chvíľu trvá, kým pochopí, že chce on tiež decentne naznačiť. Keď to pochopí, povie:

– Aj vy, pán farár, o nás zbierate informácie už na vrátnici? – a tak na neho pozrie, že sa ho na chvíľu zmocnia obavy, aby aj z neho neurobili na Cajle svojho pacienta.

– Prepáčte, vidím, že som…

– Vidím aj ja. Lenin vraj vyhlásil, že o štáte, nehovoriac o nejakom malom smiešnom ústave bude môže po revolúcii rozhodovať aj upratovačka. V našom prípade zasa vrátnik. Urobíme to teda tak, že spolu vpadneme na tú poradu a bez okolkov sa profesora opýtame či má stále v úschove Venček psychiatrický.

Ján Petrík veľmi váhavo prikývne.

S obavami sa potom mlčky pohne za lekárkou Orlovskou k vchodu do nového pavilónu psychiatrickej liečebne.

Z pripravovaného románu o Štefanovi Krčmérym PERO MOJE