„Občerstvovacia stanica“ Ondreja Hronca

Jedna z najpôvodnejších ulíc v Košiciach má názov Kováčska. Ide súbežne s Hlavnou a tvoria ju starobylé domy s veľkou historickou hodnotou. Väčšina z nich má dnes vynovenú fasádu, aj cesta, teda asfaltka je kvalitnejšia a malými kaviarničkami a drobnými obchodíkmi sa to priam hemží.

Pred päťdesiatimi rokmi to tak nebolo. Ulica bola šedivá, smutná, zanedbaná, lebo vtedajší „múdri“ tohto mesta uvažovali, že by bolo najlepšie tie staré ošarpané domy zbúrať a postaviť všade narastajúce paneláky. Našťastie spravodlivá ruka socializmu nestačila vykonať skazonosné dielo.

Na tejto ulici boli dva významné gastronomické body: vináreň U dvanástich apoštolov a druhý Malá fajka. Výborná fazuľová polievka s údených kolienkom bola hlavným lákadlom pre bežných ľudí, ale aj pre hercov štátneho divadla. Oproti tejto skvostnej, vždy plnej reštaurácii stál poschodový dom, kde vtedy bol aj môj úrad. Mali sme tri miestnosti. Z ulice sa vchádzalo cez bránu a hneď v tmavom  podchode bývali dvaja obstarožní, ba už naozaj starí manželia. Volali sa Langerovci. Krstné mená neviem, lebo sa oslovovali „starý džade“ a on ju len tak, skrátene „stará“. Deti nemali, ale mali psa a volal sa Rajko. Bol malý, tučný, vypasený. Spával doslova v manželskej posteli a zásadne mal prednosť pred starým pánom. Keď si chcel pes zdriemnuť, musel mu gazda ustúpiť. Pán Langer ako invalid pracoval na Pionierskej železnici ako nočný strážnik. Mal riadnu uniformu, i čapicu ako výpravca. Chodil veľmi pomaly, vystretý ako svieca, lebo podľa jeho manželky bol na vojne husárom a keďže vraj spadol z koňa, mal dôvod krívať, ale aj parádne kráčať. Zásadne s nikým nekomunikoval, ale nakupovať chodil. Na lístku mal napísané čo treba. Ruku mal v takej polohe, aby bolo zďaleka zreteľne vidieť, že drží vtedy zelenú stokorunáčku. Takto dokazoval, že nie sú až takí chudobní. Pani Langerová – akože domovníčka, lebo na noc zatvárala bránu domu – bola ku každému prísna a kontrolovala čistotu topánok, ba komentovala aj oblečenie. Iba ja som bol výnimkou. Bol som mladý, s čiernymi vlasmi, v lete opálený. Tak som od nej dostal aj pomenovanie „pán čarný“. A ešte ovládala meno jednej našej kolegyne, v jej žargóne „tota česka pani“.

A teraz k  jadru veci. Každý rok v deň Prvého mája sa naša pani Langerka vyobliekala do kostýmu elegantnej dámy. S klobúkom, na ktorom boli ruže a iné kvetenstvo, na remeni pes Rajko, v ruke s elegantnou paličkou – všetko jej to požičali v štátnom divadle, lebo ju už dobre poznali – a  dve hodiny pred sprievodom vykročila na Hlavnú ulicu. Celú prešla, zastavila sa aj pred prvomájovou tribúnou a vrátila sa spokojná domov. Toto počínanie jej neprekazil nikto. Ani žandári, ani komunisti. Bol to jej najkrajší celoročný zážitok. Všetci ju obdivovali, …aj sa smiali. Mala i mandolínu, na ktorej síce nevedela hrať, iba brnkať a sprevádzať sa pri spievaní údajne hebrejských piesní. Slová si vymýšľala počas hry.

Raz v jednej organizácii oslavovali Medzinárodný deň žien. A to boli v tých časoch riadne zábavy. Vedúci ma poprosil, či im neviem zabezpečiť nejakú kultúru. „Áno viem,“ bola moja odpoveď a doviedol som im opäť v divadelnom kostýme umelkyňu Langerku aj s mandolínou. Predstavil som ju veľmi dôstojne… a zmizol! Veru, dlho sa moji priatelia so mnou nerozprávali, lebo účinkujúca ani po dvoch hodinách spevu nechcela opustiť javisko, ešte im stačila aj vynadať do gadžov, lebo nerozumejú kultúre.

Ale viem aj o tom, že keď zavraždili amerického prezidenta J. F. Kennedyho, pozostalým poslala pohľadnicu s prejavom sústrasti. Netrvalo dlho a dostala fotku celej rodiny Kennedyovcov s podpismi jej členov. Na vlastné oči som tú fotografiu videl…

Langerku mnohí pokladali za poloblázna, lenže ja som sa s ňou dokázal porozprávať ako rovný s rovným. V mladosti – a mohla byť naozaj veľmi pekná – chcela byť herečkou. Zamilovala sa do krásneho muža, umelca a mala s ním aj dieťa. On si ju ale nevzal a dieťa umrelo. Nedožilo sa ani jedného roka. Smútila roky a až neskôr sa vydala za svojho muža. Bez lásky, bez vzťahu, jednoducho nechcela byť celkom sama. Mala zvláštny svet a ten si žila celý svoj život. Bol som jej vďačný, že mi pootvorila do neho vrátka, keď raz povedala: pán Čarný, mám vás rada, lebo ste dobrý človek, ale Rajka – toho mám najradšej. (Aj taký býva život.)

Neviem kedy Langerovci umreli, ani kde sú pochovaní. Na ich hrob určite nikto nechodí, a tak som možno už jediný, ktorý keď prejde po Kováčskej, spomenie si na Dámu s kaméliami, na tučného Rajka a nenapodobiteľne vzpriameného manžela.