Po prvý raz som ho uvidel ako zrelého tridsiatnika: Feldek prišiel v roku 1973 do vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako redaktor, či hneď ako vedúci redaktor, a pri tejto bohumilej príležitosti usporiadal čosi ako oslavu. Jedlo sa a pilo a pri bradatom básnikovi sa motkal asi desaťročný chlapec, vraj ja som Martin a otec ma prepašoval do svojej najnovšej knihy, neveríte? A hneď mal v ruke Feldekovu novú knihu Paracelsus a nalistoval v nej prvú stranu cyklu, ktorá sa volala Martin na čiernom koni. To sú moje básne, vraví, ale ja som ich prenechal otcovi, aby mohli čo najskôr vyjsť.

Ľubomír Feldek sa aj mne, tak trocha buričovi a tak trocha neúspešnému básnikovi (môj debut Večerné zrkadlá mal práve vtedy na jeseň vyjsť), zdal byť enfant terrible. Takým bol od vstupu literatúry a takým ostal dodnes. Vedel a vie všeličo prepašovať do veľkej poézie i veľkej drámy, nielen veršíky svojho syna. Napríklad dvojznačné „Už idú po nás“ v Albe pre Albína, ktoré by sa mohlo interpretovať ako „Brunovského žiaci“, ale Feldek to pre istotu trocha rozmaže a je z toho „čo inak značí, že idú aj po nás, / čiže po nás“. Imponovali mi jeho narážky a trpké metafory, ktorými boli neraz celé básne (V pasci či Jaroslav o J. Seifertovi), imponovala mi jeho veľkohubosť, za ktorou nebola prázdnota, ale perpetuum mobile ustavične vymýšľajúce bonmoty, rýmy, minipríhody…

Vtedy ako 25-28-ročný mladý básnik a začínajúci prekladateľ som so záľubou čítal Feldekove preklady: Majakovského aj Jeffersa, prelety k Francúzom a potom zase k staručkému Goethemu… A bol by som mu aj závidel, že ovláda toľko cudzích jazykov, ale čoskoro som zistil, že nemusím. Ľubo si vždy našiel šikovných lingvistov, ktorí mu boli schopní podať surový diamant – a majster ho vybrúsil! A ako!

Mal som a mám Feldeka rád aj pre inú jeho vlastnosť. Ako jeden z mála slovenských spisovateľov bol a je žičlivý, veľkorysý. Pamätám sa na november či december 1985 – zavolal mi, vraj príď, musím ti niečo dôležité povedať. Prišiel som do jeho domu na Partizánskej ulici a Ľubo mal pre mňa pripravenú veľkorysú ponuku. Akú? Musím najprv pre mladších čitateľov i pre tých starých, čo by to už radšej nečítali, vysvetliť, že vtedajší „pápež slovenských básnikov“ Vojtech Mihálik bol od januára 1977 do konca roka 1985 riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ a že v tých rokoch som mal absolútny zákaz čokoľvek v „jeho“ vydavateľstve vydať. Feldek mi vtedy pred Vianocami 1985 povedal: „Mihálik odchádza k prvému prvý z vydavateľstva a ja chcem, aby si najbližšie roky u nás mohol vydať všetko, čo už máš pripravené, aj to, čo ešte preložíš alebo napíšeš. Ale nie aby si doniesol niečo z toho pred prvým januárom? Béla by ešte mohol vydať príkaz, že nič z toho nesmie vyjsť ani neskôr – určite bude ešte sedieť nejaký čas v edičnej rade.“ A tak sa stalo, že v roku 1987 vyšla v tom pre mňa na 10 rokov „zakliatom“ vydavateľstve moja nová zbierka s ironickým názvom Bezpečné miesto, moje preklady básní Artura Lundkvista a románu Larsa Gustafssona Včelárova smrť, o rok nato ako prémiový titul v edícii KMP 66 básní Ernesta Hemingwaya a Objaviteľovo oko (antológia piatich západonemeckých básnikov). Ľubo splnil svoj sľub. Ba ešte aj pri rozhodovaní sa redaktorov, či v mojej zbierke možno ponechať básne s erotickejším obsahom, než bolo v tých časoch bežné, sa ukázal byť veľkorysý. Oboril sa na istého redaktora, ktorý bol dosť poplatný ideologickým zákazom a príkazom: „A to ti nestačí, že Richter u nás nemohol celé roky publikovať a že ste mu aj teraz vyhodili skoro všetky politické narážky – ty chceš jeho básne ukrátiť ešte aj o erotiku?“ Takže vďaka Feldekovi mohli v roku1987 vyjsť básne napísané ešte koncom 70. rokov Výskumy bermudského trojuholníka či prvé moje básne s témou holokaustu Korene vo vzduchu, Tri životy a iné.

V rokoch 1988 a 1989 sme sa s Ľubom častejšie „delili“ o budmerický kaštieľ, kde sme absolvovali tvorivý pobyt alebo zhodou okolností boli v tom istom turnuse na letnej dovolenke. Ja som sa v lete 1986 naučil hrať tenis a Ľubo bol na budmerickej antuke tak trocha môj učiteľ. Často sa pochválil, čo všetko stihol za doobedie spraviť – a ja som mu v tom naozaj nemohol konkurovať. No pochválil sa aj tým, že spolu s V. Kompánkom a I. Kolčákom poslali prezidentovi Husákovi protestný list. Bolo to tuším v auguste 1989 a ja som mu povedal: „Ľubo, nabudúce, až sa zase čosi také či podobné bude chystať, daj mi vedieť.“ Nechcel som za ním zaostávať… ako v tom tenise, kde som nakoniec predsa len začal vyhrávať – Ľubo mal výbornú techniku, no už nestačil celkom s dychom. A tak mi raz zavolal. Bolo to 18. novembra 1989. „Príď zajtra o tretej do Umeleckej besedy, ak chceš byť pri tom.“ 19. novembra popoludní sa do bratislavskej Umelky vybrala celá moja rodina, teda aj naše malé deti. Trvalo nám to dlhšie, a keď sme vošli dnu, Feldek ma chytil za rukáv a vraví: „Je to dobré, máme už výbor, sú tam samí slušní ľudia.“

Ako sa neskôr ukázalo, nie všetci v tom výbore VPN boli slušní ľudia. Najmä nie tí, čo sa doň natisli sami. Feldek však ostal slušným – aj vtedy vo VPN aj predtým aj po celý čas až doteraz.