Nech Boh pobije Debranov

Nech Boh pobije Debranov,

Debranov, dolnomešťanov,

bo Turci sú to zbojnícki

pri našej rieke Radike.

Chodili, veru, chodili,

pokradli, veru, pokradli,

a po dedinách kresťanských

vtrhli do sela Galičnik.

Lúpili, veru, lúpili,

rezali, veru, rezali,

ukradli mladú nevestu

iba po tri dni vydatú.

Ženú ju, veru, ženú ju,

nevesta s nimi odchádza.

– Nevesta, oko počerné,

ťažká ti tvoja retiazka,

ťažký ti je tvoj rubášik? –

– Debrani, krutí zbojníci,

nie mi je ťažká retiazka,

nie mi je ťažký rubášik,

lež mi je žiaľ za mužíčkom.

Ako ste ho vy rezali,

oči len na mňa hľadeli,

krvavé slzy ronili!

 

Pliaga v Solúne

Čože tak v Solúne potemnelo?

Prišiel, azda, mocný paša Turek,

tu mu dajú obed i večeru,

aj mu varia jeho kávu vrelú,

aj mu pečú jaré mladé jahňa?

– Nie tak, dcérka, nejde mocný paša,

nie mu varia obed i večeru,

nie mu varia jeho kávu vrelú,

nie mu pečú jaré mladé jahňa,

ale prišla na nás čierna pliaga:

ako udrie – viacej neprebolí,

ako usne – viac sa neprebudí,

ako vstane – viacej neusína.

Uderilo jednej matky syna,

uderilo – už neprebolelo;

od žiaľu ho v dvore zakopala,

teraz kľaje, na hrob povoláva,

nech mu dymí ten smutný tymian,

nech mu horia dlhé žlté sviece,

nech mu plače jeho stará mati,

nech mu plače, silno horekuje:

„Ach, môj synu, ach, môj milý synu,

akáže je čiernozemná kaša?

Akýže je biely kameň k hlave,

akáže je z vetiev tvoja rakva?

Akáže je posteľ tvoja v zemi?“ –

Od žiaľu k nej zem prehovorila:

„Ach, ty, mati, moja stará mati,

dobrá mi je čiernozemná kaša,

dobrý mi je biely kameň k hlave,

dobrá mi je moja posteľ v zemi,

dobrá mi je z vetiev moja rakva.“

 

O Jednom synovi a jeho matke

Čože tak ticho v horno-dolnej zemi?

Vari sa tu mútna voda víri?

Vari sa tu mocný oheň šíri?

Vari sa tu mocný paša bije?

Nie sa, veru, mútna voda víri,

nie sa, veru, mocný oheň šíri,

nie sa, veru, mocný paša bije,

ale došla taká čierna pliaga,

čo udrela, všetko zahubila.

Nie je viacej staré ani mladé,

len o jednom hrdinovi sa vie.

Uderilo jednej matky syna,

uderilo, aj ho zmordovalo.

Každým dňom mu matka na hrob chodí,

každé ráno: „Synku, dobré ráno!“;

každý večer: „Synku, dobrý večer!“

Ohrieva ťa, synku, tvoj dom v zemi?

Mäkká ti je tvoja zemná posteľ?

Mäkký ti je kameň tvoj pod hlavou?“

Od žiaľu k nej zem prehovorila:

– Ohrieva ma, mamko, môj dom v zemi,

mäkká mi je moja zemná posteľ,

mäkký mi je kameň môj pod hlavou;

nepreklínaj, mamko, čiernu pliagu,

aj ona len, mamko, rozkaz plní,

lež holiča Imera preklínaj,

čo mi vlasy splietol do chumáča,

v ktorom leží zmija s troma hlavy,

s dvanástimi malými zmijami.

 

Ranený junák a čierna orlica

Ožíva hora, hora rozkvitá,

len jeden stromček oživnúť nevie,

čo pod ním leží junák ranený.

Na strome sediac orlica čierna,

takto sa chlapcovi prihovára:

– Umri len, umri, ranený junák,

nech ti vypijem tie čierne oči,

nech ti vykľujem belavé líce!

Ranený junák takto jej vraví:

– Strať sa ty, strať sa, orlica čierna,

kým si ja vezmem bárs malú pušku,

čo ti ňou strelím v prekliate srdce!

Na to mu orlica takto vraví:

– Nie som ja prišla, abych ti pila,

abych ti pila tie čierne oči;

nie som ja prišla, abych ti kľula,

abych ti kľula belavé líce;

ale ma poslal sám tvoj vojvoda,

by som liek doniesla, liečila ťa.

 

Rozkvitá hora, hora zelená

Rozkvitá hora, hora zelená,

len jediný strom oživnúť nevie,

čo má drevo, drevo javorovo.

Pod stromom leží mladučký junák,

junák mladý s desiatimi rany:

devätoro rán – rán od pušiek má,

desiata je nožom porezaná.

Na strome sediac orlica sivá,

k junákovi ticho prehovára:

– Umri len, umri, mladučký junák,

nech ti vykľujem belavé líce,

belavé líce aj čierne oči! –

– Strať sa ty, strať sa, orlica sivá,

kým si ja vezmem bárs malú pušku,

kým ťa ja strelím do ľavej strany,

do ľavej strany v prekliate srdce

a z tvojich detí siroty spravím!

 

Nad junákom čierne orly

Stojí studňa, vody nemá,

nad studňou len modrá tabla,

nad tou tablou chorý junák,

nad junákom čierne orly.

Takto k orlom prehovára:

– Poďte, orly, čierne orly,

len kľuvajte, koľko chcete,

nechajte len pravú nohu,

pravú nohu, pravú ruku,

pravú ruku, pravé oko,

nech napíšem v bielu knihu,

v bielu knihu čiernym písmom,

nech ho vložím v tvoje krídlo,

nech ho nesieš matke mojej,

matke mojej, sestre mojej,

aj ku mojej láske prvej;

nech mi žiali moja matka,

nech mi žiali, nech mi plače,

nech mi plače po tri roky,

nech mi žiali až do smrti;

nech mi žiali moja sestra,

nech mi žiali, nech mi plače,

nech mi plače po celý rok,

nech mi žiali po tri roky;

nech mi žiali moja milá;

nech mi žiali, nech mi plače,

nech mi plače šesť mesiacov,

nech mi žiali celým rokom!

 

O ranenom junákovi a havranovi

Celá hora rozkvitala,

len jeden strom neožíval.

Na tom strome havran kráka,

pod tým stromom voda chladná,

a pri vode bôľny junák,

sám ranený, chorý leží:

devätoro rán od pušiek

a desiata porezaná.

Havran kráka, k nemu vraví:

– Ej, ty junák, junák mladý,

čakám tu ja lež ty umrieš,

čierne oči nech ti spijem,

čierne oči aj krv tvoju,

nech ti z mäsa ujedám.

 

Hora horí, hora horí, Janko v hore zhorí

Zaspal Janko, zaspal junák v tej hore zelenej,

a dievčina, a dievčina v rokline kamennej,

koho vidí, koho stretne, toho ona budí,

ale Janka, ale Janka, nikto nezobudí.

Hora horí, hora horí, Janko v hore zhorí.

Jak doletel, tak doletel jeden slávik malý,

posadil sa, posadil na rameno Jankovi;

vtáča píska, milo spieva, Jankovi hovorí:

– Vstávaj Janko, vstávaj junák, celá hora horí.

Hora horí, hora horí, v nej ty Janko zhoríš!

Preberá sa, zobúdza sa Janko dobrý junák,

a vtáčaťu, a vtáčaťu iba toľko vraví:

– Nechaj vtáčik, nechaj vtáčik, malý môj sláviček,

nech len horí, nech len horí a ja s ňou uhorím;

boli sme my, boli sme my deviatimi bratmi,

ale všetci, ale všetci, vtáčku, pohynuli:

jeden ohňom, druhý vodou, ďalší ostrou šabľou,

jeden zmijou, druhý puškou, všetci zahynuli,

a ja takto, a ja takto, vtáča milé, zhorím.

 

Z macedónčiny preložili MARTINA TANESKI a ZVONKO TANESKI.