Dokonalá modrá
Aničke

Tam, kde je všetko

dokonalá prázdnota

som aj ja celkom prostý

všetko prenikajúca dobrota

tvorí z nej ľudské kosti.

 

Sám sebe som si závoj dal

sám seba hľadám

príbytok môj je

nekonečná záhrada.

Zostávaš stále mladá.

 

Z vesmírnej hory uprostred

pozerám na pocestných

sestrička moja spomeň si

že ty si celý vesmír.

*

Ó, Bože
Ty, ktorý sám si letíš
a s Tebou Tvoje svety
strhávaš
v nekonečnom bytí
v nich skrytý sám.

*

Sláčiky mihajú
detský zbor
hrá Schumanna.

Pretekáme životmi
rieka nekonečnosti
až kým sa nerozplynú
ilúzie svetov.
Tvoja biela tvár
nerozlíšiteľná od očí
čo sa do nej pozerajú.
Biela, červená a modrá
stigmy imaginácie
zachvacujú náš vnútorný
priestor.

Mesiac je v splne.
Kto ho namaľoval?

 

*

Táto realizácia

dokonalosti

tieto sivobiele oblaky

presvecované slnkom

a mohutná zeleň stromov.

Oči, z ktorých vytryskol

ten prameň múdrosti

pozerajú samé na seba.

Bohom je príroda

Bohom je každý z nás

a chvíľou večnosti

v ktorej sa stratil čas.

*

Zo všetkého je

najčistejšia voda.

Či sa forme poddá

vo vločke

a či ako báseň

leje sa

a otvára žriedla

v nebesách.

 

Keď raz ohňom

ktosi páli hlinu

inú chválu vode

posiela.

Ak aj všetky

spomienky sa minú

strážime si

toho anjela.

*

Vstupujeme do voľného vesmíru

a napriek tomu umierame

nahradili sme teflón titánom

a naďalej umierame

prepražené oleje makrobiotickou stravou

a stále umierame

vymieňame kĺby a vsádzame zubné implantáty

a predsa umierame

liečia nás kmeňové bunky embryí

a my umierame

tou neprípustnou, neprijateľnou, neodbytnou

zúfalo nečakanou, nezvratnou, nenávidenou smrťou.

 

… a nech je smrť veľkolepou udalosťou vášho života …

*

Podivne sa iskra rodí

na studenej hladine vody.

Preteká nami

až sme nekoneční

veční sme v tomto úkaze

v chladivo modrej námraze.

 

Kto sa na koho pozerá

a kto tu koho vidí

nádhera sama v sebe Bohom

a v Jeho strohom pohľade

zrodí sa iskra

na ľade.

*

 

Čierny drozd si tu poskakuje

a ďobe zrnká zo zeme

a čierny čmeliak v tieni tuje

zabzučal čosi splašene.

Je po predjarí, to už jar je pani

už padá hlávka snežiene.

 

Nič nepovedať, v tichu postáť

s tou chvíľou celkom spriaznený

a celým svojím bytím doznať

zrodenie šťastia na zemi.

*

Plahočíme sa

týmto behom myšlienok

snehom, čo ustavične padá

postaviť mrakodrap

zbúrať dom

v jednom aj druhom

naraz prebývať

zvíťaziť, utekať

sem a tam.

 

Práve sa vo mne

zrodil strom.

Krásnu kôru má

v kráľovskom parku stojí.

*

Priateľ môj, i ty

priateľka moja

spoločné chvíle

prosté myšlienok

tie krátke mihnutia

tie jednoduché

tiché sekundy bytia

to zrodenie radosti

bez opory dôvodov

také samozrejmé

ako kúpanie drozdov

to samotné je láska.

 

Prebudené chiméry

čo šteklia naše srdcia

poletujú po uliciach

a zanikajú v prázdnej túžbe.

 

Počuješ? Niekto spieva.

*

Prázdnota

Ty prievozník

na druhý breh

Ty anjel ochrany

nič nie je moje

nič nie je naozaj

my sami sme len

pradenami Teba

večne tkaní

a sebou hnaní

vo večnosť

kde iba Tvoje

svetlo mihá.

*

Odniekiaľ ešte počuť to tikanie

pripomínajúce chod hodiniek.

Na pozadí hasnúcich myšlienok ešte

blikajú číslice digitálnych ciferníkov.

Nič iné neznamenajú

len doznievanie viery

v existenciu času.

Ticho, presahujúce milióny rokov

chvíľa, ktorá nikam nesmeruje.

Zvečerievanie v tomto meste

je živá pečať našich vedomí

ktorá sa mlčky chveje.

*

Upieram pohľad

na biele oblaky

na chumáče bielej

na predstavu, ktorú máme

o oblakoch.

 

Voňajú slnkom

svietia bieloskvúcou farbou snehu

hladkajú nám oči

jemným páperím

a hodvábnym dotykom zámotkov

priadky morušovej.

Stoja nad súkvetiami rovnako bielej hodvábne voňajúcej bazy

nad rozpínajúcou korunou starého stromu moruše

nad jasnozeleným vrcholkom smreku

nad vlajúcimi konármi vŕby, obra lužných lesov.

 

Stoja nepohnuté nad mohylami meniaceho sa času.

Stoja nepohnuté v mojej mysli

v čase bezvetria

spojené so mnou

a modrou farbou

rozprestretého neba.

 

Nádherná je večnosť

ktorú vytvorilo naše

ničím nezahatané srdce.

*

Vo veľkom chráme vedomia

vidím svetlá, počujem hudbu

prichádzajú ľudia.

Spievajú, tancujú

v chrámových sálach lásky.

Vznešená je tá pieseň pre Teba, krásna

a pominuteľnosť každej chvíle

sa strieda v nekonečných partitúrach.

 

Iba čas melie, láme, drobí

všetko na hroby tiché.

Čisté svetlo skutočného

zostáva v hymnách národov

v jazykoch pokolení

podobné šumeniu trávy.

 

Sme boží, boží sme

víťazným svetlom prebudenia.