„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi,…
„Kerýho Ferdinanda, paní Müllerová?“ otázal se Švejk, … „já znám dva Ferdinandy.“
Jaroslav Hašek: Osudy dobrého vojáka Švejka, 1921

Okrúhle dvojsté výročie narodenia Ľudovíta Štúra pritiahlo aspoň nakrátko k jeho osobe pozornosť slovenskej spoločnosti. Márnivo sa predstavilo množstvo prác, zborníkov, článkov a príspevkov, publikácií nových i znovu vydaných. Lesk jubilea, ktoré pôsobí neodolateľne ako magický magnet, vyvábil zástupy a po veselí si dav na Štúra spomenie snáď opäť o sto rokov. Tak u nás fungujú výročia.

Ako „nóvum“ sa objavil termín „štúrovský kánon“ či „štúrovský historický kánon“, ktorý sa začal šíriť a opakovať. Čo k tomu autorov textov viedlo nie je zrejmé. Skrýva sa za tým nevedomosť, alebo azda nezáujem o čo len chvíľu úvah o význame pojmov? Zrejme nevedia a ani ich to nezaujíma. Moderná doba ešte viac ako inokedy prináša bezduché papagájovanie a nasledovanie „kánonov“. S obľubou potom v extrémoch – od bieleho k čiernemu a naopak. Pamätajme, že zvrhnutie jedného „kánonu“ neznamená nič iné, než nastolenie iného, teda účelovú manipuláciu.

Označenie kánon možno vnímať iba v prenesenom zmysle. Znamená totiž niečo iné než mu pripisujú jeho používatelia: predovšetkým súhrn či súbor pravidiel, zásad a smerníc (všeobecne platných), teda normu. V cirkevnej sfére dogmu či článok cirkevného práva. S tým súvisí kánon ako súbor uznaných (pravoverných) náboženských textov. Kanonizovanie potom znamená aj vyhlásenie za svätého. Ako to súvisí so Štúrom? Vlastne nijako, keďže ide o chybné priradenie termínu.

Autori len chceli pripomenúť, že obraz Štúra vyzerá podľa ich mienky stále rovnako a stal sa tak „kánonom“. Ozdobili ho ešte epitetami ako „skostnatený“, nemenný a pod. Dali prednosť tomuto termínu, hoci na mysli mali vlastne mali termín stereotyp či historický stereotyp, ktorý sa v tomto prípade bežne používa. Slovo kánon však prináša rozmer procesu „kanonizovania“, čím sa mala preukázať vôľa vyvýšiť Štúra na pomyselný piedestál a na druhej strane identifikácia spoločenstva, ktorá túto činnosť vyvíja. Je obraz Ľudovíta Štúra skutočne umelo pozitívne deformovaný? Existuje skupina ľudí, ktorí venovali svoje životy konštrukcii Štúrovho kultu a ovplyvneniu jeho obrazu? Jednoduchá odpoveď na obe otázky znie – nie, no nejde o jednoduchú a prehľadnú problematiku, keďže má viacero rovín.

V prípade odborného – historického či biografického záujmu môžeme jasne vidieť, že je táto téza nesprávna. Hoci existuje viacero prác o Ľudovítovi Štúrovi, ich celkový počet je vlastne pomerne malý. Iste, pri budovaní „kultu“ nejde len o kvantitu prác, ale o ich vyznenie. Vedecké spracovanie je dlhodobým procesom, obraz osobnosti sa vyvíja. Starším prácam nemožno vytýkať absenciu informácií podľa najnovšieho stavu bádania. Je tiež pravidlom, že nové poznatky sa ujímajú iba pomaly, nehomogénne (čo súvisí aj ich dostupnosťou), niekedy pri odlišnom smerovaní záujmu nie je zásadné ich uvedenie, takže preberanie stereotypov je vskutku bežné. Tiež nastolené hypotézy sa niekedy ako mávnutím čarovného prútika menia na „objektívnu“ pravdu. Neznamená to však kanonizovanie.

Pri ideologickom rozmere historiografického prístupu je známym limitom prenesenie atmosféry doby vzniku, politického zamerania, svetonázoru, konfesionality či osobných názorov v pozitívnom i negatívnom zmysle do obrazu minulosti. Tieto vplyvy môžeme vidieť vo finálnom spracovaní – no opäť nejde o kanonizáciu. Tento segment je možné spojiť aj s ďalšou kategóriou prác, s textami rýdzo ideologickými či politickými. Každá doba, zriadenie, ideológia sa totiž snaží historicky legalizovať a do svojich kruhov „získať“ aj významné osobnosti, ktoré sa pravda takémuto zaradeniu už nemôžu brániť. Aj Štúr zažil obdobia s odlišným prístupom, tak ako sa obzvlášť jeho činnosť prekrývala s nosným programom téz: prežívanie počas starej monarchie, mierne upozadnenie v dobe čechoslovakizmu (pre proslovenskosť), záujem v dobe samostatného slovenského štátu (konfesionalitu prekonala jeho slovenskosť), počas budovania socializmu blahosklonný náhľad kvôli buržoázneho nacionalizmu, no i záujem pre orientáciu na ľudové vrstvy („proletariát“). Vyberalo sa, čo sa hodilo, no predsa nešlo o kanonizáciu.

Poslednou rovinou je Ľudovít Štúr vo forme symbolu. Abstraktná podoba má vskutku takmer nemenný ikonický ráz, prináša analógiu kristologických motívov a vytvára ideálny vzor. Táto reálne kánonická podoba je však potrebnou práve v dnešnej vyprázdnenej dobe. Je málo tých, ktorí dnes nasledujú Štúrov vzor, no pre budúcnosť je tento ideál jednou zo šancí na nielen intelektuálne spasenie.

Nie je potrebné blúzniť o štúrovskom kánone, veda prináša nové upresnenia a postupne obraz mení, doba a ideológia si tak či onak bude vyberať iba to, čo potrebuje a pozícia symbolu, vzoru napriek nemennosti nie je pravým kánonom. Úvahy o objektivite zobrazenia tiež nie sú ničím novým. Zopakujme teda myšlienku Jozefa Ambruša (Slovenská literatúra, 1956, III/3, s. 363-364): „Nesmie byť našou snahou aprioristicky si Štúra pričesávať, robiť z neho modlu, mŕtvu figúrku alebo vyumelkovanú bábiku, keď vieme, že to bola postava, ktorá tak neohrozene búrala starý svet a usilovala sa o jasnejšie horizonty budúcich čias. Dosť bolo okolo Štúra jednostranného nekritického modlárčenia i rovnako jednostranného nekritického odsudzovania, dnes je konečne čas, aby sme sa pokúšali o také podanie Štúra, aké mu v dejinnom súvise patrí.“, no riaďme sa i krédom k Štúrovi kritickému Samuela Štefanoviča (Slovenské povstanie z roku 1848/49; 1886): „Nasledujme Štúra v tom, v čom je nasledovania hoden…“, „no koriť sa otrockým spôsobom a bezvýnimočne osobnosti jeho – bolo by práve to najohavnejšie zneuctenie opravdových zásluh jeho!“