atlas bielych miest

zhasnuté svetlá vonku aj doma

atlas bielych miest

díler s vierou (dunenie kontrabasu)

a ruka na pleci

rozpad duše pod výčitkou slova

ktorému málokto verí

ktoré sa ozýva z prázdneho hrobu

 

tak nejako sa cíti ten podobný mne

(narodený v znamení ruže zo strelnice)

ten čo už nevyberá menšie zlo

a hoci je stále pomazaný soľou zvedavosti

nepočúva hovorcov

kohosi kto je nikým a kto vraví o veciach

ktoré môže tušiť každý iba v sebe

 

pochybnosti v skúmavkách

svedectvo životmi o márnej smrti

neviditeľné písmo na bielom toteme

falošnosť pokory

strach zo zatratenia

a cena pre víťaza

najhoršia zo všetkých možností

 

už ani prievozník nevie

v čom zlyhal ten podobný mne

prečo má boh jedno z mien auschwitz


 

bolesť predstavivosti

snežilo svetlo

topilo sa mi na lesklej tvári

a hneď nato sa aj zotmelo

 

bol som jediný

s tvárou mokrou od svetla

s nerozoznateľnými slzami

 

jediný kto sa nebál

potme kráčať úžľabinami

krajinou bodliakov a tŕnia

 

brat samoty

sám vo vlastnom objatí

v potlesku jednorukých

 

snežilo svetlo

pouličné lampy zhasínali

pravú bránu ktosi zamkol

 

bolesť hlavy

klopkala na medený zvon

ten zvuk sa do mňa zaboril

 

obraznosť sliepňala

odkiaľsi sa vynárala svieca

jej knôt bol čierno studený


 

(ne)existencia

sny a skutočnosť sa vo mne zliali

ešte krok po cudzej zemi

a vstupujem do záhrady (k milenke

s vôňou vanilky)

sú v nej všetky moje skutky

už sa na nič nevyhovorím

oheň tu je ohňom a láska láskou

žiadne stráže ba ani sudcovia

len záhradník a tým som ja

 

nálada záhrady je rafinovaná

ako obyčajnosť

stromy sa pohybujú

pravda (ploský kamienok

skackajúci od omylu k omylu)

sa bráni kruhmi dobra i zla

zrkadlom priesvitného jazera

viditeľná je v ňom iba záhrada

len sadár a tým som ja

 

zovreté päste mám však prázdne

neopraviteľná minulosť vyrába tiene

 

čas sa zasekol v oku havrana

ovocie na stromoch je nedostupné

 

zbytočne sa chystám strihať a plieť

všetko tu je buď navždy alebo neexistuje


 

lovec dažďa

pred volaniami sa dá zamknúť

len kým sa nezmenia na spomienky

kým sa ti kdesi nezvrtnú na ozvenu

na čierne bodky pred očami

na biele plátno pod i ponad

 

bosé ráno vo fontáne

sa načahuje za zvukmi

dlažba vzdychá

svitanie si mädlí dlane

a na schodoch sandále

a za prahom čistý svet

šálka čaju a koberec

to na ňom sa dá

v bosom ráne kamsi odletieť

 

je ľahké vymknúť čo sa nestalo

v daždivom lete loviť kvapky dažďa

a chápať že sa ktosi vybral kamsi

 

ťažšie je priznať si

že to ja som sa vybral do neznáma

stať sa lovcom dažďa na púšti

 

 

ľahká voľba

zoznam vecí dotykov a miest

sa mi usporiadal v hlave

ako zbierka prvočísiel deliteľných

tými istými vecami dotykmi a miestami

ktoré sa do mňa naskladali

popri žalmoch z korún stromov

zvukoch nočných hliadok

a temnej žiare krvavých vekov

 

(odpútaný od nitiek

ktoré som si zo strachu

priväzoval na zápästia

už nepočujem cingot mincí

ani šuchot bankoviek

a konečne sa nikam neženiem

veď pred životom a ani pred láskou

sa predsa neuteká)

 

z turbíny ktorú poháňa

voda môjho života

sa šíri zvláštna energia

čosi ako samota

prázdny papier a fľaška atramentu

maľujem ním hlavičky bodliakom

kalichy zvončekom

natieram ústa každučkému slovu

 

a veraje všetkých dverí ako krvou baránka


 

raj nič nerieši

keď komusi ukradneš boha

a z jeho príbehov si vezmeš len tie

ktoré sa ti hodia

ukradol si iba tieň

boh zostal v slovách čo si nechcel

v kamennej studni zovretej púšťou

vo vode z ktorej sa nenapiješ

 

a deň zrodený ako liek

sa končí placebom

zvyškom božského

rituálom kadidla intelektu

ponorený do seba sa dotýkaš ničoho

zanovitosť podplácaš večnosťou

márnosť horizontom

 

tušenie sa často vznáša

na krídlach optiky

a hoci neveriť je lákavé

to čo vzniklo

bolo predtým v úplne inom

(socha v mramore

dnešný deň v predošlom)

 

kradnúť je zbytočné

niet receptu

každá vzbura končí fikciou


 

sizyfovský údel

opäť som videl veci skôr než nastali

škrekľavý plač mrazil chuchvalce tráv

tvár mala bledú

oči siahali hlboko

komáre bzučali priezračnou nocou

 

odkiaľsi sa zakrádala skutočnosť

natoľko neznáma

až sa mi zdala posmrtnou

akoby ju vypľuli mytologické ústa

zmohlo tlačenie balvana do kopca

 

(stačil mi priestor na dva kroky

ostatné bola budúcnosť

ľadovec ukrytý v pare

holubí sen pretrhnutý zvonmi

patina veží nad tieňmi striech)

 

nič mi nestojí za ľútosť

ani dni ktoré rozbili sklenené steny

vymazali odrazy očí a tiene za nimi

keďže mi zostala tvoja tvár

a aj vlak ktorým sme sa voľakedy viezli

 

hoci prenesený z hlbokých vekov

dávno som sa stratil

zostalo mi iba to čo neobsiahnem


 

ikonový song

dnes som sa cítil

ako keď sa včely lúčia s letom

ešte aj večer sa podobal na vodu s cukrom

a noc na hranicu

na ktorú po celý život znášam raždie

aby som sa naostatok

(keď ujdem chaosu) mal čím spáliť

 

už nadránom mi v sne ktosi vravel

že nestačí namočiť štetec

a omieľať modlitby

a ani čakať až si ma nájde jasný lúč

nestačí ani dýchať na staré drevo

zatierať slzy vaječnou temperou

nestačí počuť ticho narodené v skalách

za ošarpanými múrmi kláštora

musím sa prebolieť ku dňu ako tento

k príbehu pre ktorý som si odmalička

vyberal písmená a otváral okná

v ktorom sa mi v duši zjavoval

čistý kus dreva čakajúci v tme

kým sa (cez deravý list lipy) na čierne

pozadie nepremietne pocit svetla

kým na zlaté nekonečno

nevyleje príbehy z farebnej vody

záhadné tváre z horiaceho kra

 

ako inak som sa dnes mohol cítiť