Zo SND 

Ingmar Bergman: Fanny a Alexander

Zdá sa, že slobodný človek tohto storočia sa bráni voči akejkoľvek kontrole autoritou. Už nenájde svedomie mimo seba. Ani ho nebude objavovať v sebe, ak mu to prikáže cirkevný či svetský zákon, alebo jeho predstaviteľ. Pekne na to poukazuje Ingmar Bergman, ktorého filmový scenár Fanny a Alexander zadaptoval a divadelne naštudoval Marián Amsler v Slovenskom národnom divadle v apríli tohto roku.

Na prvý pohľad sa nám z inscenácie javí, a podobne nás aj informujú na webovej stránke divadla či v bulletine, že v diele súperí tolerancia (vrátane akceptovania nevery) s prísnou askézou a mystikou. V skutočnosti tu však ide o pseudotoleranciu, pseudoslobodu a pseudoaskézu. Zobrazená askéza a mystika je tu démonická. Čo, našťastie, inscenátori umne pomenovali nielen replikami autora a jeho postáv, ale aj priamo na monitore.

Po bokoch scény sa totiž nachádzajú dve veľké obrazovky/plátna, ktoré detailne zobrazujú emócie predovšetkým prostredníctvom mimiky kamerami snímaných hercov, ktorých naživo (na javisku) nie je dobre vidieť. Buď sú ďaleko od divákov, alebo sú chrbtom, alebo sú vo vnútri domu. Je to veľmi pútavá forma, priznane inšpirovaná najmä západnými divadelníkmi, ktorá prináša na naše javiská akési ozvláštnenie. A hoci inscenácia pôsobí veľmi konzistentne, umne a tvorivo spája jednotlivé divadelné zložky s presahom do filmu, azda najdôležitejší je v nej odkaz nadčasovej túžby po slobode a lepšom živote. Priam vyzýva zamyslieť sa nad významom slov. A to najmä takých, ktoré zastupujú tie Najvyššie pravdy.

Obzvlášť, ak sa napríklad z informácií k inscenácii (na spomínanej webovej stránke SND) dozvedáme, že: „Kultový film slávneho švédskeho režiséra v posledných sezónach oslnil v javiskovej verzii divákov v národných divadlách v Kodani aj v Štokholme a pred dvoma rokmi zožal ovácie aj v USA. Švédsko na počiatku 20. storočia. Veľká rodinná sága nazeraná očami dvoch detských hrdinov – brata a sestry. Svet divadla s jeho slobodou, otvorenosťou, idealizmom a vášňou je konfrontovaný s askézou, mystikou a prísnymi pravidlami. Plejáda farebných, sociálne, generačne a názorovo rozmanitých postáv je šťavnatým, sýtym orlojom prežitých osudov ľudí, ktorí sa nevzdávajú, lebo sú si blízki. Prežívajú, ba oslavujú život vo všetkých jeho sladko-bôľnych podobách. Pragmatizmus kontra fantázia. Askéza kontra tolerancia. Veľké plátno príbehov, ktoré si zaslúžia vzkriesenie, aby sme lepšie chápali aj my sami seba.“

Pravdaže, pochopiť a spoznať samého seba je pre nás vznešenou výzvou už z čias antických Delf. Je veľmi žiaduce uskutočniť ju, aby sme sa vedeli ďalej premieňať v znamení kresťanstva, a tak sa znovuzrodiť z Ducha. Avšak, vďaka dejinám sa ukazuje, že nám na to nepostačí len pasívne prežívanie sladkobôľneho života a vzájomného utvrdzovania sa v ňom. Zdá sa, že tak ako človek odmieta vonkajšiu autoritu, tak ju bude musieť aktívne objaviť v sebe. Aby sa na základe svojho vlastného slobodného rozhodnutia stal autentickým jednotlivcom sám. Čiže nielen, aby dozrel vekom, ale najmä uvedomelými činmi stal sa vnútorne integrovaným. Aby ako zrelá osobnosť dokázal vedome premieňať dosiahnutú Múdrosť na Lásku (Agapé).

Možno však predpokladať, že na to, aby sa človek odvážil introspektívne pozrieť do svojho vnútra a následne odtiaľ vydoloval neresti, ktoré by mal premeniť na cnosti, môžu mu najlepšie poslúžiť práve spirituálne nástroje. Ako napríklad rozjímanie, meditácia, modlitba, kontemplácia, koncentrácia, ale aj tak „obávaná“ askéza.

Aby si človek dokázal vybudovať pevné mravné postoje, ktoré by obstáli aj v neľahkých skúškach, je azda potrebné vedieť sa niečoho vzdať. Zvíťaziť nad svojimi obmedzeniami a nad hedonistickými túžbami, ktoré majú len dočasný úžitok. Nie však len tak, pre nič za nič. Ale pre premenu, sublimáciu na vyššiu úroveň, ktorá môže človeku priniesť vyššie schopnosti a pevnejšiu vôľu. Je to neľahký tréning mravnej kondície, ktorý sa zúročí, ak sa človek nebude vnímať len taký, aký je, ale odváži sa realizovať aj to, aký by mal byť. A k svojmu duchu slobodne vykročí azda aj prostredníctvom Obety. Obety píšuc s veľkým O, pretože sa často zamieňa za (zištnú) obeť.

A teda nie obeť, ale Obeta ako vyššia emócia, pri ktorej si človek uvedomuje, do čoho investuje svoju energiu, pri ktorej rozpoznáva príčiny, prečo to robí a smeruje túto silu na Vyššie ciele. Možno neraz aj v zmenenom poradí. Čiže obetuje svoj potenciál na niečo vznešenejšie bez toho, aby mal pocit, že sa stal obeťou a že mu je za to niekto niečo dlžný. Ide tu vlastne o priklonenie sa k životu, a to dokonca aj v odhodlaní statočne zomrieť.

Avšak, ako je to v inscenácii? Ide tu o obeť alebo Obetu; a teda o skutočnú Askézu? Fanny a Alexander, dve deti, ktoré žili svoj „spokojný“ život v rodine ľahších mravov sa dostanú do výchovných rúk nového otčima, fanatického biskupa. Ten ich zastrašuje mocou svojej „autority“, týra ich psychicky i fyzicky, aby sa ony naučili odriekať si veci len preto, že sa to tak má. No Lásku, tak potrebnú pri výchove, zamieňa za strach a hrôzu. Prostredníctvom veľkých Právd obmedzuje slobodu človeka proti jeho vôli.

Preto tu nemožno hovoriť o Vyšších pravdách. Nemožno tu hovoriť o pravdivej askéze a mystike, lež o manipulácii a bezostyšnom zneužívaní moci.

Deti sú síce ešte malé a závislé na rodičoch, a preto nemôžu byť ani slobodné, no ani nepoznajú pravú tvár slobody, do ktorej by mali dospieť a ktorú by im mali ukázať ich najbližší. Môžu si len detinsky vyberať na základe toho, kde sa cítia lepšie. Avšak je toto pravdivé „merítko“ slobody? Rozhodnúť by mal dospelý, zrelý človek, ktorý na slobodu dorástol vlastným mravným úsilím.

V tomto diele však manipuláciám démonického biskupa podlieha aj jeho (vekom dospelá) manželka, matka Fannyho a Alexandra. No násilie svojho nového manžela nechá zájsť až tak ďaleko, že aj jej sa začne (detsky) javiť, že nespracovaná rodinná vášeň, pred ktorou „utiekla“ do biskupovho tyranského „žalára“, je predsa len „slobodnejšia“ voľba. Zmena k Vyššiemu sa potom vlastne pre všetkých zdá byť zbytočná, možno priam neuskutočniteľná. A tak namiesto toho, aby sa sama pokúsila o premenu nižších emócií na ušľachtilejšie, sa k nim radšej naspäť vracia, tentoraz utekajúc spolu so svojimi deťmi od opačného extrémneho zážitku neslobody.

Od vinníka k obeti a naopak. Od toho, kto vášne násilne zakazuje, k tomu, koho vášne násilne zotročujú. Z kaluže do blata a z blata do kaluže… Akoby nad vášňami nevládol slobodný duch človeka, ktorý s nimi dokáže umne zaobchádzať.

A tak dielo pointuje výstižnou ironickou poznámkou, ktorá sa však dá skloňovať do konca dejín ľudstva. A síce, že netreba robiť nič, veď zmenu k lepšiemu zabezpečia naše deti. Lenže, kto ich to pri takomto alibizme naučí? Azda je tu na mieste otázka, ktorú možno považovať za veľmi silný odkaz inscenácie; či nie sme tou novou generáciou vlastne už my. Veď Bergman napísal Fannyho a Alexandra v roku 1982.

Či nie sme tou generáciou, ktorá by mala uskutočniť konkrétne kroky k tomu, aby nastala zmena v našich osobných životoch a následne v našej výchove, a to aj v širšom kultúrno-spoločenskom kontexte. Či by sme to nemali byť my, kto sa konečne prestane naivne čudovať nad rôznymi ničivými dôsledkami ľahkovážneho použitia slov, a zanechá unášanie sa v citovo-slovnom opare. Vráti slovu – Logu, ako duchovnej špecifikácii – hĺbku, silu a posvätný význam. Možno až keď prijmeme Slovo ako Dar, s ktorým budeme vďačne a nie nadarmo zaobchádzať, upustíme aj od neodborného a nepresného pomenúvania nerestí vznešenými výrazmi (Sloboda, Askéza, Obeta). Inak to, zdá sa, povedie k ešte väčšej dezintegrácii hodnôt.

Ak teda odmietame autority, staňme sa nimi aspoň sami pre seba a poslúžme inšpiratívne. Pokúsme sa prestať prispôsobovať Pravdu náladám a sympatiám. Ak veríme, že to Ona stojí nad nimi a dokáže ich aj meniť. Pokúsme sa tak pravdivosťou svojej reči a konania odhaľovať Pravdu, ktorá skutočne oslobodzuje.