„co jste vy, byli jsme i my,
co jsme my, budete i vy.“
(nápis na hrobe na cintoríne Olšany v Prahe)

Veľavravný názov tohto textu je takmer rovnaký ako svojho času použil Jozef Miloslav Hurban. Z jeho obsahom však nemá nič spoločné. Autor sa nechystá podeliť sa s nejakou absolútnou múdrosťou, chce iba zhrnúť niekoľko náhľadov, ku ktorým môže prísť ktorýkoľvek jedinec zasiahnutý profesionálnou deformáciou povolania historika. A nie iba on.

Ak sa zamyslíme, čo všetko sa deje práve v tomto okamihu okolo nás, znásobíme rozsah naším mestom, štátom, svetadielom; objektívne i subjektívne pôsobiacimi faktormi, môžeme pochopiť métu, ktorú sa každý dobrý historik snaží uchopiť – uchopenie života v minulosti (bez ohľadu na obdobie) v jeho totalite. Nech nikoho nepomýli množstvo štúdií zameraných na konkrétne javy a drobné témy či osobnosti. Každý celok sa skladá z mnohých častí, pričom sa dá v tomto mikrosvete stráviť azda aj celý život. Ale práve chápanie správania sa častí a ich (aj spätných) väzieb na globálne javy, chápanie odlišností období, regiónov, osobností, uchopenie vývoja idey či tézy tvorí onen dnes už snáď nedosiahnuteľný ideál vedenia. Nejde tu iba o oprášenie scholastického sporu o poznateľnosť všehomíra, ale aj o pomerne lacnú analógiu, keď poznanie ľudstva podlieha rovnakým procesom ako poznanie jednotlivca. Hoci sa každý neustále dozvedá niečo nové (a znalosti sa niekde neviditeľne zaznamenávajú), súčasne prebieha aj opačný proces zabúdania. Teda aj historik často (a vlastne nechtiac) objavuje veci už objavené, unikajú mu veci za jeho momentálnym obzorom, vidí iba to, čo v danej chvíli zo svojej perspektívy vidieť môže. Žiadny historik teda nie je absolútnym strážcom studnice minulosti, neoplýva ani jasnovideckým umením (hoci niekedy vidí ďalej ako iní), tak či onak je vždy človekom.

Predsa však historici majú čo povedať civilnému svetu, ktorý ich často (niekedy zásadne, inokedy hlúpo či triviálne) iba akosi odvádza od sústredeného ponoru bádania. Historici sa vskutku kedysi verejnosti prihovárali častejšie. Boli doby, keď (povedľa účtovných záznamov) písali vlastne jedinú literatúru. Boli aj časy, keď v rámci príslušnosti ku kruhu učených, verejnosť stála o ich názory. Nebolo to ani tak dávno, keď sa verejnosti prihovárali zvlášť tí, ktorí jej skutočne mali čo povedať. Dnes sa skutočne mnohé zmenilo: schopnosť výpovede zostala, záujem verejnosti o názory „tých čo majú, čo povedať“ prakticky neexistuje. Aj cenné idey zanikajú v kriku davu „psavcov“ rôzneho druhu. Kvantita nadobro prehlušila kvalitu a nájsť ju paradoxne znamená vynaložiť veľa energie i času.

O úpadku doby pritom meditoval už pračlovek aspoň v texte Karla Čapka z Knihy apokryfů (1931) „– Tam to vede! To jsou ty jejich vynálezy! Pořád budou něco vymýšlet, pořád budou něco takového zaváděl, až všechno zhuntují a zničí – A já říkám,” zvolal pračlověk Janeček v prorockém osvícení, „že dlouho to už trvat nebude!” Až dlho potom zaplakal Cicero O tempora! O mores! Krásnym je aj výrok z 80. rokov 20. storočia: „Dnešná mládež je samá riflovina, vagabundovina a neúcta k starším.“ A čo možno povedať dnes? Pravdaže, zužovať problém zmien a „pokroku“ iba na správanie sa mládeže a jej módne trendy nie je celkom správne. Priam železná línia vzťahov predsa siaha už k jej rodičom a ich predsa zase formovali ich rodičia. Môžu za terajší stav teda vlastne naši prarodičia? Čiastočne. Dynamiku tu určuje krédo takmer všetkých rodičov, aby sa ich deti mali lepši ako oni. Lenže ponorenie do „lepšej“ skutočnosti bez osobného poznania „horšej“ skutočnosti vytvára nebezpečný precedens, ktorému deti nie sú schopné čeliť. Predsa to, čo je okolo nás, sa stáva úplne prirodzeným a obyčajným a iba tí, ktorí poznali stav predošlý, majú možnosť objektívnej komparácie. Z toho pramení slabá úcta k danému stavu (šedivej, nudnej prítomnosti) a to aj v prípade, že bol vykúpený desiatkami či stovkami rokov krvi, potu a úvah. Tento „objekt“ je tu – beží ako leží. Skutočnú váhu by mu dodala iba možnosť komparácie stupňov vývoja. To, čo bolo predtým? To je zasa starina. Koho by vôbec zaujímala? Pozeráme sa predsa do budúcnosti! To je jadro pudla.

Všetko okolo nás sa posúva vlastným tempom a to aj v prípade, že z ľudského hľadiska to trvá akoby večne. Je to opäť chyba uhlu pohľadu, alebo skôr vnútorného rytmu. Letiacej muche aj pohybujúci sa človek pripadá ako socha, človek zase takmer nevníma pohyb krajiny. Neznamená to však, že sa nič nedeje. Aj v tomto prípade referenčný rámec predstavuje obraz minulosti.

Veci v súčasnosti jednotlivca akoby stoja, potom sa náhle, skokovo zmenia – a iba málokto si bude pamätať rozkmitaný obraz medzi stavom A a stavom B. Ak poznáme iba jednu z polôh nemôžeme ani zhodnotiť, či sú ďalšie zmeny krokom vpred, alebo nie. Apriórne považovať každú zmenu za pokrok môže iba skutočný hlupák. Avšak týchto hlupákov by sme dnes narátali na tisíce (a snáď aj milióny). Veď ten, kto nedokáže oceniť, to čo bolo, nedokáže vlastne oceniť ani to, čo je či bude.

Učia nás teda niečomu dejiny? Áno aj nie. Aj keď sa niekedy zdá, že sa „pokrok“ vlastne krúti v kruhoch a všetko sa opakuje, takýto pohľad je iba zjednodušením. Všetko sa totiž neustále mení. Dejiny preto nemôžu učiť – v zmysle podávať „naskriptovaný“ návod na riešenie. Dejiny sú skôr veľkou pamäťou a zdieľanou sumou skúseností. Sú iba nástrojom, ktorý má pomáhať myslieť.