„Občerstvovacia stanica“ Ondreja Hronca

Naša obec funguje jedna radosť. Tí, ktorí majú prácu, chodia do roboty, tí čo ju nemajú, najradšej do krčmy. A máme ešte aj takých, čo zveľaďujú obec. Kosia trávu, čistia potok, robia mnohé užitočné veci. Hovorí sa tomu verejnoprospešné práce. Vlastne – upratujú za iných… Voľakedy dávno sa napríklad o priedomie i okolie domu staral každý sám. Dnes to robia poväčšine tí, čo sem prichádzajú na víkendy, či dovolenky. Domáci ich často iba sledujú. „Predsa nebudeme hlúpi, kosiť trávu či čistiť potok“ vravia si. „Veru tak,“ prisvedčujú kamaráti. „Na to máme predsa obec, nech sa postará starosta i poslanci. Nemôže nás nikto nútiť.“

Voľakedy to bolo veruže inakšie. Cez obec sa každé ráno, a potom i večer, prehnalo okolo dvesto kráv, čo kráčali na pašu, a tie už za sebou voľačo – čo aj smrdí – zanechali. To „čosi“ si každý musel na priedomí pozametať. Dakedy stačil aj richtársky pohľad a všetko išlo ako treba, a bez slova. Toto mi prebehne mysľou, keď čistím „môj úsek potoka“, či kosím priedomie… Ešteže mám pritom pomocníka, Jana Petergáča.

Nuž, čo dnes zmôže starosta, keď je tá demokracia! Čo to znamená? Všetci si myslia, že môžu robiť čo chcú. A aj robia: smeti sypú, kde sa im zapáči, z potoka uprostred dediny je hotová žumpa. A toto sa ani mne, ani Janovi Petergáčovi nepáči. Preto práve on bez slova kontroluje, potom napomína, a hundrajúc upratuje. Máme my v Gočove statočného človeka, spomínaného Jana Petergáča.

Narodil sa ako zdravý chlapec, ale ako dieťa spadol tak nešťastne, že do školy chodil asi tak do desiatich rokov. A potom – „hajde“– na košiar, pásť ovce. Vtedy, dávno – údel takýchto detí. Ale jeho myslenie i reč sú na primeranej úrovni. Dá sa s ním pekne porozprávať. Naozaj vie „všetko“ – čo sa deje v štáte, vo svete, v obci i na okolí. Už ako malého chlapca som si ho obľúbil a vnútorne som veľmi ťažko znášal jeho údel. Ovce pásaval od „Ďura“ až do „Mitra“, čo je od apríla do novembra, v každom počasí. Večerom, keď som si líhal do postele, vždy som vybehol na gánok nášho domu, odkiaľ bolo vidieť Mikov vŕšok. Tam stál košiar s ovcami a pri ňom šindľový prístrešok, pod ktorým na slamenom lôžku spával ešte malý Janko. Blízko prístreška horel ohník, ktorý ho ohrieval a možno aj chránil pred divou zverou.

Jedného leta sa stala smutná udalosť. Košiar s ovcami bol na neďalekom kopci. Pod zemou týchto vrchov je ukryté veľké nerastné bohatstvo, hlavne železná ruda. Preto pri búrkach blesky lietajú jedna radosť. Nehodno vyjsť z domu, nieto ešte do lesa, či na pasienok alebo lúku. Na nešťastie košiar s ovcami a kolibou stáli presne na takom nebezpečnom mieste. Bol obed, teplý júlový deň. Valasi dojili ovce. Janko Petergáč, vtedy ešte mladý chlapec, ich vháňal do „strungy“ a bača v kolibe odváral nadojené mlieko. V tom záblesk a hneď strašný rachot, i úžasná tlaková vlna. Zachytila a usmrtila 98 oviec a 2 jahňatá. Valachov i baču odhodilo pod medzu, kolibu rozmetalo. Ľudia z dediny utekali na pomoc. Bežal som s chlapmi na košiar. My, vtedy mladí šarvanci, sme tých starších ľahko predbehli a na mieste činu sme boli prví. Valasi sa už spamätávali zo šoku a Janko – chlapčisko – pobiehal ako zmyslov zbavený. Na nič nereagoval, až kým k nemu nedobehol jeho vlastný otec. Položil mu ruky na hlavu, vystískal a vybozkával ho: „Synu môj, ďakujme Bohu, veď si sa znovu narodil“. Viem, že Janko, ktorý má na chrbte už sedem krížikov, sa dodnes bojí bleskov, búrky. Nečudo!

Janko je dieťa hôr. Nikto široko – ďaleko nepozná lepšie všetky cesty a chodníky, ako on. A to od Gočova po Dobšinú. Neprejde deň, že by ich neprešliapal. A potom mi dáva správy, kde rastie najviac húb a lesných plodín. Veru, ani Ďuro Hronec, hoci je profesorom na dôchodku, ho v hubárčine netromfne. Len nesmie Jana predbehnúť a ísť do lesa skôr, čo Ďuro, žiaľ, nedodržuje, a často sa schytí a ide do lesa aj ráno o piatej…

Aj Petergáčovo oblečenie svedčí o jeho cestách, cestičkách. Odspodu baganče, také so šnúrkami, modré montérky – sú od firmy, v ktorej robil pred dôchodkom, kockovaná košeľa – flanelka a na hlave čiapka. Riadna, od horárskej uniformy. Preto keď ho vidia v lese pytliaci, hneď sa kryjú. A s tými gočovskými, ale aj vlachovskými poľovníkmi, ktorých bez rozdielu nazýva pytliaci, nemá dobré skúsenosti. Jednoducho povedané, sú na neho nahnevaní, lebo nechce im prezradiť, kde vylihujú jelene, či kde sa v bahne prevaľujú divé bravy.

Ako mi nedávno rozprával, a nie je to tak dávno, skoro prišiel o život. V Lipovej studni, čo je lesík nad Gočovom, zbieral huby. Natrafil na také miesto, ktoré nikto v Gočove nepozná. Len on ich nazbieral za dve tašky, a huby akoby pred ním rástli. Musel zobliecť košeľu a tvrdáky kládol do nej. Potom si v tráve oddychoval. Keď zdvihol hlavu z breziny, počul výstrel, a predstavte si, jeho zelený klobúk bol samá diera. Petergáč je chlap smelý a ničoho sa nezľakne. Veru ani medveďov, ktorí pred ním neraz zutekali. Kráčal si s tými hubami dole do dediny, ale na čele zbadal krv. Utrel si ju s vreckovkou a prišiel domov. Mať sa veľmi potešili, lebo toľko húb ešte v Gočove nikto nenazbieral. Ale sa aj zľakli. „Synu môj, čo sa ti stalo, veď ti tečie z hlavy krv“. Mať mu zložili z hlavy ako sito rozstrieľaný kalap. Položili ho na stôl a hneď sa z neho vysypalo asi dvadsať brokov. Len jeden z nich mu „štrechol“ o hlavu. Z toho tá krv na čele… Mať mu hlavu utreli, ranu vyčistili octom. Až vtedy si vydýchol, že sa znovu narodil. Dlho tajil túto udalosť, nenahlásil to ani žandárom, iba mne, a po rokoch povedal meno strelca. Ten je už na pravde Božej, a tak poviem iba to, že bol z Gočova.

V nedeľu sa Janko pekne oholí, vyoblieka, na hlavu klobúk, poobúvaný vo vypucovaných poltopánkach. Hneď je z neho iný človek. Vždy ho pochválim. A to ste ešte nevideli Jana tancovať. Veselo, svižne, ľahko, len sa tak o neho tanečnice trhajú… Ale nemyslite si, že on je svätý. Žasli by ste, koľko neviest ho chcelo zviesť, ale on sa veru nedal. A nejednu vdovu by si mohol zobrať za ženu, keby bol chcel. Mohol by som povedať veľa mien. Načo to vlastne píšem, to je naše tajomstvo. Aj som to nikomu nepovedal, len Ďurovi Ivanovi, predsedovi penzistov a teraz tŕpnem, či to dakde nevyrozpráva…

Keď prídem do Gočova, už ma Janko vyzerá. Ledva sa vybalím, hneď politizujeme o všetkom možnom. Naposledy mi povedal, že má ťažké srdce na Obamu i na Američanov, lebo sa do všetkého miešajú. „Veru, ani mne sa to nepáči…,“ zhodli sme sa v názore.

V dedine o každom všetko vie. O tých čo žijú i o tých, čo sú už na pravde Božej. Pri našich tajných debatách v altánku na dvore si dávame veľký pozor. Aj nedávno sme ohovárali nebohého Jana Palacku, môjho kamaráta. Ani sme sa nespamätali a objavil sa nám pred očami sused Černaj. Dobre sme my vedeli, že nás chce odpočúvať, lenže nám cez rozum neprejde. Okamžite sme zmenili tému a Jano povedal, že toho roku huby nerastú, našiel len jedno kurča a jedného kozáka. Černaja huby nezaujímajú a tak hneď odišiel. To sme chceli. Tak sme dokončili toho Janka Palacku. Jano mi vtom položil otázku: „Povedzte mi, kto bol najväčší pytliak v Gočove?“

„Starý Martin u Švorci,“ odpovedal som pohotovo.

„Ten je už dávno nebohý,“ skonštatoval môj spoločník.

„Ale ja myslím z tých mladších, nie takých, čo majú na to povolenie…“, nedal pokoja. Vymenoval som viacerých: Ďura Ivana, Martina Sklenára, Ondreja Gecelovského – mojich rovesníkov.

„Nepravda, to sú starí chlapi, tí v noci nevyjdú z chyži ani na malú potrebu, používajú nočníky, lebo sa boja. Nie ako ja, čo každú noc musím ísť až do záhradky, bo tam máme záchod. Ešte aj s bratom, bo sa tiež bojí,“ skončil Jano svoju informáciu.

„Tak teda kto bol ten najväčší pytliak?“ spýtal som sa dôrazne.

„Nebude sa vám to páčiť,“ povedal bojazlivo, „…ale bol to váš kamarát Jano Palacko.“

„Ako to môžeš povedať?!“ sprísnil som hlas.

„Hneď poviem“ a pokračoval: „…videl som ho, ako lúpi jeleňa na Kline, čo je lúka pri cintoríne. Pozoroval som ho. Olúpané mäso porezal do mechov a trepal ich domov.“

„Tak, tomuto už neverím! Skade mohol mať zbraň?“

„Sluchajte sem! Tak vy neviete, že ako penzista bol nočným strážnikom na blízkom závode a mal pištoľ?!“

„Ale pištoľ nesmel zobrať domov!“ oponoval som.

„Ajajaj, a viete kto mu bol veliteľ?“

„Neviem,“ odvetil som.

„Jožo Junger z Nižnej Slanej. Bol s ním taký kamarát, že by mu dal aj guľomet. A vy by ste nepožičali pištoľ, keby vám dakto doniesol nohu z jeleňa…?!“ uškrnul sa.

„A prečo si ho neohlásil žandárom?“ prerušil som jeho rozprávanie.

„Nemohol som,“ odpovedal dôverne. „Aj mne dal dobré dve kilá mäsa, a aký bol z neho guľáš! Ale nikomu ani muk!“ upozornil ma a priložil si palec pred ústa.

„Odpusť mi, Janko Palacko, že som sa ťa nezastal, ale ani na Jana sa nehnevaj, on má zvláštne videnie“ a moje myšlienky putovali na cintorín za dedinou, kde kamarát Janko Palacko už dávno odpočíva.

Ale Petrgáč bol aj ochrancom mojich peňazí. Mal som také staručké auto Fiat – Maluch. Vždy sa mi na ňom niečo kazilo. A mojím osobným opravárom bol Ondrej Mihálik. Chlap ako hora, vyše dvojmetrový. Keď bola porucha, ľahol na humne pod auto a opravoval. Asistoval mu Jano Bronďoš. Oni tam debatovali, z dvojdecovky popíjali, čo si všimol Jano. Stalo sa to niekoľkokrát. Po určitom čase mi Petergáč vraví: „Vy (raz mi vykal raz tykal) nikdy nebudete mať haliera, kým tých dvoch majstrov nevyženiete z dvora. Viete, kedy oni pracujú?“ spýtal sa ma.

„Stále!“ bola moja odpoveď.

„Nechcem sa vám do toho miešať, ale oni robia tak, že Bronďoš vás pozoruje cez škáru, či nejdete do humna. Keď vás zbadá, Mihálik ľahne pod motor, akože niečo robí. Mne veru neprejdú cez rozum, ako vám. Darmo ste študovaná hlava.“ skončil Jano svoje uzávery z pozorovania.

„A viete prečo to tak robia?“

„Nie!“ horel som zvedavosťou.

„Oni pracujú ako na jéerdé, kde ich platia na hodiny. Tú šrúbku raz Mihálik odkrúti, dá ju do ruky Bronďošovi a potom ju zas zakrúti … a čas uteká.“

„Ako ty vieš koľko pracujeme, keď nepoznáš hodinky?“ ozval sa z humna Bronďoš.

„Podľa slnka ti poviem presne na minúty a tebe keby zobrali hodinky, ani nevieš aký rok sa píše,“ bránil sa Jano. Potom sme vyšli my dvaja na dvor. Bol nahnevaný a povedal: „Sluchajte sem“. To, čo tí dvaja lotri urobia do obedu, ja by som spravil za päť minút, a vám zadarmo“.

„No, tak ja nedbám, ale ty deň čo deň chodíš po horách, kedy ja ťa nájdem?“ zapochyboval som.

„A okrem toho, kde si sa naučil opravovať autá? Ktosi spomínal, že si raz na dvore JRD naštartoval traktor a buchol si ním do múra,“ povedal som tvrdo. Ináč bola to pravda, a čakal som na jeho odpoveď.

„Sluchajte sem“ začal Jano. „Roky som pracoval na družstve a každý deň som bol aj v dielni. Chodil som každé ráno majstrom opravárom kupovať pálenku a pivo do obchodu. Videl som ako sa opravujú stroje! Nie som slepý. A k tomu traktoru len toľko…“ pokračoval. „Naštartoval som traktorík, aj som na ňom prešiel asi tak päť metrov a keď som chcel zahamovať, brzdy nelapali! Kto za to môže?!“ položil mi otázku.

„Nuž ty…“ odpovedal som.

„Ajajaj, kto zodpovedá za brzdy – garážmajster Mihálik – prečo ich neskontroloval?! Viete čo…?“ akoby sa zamyslel. „Najlepšie spravíte, keď ten motorík predáte.“

Radcu Petrgáča som poslúchol a Fiat predal. Hanbím sa povedať za koľko, ale poviem. Bolo to za osem tisíc korún, čo bolo menej, ako stál priemerný bicykel.

A nakoniec ešte niečo. Prečo ja toho sedemdesiatročného kamaráta mám ozaj úprimne rád?! Nie tak dávno kráčal popred náš dom s motykou v ruke. Pýtal som sa ho, kde bol.

„Nuž bol som v lese. Viete, dozrievajú černice a u nás ich je strašne veľa,“ odpovedal.

„To je pravda,“ povedal som a dodal „…že ich tu chodia ľudia zbierať z celého kraja.“ „No vidíte, a keď tí ľudia prídu do nášho chotára, kde sa napijú dobrej vody? Takže už viete, kde som bol…?“ povedal dôležito.

„Neviem,“ odvetil som.

„Bol som vyčistiť všetky studničky v lese. Aby sa ľudia mali z čoho bez strachu napiť.“

„A to ťa poslal starosta?“ spýtal som sa.

„Aký starosta?! On má iné veci na starosti, nie čistiť studničky. Urobil som to sám, a rád!“

Verte, že som sa zahanbil sám pred sebou. Človek, čo nevie čítať ani písať a koľko rýdzich myšlienok, lásky a dobra nosí v tej svojej šedivej hlave. Ctí ho aj tá jeho prostoduchá statočnosť. Nikdy neodmietne pomoc, ak ho o ňu ktokoľvek požiada. Hrabe seno, pomáha zvážať, či rezať drevo. Robí to častokrát len za stravu, či pekné slovo. Nikdy s nikým nedojednáva odmenu. Ak mu niečo dajú, poďakuje, ak nič, v pokoji ide domov.

Podobne nedávno: odišiel som uponáhľaný z rodiska a zabudol som zamknúť humno. Kladka na vrátach visela len tak, nezamknutá. O týždeň som prišiel opäť a Jano ma už čakal, a hneď s výčitkou: „…ako ste mohli nechať humno otvorené? Máte tam dosky aj drevo, to nič, že vám to môže niekto ukradnúť?! A viete čo som spravil? Doniesol som si svoju zámku aj s kľúčikmi a humno som zamkol. Tu ich máte!“ Zostal som ako obarený. Kto sa v tejto dobe nezištne stará o majetok iných?!“ V našej dedine iste Jano Petergáč. Človek s čistou dušou.