1.

Zo známeho portrétu, ktorý namaľoval Milan Mitrovský asi r. 1914, na nás Svetozár Hurban Vajanský hľadí skúmavo, skepticky, unavene, a vari aj trochu úzkostlivo. Jeho tvár prezrádza múdreho človeka, ktorý toho veľa zažil, veľa videl, ktorý si však aj veľa vytrpel a ktorý sa díva do budúcnosti so značnými obavami. Niektorí ľudia, čo ho poznali, vraveli o ňom, že najmä vo svojich starších rokoch budil dojem, akoby na vlastných pleciach niesol celý osud svojho národa a súčasne otázku, či tento národ, ktorému on venoval všetky svoje tvorivé sily, prežije, a ak prežije, akým smerom sa bude jeho duchovné bytie uberať. Zdá sa mi, že Mitrovský sa pokúsil zobraziť práve túto martýrsku, apoštolskú, ak nie rovno spasiteľskú dimenziu Vajanského osobnosti. Ako je známe, Vajanský bol nielen významným prozaikom, básnikom, esejistom, litterárnym aj výtvarným kritikom a novinárom, ale aj veľkou duchovnou autoritou a nebojácnym zástancom Slovákov vo vtedajšom Uhorsku, v ktorom boli ich politické a kultúrne práva hrubo potláčané. Za svoje nekompromisné verejné protesty proti uhorskej utláčateľskej mašinérii bol niekoľkokrát odsúdený na väzenské tresty. Po návrate z maďarského väzenia do Martina si zvyčajne uľavoval poznámkou, že „konečne je zase v Európe“. A tu je vari na mieste spýtať sa, koľkí z tých našincov, ktori sa dnes na Vajanského úsilia dívajú zvysoka alebo ich ignorujú mali za komunistickej totality odvahu prinášať za svoje ideály toľké obete, aké vo svojej dobe prinášal on…

Azda mal Mitrovský pri maľovaní spomínaného portrétu na mysli Vajanského sonet „Prísaha“, ktorý možno považovať za jeden z kľúčov k pochopeniu nielen k Vajanského životných postojov, ale aj  značnej časti jeho literárnej a publicistickej tvorby. Keďže mám dojem, že táto báseň je v našej verejnosti menej známa než by si to zasluhovala, odcitujem ju tu celú: Viem, že môj národ temer nemá mena, / viem, že ho rodní bratia málo znajú, / viem, bez neho sa deje odihrajú / a malým bude,i keď príde zmena. // Viem, že je špatný, biedny, svetom blúdi / a doma chabo znáša vrahov rany, / že na hrob môj tiež stokne znamä hany, / hoc vylial by som zaň krv z vernej hrudi. // Viem, že môj silny hlas mrie bez ozveny, / hoc by sa niesol jak spev cherubína… / Viem, že je márna žertva môjho žitia… // Poslednej chaty zakiaľ stoja steny, / v nejž hlaholila sladká slovenčina, / s tou chatou zviažem obsah svojho bytia.

Na prvý pohľad je zrejmé, že takáto báseň sa nemohla stať národnou hymnou ani hymnickou piesňou. Nevolá sa v nej na slávu národnému spoločenstvu, ba ani sa nevyslovuje nádej, že toto spoločenstvo prežije. Skôr naopak, z básne vyžarujú pochybnosti, apokalyptická nálada, zúfalstvo, takmer beznádej, nie však rezignácia. Báseň „prísaha“ pojednáva iba zdanlivo o slovenskom národe, jej skutočnou témou je Vajanského individuálna voľba, jeho priam kierkegaardovský skok zo zúfalstva vo vlastnej duši do eticky záväznej identifikácie s ideou, ktorá v jeho videní prekračuje aj hranice biologicky determinovaného života. V závere sa už nehovorí o „živote“ ale o bytí, existencii, o jej naplnení skrze individuálny postoj, vieru, tvorivý čin. Je príznačné, že hlavnými záchytnými bodmi slovenskosti, alebo povedzme rovno: ľudskosti, sú „chata“, t. j. architektonický, umelecký výtvor človeka, a jazyk ako nositeľ muzikality aj duchovna, ako sprostredkovávateľ významov.

Súčasne má táto báseň ešte jeden pozoruhodný rozmer. Ak si odmyslíme spojenie „sladká slovenčina“ z jej predposledného riadku, zistíme, že takéto vyznanie by mohol predniesť každý, kto sa cíti byť príslušníkom, resp obhajcom opovrhovanej a znevažovanej skupiny ľudí, nech už máme na mysli národ, etnickú či sociálnu skupinuu, zabúdanú alebo prehliadanú menšinu, ktorá „temer nemá mena“. Mám tu na mysli pariov, otrokov, nevoľníkov či bezdomovcovvšetkých čias, napríklad aj colníkov, hriešnikov a tulákov, s ktorými sa stýkal a ktorých ľudskú dôstojnosť obhajoval Ježiš Nazaretský, tento veľký opovrhovateľ spoločenského establišmentu. Takýto postoj je obzvlášť pozoruhodný u duchovného aristokrata, akým ináč bol Vajanský. Ak zájdeme ešte ďalej, ,môžeme dospieť k záveru, že náš básnik tu rozpráva o osude nadčasového existenciálneho outsidera, vyhnanca či štvanca, ako ho poznáme z neskoršej existencialisticky orientovanej literatúry. Táto prítomnosť a súčinnosť viacerých významových rovín, ako aj civilný, každodennej praxi blízky jazyk sonetu naznačujú, že vo svojich najlepších básňach sa Vajanský uberal preč od staroromantickej rétorickosti a približoval sa k modernejšiemu výrazu, aký po ňom u nás preberali Jesenský, Krasko, Roy a iní. Ako je tiež známe, približne súčasne s Hviezdoslavom a Banšellom sa Vajanský uvedomene pričinil o to, aby slovenská poézia presedlala zo sylabického na sylabotonický verš. Škoda len, že vo veľkej časti básnickej tvorby si za prvoradú úlohu kládol obranu slovenského národa proti politickému útlaku. Bola to zrejme daň neľahkej dobe – stála však táto obeť za to? Ako ukazuje báseň „Prísaha“, ale tiež napríklad hravé poetické improvizácie „Trochej a jamb“, „Žart luny“ alebo existenciálne vypätá básnická vízía „Cez tmy“, Vajanský mohol v poézii dokázať podstatne viac než sa mu to – súhrnne videné – nakoniec podarilo.

2.

Pozrime sa aspoň zbežne na dobu, v ktorej Vajanský pôsobil. V čase jeho literárnych začiatkov ešte žilo nemálo príslušníkov štúrovskej generácie, pričom však – to treba znova a znova zdôrazňovať – ani zďaleka netvorili jednoliaty mentálny prúd. Bol napríklad veľký rozdiel medzi činorodým, pragmatickým Daxnerom, čoraz viac zatrpknutým a konzervatívnym J. M. Hurbanom a osamelým mystikom a poetickým experimentátorom S. B. Hroboňom. Vajanského generácia ešte zacítila závan dezilúzie po nevydarenom povstaní rokov 1848/49, ale aj opatrne nádejné roky matičné s fungujúcimi slovenskými gymnáziami. V najlepších tvorivých rokoch ju však postihla depresia zo zrušenia týchto kultúrnych inštitúcií a markantne silnejjúceho národnostného útlaku. Do tejto generácie radíme osobnosti ako polyhistor Andrej Kmeť (podľa literárneho vedca Bohuša Kováča to bol akýsi slovenský Faust), hudobný skladateľ J. L. Bella (o. i. autor symfonickej básne s príznačným názvom „Osud a ideál“), básnici P. O. Hviezdoslav a stále hriešne nedocenený K. Banšell, básnik a dramatik D. Lauček, pedagóg a osvetový pracovník Ľ. Rizner, historik a pedagóg Július Botto, prozaici A. Bielek, E. Maróthy-Šoltésová, T. Vansová a M. Kukučín, literárni vedci J. Škultéty a J. Vlček, jazykovedec S. Czambel, medzinárodne známy technický vedec a univerzitný profesor Aurel Stodola, náboženská aktivistka a spisovateľka K. Royová a i. Isteže, bola to relatívne úzka skupina národne uvedomelých vzdelancov, jej duchovná skúsenosť však svojím spôsobom odzrkadľovala nielen prirodzenú tvorivosť ľudu, z ktorého vzišla, ale aj sofistikovanejšiu hmotnú a duchovnú kultúru, ktorú na území Slovenska vytvorili príslušníci viacerých národností a, samozrejme, aj staršie a novšie kultúrne vplyvy zo zahraničia.

Vajanský sa po svojom príchode do Martina koncom 70-tych rokov stal prirodzenou vedúcou osobnosťou tejto generácie, a postupne aj celého národa. Predurčoval ho k tomu nielen jeho všestranný talent, ale aj príslušnosť k dvom popredným slovenským rodom (Hurbanovcom a Jurkovičovcom) a v neposlednom rade jeho široká rozhľadenosť v staršej i novšej svetovej kultúre. Popri absolvovanom štúdiu v zahraničí (najmä v nemecky hovoriacom svete) k tomu prispeli jeho pomerne časté návštevy vo Viedni, Budapešti, Prešporku, Prahe, Mníchove, Petrohrade a inde.

Význam Vajanského organizačnej práce, ako aj jeho publicistickej a literárnej činnosti v nesmierne ťažkých desaťročiach koncom 19. a začiatkom 20. storočia vari ani nemožno preceňovať. Napriek tomu, že nie vždy správne hodnotil potreby národa a že mal tendenciu vidieť nepriateľov aj tam, kde neboli, jeho zanietenie, kultivovanosť a akčný rádius mali také dimenzie, že bez ich impulzov by azda slovenská národná myšlienka bola zahynula ešte pred 1. svetovou vojnou. Okrem už spomínanej obrany politických práv Slovákov sa Vajanský ako publicista v rozhodujúcej miere zaslúžil o pozdvihnutie slovenskej kultúrnej sebareflexie, o profesionalizáciu nielen žurnalistiky, ale aj literárnej a umeleckej kritiky. Ako teoretik aj ako umelec definitívne pochoval jednostrannosť folklorizmu a romantického kultu prírody v slovenskej literatúre a posunul ju do sféry sofistikovanosti a subjektivizmu. Vyzdvihoval význam umenia v živote národa, keďže ho považoval za naplnenie jeho duchovných ašpirácií. Hlásil sa k Hegelovmu poňatiu umenia ako k stvárneniu nadzmyselného skrze zmyslové, pričom symbiózu duchovnosti so spoločenskou praxou považoval za analógiu súčinnosti duše a tela u ľudského jednotlivca. V mene svojho národa sa hlásil ku kresťanskému zakotveniu našej kultúry, pričom však aj umeleckej tvorivosti pripisoval punc božskosti, keďže umenie podľa neho demokraticky oslovuje každého človeka práve tak, ako novozákonný Boh je rovnako milosrdný ku všetkým ľuďom.

Ľutoval, že si Slováci v dávnejšej minulosti nevytvorili podobný kultúrny monument, ako napríklad Gréci v Homérových eposoch alebo vo svojej originálnej architektúre. Ako naznačuje istý motív v závere románu Pustokvet, bol si pritom vedomý dôležitého prínosu po latinsky píšucich slovenských spisovateľov. Za výraz skutočnej národnej renesancie však pokladal až básnické dielo Jána Hollého a v jeho stopách štúrovské hnutie, v rámci ktorého si popri definitívnej kodifikácii slovenčiny obzvlášť cenil poéziu Andreja Sládkoviča. Príznačný je Vajanského postreh, že Sládkovičomzobrazený pohľad na Hron v Maríne je skutočnejší ako samotný Hron v prírode. Umenie nemalo podľa Vajanského napodobňovať prírodu, ale ľudsky, individuálne pretvárať jej charakteristické prvky, nie kopírovať zmyslové javy, ale vystihovať ich podstatu či ideu. Za vrcholný prejav umenia považoval realizmus, predovšetkým ako sa manifestoval v diele Tolstého, Turgeneva a iných súdobých ruských románopiscov. Odmietal naturalizmus, v ktorom videl iba „fotografovanie“, ale aj modernistické úsilia, najmä vo výtvarnom umení, paušálne ich označujúc za bezmyšlienkový, do seba zahľadený l’art-pour- l’artizmus.

Isteže, Vajanský bol dieťaťom svojej doby a svojho národa. Hoci v zásade konzervatívny a aristokraticky cítiaci, nebol proti novotám, pokiaľ v nich nevidel ohrozenie základných slovenských záujmov. Preceňoval význam etnicity v kultúrnych a politických otázkach, preto sa inštinktívne orientoval na slovanstvo a nedoceňoval civilizačné väzby Slovenska na západný svet. Na drunej strane však prijímal aj impulzy zo západu, predovšetkým z nemeckej kultúry, ale takisto aj z gréckej antiky, talianskej renesancie a súdobého francúzskeho maliarstva. V jeho myslení nájdeme viac ohlasov nemeckej idealistickej filozofieako ruského mysticizmu. Priam zbožňoval Tolstého ako beletristu, zato príkro odmietol jeho etické učenie o neprotivení sa zlu násilím, ktoré malo určitý ohlas aj na Slovensku, zrejme hlavne z obavy, že jeho rozšírenie u náz by ešte viac oslabilo rezistenciu Slovákov voči národnostnému útlaku. Ako jeho mnohí iní literárni súčasníci (spomeňme aspoň Nietzscheho, Strindberga a Hamsuna), aj on sa panicky obával klíčiaceho feminizmu, v ktorom zrejme videl otrasenie stability tradičnej patriarchálnej rodiny. Ako je známe, celkom odmietol T. G. Masarykom inšpirované hlasistické hnutie, hoci inak sa zvyčajne úprimne tešil, keď sa na Slovensku objavili mladé talenty a osobnosti. Na hlasistoch ho provokovala orientácia na západ, dôraz na drobnú, praktickú prácu s ľudovými vrstvami, nábehy na akceptovanie fikcie jednotného československého národa, ako aj skepsa Masaryka a hlasistov voči cárskemu Rusku. Najnesympatickejšou stránkou Vajanského však bol jeho neskrývaný antisemitizmus, ktorý, bohužiaľ, zanechal stopy nielen v jeho korešpondencii, ale občas sa zatúlal aj do jeho beletristickej tvorby. V tomto svetle sa javí ako paradoxné, že jedným z jeho veľkých básnických inšpirátorov bol Heinrich Heine…

3.

Vajanského politický konzervativizmus a z neho vyplývajúce predsudky zohrali dôležitú úlohu aj pri hodnotení jeho beletrie, napodiv predovšetkým prózy. Začala to už za Vajanského života hlasisticko-prúdistická generácia, ktorá ho kritizovala sčasti oprávnene a konštruktívne pre nesprávne odhadnutie skutočných potrieb národa, no sčasti iba živelne a impulzívne, reagujúc na jeho podráždenú a neraz až zúrivú kritiku ich úsilí, ako sa táto prejavovala v jeho novinových článkoch alebo v románe Kotlín (1901). Neraz sa tu však takpovediac vylievalo so špinavou vodou aj dieťa, keď Vajanského oponenti, zväčša literárne neškolení diletantsky útočili aj na umeleckú úroveň jeho prózy, ktorú hodnotili predovšetkým z utilitárno-politického hľadiska. Akoby sa tu už hlásila predzvesť budúcej vulgárno-marxistickej mentality, podľa ktorej človek s „nesprávnymi“ politickými názormi nemôže zároveň byť významným umelcom. Je zarážajúce, že aj takí bezpochyby bystrí a profesionálni kritici ako F. Votruba a o niekoľko desaťročí neskôr A. Matuška nasadli na tento anti-vajanskovský vlak a zosielali na jeho prozaické dielo oheň a síru. V stopách týchto dvoch autorít pokračuje s akousi perverznou zotrvačnosťou časť slovenskej literárnej vedy dodnes, aj keď – našťastie – mali sme, a stále máme aj vedcov, ktorí sú schopní hodnotiť Vajanského prózu objektívnejšie a prisudzovať jej kvality, ktoré bezpochyby má. Negativisti však stále vyhrávajú, čoho dôsledkom je, že Vajanského dnes na Slovensku skoro nikto nečíta…

Podľa nášho názoru je práve Vajanského prínos v oblasti umeleckej prózy, románu, novely aj poviedky, najvýraznejší a najtrvalejší. Nielen preto, že v podstate až ním sa začína súvislá niť modernej slovenskej prózy, ale predovšetkým preto, že mnohé, čo v tejto oblasti vytvoril, znesie porovnanie aj s tým najlepším zo súdobej svetovej prózy. Slováci, ktorí Vajanského prózu nečítajú, ochudobňujú sami seba, lebo strácajú unikátnu možnosť dozvedieť sa niečo o kľúčových ideách, ktoré nielenže hýbali Slovenskom – a Európou – koncom 19. storočia ale zároveň anticipovali to, čo ešte len malo prísť. Prv než si nejaký zakomplexovaný Slováčik bezmyšlienkovito vezme na Vajanského sekeru, mal by konečne odhodiť na smetisko dejín falošnú predstavu, ktorá stotožňovala Slovensko so sedliactvom a folklórom. Slovensko – to je, ako každá iná kultúrna krajina, predovšetkým súhrn civilizačných ideí, ktoré tadiaľto behom storočí prechádzali a navzájom súperili alebo sa okysličovali. Náš Slováčik by sa tiež mal zamyslieť nad tým, čo o Vajanského próze napísal poľský slavista Wladyslaw Bobek v knižke Vajanský o umení (1937), v ktorej o. i. označil Vajanského za slovenského titana. Na jednej strane síce – celkom správne – uvádza, žeVajanského väčšie romány utrpeli tým, že autor do ich estetiky umelo inplantoval svoju politickú ideológiu, hneď nato však dodáva, že ešte viac jeho prózam uškodili ich jednostranne politizujúce interpretácie. Vajanský podľa Bobeka nezaľudnil svoje prózy „neskutočnými postavami“, ako to tvrdili niektorí jeho kritici, ale podával umelecky presvedčivý obraz tzv. zbytočných ľudí, akí vtedy boli typickí nielen pre Slovensko, ale pre celú Európu. A dodajme, že od Vajanského čias u nás aj inde množstvo „zbytočných ľudí“, márne hľadajúcich zmysel svojho života mnohonásobne vzrástlo. Náš prozaik teda dobre vedel, o čom píše a správne tušiol, do akých krízových stavov sa rúti naša civilizácia.

Z Vajanského rozsiahlejších románov predovšetkým Suchá ratolesť (1884) a Koreň a výhonky (1895/96) podávajú mnohovrstvový obraz súdobej slovenskej spoločnosti. Obidva obsahujú pasáže veľkej umeleckej sily, sčasti však trpia autorovými didaktickými sklonmi, o ktorých sa zmieňuje Bobek. Román Kotlín je už priveľmi tendenčný a neobjektívny na to, aby sme ho mohli čítať s jednoznačným pôžitkom, je však nesporne cenný ako svedectvo o spoločenských sporoch u nás okolo r. 1900. Najlepšie sa Vajanskému darili prozaické útvary na hranici dlhej novely a krátkeho románu. Spomeňme ich tu aspoň päť: Babie leto (1882) je jesenne, tak trochu čechovovsky ladená novela o premárnených životoch ľudí v slovenskej provincii. Letiace tiene (1883) je komplexný krátky román, podávajúci dynamický obraz Slovenska, resp. strednej Európy v dobe prevratných spoločenských premien, pričom mnohoznačný symbol, obsiahnutý v názve, nám pripomenie nielen známe podobenstvo Platonovej jazkyne, ale aj metafyzickú symboliku v takých Hamsunových románoch ako Mystériá (1892) alebo Pan (1894). Škoda len, že toto dôležité Vajanského dielo špatí niekoľko nechutných výpadov proti Židom. Ironicky ladení Podivíni (1890) sú zase ostrým pohľadom na plytkosť a bezduchosť existenciálne vykorenených blúznivcov, korešpondujúcim napríklad s Garborgovým románom Unavení muži (1891) a zaujímavo anticipujúcim aj oveľa neskorší Felliniho film Darmošľapovia (1953). Román Pustokvet, jeden z vrcholov našej predprevratovej prózy, je svojím spôsobom príbuzný Letiacim tieňom, chýba mu však ich viera v možnosť mravného obrodenias poločnosti. Je to tragický príbeh o vášňach ľudí, nedvižnosti súdobej slovenskej inteligencie a o úskaliach odrodilstva a mravného ľahtikárstva. Muzikálne poňatá novela Husľa (1905) je nostalgický príbeh, plný smútku za zašlými časmi, ale aj viery v nadčasovú silu umenia.

Vajanský prisahal na realizmus, aj sa sám považoval za realistu, so skepsou prijímal signály o modernejších prúdeniach, jeho citlivé antény však chtiac-nechtiac tieto prúdenia zachycovali. Isteže: východiská jeho próz sú realistické, jeho postavy mávajú presné sociálne zaradenie a autor vždy starostlivo, priam filmaticky vykresľuje charakteristické detaily prostredia; nachádzame však u neho aj výrazné prvky estetiky fin-de siècle, konkrétne secesie, novoromantizmu a symbolizmu. Stačí si spomenúť na jeho mnohé brilantné opisy prírodných javov, ktoré v jeho prózach neslúžia iba ako kulisa deja, ale aj ako symbolizácia duševných stavov postáv. V eroticky ladených pasážach sa napríklad často v jeho texte mihne zvierací motív. Vajanský je síce ešte „vševedúci“ rozprávač, ktorý vie o všetkých postavách všetko, no jednotlivé pasáže jeho próz tlmočia predovšetkým vnútorné stavy jednotlivcov v špecifických situáciách. Poznávacím subjektom je pre Vajanského vždy ľudský jednotlivec, nikdy nie národ či spoločenská vrstva. Príznačné sú pre neho aj občasné kratšie filozofické, resp metaforické odbočenia, ktoré zrejme majú funkciu akýchsi secesných ornamentov, niekedy funkčných a trefných, inokedy skôr samoúčelných a prebytočných.

Zdá sa mi, že aj niektorí ľudia, ktorí Vajanského ako prozaika uznávajú, ho čítajú nesprávne, keď v ňom hľadajú predovšetkým historickú či spoločenskú relevantnosť. Vajanský je však, ako to napríklad postrehol F. X. Šalda, aj vo svojich prózach v prvom rade básnik. Primárne sú u neho estetické elementy, nálady, muzikalita, opakovanie a obmieňanie motívov, ľudské vášne, túžby a osudy, a až z tohto podložia vyrastá aj národná problematika, politické či ekonomické pohyby a konflikty. Inak povedané, tragédia slovenskosti je pre neho súčasťou tragédie ľudskosti, a nie naopak. Mnohé častí jeho próz pripomínajú aj takpovediac wagnerovský Gesamtkunst, často cítime, že autor rozmýšľa a komponuje nielen ako básnik a filozof, ale aj ako hudobník, výtvarný umelec a architek. A v neposlednom rade aj ako sprostredkovávateľ – a spolutvorca – nadčasovych mýtov slovenskej, karpatskej, stredoeurópskej a európskej krajiny.

Azda najdominantnejšou témou a či náladou Vajanského próz je vedomie možného zániku. Vajanský pociťoval úzkosť pri pomyslení, že západnú civilizáciu s najväčšou pravdepodobnosťou čakajú obrovské prevraty, ktoré azda zmenia jej tradičnú tvár na nepoznanie. Samozrejme, že sa obával aj možného zániku slovenského národa ako vitálneho kultúrneho spoločenstva, a v neposlednom rade aj toho, že on sám bude už v blízkej budúcnosti zabudnutý, že márna bola „žertva jeho žitia“. Obavy zo všetkých týchto premien majú, samozrejme, pôvod v nadčasovom strachu človeka z fyzického zániku. Toto všetko si Vajanský uvedomoval, a súčasne nám proti tomu núkal protizbraň v podobe katarzného účinku umenia. Vďaka tomu môžeme pri čítaní najlepších Vajanského próz prežívať aj akúsi rozkoš zo zániku, metafyzické opojenie hĺbkovým poznaním pravdy, nie nepodobné tomu, čo prežívame napríklad pri čitaní Hamsunových románov alebo Maeterlinckových drám z konca 19. storočia, a v neposlednom rade pri vžívaní sa do novely Thomasa Manna Smrť v Benátkach (1912) alebo pri sledovaní rovnomenného Viscontiho filmu z r. 1971. Všetko nasvedčuje tomu, že dnes, sto rokov po Vajanského smrti, čakajú svet podobné civilizačné otrasy aké ľudstvu hrozili v jeho dobe. Už aj preto je mimoriadne inšpirujúce s plnou vážnosťou sa vracať k Vajanského literárnemu dielu.