Femme fatale
podľa dekadentov 19. stor.

Výstražne krásna, uhrančivá

s krídlom netopiera zabodnutým v očiach –

dovoľ mi zvukom obyčajných slov

poodkryť tvoje tajomstvo,

 

neuchopiteľná. Od vekov

sa vnáraš do mužov, čo vchádzajú

do tvojho života, ako do nekonečného tunela

a v každom z nich zapúšťaš dlhé šľahúne,

opojný vinič-bolehlav –

 

toľkí synovia zeme hľadajú osvieženie

v tôni tvojej mohutnej, vábnej koruny,

lebo netušia, že jej korene sú napájané tieňom

 

samotného pekla.


Fragment raja

Predo mnou visí starodávny obraz:

 

nesmrteľné milenecké dvojice

sa plavia na maličkých bárkach

k rajským ostrovom v Južnom mori –

ženy s rozviatymi vlasmi, zahalené

neznámou vôňou; muži s citarami,

s vínom a spevom. Je bezvetrie,

 

no loďky sami smerujú

k pobrežiu plnému kvetov,

exotických vôní a divej zveriny: sú to ostrovy

hojnosti a večnej mladosti;

 

požehnaný si, ak si smel nasadnúť

na tú bárku tu, v pozemskom živote:

musíš veľa krát za deň

padnúť na kolená a ďakovať, veľa

 

ďakovať až za hranicu možného –

z celého svojho srdca,

z celej svojej mysle

 

a zo všetkej sily.

 


Maliar
pamiatke Pavla K.

Vstupujem po špičkách

do tvojho ateliéru, nasledujem ťa

s pritajeným dychom:

 

toľko očarenia a toľko bolesti. Vravíš:

život je krutý a krásny. Viem,

 

toľko žien sa mihlo na tvojich plátnach,

na tvojich plachtách; mučili tvoju

obrazotvornosť na hrane znesiteľného

a ty si stále musel zakresľovať

všetko, čo si videl –

 

nedávali ti spať všetky tie ženy,

a predsa ani jedna z nich nežije pri tebe

dlhšie ako tri dni a tri noci.

 

Vidím ťa stáť vysoko

na rebríku Stromu života: stále

sa načahuješ hore

a stále musíš myslieť na slová tej veštby

z mladosti: vravela tichým hlasom,

vraj nemáš nezúfať,

 

lebo dostaneš viac –

 

ale ty si jej neveril, vtedy

ani dnes.

 


Splav

Na pltiach zdolávate divokú rieku,

hlboko vklinenú do ostrých skál:

ty a on – muž tvojho života.

 

Na brehu vidíš fosforeskujúce stromy,

nezúčastnené potápky i volavky čierne

a kúsok za mostom ťa víta skala

so sochou ženy, čo má pri nohách mesiac –

horia tam kvety a tri sviece… Viem,
jeho plť často nevládze za tebou,

ale potom sa vždy vynorí spoza skál

a kúsok sa plavíte bok po boku,

ako synchronizovaný párik divých kačiek.

 

Roky zaostával, no

ty si ho vždy čakávala, trpezlivá

a verná; teraz však

jeho plť ostala až príliš vzadu

a ty nevieš, či ho ešte chceš čakať:

 

červené vlákno,

ktorým máte od vekov zviazané nohy,

sa napína a zarezáva do živého

na samotnej hranici znesiteľného: áno,

 

možno sa dá preseknúť.

 

Zakázané mesto

V súlade s konfuciánskou tradíciou

má 999 komnát a siení,

orientálne lomených striech s motívom

fénixa a draka: s odvekým symbolom

muža a ženy. Zakázané mesto

 

má 999 lahodných vôní, rafinovaných

pôžitkov rozkoše, žiarlivosti či

pomsty. A ešte palácový hárem:

konkubíny spanilé i zvrhlé

dvorné dámy, nabrúsené

intrigy pozapichované v tieni

eunuchov

 

a na vrchole toho všetkého cisár – Boh. Ale

 

kráčam ďalej:

v najzadnejšom kúte chrámového komplexu,

uprostred Pavilónu nebeských darov

vidím studňu obrastenú brečtanom –

miesto, kde cisárovná dala utopiť

najmilšiu panovnícku konkubínu,

charizmatickú Čen-fej… Viem,

 

bolo to dávno, na opačnom konci sveta,

 

a predsa: zakázané mesto nosíš aj ty

hlboko vo svojom srdci.