Rukavička

Všetko je pripravené,

kráľ sedí pri aréne,

s ním na zápas

čakajú páni a krásne

dámy, až srdce žasne,

divadlo začne sa zas.

 

Kráľ kývne prstom do manéže,

na klietke otvoria sa mreže,

lev odtiaľ vyjde parádne,

mlčky sa rozhliadne,

chvie sa mu hriva,

keď dlho zíva.

Vystiera údy,

asi sa nudí.

 

Kráľ inak súdi,

dá znamenie

a z druhých dvier

sa skokom priženie

tiger, čo zúri,

nemá rád zmier.

Keď sa mu zjaví lev,

spustí rev,

rozhýbe zlosť

jeho chvost,

až sa zatrasú múry.

Však skrotne znova,

obíde leva,

iba naňho gáni,

ľahne si pri vrčaní

po jeho boku plavne.

 

Kráľ zasa mávne,

tu vypustia iné mreže

dvoch leopardov do manéže.

Boj je im hlavným cieľom,

na tigra vrhajú sa smelo,

ten oproti vystrčí pazúry,

lev tiež je pripravený, že sa vyzúri.

Šelmy sa vztýčia, ale stíchnu zrazu,

rozpálené chcú krv,

ale prv,

než sa to stane,

trochu odkladajú skazu.

 

Vtom hore pri altáne

letí rukavička z nežnej dlane,

medzi tigrom a levom pristáva,

končí sa zábava.

 

Rytierovi Delorgovi sa v tej chvíli

posmešne slečna Kunigunda prihovorí:

Či vaše sľuby neplatia už, milý,

že stále láska ku mne vo vás horí?

Tak teda mi tú rukavičku prineste!“

 

Rytier nezaváha, vyhovie neveste,

zostúpi medzi strašné zvery,

hoci sa pri tom hlúpo cíti,

odvážne rukavičku chytí

a k altánku s ňou mieri.

 

S úžasom, ale aj  obavami

hľadia rytieri a dvorné dámy.

On však rukavičku v dlani má,

každý ho chváli zďaleka.

Kunigunda lásku neskrýva,

zaľúbene sa na rytiera zadíva,

sľubuje že ho odmení,

Rytier však nelení,

a rukavičku do tváre jej šmarí

„Dáma, už nechcem od vás dary.“

A rýchlo od nej uteká.

 

Radosti

Radosť, iskra božskej ceny,

tvoja krása nezhynie,

vstupujeme rozohnení

až do tvojej svätyne.

Tvoje čaro znova spojí,

čo zlá móda rozruší,

všetci ľudia budú svoji,

v bratstve sa svet zavŕši.

 

Zbor:

Chcem vás objať, milióny,

celý svet chcem bozkávať.

Bratia – nad mračnami zrád

iste milý otec tróni.

 

Ak sa s vami spojil priateľ

a či žena premilá,

potom aj vy prispievate

do družného úsilia!

Kto len jednu dušu nájde,

v našom spolku bude hráč,

kto však márne hľadá všade,

zostane mu iba plač!

 

Zbor:

Náš kruh láka s veľkou nehou,

každý z nás ho velebí,

vedie k hviezdam na nebi

k prebývaniu neznámeho.

 

Z prírody sa nadájajú

bytosti vždy odznova,

dobrí či zlí radosť majú,

tá cesta je ružová.

Bozky a tiež víno dáva,

priateľsky znie z priehlbín,

rozkoš červík vychutnáva,

k Bohu vzlieta cherubín.

 

Zbor:

Rútite sa, milióny?

Kde má sídlo stvoriteľ?

Na nebi ho nájdite

Nad hviezdami hore tróni.

 

Ako pružina je s nami

v prírodných a večných hrách,

radosť hýbe kolesami

vo vesmírnych hodinách.

Kvety dvíha do výšavy

slnká vedie po dráhach,

tanec sfér je ligotavý

vidí ho, kto nemá strach.

 

Zbor:

Ako slnká dvíha z tieňa

popri našej planéte

vy si dráhu namierte,

k  víťaziacim potešeniam.

 

Zo zrkadiel vrúcnej pravdy

vedcov sýti príroda,

k cnostiam strmým stromoradím

trpezliví prichodia.

Na slnečných vrchoch viery

vidno viať jej zástavy,

truhly rozbíja, keď mieri

anjelský zbor do slávy.

 

Zbor:

Trpezlivosť, milióny,

tá sa nikdy nestratí,

v dobrom sa vám odplatí

Boh, čo nad hviezdami tróni.

 

S bohmi súperiť sa nedá,

stačí sa im vyrovnať.

Keď sa hlási zlosť a bieda,

vždy sa treba s druhmi smiať.

So smrteľným nepriateľom

bez plaču sa zmierme hneď,

ľútosť nech sa minie cieľom,

pomsta nepomáha z bied.

 

Zbor:

Knihu dlžôb zničme spolu,

iné máme potreby!

Bratia – hore na nebi

spočíta Boh našu vôľu.

 

Radosť do čiaš nech sa valí

ako víno červené,

pijú nehu kanibali,

zúfalstvo je stratené.

Bratia, dvíhajte sa z tieňa

Vždy, keď pohár plný je,

nech až k nebu strieka pena,

dobrý duch zas ožije.

 

Zbor:

Tomu, čo má v nebi zvony,

vyspevujú anjeli.

Táto čaša zacieli

k  duchu, čo tam hore tróni.

 

Nedbajte na utrpenie,

pomáhajte nevinným,

vaše sľuby nech sú pevné,

pravda slúži tým aj tým.

Hrdosť voči majestátom,

bratia, v krvi treba mať,

za zásluhy patrí zlato,

za lož iba do tmy pád.

 

Zbor:

Posvätný kruh stále majme,

sľubujme si pri víne,

že prísahu splníme,

sudcovi hviezd prisahajme.

 

Dolu tyranove putá,

veľkorysosť voči zlým,

nádej, aj keď všetci smútia,

milosť všetkým súdeným.

Veď aj mŕtvym žiť sa žiada,

a na to si pripime,

hriešnikom sa odpúšťať dá,

každé peklo zrušíme.

 

Zbor:

Veselo sa poberieme

do rubáša sladko spať.

Čosi nežné povedať

treba z hĺbky temnej zeme.

 

Kľúč

Chceš poznať samého seba? Pozorne všímaj si iných.

Chceš poznať iných? Do svojho srdca pozri.

 

Šírka a hĺbka

Mnohí sa blyštia vo svete,

že stále všetko vedia,

ak čosi pikantné neviete

ihneď vám odpovedia,

keď svoje pravdy nahlas hlásajú,

uveríte, že všetko získajú.

 

No nebadane skončia svoju púť,

premárnia život tieto tvory.

Kto chce čosi vážne dosiahnuť,

kto niečo veľké rád by stvoril,

musí zbierať stále a potichu

sily v každom vdychu a výdychu.

 

Kmeň sa o rast báť nemusí,

konár sa za konárom rodí,

listy sa blýskajú v ovzduší,

no nikdy neprinesú plody.

Iba jadro sa spája  s pôvodom,

má v sebe hrdý les a je v ňom strom.

 

Morálny a pekný charakter

Mravný cit  zastupuje celú duchovnú obec,

kým krásna myseľ sama je pre seba.

 

Múze

Neviem, čím by som bez teba bol, ale chytá ma hrôza,

keď vidím, čím sú bez teba tisíce iných.

 

Skutočný dôvod

Čo asi hľadáte v nebi, priatelia, teraz vám poviem:

Hlavne hľadáte únik z pekelnej páľavy.

 

Morálka povinnosti a lásky              

Každá, kam prináleží. Povinnosť k vznešeným dušiam,

kým láska ku krásnym mysliam zakaždým pristane.

 

Priateľom

Priatelia! Už boli časy krajšie

ako naše, kde sa  každý našiel,

kedysi bol šľachetnejší ľud.

Aj keď dejiny nám veľa neprezradia,

v dávnych rumoch ukrytá je pravda,

len ich treba z hĺbky vyzdvihnúť.

To sa v čase postrácalo všetko,

pokolenia zmizli ako dym.

My žijeme teraz v tieni predkov,

živí majú pravdu zakaždým .

 

Možno šťastnejšie sú kraje kdesi,

naša jednotvárnosť nepoteší,

rozprávajú  svetaskúsení,

hoci  z prírody tu veľa nie je,,

krása umenia nám srdcia hreje,

z neho naše svetlo pramení.

Hoci u nás nie je doma vavrín ,

lebo v zime náš chlad nevie zniesť,

viničom si ozdobíme hlavy,

to je ustavične pre nás česť.

 

Hoci lepší život inde majú,

svety si tam ruky podávajú,

pri Temži trh všetko ukáže,

lode vítajú tam ako hostí,

lebo každá priváža im skvosty,

ako boh tam vládnu peniaze.

Kalné dažde rieku neočistia,

hrajú svoje smutné divadlá.

Iba jarky, čo sa u nás blyštia,

číročisté slnko zrkadlia.

 

Krajšie ako na severnej strane

býva žobrák pri Nebeskej bráne,

lebo večný Rím má pred zrakom,

všetko hýri krásou naokolo,

akoby tu druhé nebo bolo,

Petrov chrám je veľkým zázrakom.

Ale Rím a celá jeho pýcha

iba hrobom minulosti je.

Živá je len rastlina, čo dýcha,

čo zelené chvíle prežije.

 

Inde udejú sa väčšie veci

ako u nás, kde nám malosť svedčí,

Slnko trvá mimo náhody.

Ale veľkosť času nám tu svieti

na doskách, čo znamenajú svety

okolo nás ticho prechodí.

V života sa všetko viackrát stalo

fantázia mladne, vždy je prvý raz,

len to, čo sa nikdy neudialo,

nezostarne, nezmení to čas.

 

Antika sa prihovára nemeckému pútnikovi

Riekami si sa brodil, preplával šíre moria,

viedli ťa strmé chodníky alpským pohorím,

chcel si ma vidieť zblízka, poznávať moju krásu,

o ktorej povesť sa šíri po všetkých krajinách.

Došiel si sem a mojej sviatosti dotknúť sa môžeš,

si mi však teraz bližší a bližšie k tebe mám?

 

Konfuciove výroky

1

Chôdza času trojaký krok má –

budúcnosť sa zdráha, keď sa blíži,

prítomnosť zas nepobudne v chyži,

iba minulosť je nehybná.

 

Nezrýchli netrpezlivosť

jej krok, keď raz zastane,

ani strach, ani pochybnosť

nevynútia čakanie,

ľútosť ani zaklínanie

nerozhýbu prekonané.

 

Ak chceš svoju cestu žitia

ukončiť bez hromobitia,

zdráhavá má veľa rád,

čin však sám máš vykonať,

priateľkou ti nie je miznúca,

nepriateľkou nie je zostávajúca.

 

2

Trojaký rozmer majú priestory,

dĺžka sa dopredu vždy pechorí,

šírka sa šíri nekonečne

a rozlieva sa večne,

kým hĺbka bez dôvodu klesá zas.

 

Sú to tvoje predobrazy –

kto sa dopredu ísť snaží,

nesmie zastať znavene,

len tak dôjde k odmene,

treba nájsť aj šírku žitia –

podstata je v hĺbke skrytá.

 

Vytrvalosť nájde cieľ,

šíravou sa plní hlava,

pravda v hĺbke pretrváva.

 

Dôveryhodnosť

Ktorý učiteľ hoden je dôvery, priatelia? Život.

Naučí lepšie ako knihy a rečníci.

 

Delenie zeme

„Tu máte svet,“ tak Zeus prehovorí

k zástupom ľudí. „Vám ho darujem!

vaše sú všetky nížiny a hory,

po bratsky rozdeľte si celú zem.“

 

Všetci sa na to miesto derú,

každý chce korisť poriadnu,

roľníci role rozoberú

lovcom zas lesy pripadnú.

 

Obchodník naplní si sklady,

opát si vezme chutný mok,

kráľ povie rázne: „Starí, mladí,

zo všetkého chcem desiatok.“

 

Keď je svet dávno rozdelený,

prikvitne básnik zúfalý,

vidí, že sa to ťažko zmení,

už veci pánov dostali.

 

„Prečo si nepomyslel  na mňa,

veď som ti vzorným synom bol.

Nedočkám sa už  zmilovania,

zostane mi len prázdny stôl?“

 

„Zatúlal  si sa  v kraji snenia,

teraz mi neplač, celý boľavý.

Kde si bol v čase rozdelenia?“

„U teba,“ básnik prevraví.

 

„Tvoju tvár stále sledoval som,

nebeský súlad v ušiach som mal

a môj duch, zmámený tým jasom

pozemské veci nevnímal.“

 

„Čo teraz? Svet som porozdával,

úrodu, lov  a trh už nevlastním.

Chceš bývať so mnou? Veľká sláva

čaká ťa v nebi. Utešíš sa tým?“

 

Sila básnictva

Ak má život mať tvar, tvoja myšlienka život,

musí žijúca sila byť vždy aj tvoriacou.

 

Dityramb

Verte, že bohovia neprichádzajú

sami ani raz,

len čo si všimneme bujného Bakcha,

zaznie smiech Amora, ktorý tu čaká,

vzápätí žiarivý Apolón poteší nás.

Nebeských bytostí všade je mnoho

a celá šíra zem plná je bohov.

 

Ako ja, pozemšťan, mám privítať všetkých,

ten nebeský zbor?

Možno mi večný život darujete,

čo však vy odo mňa očakávať chcete?

Na Olymp sa chce dostať  pozemský tvor.

Len u Jupitera radosť stále býva,

jeho nektár chcel som píjať odjakživa.

 

Podaj tú čašu do rúk básnikovi,

pripi mu ešte raz!

Oči mu pokrop rosou , ktorú nebo víta,

rieka Styx nech je jeho zraku skrytá,

nech pokladá sa za jedného z nás.

Nebeský  nápoj sa mu perlí krásny,  .

hruď pokojnú má, zrak sa mu zjasní.

 

Nádej

Snívajú ľudia aj v súmraku hmiel,

že ich budúci čas bude krajší a krajší,

šťastný a zlatý kynie im vždy cieľ,

za ním sa každý ženie a plaší.

Svet starne, potom mladne zas,

no človek stále očakáva jas.

 

Nádej vie život vždy  obnoviť,

chlapec sa rozveselí  pri nej,

mládenca láka jej čarovný svit,

so starcom tiež sa nepominie.

Hoci unavený k hrobu dospeje,

ešte aj na hrobe rastú kvety nádeje.

 

Nie je to prázdny a vtieravý blud,

čo iba v mozgu blázna zrodený je,

Nádej nám nikdy nesmie zaniknúť,

to všetkým v srdci nahlas znie a žije.

A čo náš vnútorný hlas hovorí,

nesklame dušu, ktorá nádeji sa otvorí.

 

 

Punčová pieseň

Zo štyroch živlov

(iných už niet)

skladá sa život

a tvoria svet.

 

Z citróna šťavu

často si pil,

však horký život

v jadre sa skryl.

 

Teraz ho cukrom

zmierni a skroť

v sile, čo páli,

hľadaj svoj  zrod.

 

Zurčiacu vodu

ešte tam vlej,

obsiahne vesmír,

ktorý je v nej.

 

Nakvapkaj ducha,

je vode druh,

veď žitiu život

dá iba duch.

 

Neváhaj, vypi

mok života,

prameň je živý,

kým klokotá.

 

Rozlúčka s čitateľom

Múza už mlčí. Na panenské líca

od  hanby znáša sa jej nach,

keď čaká na rozsudok krásavica,

podrobí sa mu, ale nemá strach.

Na potlesk dobra, ktoré neponičia

nepravdy, čaká  ako na ihlách.

Len ak sa srdce s krásou pevne spojí

dočká sa slávy, ktorá za to stojí .

 

Tie piesne majú znieť len potiaľ,

kým vedia srdce trochu potešiť,

Ich fantázia siaha do života,

Ku všetkým žičlivý je dobrý cit.

Večnosť si asi sotva skrotia

Ich tanec v čase bude pôsobiť,

narodili sa v okamihoch slasti,

zmiznú hneď ako do priepasti.

 

Na jar sa budí mladá  tráva,

mladý život sa znova objaví,

húština pekne rozvoniava

vtáci sú zasa všetci spevaví.

Šantia tu, jar im krídla dáva

a hostina ich všade pozdraví.

Však jar sa skončí, kvety na semená

zmenia sa a čas všetkých poznamená.