ZO  SND  

Dea Loher: Nevina 

réžia: Eduard Kudláč / preklad: Martina Vannayová / dramaturgia: Darina Abrahámová / scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová / hudba: Martin Burlas / hrajú: Ľuboš Kostelný, Tomáš Maštalír, Zuzana Fialová, Emília Vášáryová, Dano Heriban, Táňa Pauhofová, Anna Javorková, Jana Oľhová, Dušan Jamrich a ďalší / premiéra: 6. a 7. februára 2016 v Sále činohry SND

 

V  Slovenskom národnom divadle naštudovali vo februári tohto roku hru najoceňovanejšej a najhranejšej nemeckej autorky Dey Loher Nevina, ktorú napísala v roku 2003. Poetický jazyk a akýsi závan filozofie vyzve človeka premýšľať nad sledom minimalisticky zobrazených monologických sekvencií osamelých stroskotancov (ilegálni prisťahovalci, mladá samovrahyňa, žena, túžiaca po dieťati, slepá striptérka-filozofka, páliaca svoje knihy, muž, odprevádzajúci ľudí na poslednú cestu, matka, závislá od svojich dospelých detí, atď.). A to všetko na obrovskej prázdnej kruhovej scéne, ohraničenej kvantom visiacich reťazí, ktorá sa uprostred ako lievik končí v priepasti samovrahov.

V bulletine sa môžeme dočítať, že podľa Victora Scoradeta: „Sú to antihrdinovia, v ktorých Dea Loher odhaľuje pravý opak: idealizmus, odvahu, mravnosť. Práve to môže byť základným zdrojom tragickosti v jej hrách. Pri absencii olympských bytostí, pri absencii Boha a osudu ako viditeľných mechanizmov nerobia hrdinské kvality svet lepším miestom na život. Práve naopak. Ľudstvo je súčtom osamelých jednotlivcov, ktorí sa zúfalo snažia dosiahnuť na toho druhého…“

A tu je, zdá sa, základný filozoficko-existenciálny problém, ktorý neumožňuje naplniť vznešenú a azda raz naplniteľnú túžbu Dey Loher: „aby divadlo bolo tým miestom, kde môžeme na moment vystúpiť z hry a pozrieť sa na seba inak. Želám si, aby divadlo bolo tým miestom, kde sa znova berieme vážne. Kde nás znova zaujíma náš potenciál ako ľudských bytostí. A to všetko predovšetkým v slobode ducha!“ Osamelý človek 21. storočia bude totiž darmo čakať na zásah Zhora; Deus ex machinu, ak sa sám skutočne slobodne neodváži postaviť zoči-voči príčine svojej osamelosti. Osamelosti, ktorú pociťuje, či už žije sám alebo s niekým. Slabosťou či pýchou priznať si vinu  sa predsa milosť nežiada… Kvázi „happyend“, onen náznak „nádeje“ v inscenácii pitvajúcej sa v ľudských tragédiách, orámcovanej samovraždami, by sa azda mohol črtať vo vytvorení „pomáhajúcich“ si párov v jej závere. Avšak hrdinovia po celý čas nejavia ani len náznak ochoty konfrontovať sa s traumatizujúcimi emóciami, a už vonkoncom nehľadajú svoje chyby, obviňujú svet a tvrdia, že inak sa konať ani nedá. Údajne sa len klameme, že máme slobodnú vôľu, aby sme sa odlíšili od zvierat: „Neexistuje osud okrem toho, čo si sami určujeme. Ale keďže nemôžeme vedieť, ktorým smerom ho určujeme, sme slepí voči samým sebe. No spätne si radi všetko vysvetľujeme svojou slobodnou vôľou, aby sme sa nemuseli cítiť ako zvieratá.“

Možno tu potom skutočne hovoriť o idealizme, odvahe a mravnosti, možno tu hovoriť o slobode a potenciáli človeka? Podľa dramaturgičky Dariny Abrahámovej spočíva mágia Neviny v kombinácii inteligencie a emocionality. Avšak kombinácia rozumu a citu v tomto diele ústi, žiaľ, do „filozofie“ pudovosti a regresívnych emócií, čo onen citát len vystihuje a zrkadlí. Hodnoty sa tu miešajú s regresiou, až vznikajú akési hybridy, pri ktorých kde-tu zaznie silná myšlienka, avšak najčastejšie spláchnutá splaškami úžitkových „právd“ uprostred javiska.

A tak sa ponárame do afektov, základných „zvieracích“ emócií, ako – strach, hnev, radosť, smútok, prekvapenie, znechutenie – a do emócií ľudských, avšak degradovaných na nižšie závislé formy – pýcha, závisť, nenávisť, pohŕdanie, chlipnosť, nedostatok sebavedomia a sebatrestanie. Nábožensky by sme tieto emócie nazvali hriechmi či neresťami. Takáto filozofia, filozofia hedonizmu, však nespája rozum s emóciami v súlade a slobode, ale naopak vytvára medzi nimi pnutia, odrážajúce sa v čine-nečine. Vzniká rozpor medzi myšlienkou, názorom a postojom u jednotlivca, a následne i disonancia v spoločnosti takýchto jednotlivcov, ktorí len sebastredne volajú: všimnite si ma!

Rozorvaný človek však ťažko dosiahne životnú spokojnosť, ktorú podľa psychologicko-vedeckých výskumov, ako aj našej kresťanskej tradície (Miluj blížneho, ako seba samého), možno nájsť v sebarealizácii, sebaprekročení a v kvalitných, vrelých a podporujúcich spoločenských vzťahoch. Takúto estetiku života, ktorá by vyvracala čoraz rozšírenejšiu estetiku smrti, však znemožňuje ideológia konzumu, ktorá sa „naoko tvári“, že upriamovaním sa na tovar a jeho značku vytvára (kvázi) „individuality“ a upriamením sa na bulvár utužuje (sťaby) „spoločnosť“, zatiaľ čo len vytvára vlastnícke vzťahy od konzumu závislých jedincov.

Filozofia hedonizmu, dobre zastrešujúca kritériá konzumu, môže byť tiež veľmi lákavá, pretože umožňuje „snobsky“ prezentovať (aj veľký) talent, metaforický jazyk či obrázky rozorvaných jednotlivcov, a viesť k „snobsky“ rozumárskej reflexii, obdivujúcej formálnu stránku, za ktorou sa však ukrýva nekompatibilný obsah; neznalosť príčin a riešenia problémov. Predpovedá, že vzťahy neintegrovaných jednotlivcov, ktoré títo s nádejou vytvárajú, budú s najväčšou pravdepodobnosťou, žiaľ, parazitujúce. Preto v inscenácii nádej možno ťažko nájsť. Azda len ako výzvu pre diváka, aby sa pokúsil o zmenu sám. Postavy to nedokázali, hoci si to azda myslia alebo v to dúfajú. Ale ony len zúfalo a detinsky volajú po pozornosti! Akoby sa divadlo menilo na prehliadku pacientov psychiatrického ústavu. Čo však nevylučuje, že svet od toho ďaleko nemá.

Tak opäť aj tu sa sprítomňuje súčasnému divadlu dobre známa cesta negovania, pričom to negatívne je v znamení šokovania, „vyšpikované“ do krajnosti. (Napríklad niekoľko-minútovou videoprojekciou detailne zobrazujúcou operáciu oka, hoci aj v nej možno nájsť len odkaz na avantgardu.) Skrátka, akoby východiskom spoločnosti bola len samovražda…

Ale nemal by aspoň umelec veriť, že by sme sa na zemi mali usilovať žiť šťastne a plnohodnotne, než hlásať, že ak by bol na zemi „raj“, tak by sme sa nudili?! Ako tvrdila autorka v rámci svojej Majstrovskej lekcie v rámci festivalu Nová dráma 2015 na Slovensku. Nemal by sa aspoň pokúsiť hľadať cestu k vyliečeniu „slepoty“ už aj inak ako materiálne, bez toho, aby spiritualitu tendenčne ironizoval? Alebo aby sa machiavelisticky usiloval o „dobré skutky“ a čakal za znesvätené prostriedky zázraky, čo v inscenácii možno vidieť napríklad vo vyplatení následne neúspešnej operácie za nečestne získané peniaze?

O to zvlášť, keď už všetci veľmi dobre vieme, evidentne vrátane autorky, že nestačí len jednostranné podporovanie vedy, ktorá má značne vo svojich výsledkoch tiež len striedavé úspechy. Čo len otvára tému, či sme pri oslepení zlatým teľaťom náhodou nezaostali vo vývine v časoch Mojžiša, alebo Krista, ktorý už pred dvetisíc rokmi napomínal: „Beda vám, slepí vodcovia! Hovoríte: ,Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho už viaže.´ Hlupáci a slepci! Čo je viac: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? Alebo: ,Kto by prisahal na oltár, to nič nie je, ale kto by prisahal na dar, čo je na ňom, to ho už viaže.´ Slepci! Čože je viac: dar, či oltár, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom; a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva.“

A preto: nemali by sme sa najprv pokúsiť vymeniť konzum za úctu k cnostiam, k Bohu? Ono: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Aby sme takto zhora mohli spájať city, myseľ a mravnú vôľu do harmónie a z nej aj čerpali a budovali vzťahy k sebe a blížnemu. Možno predpokladať, že ak nevyjdeme z mravných základov, ktoré v skutočnom jadre náboženstiev možno objaviť, a neprepojíme ich s ich skutočným žitím v tomto storočí, ďalej sa neposunieme.

Koniec-koncov, na úrovni hedonizmu a konzumu majú postavy z Neviny pravdu v tom, že my, ľudia si naozaj len myslíme, že sme slobodní, no väčšina to robí len automaticky. Naozaj riadime seba len rámcovo. Z detstva si nesieme podmienenia, získané geneticky či výchovou, a ani si neuvedomujeme, čo sme si ich osvojením a opakovaním vryli do našich osobností. Navyše sa domnievame, že tieto myšlienky, názory a postoje sú pre nás príznačné, že sme si tieto automatizmy vytvorili sami a že už inak, ako podľa nich, konať ani nedokážeme.

Avšak skúsme vliať do tejto skepsy a beznádeje ozajstnú nádej a slobodu ducha. Veda totiž čoraz viac dokazuje, že nemusíme byť slepými vazalmi prírody, génov a spoločnosti. Osobnosť možno vybudovať aj inak a aj svet by následne mohol fungovať inak. Automatické duševné procesy sa dajú rovnako pokaziť, ako aj cielene vylepšiť. Ak sa upriamime na svoje vnútro, prekonáme svoj bôľ a pýchu a nájdeme zárodky konania toho, čo robíme proti svojej vôli. Zmena teda závisí práve od človeka a vyžaduje si znalosti a sústavnú vnútornú mravnú aktivitu.

Nejde len o to, aby zaznelo zažitou vinou objavené svedomie, tvrdiace, že ak by sme mohli niečo zmeniť, chceli by sme byť niekým iným; napríklad plavčíkom, ak nás tlačia výčitky za to, že sme nezachránili topiacu sa samovrahyňu, ako v závere hry hovorí Loherovej Elisio (Ľ. Kostelný). Hoci je to svetlejší výrok v záplave zmätočných priznaní tých, ktorí by nemenili nič. Možno sa však domnievať, že pointou by malo byť to, čo človek so svojou vinou dokáže spraviť teraz, ako a na čo ju dokáže premeniť. Veď nik na svete nie je bez viny! Hoci aj všetci túžime po nevine, je to základ, ktorý je nevyhnutný na to, aby sme mohli tvoriť svoje postoje inak, smerom k vyšším emóciám – vina, hanba, obdiv, krása, humor, hrdosť, dôstojnosť, spravodlivosť, pokora, pieta, obeť. A tak objavenie svojej viny je prvým krokom na ceste uvedomovania sa, je vlastne prvou zažitou vyššou emóciou.

Ľudské postoje možno potom vytvárať  prostredníctvom myslenia a uvedomovania si konfliktov v sebe, čím sa štruktúra našich procesov dostane do vedomia. Naše napätia medzi myšlienkami, názormi a postojmi možno rekonfigurovať na základe toho, že si najskôr rozmyslíme to, čo potom zažijeme a vykonáme, až dospejeme k premyslenému, uváženému a vypestovanému konzistentnému postoju, vďaka ktorému sa už tak ľahko nedáme ovládať. Následne svojím príkladom možno korigovať názory iného; čo je výzva pre tvorivosť.

A teda, prinavracajúc sa k odkazu Dey Loher; ak chceme byť zrelší a slobodne si chceme určovať fátum, aby sme sa tak naozaj odlíšili od zvierat, je nevyhnutné, aby sme získali kontrolu práve nad svojimi komplexnými rozhodnutiami, zahŕňajúcimi v sebe aj étos.

Na druhej strane, zobrazenie labyrintu „pekla“ ľudského vnútra a vzťahov, plných disonancií, azda môže človeku poslúžiť na zorientovanie sa v jeho útrobách, aby takéto peklo čo najrýchlejšie – po konfrontácii a premenení svojich nerestí – mohol opustiť. Možno sa však domnievať, že oveľa hrdinskejšie je vstupovať do „dračej jaskyne“ s túžbou draka poraziť, než sa mu podlizovať napríklad tým, že umelec len predvádza netvorovu silu požieraním jedného naservírovaného človeka za druhým. Aspoň tak hovorí odveká múdrosť.

Ak teda, umelec prijme fakt, že riešením z krízy hodnôt, oným hľadaným potenciálom človeka, je zmena psychológie jeho vnútra, čiže rekonfigurácia nevedomia vedomím na základe rozpoznania napätia vo svojich myšlienkach, názoroch a postojoch, nemal by ísť cestou obviňovania tých druhých. Ani by si nemal vystačiť s nastavovaním zrkadla, ako  možnosťou šokovať či rozplývať sa v ňom. Pred zrkadlom by nemal nechávať diváka totálne bezmocného, mal by ho vyzývať, aby sa upravil, skorigoval. V jeho tvorbe by mal zaznieť aspoň medzi riadkami impulz na rozpoznávanie nevedomých potrieb a hľadanie ich príčin, ako potenciálu ich následnej vedomej premeny (transcendencie) a harmonizácie s vedome vytýčenými cieľmi. Aby tak divák, ak už nie umelec, rozpoznané napätia premenil na súlad, životodarnú syntézu. Možno predpokladať, že tým umelec napomôže nadosobnejšiemu ľudskému prístupu na úkor vlastných predsudkov a egoizmu. Takýto umelec sa stáva akousi novodobou Popoluškou, ktorá vo svojom vnútri spoznáva, čo je potrebné oslobodiť, čo na oči vysadiť a čo navždy odstrániť, resp. vykonáva ono kresťanské: triedi zrná od pliev. Tu je potrebné zdôrazniť balans medzi telom a duchom, ono eliadovské prepájanie posvätného s profánnym v aktívnom žití 21. storočia, či  harmónie medzi vita activa a vita contemplativa.

Hodnotné nadčasové umelecké dielo však človeka vždy presahovalo, a orientovalo sa nielen na seba – autora či jeho postavy, ale aj na ostatných. Takýto umelec slúži ideám a ideálom, a nie ideológii (konzumu) či pudom alebo regresným pocitom, ani nenechá svoje postavy topiť sa v ich virvare bez náznaku možnosti integrácie. Povedané s Williamom Shakespearom: „Všetko, čo sa zveličí, vybočuje zo zmyslu divadla, ktorého poslaním od nepamäti bolo a je i teraz nastavovať zrkadlo prírode, ukazovať cnosti jej krásu, zlobe jej ošklivosť a dobe jej vernú podobu, jej odtlačok…“

A teda by umelec nemal vynímať z tvorby to, čo súčasnému divadlu najviac chýba; ukazovať cnosti jej krásu. Inak divák bude musieť hľadať katarziu mimo divadla, alebo si len zvykne na jeho zveličené groteskné formy, donekonečna nastavujúce pokrivené zrkadlo dobe, ktorá by už dávno mala pokročiť k ďalšiemu kroku. To nám pred svojím zánikom odkázala predsa už moderna. A teda k ďalšiemu kroku; k identifikácii príčin mravnej biedy, premene a nastoľovaniu životodarných riešení. Aby sa súčasná spoločnosť nakoniec nedegrudovala takou obrovskou rýchlosťou, až sa hlas groteskného zrkadlenia stane len jedným z jej mnohých úpadkových prejavov. Povedané s filozofom: „Ak sa spoločnosť nachádza v procese rozkladu, tak umenie, ak chce byť pravdivé, musí tento rozklad odrážať. A ak nechce upustiť od svojej spoločenskej funkcie, musí svet vyobrazovať ako meniteľný. A pomôcť ho zmeniť.“