(12.6.1929 – 7.1. 2016)

Antonio – pod týmto menom  pozná Slovensko Antona Srholca, katolíckeho kňaza, politického väzňa,  saleziána, spisovateľa,  (Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov, Ako čerstvý chlieb  a i.).  My, jeho väzenskí spolubratia, sme ho poznali  o niekoľko desaťročí  skôr ako slovenská verejnosť. Aj  v ostatných rokoch sme sa s ním stretávali pri rôznych príležitostiach. Nikdy nezabudneme  na jeho dojemnú starostlivosť, láskavú múdrosť, žičlivú účasť na našich životoch, chápavú  zhovievavosť k našim slabostiam  a neobyčajný životný optimizmus v nežičlivom čase.

Anton Srholec bol  predstaviteľom tej generácie Slovákov, ktorej bolo určené prejsť všetkými kruhmi  komunistického pekla. Osemdesiatšesť  rokov jeho života  je román, stigmatizovaný všetkými tragickými udalosťami minulého  storočia. Narodil sa v čase veľkej svetovej hospodárskej krízy, keď sa v Rusku upevňoval komunizmus a  v Nemecku nastupoval nacizmus. Mal desať rokov, keď vypukla druhá svetová vojna. Ani nie devätnásťročného v saleziánskom ústave v Šaštíne ho zastihol február 1948. „Študoval som, chcel som byť saleziánom, nasledovníkom legendárneho pedagóga Dona Bosca, stať sa nádejou chudobných a opustených mladých ľudí. Môj sen však trval  iba do  osudnej „barbarskej noci“.(A. Srholec: Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov).

 V roku 1950, v noci z 13 na 14 apríla, komunisti v celej ČSR  zrušili mužské a neskôr (postupne) i ženské kláštory. Antona internovali  v kláštore redemptoristov v Podolínci, kde sústredili  stovky podobne postihnutých rehoľných  bratov. Anton patril medzi najmladších internovaných, preto ho z Podolínca prepustili. Pokúsil sa absolvovať dvojročný kurz pre vyššie lekárske služby, ale zo správania sa vedúceho kurzu k nemu a z pokusov o jeho „prevýchovu“ usúdil, že veľa šancí na dokončenie kurzu  nemá. Preto si namiesto kurzu  v  Bratislave dokončil gymnázium s maturitou. a  „… na jar roku 1951, keď v Bratislave kvitli broskyne,  so skupinou kamarátov i starších kňazov sme sa pokúsili preplaviť sa na člne cez rieku Moravu do Rakúska. Pri pohľade na valiace sa vlny, na kalnú vodu ako ľad studenú, sme stratili guráž a rozhodli sa odložiť svoje rozhodnutie na príhodnejšiu chvíľu. Po skupinkách sme sa začali vracať do vnútrozemia a po skupinkách nás pohraničná stráž chytala a odosielala do väzenia. Za svoj pokus vyslobodiť sa z pút komunizmu  som „vyfasoval“ dvanásť rokov.“ (A Srholec: Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov).

Na Jáchymovsko prišiel začiatkom  roku 1952. Svoju väzenskú „kariéru“ prakticky začal na jáchymovskom tábore Rovnost.  Táborové  komunity boli zložené z ľudí rôzneho veku, rozdielneho vzdelania, viacerých národností, boli medzi nimi ľudia hlboko veriaci,  ale aj ľudia bez vyznania,  skalopevní ateisti, aj  brutálni zločinci, sexuálni devianti, skrátka spoločnosť vyberaná za rôzne spôsoby použitia i zneužitia. Pre budúceho saleziána to bola priam ideálna zostava a unikátny terén na pastoračnú prácu. Tej sa Anton venoval prakticky nepretržite – na tábore aj  v hlbinách jáchymovských lágrov, ktorými mu bolo súdené prejsť. Po prepustení z väzenia pracuje ako robotník v Skalici, neskôr v Ostrave, potom ako dokumentátor  vo Výskumnom ústave hydinárskom . Popri tom usilovne študuje – tajne teológiu –  a takpovediac verejne si porobí štátne skúšky z angličtiny a nemčiny. A potom prišla nádejná jar 1968  Vtedy príde jeho hviezdna chvíľa, ktorá definitívne a neodvolateľne rozhodne o jeho ďalšom živote.. V rámci dovolenky sa ako turista zúčastnil púte do Ríma. To ostatné už poznáme. Domov sa vrátil ako don Antonio, kňaz vysvätený pápežom Pavlom VI.

Osemdesiate roky sa niesli  v znamení  Srholcovho mimoriadne úspešného vstupu do kňazského pôsobenia v bratislavskom „Blumentáli“ – kostole Nanebovziatia  Panny Márie. Spočiatku tam pracoval ako kostolník, neskôr dostal štátny súhlas na výkon kňazskej služby. Spovedal, krstil, sobášil i pochovával. Veriaci si Antoniove nedeľné kázne  očividne „užívali“. Toto všetko  takpovediac „nesedelo“ štátnej moci, a tak zatlačila na diecézneho biskupa, aby nebezpečného kazateľa poslal ďalej od Bratislavy.  No aj tak  po nedlhej pastoračnej činnosti v neďalekých dedinkách na Záhorí  ho v r. 1985 jeho biskup zbavil štátneho i cirkevného súhlasu k vykonávaniu kňazskej činnosti. To ho však nezlomilo, skôr naopak – rozšírilo  priestor jeho pastoračného pôsobenia.  „Kristus prišiel, aby nás oslobodil, aby nás povýšil nad seba samých, aby nám dal nadprirodzené rozmery, ktoré nestrpia ani mechanické gestá, ani pasívnu poslušnosť, ani mrzačenie srdca a rozumu.  Žiť kresťansky znamená rozhodnúť sa žiť nebezpečne, osamelo putovať po nových cestách, napredovať s Božou pomocou v polotme a pološere. To znamená dôverovať tomu, ktorý je v nás prítomnejší než my sami, ktorého však nevidíme, iba v trpezlivosti, pokore a modlitbe počujeme jeho tichý hlas…“  (Úryvok z príhovoru A. Srholca na pohrebe  D. Tatarku).

Do odchodu na dôchodok  (r. 1989) pracoval ako  skladový  robotník.  A napokon prišiel  November ’89.

Nikdy nezabudnem na 3. marec 1990. Vtedy sme my  – bývalí politickí väzni – mali v Bratislave svoj prvý snem. Zišlo sa nás približne tisíc. Po rokoch – vlastne desaťročiach! –  sme sa opäť stretli, priatelia s priateľmi, známi so známymi, aj neznámi s neznámymi, lebo akokoľvek bolo dlhé naše väznenie, nikto z nás nestihol prejsť všetkými „nápravnými“ zariadeniami komunistickej republiky. A niekde medzi nami, možno v nás boli tí, ktorí už neboli a za ktorých sme sa s Antonom Srholcom modlili. Slová modlitby sa nám rozplývali v ústach, slzy vytekali z očí, ktoré celé desaťročia zostávali suché a v strehu . Nebolo vtedy ešte Zákona 119/91 o súdnych rehabilitáciách, ale my sme už prežívali neuveriteľne sladký pocit slobody, ktorý, najmä nám  mladším, bol odopieraný prakticky po celý náš občiansky život.  V povetrí už bolo cítiť vôňu  novej jari, zdalo sa nám, že rozkvitli aj kvety, ktoré sme celé desaťročia tajne nosili v srdci. Po živote na periférii občianskej spoločnosti sme mohli ako rovnocenní občania vojsť do slávnostných siení slobodného života, vyzdobených sľubmi nových politických vodcov.

 V r. 1992   založil Resoty – resocializačný domov pre bezprizorných občanov–mužov, kde  dennodenne prinášal obetu v podobe služby svojím bratom–bezdomovcom.  V r. 2005 si pochvaľoval svoje postavenie:  „Faru mám od východu Slovenska po jeho západ a počet ovečiek mi stále rastie. Bez školy a bez kostola. Často som dojatý,  ako sa títo radikálne chudobní rehoľníci  bez sľubov dokážu deliť, obetovať, sú solidárni, trpezliví,  a ostatné cnosti  až preháňajú“.

Nemôžem nespomenúť Antoniovu ekumenickú orientáciu, ktorú dokazoval najmä ako kňaz  bez  štátneho i cirkevného súhlasu svojimi pastoračnými aktivitami.  V r.  1990 v  liste priateľom napísal:  „Som za model kňaza – robotníka vo vinici, zjednocovateľa ľudí…Som za slobodu vo svete aj v tejto cirkvi, za dôstojnosť veriaceho človeka  a verím, že jednotní môžeme byť len v láske.“  Jeho saleziánski spolubratia sa  s ním 12. januára 2016  rozlúčili s bratskou bezprostrednosťou  a dojemnou úctou. Provinciál saleziánov don Jozef Ižold  jeho život a neoblomnosť vo viere zhodnotil slovami: „Bol mužom Božej slobody, bol presvedčený, že v ohlasovaní Božieho slova ho nemôže nikto zastaviť…“

Don Anton Srholec bol naozaj taký.