Slovenské národné divadlo pripravilo  v roku 2015 vo svojom Modrom salóne a v dramaturgii Ingrid Hrubaničovej a Petra Kováča cyklus večerov pod názvom Slovenčina v roku Štúra. Vystriedal sa v nich celý rad tém a takisto celý rad účinkujúcich.  29. októbra (teda takmer presne v deň Štúrovho výročia – mal by práve dvesto rokov a jeden deň) sa konal večer s profesorom Jánom Sabolom, ktorého témou bola slovenčina z hľadiska fonetiky a fonológie, čo sa, prirodzene, nemohlo zaobísť bez toho, aby sa nevynorila aj otázka, ako zvukové vlastnosti slovenčiny využívajú slovenskí básnici. Odzneli pri tej príležtosti aj dva Rázusove sonety.

 

Martin Rázus
Vlakom do Štrby

Švist sfičí do noci a búši kúdol spurno… vtom

sa rušeň rozchrochtá… ryk po horách sa rozznie,

krok zdrhne… príšera sa vzpachorí zrvúc hrozne,

a rafe-fára vhor a vyje vzdorným brechotom.

Breh na breh… uhlím ver´ tu darmo sporiť napotom,

zvrie borba do driemot a zhromžia kriky rôzne,

dym žiarou rozžne sa, zrak do vôd noria vozne,

hneď v húšť sa vpotrošia a rozšomrú háj chachotom…

Ves prepadá sa – ves, sťa mramor hrobitova,

ju strážny preberie, až rachotný boj dozúri.

Z hviezd chóru ziskrí už len jedna – diamantová.

A obri vykročia (prv výšav šeré kontúry),

ich pozor vzruší hruď, keď zorou vzbĺknu skrane.

Švist sfičí… V sláve dňa vlak stane udýchane.

 

Martin Rázus
Vlakom zo Štrby

Len ľahulinký vzhyb a tempo kolies tepe,

beľ kúdla stelie sa a letmo jedle opletá,

po hôľnych kotlinách si pohľad sladko podlieta,

hoc slepý mušelín, v ňom skvú sa veľkolepe.

Taj zmĺklych skalných plies, ich špľach dnes sebe člepe,

sľubami okúzli, by zval ťa niekdy za leta

na vlastné lono sniť – bez ľútych bôľov Hamleta,

a splynúť s tlkotom, čo klepe v sveta sklepe…

Deň stlieva? – Úžľabím sa plamení šľah chochola,

stĺp mihá za stĺpom, ktos´ v hĺbkach domky skladá,

vlak šibe myšlienkou, až cítiť: padá… padá…

za valom plytkých vĺn, ich stuha leskom plápolá,

kým tiene nezlietnu i na hôľ vysočinu,

a vozne s pleskom vdol sa šinú… do diaľ šinú…

Iné hlásky pomohli básnikovi vyjadriť námahu vlaku stúpajúceho do kopca, a inými zas vyjadril ľahkosť, s ktorou sa vlak spúšťa dolu kopcom.  Ktoré to boli v ktorom prípade, to si všimne aj čitateľ sám. Ja ako prekladateľ Shakespearových Sonetov som si však v tej chvíli, keď som to počúval, uvedomil ešte inú pozoruhodnú okolnosť: dvojica týchto Rázusoých sonetov pripomína dva sonety Shakespearove!

 

William Shakespeare
Sonet 50

Ach, ako zmorí cesta, keď z jej cieľa

nezve ma oddych ani pohodlie.

Viem len, že vzďaľujem sa od priateľa,

a inak moje myšlienky sú mdlé.

Tú ťarchu vo mne ledva nesie kôň –

unaví vzdychanie aj uši zvierat.

Akoby cítil konským inštinktom,

že jeho jazdec napreduje nerád.

Do slabín občas pobodnem ho stroho.

Zaerdží – zrýchliť však, to teda nie.

Jeho bok menej trpí pod ostrohou

než ja, keď znášam jeho erdžanie.

Pravdu mi prezrádza ten konský ston:

žiaľ predo mnou – a radosť za chrbtom.

 

William Shakespeare
Sonet 51

Odpúšťa moja láska slabý cval

koníkovi, čo od teba ma niesol.

Načo by hnal, keď som ťa opúšťal?

No cestou naspäť – bodaj by sa vzniesol!

Ako mu odpustím, keď sa mi zazdá

i v divom cvale, že sme zastali?

Ostrohou posúrim ho, keby azda

nad zemou letel príliš pomaly.

kôň s mojou túžbou neudrží krok.

Zrodená láskou k láske mojím koňom,

tým osedlaným ohňom z rozprávok,

túžba sa stane. A kôň? Čo ma po ňom.

Od teba vliecť sa – áno, to vie s citom.

No k tebe letím sám a erdžím pritom.

 

Hľa, veď aj v týchto dvoch Shakespearových sonetoch je témou cesta, aj keď dopravným prostriedkom nie je vlak, ale kôň. Aj v Shakespearových sonetoch ide kôň raz jedným, raz druhým smeorm. A aj v Sonete 50 je témou námaha a v Sonete 51 zas  ľahkosť – hoci nejde o námahu či ľahkosť fyzickú, ale duševnú. Ťarcha, čo v Sonete 50 leží na duši anglického básnika a čo sa prenáša aj na jeho koňa, spočíva v tom, že sa vzďaľuje od priateľa. Ľahkosť, ktorá tú ťarchu vystrieda v ďalšom sonete, vyplýva zase z toho, že sa k priateľovi vracia.

Rázus Shakespearove Sonety určite poznal a či sa tými dvoma inšpiroval vedome alebo len podvedome, nie je dôležité: inšpirácia bola zužitkovaná tvorivo, aj dvojica Rázusových sonetov je suverénny a originálny básnický výkon.

No aj keby vôbec nešlo o inšpiráciu, aj keby šlo len o náhodu – je to pekná náhoda, hodna spomenutia v roku shakespearovského výročia (23. apríla 2016 to bude 400 rokov, čo – v deň svojich päťdesiatych druhých narodenín – William Shakespeare zomrel).