Sláviky bez noci

V noci

som počula slávikov a hviezdy

ako ťa velebia, že ty im dávaš zmysel

ak sa neukážeš, nesvietia, neospevujú ťa

 

počula som šepoty neviditeľných

ako ti ďakujú že

vďaka absolútnemu mlčaniu ktoré rozprestieraš

vylieza v bezpečí ich ozvena

po gigantickom kmeni bázne.

 

A niekoľkých zbabelých som počula

ako ťa osočujú

že nás zatemňuješ.

Bez svetla

ako nás uvidia a zamilujú si nás.

 

Aký neistý argument

ako sláviky a hviezdy bez noci

 

akoby niekedy jasne videla láska.

Veď len s jej od pôvodu slabou iskrou

sa vetrom šľahané svetlo zväčšovalo.

 


Ponechala som sa v  nevedomosti

Zo sveta hádaniek

odchádzam pokojná.

Vo svojom živote som neuškodila žiadnej hádanke:

ani jednu som neuhádla.

Ani tie, ktoré boli ochotné umrieť

vedľa mojich detských rokov:

Mám ja súdčok bez obrúčok a dvojaké vínko v ňom.

Zachovala som ju doteraz

neporušenú, nevysvetlenú,

pretože doteraz

dvojakého vínka je

všetko rozlúštené a nerozlúštené, čo stretávam.

Žila som prísne

spolu s jedným vysokým mníchom, ktorý nemal kosti,*

a neopýtala som sa ho nikdy

ktorého plameňa je synom,

ku ktorému bohu vystupuje a uniká mi.

 

Neobrala som svet

o jeho masky nosiace tvory,

živila som mystérium sveta

s obeťou a s odriekaním.

Krvou, ktorá mi bola daná

aby som ho vysvetlila.

Čo prišlo so zaviazanými očami

a skrytým úmyslom

tak som to prijala

a tak som to zanechala:

so zaviazanými očami a skrytým úmyslom.

Tajomstvo som si požičala,

tajomstvo som vrátila.

Ponechala som sa v nevedomosti

ako rozlúštiť jedno včera

jedno závisí

tajomstvo asymptot.

Ponechala som sa v nevedomosti, čoho sa dotýkam,

tváre alebo nejakého nestačím.

 

Ani teba som nezvábila na svetlo

aby som ťa rozpoznala.

Stala som sa Penelopou

tvojej temnej nedbalosti.

A ak som sa niekedy opýtala ako ťa rozlúštiť,

či si prameňom alebo studňou,

bolo to v nejaký letný deň

keď nás, Penelopy a iné,

ovláda tento démon vody

aby sa oslávilo tajomstvo

že zostávame smädní.

 

Zo sveta záhad

odchádzam pokojná.

Bez hriechu:

stále smädná.

Do tajomstva smrti

vchádzam odhodlaná.

                                                               

Vyjde, aby ťa pokarhal

Viacmenej všetky slová

prinášajú alebo odnášajú svet

zbavujú viny alebo odsudzujú

viacmenej všetky nás vedú

akýmsi zábleskom blízko k ich zmyslu.

 

Avšak slovo mesiac

žiadne svetlo nedosahuje.

 

Nemyslím to, čo vysiela

keď roztrusuje kamenné striebro.

O slove hovorím ktoré aj bez tiaže

zbavené obsahu

dokonca aj ako prostý nočný strážca

slovnej zásoby

alebo aj ako zbeh z úplného zatmenia

 

je znovu plné

vo svojom autentickom vplyve

vo svojej divotvornosti.

 

Vždy keď sa môj jazyk a pery

nachádzajú v zúfalej situácii

len čo ho vyslovia v krajnej skromnosti

 

hneď vyvstáva

rozlieva sa vzdáva hold pozdvihuje,

žiadne iné slovo nedalo nikdy predtým

toľkú nebeskú jasavú autoritu

mojej temnej bezvýznamnej

podnebnej klenbe.

 

A nielen to.

 

Vždy keď sú môj jazyk a pery

vyhostené a znevažované

hlboko temným zbohom

 

hneď vyvstáva slovo mesiac

so žiarivou odvahou hovoriť

a so svetlom krutým a rozhnevaným

karhá

 

čo karhá, povedz to bez obáv,

 

pľuje do tváre

hlboko temnému zbohom.

 

Odlietavé pozdravy

Začalo byť chladno.

Leto má namierené na odchod.

 

Prvý septembrový deň

sa minul v odkvape.

Ešte včera všetko prichádzalo.

Teplo, nálada na svetlo,

slová, vtáky,

plastografia života.

 

Každý večer oplodňoval luny,

mnohé dočasné lásky

sa zrodili minulý mesiac.

 

Teraz, známy chlad

a vidíš ako všetko odchádza.

Teplo, vtáky, naláda na svetlo.

 

Odchádzajú vtáky, nasledujú ich slová,

jedna pustatina ťahá za sebou druhú

so smútkom samoukom.

Svetlo sa už odpútalo od bezstarostnosti

a od svojich každodenných pozdravov.

Okná sa poddávajú.

Ruka zmeny zatvára okenice

jedni hovoria do jari

iní žijú v obave celý život.

 

A ty čo sedíš?

Je čas, aby si si aj ty osvojila zmenu.

Aby si stala tým, na čo som hľadala odpoveď vlani:

“kto vie aká bude moja budúca jeseň?”

Nastal chlad.

Prehoď si na seba nejaký plášť odletu.

 

* Odkaz na hádanku  “ Vysoký mních, čo kosti nemá. Čo je to /Dym/.”

 

Z gréčtiny preložila MÁRIA KOZELNICKÁ

*

Kiki Dimula (*1933)
patrí v súčasnosti k najvýznamnejším gréckym básnickým osobnostiam. Obohatila grécku poéziu tým, že vytvorila vo svojich veršoch element, ktorý v nej predtým existoval v minimálnej miere. Rozšírila obsah poetickej metaforickosti spôsobom, že doňho zahrnula významy a myšlienky abstraktné – prvky tvoriace alegóriu. Preto jej metafory majú alegorické zafarbenie, ktoré dosiahla tým, že ich nepoňala vo svojich veršoch ako pojmy, ale ako pocity a dojmy. Zároveň rozšírila použitie tohto elementu do čo najvyššej možnej miery – vždy v súlade s prozódiou. Uvedený element sa stál základom poetickosti jej veršov.

Druhým charakteristickým znakom jej poézie je irónia, ktorá ju spája s básnikom K. P. Kavafisom.  Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že zatiaľ čo Kavafisova irónia je založená na zhustení pocitu do intelektuálnej formy a je tragická a dramatická, irónia Kiki Dimula je predovšetkým jazyková a lyrická.   To preto, že slovami s abstraktným významom vyjadruje predovšetkým osobné a nie spoločenské pocity. Už samotný pojem “lyrická irónia” je ironický, lebo pozostáva z dvoch protirečiacich si pojmov (irónia – pohľad na veci z nadhľadu a z odstupu, lyrizmus – subjektívne bezprostredné vyjadrenie pocitu). Dimula však vyjadruje svoje osobné pocity pomocou akéhosi pod povrchom pôsobiaceho pátosu, pretože na rozdiel od bežného lyrizmu, sa na ne dokáže pozerať s odstupom. Preto jej metafory majú neštandardnú formu.

Pomocou týchto prostriedkov robí vo svojich básňach akýsi tragikomický prierez každodennosťou, ktorej základné znaky sú chvíľkovosť a pominuteľnosť, a ktoré pred nami vyvstávajú nad priepastnou hĺbkou času. Práve Čas tvorí pozadie a problém takmer každej jej básne. Preto nie je náhodné, že jedným zo základných symbolov v jej básňach je fotografia, v ktorej sa čas naoko zastavuje. Keďže však čas nemožno zastaviť, Dimula ukazuje, ako sa harmonický rytmus básnického jazyka a básnickej skúsenosti zráža s rytmom každodennosti prenášajúc nás do ideálneho pocitu mimo času a  básnickej skúsenosti nečasovej prítomnosti, ktorá napriek tomu, že je pseudopocitom, nás uvádza do harmonického sveta poézie. 

Kiki Dimula je nostiteľkou mnohých ocenení, medzi inými i Európskej ceny za literatúru, ktorá jej bola udelená v roku 2009 za celoživotné dielo.

Básnické zbierky:
Erebos (1956)
V neprítomnosti (1958)
Po stopách  (1963)
Kúsok sveta (1971)
Moje posledné telo (1981)
Efébia zabudnutia (1994)
Na minútu spolu (1998)
Zvuk odchodov (2001)
Skleníková zeleň (2005)
Presunuli sme stranou (2007)
Odmeny (2010)
Verejný čas (2014)

M. K.