Nebom polnočným začína sa jeho dej – pôjde vraj o veci polnočné: hodina duchov, čas na rozhraní, neistý a mátožný; čas poloskutočností a tieňov, keď starý deň dohorel, a nový len bliká; čas podľa všetkého prechodný. Nielen o duchov, aj o duše pôjde, o tie sa najmä bude hrať; ale to pomedzie, onen predel, čas polnočný, čas nikoho so stavmi a hnutiami v neurčite a na hranici, bude sa našim očiam najsilnejšie zjavovať: v našej osobnej i spoločnej „noci s Hamletom“.

                Jde nejtemnější noční hodina,

                pukají hroby, jedovatý dech

                se valí na svět…

 

Pred nás, tiež ľudí hodiny polnočnej – len s duchmi akoby ešte mátožnejšími – predstupuje Hamlet, povedomý kráľovič dánsky, princ filozofický a ľudský, kandidát moci, ale najmä činu, zvrchovaný však vlastník ducha a hlbokej, tmavej studne existencie.

Lebo Hamlet, pôvodný Shakespearov Hamlet, chodiaci po baštách Elsinoru, čítal Montaigna: veľkolepého, sladkého Montaigna, živil si ducha ním, prvým plnovýživným ovocím renesancie; toho Montaigna, čo mu odokrýva zázračné priestranstvá a možnosti v ňom samom, rozkošne i rozmarne ho po nich vodí, ukazuje zákutia, odpočinkové i vyhliadkové miesta a učí, ako sa v nich, nadobro i naveky, osídliť: Nič nechci, všetkým pohrdni, kráľovič dánsky, len toto kráľovstvo si uchráň a nedaj, len snívaj v ňom, iba jemu dôveruj. Čo na tom, že máš byť kráľom: zostaň len sám sebou, najvernejšie a najpresnejšie sebou, vládni len priestranstvám, čo v sebe nosíš, a vystaviaš kráľovstvo, ktoré ani brány pekelné nepremôžu.

Kráľovič, či jeho autor, nenosil v rukách Montaigna nadarmo: nielenže naveky usídlil sa v sebe a do korienkov nervov cíti, prebolieva svoju bytosť; zostúpil do nej veľmi hlboko a stade, len stade, na všetko okolo seba sa díva; Shakespeare skrze Montaigna prenechal mu aj svoj bystrozrak a brisknú reč, čo zvoní a triafa ostrejšie ako jeho kordy; ranil mu čelo svojím snom a skrze esprit urobil ho, kde prehovorí, suverénnym.

A kráľovič – kandidát či nápadník trónu? Iba telesne a po krvi, dákou biologickou náhodou; je a zostane typickým intelektuálom, človekom zvrchovaného ducha, mocou ktorého je nezabudnuteľný, na ktorého aj zahynie. Filozof, ranený záhadou bytia, existencionalista, húpajúci sa duchom ponad ničotu, moralizátor, čo nenašiel pevných noriem pre dobro a zlo, básnik s obraznosťou, aká mu je na ťarchu, kolísavý intelektuál na voľnom pomedzí myšlienky a činu. Najmä a predovšetkým však : korunný svedok, čo nezamlčí dobu prechodnú, ktorej je synom; o nej vypovie, na ňu aj zahynie.

                                                                   *

Uprostred Hamletov rôznych i možných a doteraz žijúcich vidíme teda Hamleta, ktorý číta Montaigna; knihu si však zabalil do najčerstvejších našich novín: vie o nás všetko, vie to isté, čo my.

Občas zdvihne zrak a díva sa na nás úzkostnými očami.

To je tak, narodiť sa do času, keď staré nie je už pravdou, a nové nemá sa ešte narodiť. Smútok, kráľovič, je vtedy naším bratom a úzkosť každodennou sestrou.

                Doba sa pomátla. Pekelný trest

                Že k nápravě ji zrovna já mám vést!
           

Vidieť, ako padajú dôvody a rozum, viditeľné aj neviditeľné stĺpy, podopierajúce ľudí, ich oblohu i zem; vidieť, a musieť zacloniť si oči. Cítiť povinnosť, nosiť v hrudi úlohu, a musieť chodiť so založenými rukami; iba oči svetielkujúce ako v horúčke, iba mozog rozhorúčený, rozkrútený, bezmocne krájajúci svet, iba slová, dlho zadržiavané, putnané ako zajaté vtáky, vyletujúce občas, no bezvládne a zúfalo, lebo nenahrádzajúce čin.  Kam pohliadneme, kráľovič, pustá a sirá je krajina,  nariekajúca vdova po duchu; tehotná iba čakaním; daromne rozpriahajúca ruky po decku, čo sa má volať č  i n.

Pozrite, ako prichádzajú a záhadným delením sa množia Polonius, Rosenkratz a Guildenstern: vyliezajú odkiaľsi ako potkany; pozrite, ako ich odrazu je veľa; pozrite, ako psovsky prijímajú úlohy, ktoré rozdeľuje kráľ.

V ktorúsi hodinu precitnete a s hrôzou pretriete si oči: kde sa, ó Bože, podeli ľudia? Zôkol-vôkol paprú sa v špine, rozvirujúc, zametajúc ju nepolapiteľne slizkými chvostmi, samé potkany.

Premena, taká prečudesne krátka, vás desí. Montaigne vo vás vtedy údesne zmĺka, uteká na svoj hrad uchyľujúc sa do najtichšieho kúta svojej veže.

To, čo sa robí, je nevýslovné.

Tam niekde v predsieni poslednej otázky, na prahu pravdy zaživa nepoznanej, zrodí sa monológ monológov, v mlčanlivej bezmoci skandovaný všetkými uštvanými dušami:

                Být nebo nebýt. Jak to rozhodnout?

                Je důstojnější mlčky sklonit hlavu

                před potupnými šípy osudu,

                nebo vzít zbraň a příval trápení

                ukončit navždy vzpourou? – Zemřít, spát,

                a dost, už nebýt! V spánku najít klid

                po strastech duše, po tisíci ranách

                strpěných zaživa. To by byl cíl,

                po jakém možno toužit – zemřít, spát!

Bezmocnosť, neistota, bázeň pred poslednou pravdou, jej tvárou nikdy nevidenou, zmätene striedajú sa pred určitosťou tváre otrockej, dennodenne vídanej; dve tváre rozplývajú sa napokon v dileme, v ktorej, kráľovič dánsky, občas a nevýslovne žili sme a žijeme.

                Kdo by setrval

                pod tíhou otrockého života,

                kdyby v nás hrůza z toho, co

                je po smrti, tam v nezbádané zemi,

                odkud se ten, kdo vešel, nevrací,

                nemátla vůli, kdyby nenutila

                poddat se raděj přítomnému zlu

                než prchat k jinému, jež neznáme.

                Tak vědomí z nás dělá zbabělce,

                původní barva rozhodnosti bledne

                pod neduživou šedí myšlenky,

                i naše nejráznější záměry

                se touto bázní nemohoucně hroutí

                a čin z nich nevzejde…


A nie je to len dilema táto; aj tackavá nemožnosť premeniť na skutky hlas ducha, o ktorom cítime, že je pravý: neschopnosť tasiť meč; preťať ním ten perverzný chaos sveta: v zrkadle krvi vyjaviť ľuďom potláčanú, skoro už neznámu pravdu.

„Od tejto chvíle budem sa asi správať podivne…“  Pološialenstvo či šialenstvo je meno tejto podivnosti, stav duše na pomedzí, takom nevysloviteľnom, takom démonickom: závažnosť okolností odsúva závažnosť seba samého, plodí prejav absolútneho pohŕdania všetkým, všetkými, sebou. Rodia sa a prichádzajú  s l o v á z najhlbších, teda najjasnejších hlbín, slová nie normálne, akoby pokrivené, akoby vyšinuté, vyjavujúce však temnotu zloby a svetelnosť pravdy ako vypuklé, krivé zrkadlo. Výpovede ducha absolútne slobodného, ktorý uvidel výsosti aj priepasti; nad nimi oboma sa rozhorela, jeho dna sa dotkla, poznaním oťarchavená, no práve jeho ťarchou voľná, slobodná myšlienka. Nie zvyčajná: nie teda „normálna“. Šialený? normálny?, pýta sa húf, v ktorom mu prichodí žiť. „Je, je to pomätené, a predsa to má hlavu aj pätu…Ako pádne vie odpovedať…“

                Celý pěkný svět mi připadá jako pustá výspa.

                Nádherný  baldachýn vzduchu, skvělá obloha nad námi,

                majestátní krov posetý zlatými ohni,

                to všechno, říkám vám, připadá mi jako oblak

                hnusné, jedovaté páry. Člověk je výborný výtvor,

                rozum mu dává vznešenost, jeho schopnosti,

                rysy, pohyby mají nekonečnou rozmanitost,

                ve svých činech si umí podivuhodně hledět cíle,

                chápavostí je blízký andělu a podobá se Bohu,

                zdobí svět, je vrcholem tvorstva,

                a přece, čím je pro mne tato kvintesence prachu?

                Člověk mi není potěšením – ne, ani žena,

                i když svými úsměvy chcete tvrdit opak.

 

Čo znamenajú ohňostroje myšlienok a slov, irónia, hoci pekelnícka, humor, aj čierny, divadlo, hoci absurdné, oproti šialenstvu, v akom prichodí žiť! Čo sú, ak sa porovnajú s činom, ktorým sme boli poverení a ktorý sme najmä nevykonali. Keď slová, hoci mocné, hoci hlbinné, hoci otrasné, poslúžili iba ako manéver na odďaľovanie skutku!

Kráľovič rodný, túžime po čine a vo chvíľach vypätých hrá javisko našej nerozhodnej slabosti najväčšiu našu dilemu: dilemu nie už myšlienky a slova – d i l e m u   s l o v a   a  m e č a. Uskutoční sa obraz sveta, ktorý v sebe nosíme, padnú závory bez pričinenia meča? Nebudeme bez ocele a pušného prachu, hoci s čelami ranenými snom, hoci s rozumom najrýdzejším, len rytiermi smutných postáv úboho prešľapujúci túto zem?

Príde kráľovstvo sna bez kráľovstva krvi, násilia a zbraní?

Hamlet, kráľovič rodný, v tepnách nám hukoce krv, sluchy praskajú pod tvrdosťou alternatív.

Čo napokon vy, zoči-voči pomste a svedomiu, na striedavých váhach meča a slova?

Buď to, co jsi, mé srdce!_Nedopusť,

abych se duší změnil v Nerona.

Mohu být krutý – nesmím jednat zvrhle.

Ne dýkou, ostřím slov ji napadnu.

V tom ať jsou řeč i duše pokrytci:

byť do krve ji moje slova bolí,

změnit je v čin má duše nedovolí!

Typický intelektuál Michel de Montaigne prebýva naveky vo vás, nepolepšiteľný, beznádejný, a predsa kráľovský! To, čo vykoná vami inscenovaná vražda, divadlo v divadle, javisko na javisku – mimochodom, prvý raz v dejinách – je predsa len husársky kúsok; okrieva pri ňom naša intelektuálska menejcennosť. Účinok umenia, sila slova, reč obrazu predsa len zostávajú mocné. Ani kráľ s lotrovským štábom sa ich nekrvavým strelám nevyhne. Zasiahnutý sa prezradí, privedený do úzkych,  m u s í   o d í s ť. A nech sa čokoľvek bude ďalej diať, nijaké lotrovstvo bez hanby už nevyvedie. Zrkadlo slova, umenia a svedomia bude ho prenasledovať, bude páliť jeho oči ako oslepujúci lúč.

                                                                              *

Čo ďalej, kráľovič dánsky, čo ďalej?

Krátke víťazstvo s dočasným zadosťučinením, krátkou hrdosťou na silu nekrvavých zbraní, prešlo akosi rýchlo. Lebo pozrite sa: moc bačuje si na tróne podfuku ďalej; a rumenec, ktorý jej na chvíľu zalial tvár, zmenil sa iba na väčšiu, na tvrdšiu ostražitosť!

Chystajú úklady, kráľovič dánsky, chystajú úklady!

A vy, a my nedvižní a nerozhodní, kompromismi  všelijako dohúžvaní, prešľapujeme vo svojej rodnej sestre dileme.

                A já

                já nemehlo se tady líně loudám,

                neschopen ani hájit svoji věc

                a pronést pádné slovo za krále,

                který byl oloupen a zavražděn

                tak hnusným zločinem. Jsem zbabělec?

                Proč se vůbec mezi nebem a zemí

                mají plazit takoví chlapi jak já?

                Lebo:

                … příliš úzkostlivě dbám,

                co z činu vzejde, až jej vykonám –

                a to je ze tří čtvrtin zbabělost,

                jen ze čtvrtiny moudrost –

               

Šialenstvo rozhodovania, šialenstvo, samým nositeľom živené, sa zvíchruje. Útrapy zo sna a rozumu; mátožná nerozhodnosť;  labyrint existencie dostupuje k prahu možností. Spor mysliteľa Hamleta s pomstiteľom  Hamletom stúpa z bolesti do tragiky, z tragiky do šialenstva.

Konflikt pasívnej vôle s aktívnym rozumom vedie síce k množstvu náhradných činností, len nie k činu samému a pravému. Môže sa tu nezjaviť  prízrak a symbol cintorína, kopaného hrobu, lebky kráľovského šaša Yoricka?

                „I v téhle lebce býval jazyk – kdysi zpívala!“


Polnoc je najpolnočnejšia; svitanie ďaleko. Namiesto rána – znamenia márnosti, neriešiteľnosti, tragédie –

                „… ustaňtež, dosti již všeho!“

 

To, čo sa potom stane, je už len mechanika príčin a dôsledkov. Aktivita Hamletova, dlho programovaný akt pomsty, zrodí sa iba v úzkych: impluzívne, bez prípravy, nepremyslene, z núdze. Dilema splodí dilemu; poslednú, definitívnu.

                Co jste sem přišel spatřit?

                Hrůzu a neštěstí? Jsou před vámi.

                Tak strašná žeň! Co chystáš oslavit

                tam ve své věčné kobce, pyšná smrti,

                že jsi tu jednou ranou pobila

                tak mnoho knížat?


Čo napokon, kráľovič dánsky, ako posledné slovo?

Mihajú sa nám slová, o ktorých vieme, že sú zbytočné; odháňame ich ako dotieravé muchy.

Rozhodili ste otázky, a odišli sami ako ich vlastná nevedomá obeť. Duchom polnočným vrhnutý do osudu, čiže mimo náhod, čiže do podstatnosti; najprv v kríze, potom v rozporoch, napokon v šialenstve rozhodovania.

Ktosi, kto  v tomto svete krachuje,  kto  n a   m y š l i e n k u   z a h y n i e; ona však ako svätožiara obtáča jeho zmučenú hlavu.

Hrdina je mŕtvy, nech žije hrdina!

Včerajší aj dnešný, jedinečný aj nesčíselný;  javiskom hraný, životom opakovaný. Tragédia je meno jeho konca; ale v jej chvíli roztvára sa nebo i zem a do nej, v základoch rozhýbanej, spadne čosi, čo sa môže volať: plodonosná slza.

„A všetko ostatné je mlčanie.“

                                                *

V čase naprázdno melúcich, len hlasno rapotajúcich mlynov literatúry, prišli ste ako druh, čo iste pôjde s nami. Zrno, hodené do duše, ktoré ju roztíska ako požehnaný kvas. Nevieme, čo sa nám silnejšie ozvalo z našej, momentálne vyprázdnenej literatúry, ako vy, kráľovič dánsky, ako práve vy. Ako váš stvoriteľ fantastický, so svojím vesmírom, v ktorom je všetko. Nápovede a semená všetkých základných slov a činov. „Keby odrazu zmizla dramatická literatúra všetkých vekov,“ povedal Mejerchoľd, „a zostal Hamlet jediný, divadlom to neotrasie, bude večné.“ A prichodí sa iba čudovať, ako on, z času svojho, tiež pohnutého, z popravy povstavšieho Essexa a uväzneného priateľa Southamptona, vedel vykresať toľko iskier, vyvolať taký vesmír: spoznáva sa v ňom každá prechodná doba.

                Čo ešte, kráľovič, keď nás už opúšťajú slová?

                Hamleta zvednou čtyři kapitáni

                a ponesou ho jako bojovníka.

                Dosáhnout trůnu, byl by ukázal,

                jak se má vládnout. Hrajte na pochod

                a vykonejte všechny obřady,

                jež patří hrdinům.

 

(Slovenské pohľady 1970)

Úryvky prel. ZDENĚK URBÁNEK