Nedávno som v Tvorbe poukázal na zvláštnosti jazykovej praxe v súčasnom Nórsku. Situácia na Slovensku nie je v tomto smere ani zďaleka taká katastrofálna- ako u týchto našich severských príbuzných, bohužiaľ však aj tu sa dnes stretávame s javmi, ktoré nám, čo máme radi slovenčinu a berieme vážne jej osobitosti, pravidelne pridávajú vrásky na čele.  Stačí sa začítať do niektorej knižky našich klasikov a raných modernistov alebo si vypočuť záznam inscenácie ktorejkoľvek rozhlasovej hry spred 50-60 rokov, a rýchlo zistíme, že náš jazyk sa mení, pričom ani zďaleka nie všetky zmeny ho skrášľujú a obohacujú. Ja  vôbec nemôžem súhlasiť s jazykovedcami, ktorí tvrdia, že jazyk sa vyvíja a že tento vývoj nemožno riadiť, iba ho akceptovať. Ak sa vraví, že vo vojne a v láske neplatia demokratické pravidlá, niečo podobné sa dá povedať aj o otázke spisovného jazyka. Treba, samozrejme, zohľadňovať  zmeny, ktoré prináša spoločenský, vedecký a kultúrny vývoj, prispôsobovať im aj platné jazykové normy, súčasne však treba jazykovú prax odborne regulovať, práve tak ako sa regulujú korytá riek alebo vyrubovanie lesa. V opačnom prípade sa náš jazyk stane niečím podobným, ako „postmoderné“ mesto, ktorého výstavbu riadia necivilizovaní developeri za pomoci skorumpovaných lokálnych politikov.

Isteže, nemožno mať nič proti tomu, ak niekto v súkromí rozpráva nárečím, slangom, alebo ak kvôli expresívnosti sem-tam použije nespisovný výraz alebo cudzie slovo. Horšie je to už s ľuďmi, ktorí sa tvária ako vzdelanci a myslia si, že rozprávajú spisovne, zato ich jazyk je plný neuvedomených odchýliek od spisovnej normy. Najčastejším jazykovým prehreškom, ktorý možno pozorovať najmä u Bratislavčanov a obyvateľov niektorých iných väčších miest, je ignorovanie mäkkého ľ. Je iba ťažko pochopiteľné, prečo ľudia, ktorí dôsledne mäkčia pri di, ti ni a de, te  ne, majú taký neraz až panický strah z mäkkého ľ. Príčin je tu niekoľko: fakt, že naše hlavné mesto leží na západnom Slovensku a že sme tu mali dlhodobý  vplyv češtiny, sú iba dve z nich. Tieto veci môžeme analyzovať a vysvetľovať, ťažko ich však možno akceptovať. Citlivejšiemu človeku hneď stúpne krvný tlak; keď počuje slovenského speváka spievať o „dolynách“ alebo „modlytbách“. Je tiež záhadou, ako môže hlásateľ či hlásateľka, ktorí správne hovoria „vôľa“ či „vôľou“ odrazu povedať „o vôly“, keď  prejdú do iného pádu. Sú tiež hlásatelia , moderátori a herci, ktorí správne mäkčia, keď čítajú správy, resp. vystupujú na scéne, ale  pri voľnejších rozhlasových diskusiách odrazu ako keby sa odtrhli z reťaze, na mäkké ľ  celkom zabudnú , alebo ho odhodia niekam do kúta ako takmer neznesiteľnú príťaž. Za jedného z najväčších hriešnikov vo verejných masmédiách pokladám Borisa Filana, ktorý by zrejme vo svojich rozhlasových reláciách mäkké ľ nevyslovil ani pod hrozbou mučenia. Jeho ústny prejav, to je samé „vela ludí“, „flaša marhulovice“ a podobne. Pritom vo svojich knihách píše bez problémov ľ tam, kde treba, prečo ho teda nedokáže aj vysloviť? Ak sa mu to brídi, nech radšej rozpráva malokarpatským nárečím, ako to robili Milan Mlsna alebo Viktor Kubal… Všimnite si tiež, koľkí profesionálni hlásatelia a moderátori hovoria niečo ako „zlný“ namiesto „ zeleni alebo „žlznica“ namiesto „železnica“. Supertvrdé  bratislavské „l“ (odkopírované vari od Jiřiny Bohdalovej)  zrejme v takejto kombinácii hlások zvádza k nedbalému a pre slovenčinu celkom netypickému zatemňovaniu samohlásky „e“, ktorá by v  týchto slovách mala znieť jasne a zreteľne ako hlahol zvona.

Čoraz viac ľudí, vrátane profesionálnych novinárov, vzrejme pod vplyvom angličtiny, vynecháva zo svojho slovníka zástupné privlastňovacie zámeno „svoj“, ktoré je jedným zo štylistických a významotvorných klenotov slovenčiny, a vlastne aj ostatných slovanských jazykov. Spomeňme si len na porekadlo „každá líška svoj chvost chváli“ a nahraďme ho nezmyselným a neelegantným „každá líška jej chvost chváli“. Znie vám to hlúpo? Súhlasím, prečo však potom vravíte, že „Každý volič sa zastáva jeho politikov“ namiesto „svojich“? Keby sme túto logiku preniesli aj do sféry osobných,  zámenne vraveli by sme „obliekol sa“, ale „obliekol ho“. Ako by sa vám to páčilo?  Pamätajme si konečne, že v slovenčine zastupuje zvratné privlastňovacie zámeno “svoj“ a jeho varianty vždy subjekt rozprávania, práve tak, ako to robia osobné  zvratné zámená „sa“„,si“, „seba“, „sebe“ atď.

Inou častou a otravnou frazeologickou chybou je germanizmus typu „XY mal zavraždiť susedovho syna“ tam, kde  ide o hypotetický dej, chýr či podozrenie, čo sa v slovenčine dá oveľa elegantnejšie vyjadriť pomocou častíc „vraj“ alebo „údajne“. Ak niekto niekoho iba „mal zavraždiť“, tak to ešte nie je také zlé, ak však už sú vážne indície na to ,,že naozaj zavraždil“, treba zbystriť pozornosť. V záujme presnosti a jasnosti teda vravte a píšte : XY vraj (údajne) zavraždil susedovho syna. Nie je síce ešte isté, či ho naozaj zavraždil, o zmysle takéhoto výroku však už nemožno mať pochybnosti. No a ešte tu máme nešťastnú epidémiu nesprávneho používania predložky “kvôli“, vraj: „Jano neprišiel do roboty kvôli chorobe.“  Presný význam tohto spojenia je, že Jano neprišiel, aby mohol ochorieť. Samozrejme, že sa má povedať, že neprišiel pre chorobu. Viem, že predložka „pre“ môže mať viac významov, v tejto súvislosti je však celkom jasné, o čo rozprávačovi ide.

Prílevu rozličných prvkov cudzích jazykov sa, prirodzene, netreba a ani nemožno za každú cenu brániť, na druhej strane je však známkou nízkej jazykovej kultúry, ak z nich nekriticky preberáme výrazy či slovné spojenia, ktoré náš jazyk nijako neobohacujú. Toto sa v našom prípade týka aj výpožičiek z blískej češtiny, ktorá mala  v mnohom ohľade na slovenčinu blahodárny vplyv. Dnes si možno už ani neuvedomujeme, že mnohé naše slová z oblasti vedy, umenia, techniky,  remesiel či športu boli pôvodne ukuté v českej jazykovej vyhni. Proti väčšine takýchto výpožičiek nemožno mať námietky. Ja osobne akceptujem aj také slová ako žehliť, prádlo, pravítko, púhy, zdieľať, snáď, príliš, sťažovať sa, blbec,  pohoda, snažiť sa, nevadí,  hoci ich niektorí puristi stále považujú za neprípustné bohemizmy.

Tie sa však podľa mňa už dávno organicky včlenili do slovenčiny a vo väčšine prípadov ju aj významovo obohacujú. No na druhej strane sa nijako nedokážem zmieriť s bohemizmami ako sú čumieť, zrovna, cvok, milerád, pramálo, venčiť (psa), vypadnúť (v zmysle zmiznúť), dostať padáka, povedať na rovinu, že (v zmysle opytovacieho „však“) a mnohé iné. Tieto neslovensky znejúce výpožičky sú podľa mňa celkom zbytočné, lebo máme k nim prinajmenšom rovnocenné slovenské ekvivalenty. Pritom mnohí Slováci ani nevedia tieto slová správne používať, Napríklad imperatív „Vypadni!“ logicky znamená povel k tomu, aby nejaký človek vyšiel z miestnosti, kým našinci to neraz nevhodne používajú aj v prípadoch, keď sa dej odohráva na ulici alebo na zelenej lúke. Pre menej informovaných uvádzam, že „vypadni“ sa dá vždy a všade na Slovensku nahradiť rovnako expresívnymi imperatívmi „strať sa“, „zmizni“, „odpáľ“, alebo hoci aj „choď do čerta“… Spojenie „dostať padáka“ je už aj v samotnej češtine veľmi sporné, keďže to vyvoláva dojem mäkkého odchodu. Vo väčšine ostatného  sveta však podobné frázy znamenajú odchod z firmy s tučným odstupným. V opačnom prípade je ďaleko vhodnejšie pobedať, že niekoho vyhodili alebo vykopli. Najnovšie tiež s rastúcim údivom počúvam niektorých Slovákov tvrdiť, že to či ono im „príde čudné“, namiesto toho, aby povedali že sa im to zdá, že im to pripadá, prípadne prichodí čudné. Tvar „príde“ je o.i. sloveso s dokonavým vidom a označuje preto budúci dej, kým autori takýchto podivuhodných spoje ní majú takmer vždy na mysli prítomnosť. Azda najviac medzi zbytočne prebratými bohemizmami ma hnevá „grázl“,  slovenčine väčšinou prepísaný na „grázel“, ktorý sa v zdrobnelej podobe „grázlik“ dokonca  vkradol do názvu istej, vari z angličtiny preloženej detskej knižky. Naozaj neviem načo, keď v slovenčine máme slová ako beťár, huncút, šibal, lapaj, lotrík, nezbedník a i.

A ešte tu máme tie nešťastné anglicizmy, čoraz častejšie sa vyskytujúce aj v prejavoch ľudí, ktorí o angličtine nemajú ani poňatia. Aj tu by som bez protestov akceptoval kalky či prebraté výrazy, ktoré sú pre náš jazyk obohatením. Je podľa mňa celkom v poriadku, ak sme si preložili anglické slovo „challenge“ a používame jeho slovenský ekvivalent „výzva“ aj vo význame „životná skúška“. Neprekáža mi ani pôžička „lôser“, a či lúzer, lebo slovenské ekvivalenty ako smoliar, stratenec, nešťastník nevyjadrujú celkom to isté. Prijímam aj tvar „skontaktovať“,  ktorý znie elegantnejšie ako naše tradičné „nadviazať kontakt“. So zaťatými zubami sa prenášam aj cez epidémiu výrazov typu „táto politika je o zbližovaní stanovísk“, aj keď sám  sa takýmto väzbám usilujem vyhýbať. Neviem však, prečo by sme na Slovensku mali vravieť „level“ namiesto „úroveň“ alebo „stage“ (stejdž) namiesto javisko či pódium. Počul som už istú vzdelanú Slovenku povedať v rádiu aj „šérovať“ namiesto „podieľať sa“.  Som presvedčený, že tomu najmenej 75% poslucháčov nerozumelo… A čo už s donebavolajúcimi frazeologickými anglicizmami  ako „milujem spievať“, „zmienila som túto tému“, „je potrebné“ (namiesto „treba“), a či „v našej krajine“, na čo máme ďaleko stručnejšiu a slovenskejšiu alternatívu „u nás“. Angličtina totiž na rozdiel od slovenčiny (a tiež češtiny, ruštiny, nemčiny, francúzštiny, nórčiny atď.) nemá predložku zodpovedajúcu nášmu „u“, preto si v takých prípadoch musí vypomáhať najrozličnejšími štylistickými trikmi. Nuž a vrcholom jazykového nevkusu je, keď ne-američan (nemusí ísť o Slováka či  Slovenku) s hraným, nespontánnym nadšením vykrikuje: „Wow!!!“ Zakaždým,keď to počujem, sa mi chce utiecť niekam do džungle…

Po týchto, pravdepodobne do veľkej miery donkichotských povzdychoch nad javmi, z ktorých väčšina nás iste  skôr či neskôr prevalcuje ako nespútaný prírodný živel, sa konečne dostávam k svojej najvlastnejšej srdcovke. Tou je  naliehavý protest proti vytrácaniu sa slov a obratov, ktoré patria do slovenčiny tak ako plesá, kamzíky či svište do našich veľhôr. Odmietam sa jednoducho zmieriť s tým, že slová, ktoré ešte počas môjho detsva a mladosti boli pevnou súčasťou každodennej medziľudskej komunikácie u nás a bez ktorých sa ja osobne stále nedokážem zaobísť, začínajú dnes  už byť zastarané allebo dokonca zabudnuté. Deje sa to stále pod vplyvom češtiny, angličtiny, do určitej miery azda aj nemčiny, ale zrejme opäť aj následkom toho, že naše dve najväčšie mestá sa nachádzajú mimo územia, z ktorého vzišiel náš spisovný jazyk. Hlavným vinníkom je však aj tu obyčajná ľudská nedbalosť a nekultúrnosť. Tak sa nám napríklad zo slovenčiny vytrácajú slová ako oblok, vretenica, mrzký, súci, zložitý, ustatý, dožičiť, ručiť ,,zberať sa“ (v zmysle „chystať sa“).  vari, vedno. Zrejme pod vplyvom anglického „last year čoraz viac ľudí hovorí „minulý rok“ namiesto kratšieho a elegantnejšieho „vlani“. Zaujímavá je tiež novšia alternácia substantív „ujo“ a „strýko“. Prisťahovalci zo stredného Slovenska síce svojím vplyvom presadili, aby bratislavské deti volali neznámych mužov „ujo“, neubránili však pôvodný význam uja ako matkinho brata. Aj vzdelaní Bratislavčania a po nich postupne aj iní Slováci už volajú matkinho brata strýkom, hoci toto slovo tradične označovalo otcovho brata. Toto je podľa mňa dosť vážne výrazové ochudobnenie jazyka. Peknú príslovku „vidno“ zase nahrádza síce významovo rovnocenný, no štylisticky ťažkopádnejší infinitív „vidieť“. A kedy ste naposledy počuli alebo čítali v novinách spojku „keby“? Zdá sa, že naša mladšia a stredná generácia pozná už iba spojenie „ak by“, čo je pravdepodobne tiež anglicizmus, keďže anglické „if“ znamená „ak“, „keby“, a navyše aj „či“. Ďalšie ochudobňovanie slovenčiny prebieha v oblasti neurčitých zámen, kde máme takú širokú paletu výrazov, ako máloktorý iný jazyk. Môžeme si vybrať medzi niečo,, voľačo, dačo, čosi, pri iných významových odtieňoch kadečo, všeličo,  hocičo, čokoľvek, a takisto máme napríklad nejaký, voľáky, dáky, akýsi, hocijaký, kadejaký, všelijaký, akýkoľvek atď., atď., pričom každý z týchto výrazov má svoj významový odtieň aj svoj  estetický potenciál. Deväť z desiatich Slovákov a Sloveniek však dnes už ako keby poznali iba varianty niečo, nejaký, niekto, niektorý a pod., zrejme najmä preto, že sú najbližšie češtine, ktorú  – azda iba podvedome – považujú za lepší,, elegantnejší a mestskejší jazyk ako slovenčina. Dokedy si ešte budeme pestovať tieto kultúrne komplexy?… Smutno mi je aj za slangovými výrazmi „puška“ (v zmysle “ťahák“) alebo  fuky (už dávnejšie ich nahradili české „prachy“. Rovnako som už dávno nepočul pekne expresívne, hoci sčasti nemecky znejúce „som švorc“ (t.j. bez peňazí). Do dlhého radu našich národných seba-ohováraní patrí aj pomerne časté tvrdenie, že vraj nemáme mestské slangy, čo v podstate nikdy nebola pravda. V50-ych a 60-ych rokoch minulého storočia  sme v Bratislave policajtov volali „flekač“, „hekač“ alebo „poliš“, dnes už skoro každý používa bohemizmus „fízel“, hoci som z úst jednej bezdomovkyne nedávno  počul aj výraz „čierny“. Pred časom som sa spýtal mladších Bratislavčanov, či vedia, čo to znamená „mancovať sa“ (chvastať sa) alebo „rajcovať sa“ (vyžívať sa), čo za mojej mladosti tiež boli stále živé slangové výrazy. Odpovedali mi záporne, pričom mi všakne dokázali poskytnúť za tieto slová primeranú náhradu. Podľa mňa je tiež stratou, že sme sa navzájom prestali zdraviť „servus“ alebo pri športovych podujatiach  povzbudzovať pobádajúcim „tempo!“, keďže podobné slová poukazovali na naše historické zakotvenie v latinskom civilizačnom okruhu. Nedávno som počul, že aj slovká ako „bezva“ a „senzi“ už vyšli z módy. Vraj dnes sa už povie iba „super“ alebo „kúl“. Nech je tak, súčasne sa však treba spýtať, dokedy sa vo svojich najintímnejších záležitostiach budeme poddávať módam? Mám neodbytný pocit, že čím viac sa jazykovo„globalizujeme“, tým hlbšie klesáme do bahna provincializmu.

A tak mi záverom neostáva nič iné, iba vyzvať jazykovo bdelých ľudí na Slovensku, aby zachraňovali strácajúce sa slová a idiomy, predovšetkým tak, že ich budú používať v súlade s ich významovou a estetickou hodnotou. Prihováram sa tiež za to, aby sme uvedomelo znovuobjavovali a vyhrabávali zabudnuté a polozabudnuté slová a obraty a zasadzovali ich do súčasneho jazykového kontextu. Módne rozmýšľajúci superglobalisti si z toho budú robiť posmech, tým však iba odhalia svoju nekultúrnosť a provincializmus. Vždy však treba mať na zreteli aj celkový stav a štruktúru nášho jazyka –  jeho fonetickú, gramatickú, ale aj historicky, geograficky a kultúrne danú osobitosť. Národ je súhrnom určitého počtu jednotlivcov, preto ak sa dostatočné množstvo jeho príslušníkov bude starať o národný jazyk  ako o vlastnú záhradku, môže to priniesť dobré ovocie aj na kolektívnej úrovni. Ak sa dnes ekológovia celkom oprávnene usilujú zachraňovať čo najviac prírodných biotopov, malo by byť pre nás prirodzené zachraňovať aj  ohrozené slová a iné charakteristické črty slovenčiny ako nenahraditeľnú súčasť nášho, ale aj európskeho a svetového kultúrneho dedičstva.