Tí ľudia, ktorí správne chápu filozofiu, nezaoberajú sa ničím iným, len umieraním a smrťou.“
(Platón, Faidón, 1994, s. 21)

Platónove filozofické úvahy sa nesú v znamení hľadania zmyslu života, neustále náš pohľad upriamujú na večnosť a pominuteľnosť času. ústredný citát vystihuje  psychologické aspekty umierania v pravom slova zmysle. Ide o zložitý proces, pri ktorom človek opúšťa svojich najbližších príbuzných, resp. lúči sa so svetom a jeho radovánkami. Hlavným cieľom spomínaných úvah je podnietiť človeka k akejsi sebareflexívnej spiritualite, ktorej význam spočíva v  prehodnotení životne dôležitých priorít a následnom upriamení sa na ideu transcendentna, t. j. nekonečna. Pod kategóriou „nekonečna“ rozumieme mentalitu večnosti, ktorá skôr či neskôr každého bežného smrteľníka raz neminie. V tejto súvislosti vyvstane v nás bežná otázka s filozoficko-religióznym nádychom:  „Kde budem tráviť večnosť ?“ Ľudský život je pominuteľný, má len dočasný charakter. Človek plní tu na zemi status pútnika, majúceho špecifické poslanie a  niekam smerujúceho. Vo všeobecnosti filozofické úvahy snažia sa tendenčne preniknúť až do tajomných zákutí psychiky ľudského jednotlivca a následne podnietiť ho k hlbokému, pravdivému uvažovaniu o realite posmrtného života.

Pre „správneho“ filozofa slovo smrť nie je nijakým tabu, práve naopak, je vyslobodením, patričnou nádejou na lepšiu budúcnosť. Strach vôbec nepozná, čím sa dostáva do ostrého konfliktu s modernistami. Myslenie moderného človeka je charakteristické príklonom k imanentizmu, resp. hlavný zmysel života hľadá v efemérnom úsilí dobyť či ovládnuť pozemský svet. Za svoje vytúžené ideály bojuje všemožnými prostriedkami, ktoré mnohokrát prekračujú hranice slušnosti a mravnosti. Inšpiruje sa „chorobnou“ túžbou po bohatstve, kariére, či spoločenskej prestíži.  No žiaľ, častokrát  si  neuvedomuje limitovanosť daných hodnôt.

Smrť je pre neho zarytou nepriateľkou, neustále vzbudzuje v ňom pocity úzkosti, strachu, beznádeje, depresie…  Filozof je milovníkom múdrosti, ktorá sa vzťahuje najmä k pripravenosti opustiť pozemský svet. Prvoradá je pre neho nesmrteľná duša, dokonca ju uprednostňuje pred telom, lebo ukrýva v sebe silu a rozum. Toto pozoruhodné špecifikum rozvinul Platón, objektívny idealista, vo svojom dramatickom diele Faidón písanom dialogickou formou.

Stavebný pilier diela predstavujú retrospektívne reminiscencie pojednávajúce o posledných chvíľach Platónovho obľúbeného učiteľa, známeho priekopníka gréckej antickej filozofie, Sokrata. Platón deklaroval v diele eschatológiu orfického náboženstva, vieroučnú dogmu o nesmrteľnosti a prevteľovaní ľudskej duše, pochádzajúcu z ostrova Kréta. Platónovo špekulatívne tvrdenie o reinkarnácií logicky podlieha  diskrepancii, mimochodom človek, ak už raz umrie jeho duša, nemôže sa  spätne inkarnovať do ľudskej či zvieracej podoby.  V dejinách sa navyše nikto nenašiel, kto by sa dvakrát znova narodil.

Príchod smrti ľudského jednotlivca je podmienený temporálnym rozmerom. Čas tu predstavuje akúsi zvláštnu štruktúrovanú veličinu, predsa od neho závisí kolobeh života.  Ten je mnohokrát neúprosný, človek starne, ochorie, opúšťa svet, bez ohľadu na vek a stavovské povinnosti…atď.

Možno každý z nás si položí typickú kauzálnu otázku:  „Prečo práve on, však mal ešte celý život pred sebou ?“ Jej odpoveď na ňu si ťažko vieme dať, jednoducho osud človeka je vopred predurčený. Z diela cítime  príznačný  tanatologický charakter.   Predmetný význam tanatológie spočíva nie vo vzbudení strachu, ale v pripravenosti človeka opustiť pozemský svet.  Filozofické dielo Faidón predstavuje  jasný, až varovný signál, ktorého zámerom je podnietiť človeka k zmene zmýšľania, prostredníctvom akejsi túžby napraviť spáchaný životný priestupok, a tak sa vyhnúť  po smrti večnému trestu v podsvetí.

Vo svojej podstate apeluje na najvyššie morálne konanie u ľudského jednotlivca, predstavujúce akúsi esenciálnu konštantu, ktorým je dobro. Dobro nám zaručuje pocit slasti, osobného pôžitku, ale aj vnútorného potešenia. Byť dobrým znamená  nielen počúvať náš vnútorný hlas, pokiaľ máme správne formované svedomie(gr. Daimonion), ale aj v praxi napĺňať jeho odkaz. (Porov. Lauerová, 1993, s. 52) Danú skutočnosť nám potvrdzuje Platónov nasledovný citát: „Dobro máme nielen poznať, ale aj konať, čo je základom ľudskej morálky.“ Platón vo svojej ontologickej náuke ideu dobra kladie na najvyšší piedestál, pretože je predpokladom večného a šťastného blahobytu človeka v posmrtnom raji.  Bez dobra sme duchovne mŕtvi, naše pozemské jestvovanie nemá akoby nijaký zmysel.

Daný jav morálnej bezduchosti odzrkadľuje aj súčasný charakter našej spoločnosti, ktorý je v značnej miere poznačený nivelizáciou hodnôt. Spoločnosť už dávno stratila schopnosť pomenovať veci pravým menom, následkom čoho nevie rozlíšiť, čo je správne a nesprávne. Tento negatívny následok do istej miery kopíruje kolorit postmodernej spoločnosti, ktorý je poznačený relativizáciou jednotnej a absolútnej koncepcie pravdy, pluralitným modelom chápania pravdy a hodnoty, nihilizmom spochybňujúcim platnosť relatívnej pravdy.(Porov. Kondrla, 2010, s. 31)

Svojím úsilím prispieva k vytváraniu falošného pokoja, kde vládne chaos, bezvládie, totalita, i keď navonok môže ísť v intenciách mieru a tolerancie. Môžeme sem zaradiť aj proces „vymývania mozgov“ ľudských jednotlivcov prostredníctvom masmédií, ktoré mnohokrát prezentujú hodnoty podporujúce spoločenskú deštrukciu, bezbrehý konzum, orientáciu na „pseudohodnoty“ plytkej zábavy. (Porov. Hochelová, 2011, s. 4)

O nič lepšie na tom sme neboli v antickom Grécku, kde tiež morálka podľahla dehonestácii a skaze, vtedajší politický systém bol skorumpovaný. Mali sa dobre len tí, ktorí mali peniaze a moc. Fenomén spoločenskej ziskuchtivosti o storočia neskôr vehementne odsúdil významný predstaviteľ francúzskej realistickej literatúry Honoré de Balzac vo svojom realistickom kritickom románe Otec Goriot a i.

No napriek nepriaznivým pomerom v období antiky našiel sa jeden hrdina, ktorý dokázal pomenovať veci pravým menom. Sokrates tvrdo vystúpil voči otrokárskej demokracii, ktorá zotročovala bezbranných ľudí. Spolucítil s trpiacimi, súcitil so ženami a deťmi, na ktorých bolo páchané násilie. Odsudzoval vojnu. Jej existenciu odvodzoval od telesných žiadostí, ktoré ju nepriamo spôsobujú- mocenská túžba, mamona.   Dokonca opustil svoju manželku s dieťaťom, len aby mohol hlásať pravdu. Vtedajšia grécka jurisdikcia nezniesla jeho hlas pravdivosti, a tak sa ho rozhodla odstrániť. Bol odsúdený aténskym súdom na trest smrti, v podobe vypitia čaše jedu.

Sokrates bol filozof dušou a mysľou, svoj trest smrti prijal v pokore. Nebúril sa voči rozhodnutiu svetských vrchností. No Sokratovi prívrženci s jeho trestom nesúhlasia, preto ho nahovárajú na útek. I keď jeho žiaci mali jednotné myslenie, v rôznych situáciách by predsa inak konali ako on.  Sokrates útek pred problémami považoval za najväčšiu zbabelosť.

Sokrates splnil svoju misiu, k jej naplneniu došlo vďaka jeho verným žiakom, sympatizantom. Prostredníctvom nich sa bližšie dozvedáme o jeho záslužnej činnosti. Treba zároveň zdôrazniť, že okrem literárnej, prekladateľskej činnosti, zasväcoval ženy do tajov pôrodníctva.  Ovládal základy pôrodníckeho umenia, pretože bol synom babice. No za jeho najväčší úspech považujeme schopnosť viesť s ľuďmi dialóg, ktorému učil svojich priaznivcov pri riešení všelijakých problémov.

Bol nepochopený vtedajšou spoločnosťou, nezapadal do jej plánov. Kontextovo  nachádzame tu čiastočnú symbiózu s človekom milión, ktorého spomínal  významný predstaviteľ sociálno-psychologického realizmu J. C. Hronský vo svojom románe Jozef Mak. Hlavný predstaviteľ Jozef Mak je človek milión – jeden z milióna ľudí, ktorý ničím nevyniká. Nemá právo na život, v podstate je odsúdený na  zánik. Takýto ľudský jednotlivec je ostrakizovaný zo spoločenského života, nenaplní nikdy plnohodnotne svoje životné poslanie. No Sokrates naplnil a uskutočnil svoj odkaz, položil život za pravé demokratické hodnoty, za  slobodu a spravodlivosť.

Smrť definoval ako blažený spánok bez snov. V nej videl patričné vykúpenie zo svojich problémov.  Jeho žiaci sa nedokázali plne stotožniť s rozhodnutím opustiť pozemský svet, pretože uprednostňovali rozum, a nie jeho slobodnú vôľu.  Cítil sa nepochopený, ale po smrti našiel pravé „oslobodzujúce“ šťastie.

DELFOVÁ, H. – HACKENESCHOVá, CH.- LAUEROVá, J. –LEMCKEOVá, M. Lexikón filozofie. Bratislava: OBZOR, 1993. 407 s. ISBN 80-215-0263-0

HOCHELOVÁ, V. Hodnotové aspekty masmédií s dôrazom na spravodajstvo. Nitra: Filozofická fakulta UKF Nitra, 2011.163 s. ISBN 978-80-8094-696-8

KONDRLA, P. Hodnoty a postmoderna. Bratislava: Vydavateľstvo IRIS, 2010. 122 s. ISBN 978-80-89256-50-1

PLATÓN. Faidón. Praha: Oikoymenh, 1994. 104 s. ISBN 80-85 241-36-0