Upomienka z jesenného lesa

Šťavy zeme a šťavy stromov,

vzduch plný kokteilu z tlejúceho lístia

 

Napi sa, nazbieraj silu!

Budeš ju potrebovať…

Veď aj tvoja jeseň

sa už na teba pýta

 

Poobjímaj kmene,

poláskaj zvráskavenú kôru

tak, ako vnúčatá hladia

naše suché, žilnaté ruky

 

Spriateľ sa s padajúcim lístím,

aby si aj ty na kraji svojho času

vedela padnúť

tak ľahko,

tak pokojne,

tak graciózne

 

Na ceste

Už si  hľadela

do všetkých tvárí vlastnej hlúposti?

 

Už si si kolená do krvi otĺkla

na púti sebapoznania?

 

Už si podošvy v bludisku svojho vnútra

na prach zodrala?

 

Už si oblude odťala všetky hlavy

chrliace z papule ohne sebaklamu?

 

Už si balvan sebaúcty vytisla až ta,

odkiaľ sa hádam nikdy neskotúľa?

 

Už si aj pobozkala ropuchu

vediac, že princ z nej nebude?

 

Len nečakaj dáky vavrínový veniec –

veď si s tou svojou šedivejúcou hlavou

na cestu k sebe

ešte ani poriadne nevykročila!

 

Otázka

Čo už,

keď všetky deti prebolia,

prach je utretý,

šálky spratané,

veľké prázdno

vzorne naukladané v poličkách?

 

Dokážeš ešte

pozbierať odvahu,

odtisnúť balvan

a nechať vytrysknúť

ten

tenký

pramienok

slov,

 

čo sa potkýna

zaprášenými záhybmi duše

a možno vyschne skôr,

než vyjde na povrch?

 

Sú také dni

Sú také dni.

Opona zametá dno vedomia,

závora zmyslov na doraz,

hlava – zvukotesná komora,

kúdelí sa v nej iba vzduch

 

Celú večnosť sa potkýnam

suchým kamenným potokom dňa,

aj srdce bije nakríž s rytmom verša,

nádych zaseknutý uprostred slova

 

Vyprahnutá do poslednej slabiky

čakám, až to žabu na prameni zunuje,

až vyschnutým korytom prekĺznu prvé kvapky,

až to v diaľke zahučí vodopádom

 

Vtedy sa konečne

v papierovej lodičke

priplaví  ku mne  báseň

 

Čas

Po šmykľavke stebla trávy

zviezli sa k sebe dve lienky,

náhle splynuli v bodkovanom objatí

a uleteli na svadobnú cestu

 

Pre mňa len dve mihnutia viečkami

Ľudské plynutie času stíšené na minimum

 

A v tom bezčasí

sa možno niekde čierny trpaslík

práve oženil s krásnou supernovou

 

Ako sa len vyznať v serpentínach času?

Pre istotu vrhnem pohľad

na môj digitálny budík

Je stále pol tretej…

 

Mlčanie

Roky ma dobehli…

čoraz viac mlčím do seba.

Ucho načúva, a ja onemievam,

odpájam sa od sveta

 

Tak málo je slov,

čo treba naozaj vysloviť!

 

Tie ostatné si hýčkam vnútri,

starostlivo ich presýpam  cez sitko

výstižnosti

obsažnosti

zmysluplnosti

užitočnosti

 

Niektoré navždy zamknem pod jazyk,

niektoré len tak vydýchnem

a iné zasa zabalím do úsmevu, do slzy.

Najvýrečnejšie sú schované v dotykoch,

najcennejšie tie ticho ležiace na papieri