V histórii nášho národa sú viaceré oblasti, ktoré dosiaľ osobitný výskum akosi obchádzal. Patrí k nim aj oblasť advokácie a jej predstaviteľov. Jedným z nich bol aj martinský advokát Ján Vanovič.  Pochádzal zo starého turčianskeho zemianskeho rodu. Jeho predok Draško získal v 13. storočí donáciu na územie dnešných Dražkoviec, a stal sa zakladateľom viacerých rodov – Dražkovských (Draškóciovcov, resp. Draskóczyovcov), Krasnecovcov, Ceperovcov a ďalších. Tieto rody sa ďalej delili na viaceré vetvy a zdá sa, že aj Vanovičovci boli  už v  prvej  polovici 18. storočia rozdelení na dve vetvy a ich kúria na dve polovice. Presné vzájomné genealogické spojenie oboch vetiev zatiaľ s istotou nepoznáme, no zdá sa, že zakladateľom jednej bol Adam a zakladateľom druhej Gabriel (1673? – 1730) Vanovičovci.

Ján Vanovič sa narodil 24. 12. 1856 v rodine Petra Vanoviča pochádzajúceho z Gabrielovej vetvy rodu.  Jánov otec bol ženatý dvakrát, po smrti prvej manželky Anny, rod. Jesenskej, sa v januári 1855 oženil s Teréziou Jesenskou, pochádzajúcou z vetvy s prívlastkom Gašparé, sestrou martinského advokáta a národného pracovníka Jána Jesenského Gašparé (1825 – 1889). Ján Vanovič bol najstarším synom a narodilo sa mu ešte šesť súrodencov, no dospelého veku sa dožili len Jozefína, vydatá Tomčániová, (1860 – 1931) a Ľudovít (1878 – 1949), ktorý sa ako bankový úradník a národnokultúrny pracovník usadil tiež v Martine.

Ján, ako bolo vtedy zvykom, prešiel viacerými strednými školami. Z Martina ho rodičia poslali na gymnázium do Lučenca, no po dvoch rokoch sa vrátil do Martina, aby tu v rokoch 1869 – 1871 navštevoval nižšie slovenské evanjelické patronátne gymnázium, v školskom roku 1871/72 pokračoval na zjednotenom protestantskom gymnáziu v Rimavskej Sobote a zmaturoval na vyššom slovenskom evanjelickom gymnáziu v Revúcej, kde študoval v rokoch 1872 – 1874. Patril k posledným maturantom tejto školy, ktorú po maturite jeho ročníka z politických dôvodov rozpustili. Právnické vzdelanie získal na Právnickej akadémii v Bratislave a na univerzite v Budapešti, kde v roku 1886 dosiahol doktorát.

Od roku 1880 pôsobil ako advokátsky koncipient, najprv u svojho ujca Jána Jesenského v Martine, potom v Malackách a v Temešvári. V roku 1886 si v Martine otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu. O klientov pravdepodobne nemal núdzu, riešil najmä množstvo bežných majetkoprávnych sporov obyvateľov Martina a Turca, o čom svedčí aj  zachovaná priateľská korešpondencia s banskobystrickým advokátom Andrejom Hanzlíkom.

V Martine sa hneď po príchode horlivo zapájal aj do národného a politického života.  Spočiatku len zo záujmu navštevoval zasadnutia župného výboru, no v roku 1896  sa stal jeho virilným členom. Pamätníci spomínali, že nebolo azda jediného zasadnutia, na ktorom by sa nebol prihlásil o slovo, a to vždy na obranu národných záujmov. Vynikal mohutnou postavou a stal sa povestným svojim rečníckym talentom. Patril k významným činiteľom Slovenskej národnej strany, od roku 1895 bol členom ústredného výboru a neskôr podpredsedom. Pred rokom 1918 zvolával a viedol ľudové zhromaždenia a zapájal sa do kampaní národných kandidátov pred voľbami do uhorského snemu. Osobitne  propagoval spoluprácu s Rumunmi a Srbmi, v roku 1893 vystúpil s Milošom Štefanovičom ako obhajca rumunských národovcov súdených v politickom  tzv. „Memorandovom  procese“, v roku 1895 patril k spoluorganizátorom Kongresu nemaďarských národností v Uhorsku a v januári 1898 sa zúčastnil na konferencii predstaviteľov aliancie národností v Uhorsku.

Ďalšiu platformu, na ktorej mohol ešte pred vznikom Československej republiky vystupovať na obranu národných práv mu poskytla evanjelická cirkev. Pôsobil vo funkcii dozorcu viacerých cirkevných zborov, od roku 1890 v Sučanoch, od roku 1896 v Martine a v roku 1918 ho do takejto funkcie zvolili aj v Háji. Keď sa v roku 1901 z taktických dôvodov vzdal funkcie dozorcu Turčianskeho seniorátu Matúš Dula, stal sa jeho nástupcom. Národné záujmy neohrozene bránil už na synode v roku 1891, neskôr na ďalších zhromaždeniach cirkevných orgánov a  pravidelne predkladal dištriktuálnym a generálnym konventom cirkevné a národné žiadosti a sťažnosti. Začiatkom roku 1918 podporovaný slovenskou menšinou odvážne kandidoval vo voľbách do funkcie generálneho dozorcu, no z politických dôvodov zvolený byť nemohol. Polovicu hlasov, ktoré získal, vyhlásili za neplatné, pretože boli písané po slovensky. Turčiansky seniorát sa proti tomu na dištriktuálnom konvente ohradil, výsledkom však bolo disciplinárne konanie proti predsedníctvu seniorátu a  aj proti samotnému Vanovičovi.  Ukončenie tohto konania zmaril len koniec vojny a zmena politických pomerov.

Ján Vanovič sa zúčastnil aj na zakladaní slovenských priemyselných a peňažných podnikov v Martine, ktoré začali vytvárať hmotnú základňu pre národné hnutie. Bol spolkovým advokátom Tatra banky, právnym zástupcom Dielne na náradie, členom správy Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku aj Turčianskeho pivovaru, úč. spol.

Angažoval sa vo viacerých martinských národných kultúrnych spolkoch. Počas štúdia patril medzi členov hereckého súboru martinského slovenského ochotníckeho divadla, v ktorom v rokoch 1877 – 1882 vytvoril asi dve desiatky postáv, neskôr bol funkcionárom a v rokoch 1914 – 1923 predsedom Slovenského spevokolu. Pôsobil aj v Turčianskom kasíne, kde v rokoch 1907 – 1920 vykonával tiež funkciu predsedu. Napokon, nechýbal ani medzi prvými členmi Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

Na jar 1918 sa stal členom výboru Slovenskej národnej rady a po vzniku Československa členom Revolučného národného zhromaždenia. V bojoch starých aj nových politických strán po roku 1918 sa mu stali blízkymi program a ciele agrárnej strany, za ktorú ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia. Poslaneckú funkciu vykonával do roku 1925. Stal sa váženou osobnosťou, naďalej vykonával funkciu seniorálneho dozorcu, od roku 1919 pracoval v Generálnej rade, dočasnom vedúcom správnom orgáne evanjelickej cirkvi na Slovensku, a v rokoch 1922 – 1938 bol generálnym dozorcom Evanjelickej cirkvi na Slovensku.

Do vysokého veku viedol vlastnú advokátsku kanceláriu, zúčastňoval sa na stavovskom živote slovenských advokátov a patril k spoluzakladateľom Advokátskej komory pre Slovensko, od roku 1922 aj pre Podkarpatskú Rus, v Martine, ktorá vznikla v roku 1920 spojením advokátskych komôr v Bratislave, Banskej Bystrici, Prešove a v Košiciach. Martin bol zvolený za jej sídlo z toho dôvodu, že tu v období vzniku Československej republiky vykonávalo prax najviac advokátov hlásiacich sa k slovenskému národu. Bolo ich deväť. Advokátska komora zahájila činnosť vo februári 1921 a Ján Vanovič sa stal prvým predsedom jej správneho výboru. Významnou mierou sa zaslúžil aj o stavbu jej novej účelovej reprezentatívnej budovy, akú nemala ani jedna z ostatných advokátskych komôr na území ČSR. Projektoval ju mladý, v Martine pôsobiaci, staviteľ a architekt Ján Palkovič. Ján Vanovič stál na čele advokátskej komory do konca roku 1934, keď sa funkcie pre vysoký vek vzdal. Právne služby ochotne poskytoval aj martinskej obecnej samospráve a bol členom obecného zastupiteľstva.

Po roku 1918 ho zvolili do výborov Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Matice slovenskej, v ktorej bol v rokoch 1931 – 1939 jedným z predsedov a viedol odbornú komisiu pre spracovanie slovenskej právnickej terminológie. Venoval sa aj publicistickej činnosti, podstatnú časť ktorej tvorili prejavy prednesené na rôznych cirkevných podujatiach. Veľa finančných prostriedkov venoval na dobročinné ciele a prispieval v rôznych zbierkových akciách na národné a kultúrne ciele.

V roku 1890 sa oženil s Annou Beličkovou, pochádzajúcou z poprednej martinskej meštianskej rodiny, ktorá sa v mladosti venovala ochotníckemu divadlu a neskôr najmä ženskému hnutiu. Ich manželstvo však zostalo bezdetné. Anna Vanovičová zomrela 31. 3. 1931 a Ján 4. 9. 1942. Pochovaní sú na Národnom cintoríne v Martine.