JE  UŽ  NA  ČASE, aby si k nám prišiel, Ježiško, Ty malé betlehemské dieťa. Už uplynul advent, táto ponurá doba čakania, hodina Tvoja sa blíži, už nemožno ďalej odkladať, padajú zámky našich tvrdých sŕdc, prídi k nám Ježiško a poteš nás v našom úzkostlivom živote. Bude Ti tu síce zima a budeš musieť plakať, ale veď až narastieš a poznáš pravý obraz človečenstva, kríž Tvoj bude väčší. Keď teraz podarilo sa nám vyvážiť dušu svoju do bezvetria,  teraz sme nie zlí, tu nás máš na dosah svojej malej rúčky, musíš nahmatať naše chlpaté srdcia, aby sme sa stali dobrými. Hľa, plná je zem Tvojich heroldov, od veže k veži rozhovorili sa zvony, vyzváňajú a vyzváňajú: pripravte cestu Dieťaťu, ktoré sa má narodiť z lona Panny. Človek strácal už zmysel sluchu, zaoral hĺbky duše svojej a šinie sa na povrchu mechanickou rýchlosťou otupený. Nepočuje podzemný hukot života, nepozná síl temnejších od vlastnej duše a nepozná dobra nad almužnu, utratenú na fóre pred zrakom verejnosti.  Človek zaprel svojich predkov, nábožných a vo viere pevných, otáča sa sám do seba ako prsteň, ako ohnivko vypojené z reťaze, je tak strašne sám, opustený veselou chasou betlehemskou. Ježiško malý, milióny nevedeli Ťa vyčkať a odišli nespokojné, milióny stratili cestu k prameňom života čistým a blúdia opájajúc sa narkotikou a sebaklamom. Sú celé národy, ktorým, na úkor duše, zažívacie ústroje vyrástli do nadoblačna a nerady sa dajú vyrušovať vo svojej sieste. Musíš zalomiť rúčkami a musíš zaplakať hlasnejšie:  nebolo nikdy toľko Herodesov na svete, ako je teraz, ich stráže budú Ťa plašiť a ťažko Ti bude vyhýbať sa ich úkladom. Ty však neprišiel si zbierať plevy sústrasti, iste Ťa viacej bolí, že i medzi pastiermi zavládla nevšímavosť, pastierska chasa spí akoby omráčená životom, a tak ťažko ju zobúdzať.

Ale čas je tu, nadišla chvíľa a prípravy sú hotové: tu je maštaľ biedna, tu sú jasle a slama a tu sú i hoviadka krotké. Hviezda svieti nevídaná, mocnej žiare a anjeli zjavia sa a budú zobúdzať pastierov, pastierov omráčených životom a tvrdo spiacich, aby im zvestovali veci veľké. Pastieri vstávajú, pastieri, milí pastuškovia, veď predsa vaše srdce je ako chlieb natretý medom, vaša duša je prostá, ako nádoba na vodu z čistých decembrových prameňov, zobuďte sa pastuškovia ešte tentoraz, berte svoje skromné darčeky a bežte, veľké veci sa dejú na svete a tam treba vás, treba prostej vašej viery, detinskej vašej radosti a cupitavej pomoci. Haute volée nemá času nové idey peľhať, vám príde vydať svedectvo a stáť za ním po celý svoj život, v postoji obrannom i bojovnom, uhájiť Dieťatko pred nočnou morou a úkladmi zlého.

Oh, svete, ktorý si počas zdriemnutia pastierskej stráže tak ďaleko zblúdil od betlehemských jasieľ, že sa zdá skoro beznádejným tvoj návrat po stopách hviezdy betlehemskej, bezpodmienečne musíš tentoraz otvoriť svoje srdce a prijať Ježiška do domu svojho. Voláme po obrode duše ľudskej, po dôstojnom príbytku narodeného Spasiteľa, voláme po ľudskej láske požehnanej z rúčky Dieťaťa, aby sa v hojnosti svojej rozliala po zemi zasľúbenej človekovi, ktorá je dedičstvom otcov našich a má slúžiť vospolným potrebám nášho putovania od časného rána, až kým krok posledný nenájde už pod sebou pôdy. Oh, svete, vykántril si vlkov z týchto končín, ale ich pažravosť presadil si do útrob národov. Moderné pirátstvo a moderné divošstvo zakladá slučku na ľudské pokolenie, zvíja ho vo svojich kliešťach, prúdom z neho krv steká, a nieto milosrdenstva na zemi. Treba iste vyššieho zásahu, treba krotkých očí Dieťaťa, ktoré lámu zaťaté srdcia, ktoré lámu myseľ zaťatých pästí, treba lúčov svetla, treba hviezdy z mimo studeného vesmíru medzi alfou a omegou, počiatkom a koncom, treba Pravdy a Milosrdenstva, treba dažďa milostí, aby človek stvorený na obraz Boží neuvädol ako podťatá kvetina.

Tak miloval Boh pokolenie ľudské, že Syna svojho jednorodeného poslal na tento svet, aby ho vykúpil a spasil. Nieto svetla mimo betlehemskej  hviezdy, treba pokoriť sa v srdciach a dať sa preniknúť jeho žiarou.

Akúže nádej nám prinášaš, betlehemské Dieťa? Svietiš ako karbunkul do temna noci, ihráš sa so svojou chudobou, ale Kanaán mliekom a medom oplývajúci je tak blízko. Od vekov tiahne sa k tebe naša štafeta, aby zvestovala ešte pred východom slnka, že si už tu medzi nami. Slovo telom učinené je, lupeň prikrýva lupienok, až zbronejú zore a zakvitne v poli ruža, v poli temnom, kde zavýjajú vlci a na krídlach divých vetrov sa preháňajú besi. Skrotne príroda a skrotne človek, ktorý v pýche svojej je tak nebezpečne krásny. Teplou dlaňou musíš mu uhladiť dušu, aby zmäkla ako plášť medný, aby sa stala nádobou dobra. Musíš vyrásť na dvanásťročného, aby si ho porazil vo vedách a písme, musíš spraviť zázrak, keď minie sa mu víno na svadbe v Káne. Musíš zmnožiť chleba, lebo zástupy rastú a žíznia po pravde. Musíš sa postretávať s nevďakom, upodozrievaním a záškodníctvom, lebo cesta syna človeka je plná úkladov, kamenia a tŕnia. A vyskúšaš i osud posledných, vyvrheľov a opustených, vypiješ do dna prehorkého to, čo sa volá ľudským životom, aby sa naplnilo písmo vidiacich a zanietených.

Škála citov je širšia od farieb dúhy, pozrite, bratia, Dieťatko plienkami ovinuté a v jasliach uložené usmieva sa na svet.

Rozviazal sa jazyk našich nemluvniat, štebocú radosťou ako vtáčkovia, zaliati náhle vánkom jari  najľúbeznejšej. Radujte sa, matky, lebo na líčkach vašich detí zasvietil rumenec zdravia a krásy.  Radujte sa, ženy, vaši mužovia odišli, ale dnes sa vám vrátili stráviť s vami hod svätovečerný. Náplne túžob už od poludnia prelievajú sa v nádoby z jantáru a oči svietia naplnené radosťou očakávania. Nastáva premena dejstva, za oponou sveta hučia nové deje, stačil ktorýsi okamih, aby sa situácia zvrátila do základov. Bežia, bežia mračná zúfalosti akoby javištným zariadením poháňané, k večeru vyčistí sa horizont úplne, prídu chlapci s korisťou z lesa a od vôd studených a vtedy, keď zasvieti prvá hviezda, ďaleko, ďaleko zanôti starý betlehemský bača:  Narodil sa Kristus Pán.

2.

KLOPEM A OTVÁRAM VŠADE, kde sú slovenské srdcia. U bohatých i chudobných, u veselých i smutných, mladých i starých, zdravých a chorobou navštívených, dobrých i zlých, skromných i pyšných, spupných, ktorí v tomto nevídanom sveta zhone za mocou a hmotou zabudli niekdajšiu svoju chudobu a stratili svoje srdce. Hnevali ste sa na nich, lebo sa vám zdali nezachrániteľní.  Ale náš hnev slovenský je ako ranná hmla, stopil sa na slnku a nebolo ho, keď zapadal deň. Nebolo ho, bola už len starostlivá láska a úzkosť stromu z ovocia zlého. Nie je ešte všetko stratené. Mnoho sa dá ešte napraviť. Bojte sa však, aby odlivom vecí svetských nenastalo vzduchoprázdno.  Aby prišla láska, aby neumrela láska vyhnaná do zimy a skrehnutá.

Človek je taký slabý a tak ľahko podlieha pokušeniam.  Život je taký ťažký. Pohŕdajúc zemskými statkami, či nerobíme z núdze cnosť, my chudáci? Strapec hrozna či nie je nám príliš vysoký a preto kyslý? Predsa však túžbu našu po blahobyte nemožno prirovnávať túžbe vlka po ovci vypasenej. Vlk ešte nenasýtil hladného, naša pastierska chasa dáva však s vďačnosťou i zo svojho mála. Pozdravujem vlkov v ľudskej koži a zvestujem im príchod Veľkého Poľovníka. Pozdravujem i líšky falošné a ukrutné po spôsobe Herodesa a zvestujem im, že ich podzemné hniezdo bude vypáčené. Hovorím i k havranom a krkavcom, aby zanechali hniezda holubov a slávikov a utiekli z týchto končín. A ako Francis Jammes, pohladkám si psa a poviem mu: vytrvaj so mnou, môj verný Dunčo! My nebudeme slúžiť malým bôžikom pozemským. Ideme k Ježiškovi, cesta je zaviata snehom a je nám ukrutne zima. Hľadáme duševné teplo, hľadáme odmäk sŕdc a betlehemskú hviezdu.

Pred sviatkami stretávali sme po uliciach ľudí, ktorí si so starostlivou tvárou vinšovali bohatého Ježiška. Divné nám to bolo troška, lebo my prišli sme včera z hôr, kde nieto ožiarených výkladov a neónových reklamných svetiel. Divné nám to bolo, lebo Ježiško je chudobný a leží na slame. Alebo že by tak stáli veci sveta, že Ježiško je bohatý k bohatým a chudobný k chudobným? Nemôže byť, lebo vtedy by Ježiško ponajprv sám seba obdaroval všetkým, čo je dobré a pekné, čo by mu bolo treba v tejto treskúcej zime. Ježiško je však chudobný dobrovoľne. Kvôli nám a kvôli Otcovi, ktorý je na Nebesiach a ktorý ho na svet poslal. Slovenský národ žil a rástol v chudobe cez stáročia a putoval každoročne k chudobným betlehemským jasličkám. Prinášal dary svoje a prosil o požehnanie.  Povedzte, pastieri, bol k nám Ježiško zlý? Či nenaplnil sa i náš čas a nevstúpili sme do dedičstva otcov svojich? Ježiško je sám chudobný, ale má darov prehojne. Či neboli splnené túžby našich praotcov, ktorí prosili o malý príbytok vlastný, o miesto pod strechou, o hoviadko a vlastnú skyvu chleba? Či nie je našou táto zem, tieto údolia, v ktorých sa rodí chlieb, tieto hory, ktoré dávajú drevo pre teplo našich kozubov, tieto dediny a mestá, toto všetko, čo bolo v moci Herodesov? Áno, Ježiško je chudobný, ale rozdáva dary prehojné. Pastiersku skromnosť, mieru a striedmosť vám zvestujem na tejto kolede od jasličiek betlehemských, rodáci, spravodlivé spravovanie seba v láske rodnej. Nech nevyrastú z nás Herodesovia, ani spupné kniežatá kňazské.  My všetci sme z jedného koreňa, všetci sme odoháňali vlkov a strážili naše imanie vospolné. Všetci sme čakali príchod Pána, všetci sme bežali za betlehemskou hviezdou s detinskou radosťou. My sa pamätáme na Vianoce nášho detstva, na šuchotavú slamu pod stromčekom, na orechy a lieskovce, med a oblátky, na hriato, na hríbovú polievku alebo kapustnicu a makové pupáčky. Na slávnostnú večeru štedrovečernú pod ožiareným stromčekom vianočným živicou voňajúcim. Vraciame sa v spomienkach do ticha príbytkov rodičovských, do hniezda, ktorého už nieto, ktoré zapadlo časom, tak ako zapadajú i časy našej mladosti. Počujeme vianočné spevy v treskúcej zime pod zamrznutými oknami: Čas radosti, veselosti svetu nastal nyni. Čas radosti… Zemeguľa sa zmieta v bolestiach ťažkých detonácií, mestá chrastavejú a tratia svoju tvár, vyhasli majáky a orientačné svetlá, do podzemia utekajú milióny s holým životom, zo svetla utekajú do tmy, aká to zvrátená doba, aké to strašné mocnosti chytili človeka za pačesy a zvrátili mu rozum, jasný a pyšný rozum, túto divotvornú iskru Božiu zachvátenú teraz diabolskou zúrivosťou v službách plenu a skazy! Je tu ešte pomoci, je tu ešte záchrany? Áno, je! Len presotiť páku, touto vehemenciou ničenia, týmto nadľudským vypätím síl, touto zúrivosťou práce telesnej a duševnej   r a j   by bolo možné stvoriť zakrátko na zemi, požehnaný raj pre každého, ktorý sa narodil človekom, to jest na obraz Boží a hodným teda vykúpenia.  Len prehodiť páku, vyjsť na svetlo, vyjsť  z umelej hmly, zastoknúť dymiacu pištoľu a vyňať osteň vlastnej rany. Kedysi básnik, vrávorajúci v ťažkých vidinách, kopal do zeme zúrivo, ako „besného do psa“, a vyjachtal po spôsobe prorokov starozákonných, že „raz ľudstvo obrodí sa záhubou“. Záhuba je už tu na zemi a šíri sa ako úplavica. Prišiel čas srdiť sa nám ako ježom a schúliť sa ako ježom, kotúľaným víchricou zo svahov vysokých,  zurážaným po skalách, narážajúcim na granátové jablká výbušné a na bodlo ostrejšie našich vlastných tŕňov. Kde sa zastaví ľudstvo v tomto prekotnom páde? Kde bude možné vystrčiť si čumáčik, otvoriť oči, vystrieť boľavé údy, vydýchnuť si zhlboka, pocítiť vlažný vánok pokoja a povedať si, už je po búrke, nieto už nepriateľa, už je po nebezpečenstve. Slnko svieti, materská sila zeme zostala, umy sa v krvi a prachu, utri si horúčkový pot z čela, zahládzaj rany a chystaj sa do práce novej, do práce užitočnej a radostnej.

V chvíľkovom zátiší svetovej hrmavice slovenský národ sedí dnes pod vianočným stromkom, povíja Dieťa chudoby a v tichom zasnívaní verí v Kráľovstvo Pokoja a v krajšiu svoju budúcnosť. Verí, že jeho zem nestane sa korisťou lačných, ani púšťou úzkosti. Pozdravujem otcov rodín a starostlivé ženy slovenské. Pozdravujem ich čistý a tichý pohľad, ich včerajšie zakabonené čelá, uhladené dnes malou rúčkou Ježiškovou. Ich odhodlanosť vydržať v nedostatkoch a preniesť ťarchu života do lepších zajtrajškov. Ich skúmavé oči, ktoré hádam už vidia lúč betlehemskej hviezdy, ich sluch, ktorý podchytáva anjelskú pieseň pokoja, ich srdce, plachou radosťou na túto pieseň rezonujúce. Čo to tam, ďaleko za naším košiarom, čo to tam, v ďalekých a hluchých tmách, malý, trasľavý lúč nádeje medzi morou desu a škorpiónmi hrôzy? Iskra padla, lúč nádeje zažatý je, s vierou, ktorá hory prenáša, veríme pevne, že ho „tmy neobsiahnu“, že sa nedá udusiť, že sa rozrastie, že pohltí temno a zaleje zem jasným svetlom, novou a čudesnou žiarou. Ťažké budú obete vykúpenia, zem obrodí sa záhubou starého sveta, v kataklizmách vzniknú nové gravitačné centrá, ich silou rozmetané budú staré póly a ohniská,  u ktorých sa usalašila peleš diablov a lotrov. Prestane babylonský zmätok, ľudstvo sa stmelí do húfu a bude závodiť v umeniach, ktoré urobia život krásnym. Zem vydá svoje plody a poklady, práca naša bude požehnaná a radostná. Nebude otroctva a pýchy, človek nebude pokúšať Boha, ale usínajúc, skryje sa v lone Jeho ako dobré dieťa. Komory sveta budú otvorené a stôl prestretý, aby nebolo smädných a lačných. Nebude túžby po statkoch pominuteľných, nebude hromadenie pokladov ničomných, ktoré toľko krvi a sĺz i nás stáli. Zo stromu života odtrhne si každý sám a po zásluhe, bez obžerstva a chlipnosti. Láska bude cudná a čistá, lebo strom života bude opatrovaný, odtínané budú obrudy a naprávané výhonky špatné. Človek, ktorý prešiel cez všetky fázy vývoja a pádu, očistený ohňom a vykúpaný v slzách, zakotví konečne v láske a v dobre, jeho zrak sa nezakalí a vôľa nezatemnie viacej, kroky jeho usmerňované budú zrakom Otca na výsostiach, ktorému sa krotko poddá a bude brať z hojnosti darov ducha, aby si tu stvoril zlatý vek pohody, kde sa mu bude pozdávať za dobré stavať si stánky a prebývať v pokoji vospolom a radostnom.  Príď kráľovstvo Tvoje, volá ľudstvo márne už skoro dvetisíc rokov a ako to, že po toľkých vzburách a pádoch teraz sa nám začína brieždiť, teraz nám začína v hlave svitať, že takéto vladárstvo, kde nebude jarma a otroctva, kde nebude človek vlkom človeka, nie je nijakou nemožnosťou a utópiou, ba naopak, toto je jediným východiskom a jedinou záchranou ľudského pokolenia.

Starý svet, pravda, musí odísť. Odíde jedom, krvou a za hlasu poľníc, odíde v škrípaní zubov, v strašných vidinách apokalypsy. Rachotom treskúcim spláchne ho vlna ozrutná, ktorá sa už rodí dakde, ktorá už rastie, zbiera a koncentruje ničivé sily, ktorá sa už blíži. Áno, katastrofa starého sveta sa blíži a nedá sa jej vyhnúť. Prerodí sa ľudstvo zdecimované v útrapách pekelných, padnú hriešni  i dobrí, lebo dobrí musia vykupovať hriešnych. To, čo však zostane, musí byť zrnom čistým, bez kúkoľa a sneti chorobnej. A títo privinú si Ježiška a budú si ho vychovávať ako dediča kráľovstva Božieho na zemi.

(Z  knihy  S E B E   I   V Á M,  vydala Obroda v Ružomberku 1943)