O človeku, ktorý sa zmieta medzi túžbou po vznešenosti a jej naplnením

Myslím, že ľudstvo 21. storočia, ktoré si už ani nepamätá, že sa kedysi pustilo ruky Boha, svojím prepracovaným rozumom a sebavedomím objavilo najvzdialenejší horizontálny bod – hodnotovú priepasť.
Teraz buď bude padať čoraz hlbšie, alebo pokorne zdvihne hlavu a podá ruku Bohu dobrovoľne, lebo už sa cíti byť srdečným, mravným a rozumom vyspelým partnerom Stvoriteľa svojho obrazu.“ 
SM

V 21. storočí už bolo povedané azda všetko; umelecky, vedecky aj spirituálne. Avšak bez úcty k vyšším duchovným hodnotám; bez rešpektu k sebe a k blížnemu, bez úcty k životu možno toto všetko integrovať a spájať hlava-nehlava len do jedného obrovského chaosu. A pritom sa apaticky vyhovoriť na relativitu, akoby skutočné hodnoty objektívne vlastne ani neexistovali. Ako sa teda v tomto čase stať Popoluškou a začať triediť a spájať ušľachtilo? Hlboké hodnoty evidentne vyžadujú na to, aby sa k nim človek mohol priblížiť námahu; dobrovoľnú úctu, službu, a obetu. Možno preto zostať pasívnym?

Skôr ako sa rozhodneme vymeniť demokraciu, ktorá sa údajne neosvedčila, za napríklad absolutistickú formu, mali by sme sa zamyslieť nad tým, či vôbec to, čo nazývame „demokraciou“, skutočne demokraciou je. Azda sa zhodneme na tom, že skutočná demokracia by mala byť slobodným celkom slobodných jednotlivcov; mala by tvoriť slobodné integrované spoločenské zriadenie slobodných integrovaných individualít. Človek je však, ako hovorí apoštol Pavol: telo, duša, Duch, a v prvom rade by mal byť celistvý sám v sebe.

V čase hodnotovej krízy je však viac ako zjavné, že človeku 21. storočia k univerzálnosti chýba reálne uchopenie hlbokých duchovných hodnôt – Lásky; Pravdy, Krásy, Dobra. Hodnôt, zakotvených v celistvosti skutočnej vnútornej Slobody. Ale azda bude to až hrdina 21. storočia, kto si uvedomí, že skutočnú Slobodu, vo vnútri i navonok, dokáže v tomto storočí aktivovať len slobodné ľudské rozhodnutie nespútanej osobnosti. Až keď sa každý jeden človek rozhodne stať hrdinom sám a zo svojho vnútra (z Ducha) dobrovoľne prenesie vznešené maximy do svojho života a spečatí ich svojimi činmi. Vie, že ak by mu to niekto iný nadiktoval, bol by to len krok späť. Nadiktovať si to nechá len Hodnote samej, pretože je nádherná. No chce sa o tom presvedčiť sám.

K hodnotám sa však dá prepracovať len mravnou vôľou, a nie  náboženským sentimentom, ktorý je zdeformovanou podobou pravdivej viery. No aby neostali jednostranné, izolované od vonkajšieho sveta, je nevyhnutné, spájať ich s rozumom, nie však zdeformovaným kabinetným intelektualizovaním. A do tretice s umeleckou konštruktívnou tvorbou, nie však v jej zdeformovaných podobách anómií, šokov či unášaní sa v citoch a nepoddávajúc sa ekonomickej sfére. Odváži sa preto človek 21. storočia prizvať k racionalizmu a empirizmu aj mysticizmus? Je to však neľahká výzva, keďže má ísť vari o skutočne prežitú mystiku, nie formálne experimentovanie, či podriaďovanie sa vôli a manipulácii iného človeka.

Človek 21. storočia si už azda uvedomuje, že by mal zmeniť smer a zo šírav-diaľav pozrieť sa aj nad seba; smerom Hore. Azda je už aj najvyšší čas, znova začať vhodne dopĺňať ľudstvom v dejinách analyticky spoznané tri pramene Múdrosti – z oblasti umenia, vedy a náboženstva. Má to však háčik, nesmú sa pritom prekročiť špecifické právomoci a metódy verifikácie žiadneho z nich, aby sa tak vytvorila synergická jednota v spoločnom Duchu. Ak však chce človek zjednotiť vonkajšie s vnútorným a vytvoriť rozumnú životodarnú etickú syntézu, musí sa stať skutočne oným hrdinom. Hrdinom 21. storočia, ktorý si po detailnom rozpoznaní stromov všimne už aj celý les.

Je však otázne, či sa v tejto dobe nový hrdina vôbec objaví; v dobe pseudohodnôt, keď sa intelekt rozložil v relativizme a aj z vedy sa stal biznis s klamlivými poznatkami a konšpiráciami, kde sa baží po moci a agresivite (česť výnimkám); vo svete, kde napreduje technológia, ktorá má pomaly viac megapixlov než samotný svet, ale na úkor „technológie“ (vyspelosti) Ducha. Objaví sa hrdina, súčasník, ktorý dokáže solidarizovať s duchovnou biedou a premeniť ju?

Lenže na to, aby vedel, ako s takouto biedou naložiť, a najmä kam ju pozdvihnúť, je pravdepodobne nevyhnutné, aby sa v prvom rade poriadne rozhliadol a zorientoval v duchovnom bohatstve. Zrelá osobnosť však azda tuší, že na vnímanie duchovnej roviny mu už akiste nepostačia len racionálne pojmy, ktoré neustále menia svoj ráz podľa súvislostí. No ak chce hrdina 21. storočia zároveň pevne stáť nohami na zemi, nesmie na ceste za Ideálmi skĺznuť do fantazmagórií, či patologickej nereality, ani sa nesmie nevedome ponárať do podvedomia pomocou rôznych metód, techník, či prostriedkov. Avšak keďže už aj moderná veda, napríklad epigenetika, čoraz viac dokazuje, že atómy hmoty závisia od vedomia živých tvorov, hrdina tohto storočia musí odvážne odmietnuť klaňať sa hmote. Musí sa pustiť do experimentu a pokúsiť sa prepojiť hmotu s Duchom. A preto prekročiť hranice racionálneho pojmového myslenia bez toho, aby rozum a vlastnú individualitu obchádzal. Práve naopak. Hrdina si azda chce neustále zošľachťovať um spolu s citmi a mravmi či intuíciou, aby čoraz lepšie vyvažoval extrémy nerestí v zlatom pravdivom strede a ukotvil sa v Kristovských cnostiach; napríklad v odvahe, ktorá je uprostred nerozvážnosti a zbabelstva.

Ak teda človek 21. storočia odvážne vyzýva modliť sa, odriekať si, či meditovať a kontemplovať s dôrazom na ono racionálne myslenie s prítomnosťou individuálneho vedomia (ako nás učí západný svet), a nie rozplynutie sa v nevedomej neosobnej kolektívnej blaženosti (podľa tradícií východného sveta, ktorý však aspoň takto naznačuje potrebu vertikality; transcendencie), je to vari skutočne novodobý hrdina. Práve touto uvedomovanou entuziastickou (en Theo/v Bohu) cestou zlatého stredu, umne využívajúcou cnosti oboch tradícií (Západu i Východu), sa mu azda za proaktivitu vráti intímne opojenie z vĺn farieb a tónov večnosti; atmosfér, sfér Ducha tvoriacich život, taký hmatateľný v pravom umení.

A predsa, nie je to tak, že je človek neslobodne odsúdený na blúdenie v kruhu zrkadiel, do ktorých sa radšej priamo ani nepozrie? Hrdina 21. storočia možno zaváha, možno neraz, ale vždy vstane. Azda nájde inšpirácie aj v Pavlovom liste o Láske. A odváži sa pozrieť do zrkadla, aby sa dobrovoľne spoznal v znamení antických Delf; Poznaj sám seba. Aby tak zároveň mohol spoznať svet; Svet v sebe a seba vo svete, ako dodáva Goethe. Stáva sa tak pravdivo sebavedomým (seba-si-vedomým). Lenže v tomto storočí už nechce vidieť len nejasne. Už mu nestačí zostávať len pred zrkadlom. A preto sa ho azda pokúsi vnútorne (seba)prekročiť v znamení kresťanstva, aby sa tak znovuzrodil v Duchu.

Prekážka. Na ceste duchovnej reality sú pre neho pripravené neľahké skúšky, ktoré človek často radšej vzdáva. Dokonca aj vo chvíli, keď má ku prekročeniu najbližšie, a to aj napriek tomu, že už možno o svojom Duchu aj vie. V kríze utrpenia je asi nemožné premôcť draka; prekonať svoj tieň bez ozajstného zatúženia a prosby o Milosť, bez onej Múdrosti, Pokory a Úcty. Takýto hrdina nechce byť Bohom opustený.

Azda chce pokročiť na ceste ešte ďalej. Načerpá silu z prežitej Milosti a pokúsi sa hrdinsky zdolať nástrahy pohodlnosti, hrabivosti, strachu, ba aj falošnej skromnosti (či je vôbec hoden tejto cesty). Identifikoval totiž slabiny zneužívania posvätných pojmov, akým je napríklad „pokora“, ktorá na nesprávnom mieste v peknom šate tiež zvádza hrdinu od Ideálov.

Hrdina 21. storočia  tuší, že prosba o odpustenie a milosť očistenia (katarzia) nemôže byť naplnená pri neustávajúcom konaní nezodpovedných činov. Keď ich ani len nerozpozná (anagnoríza), aby ich vôbec mohol premieňať, transformovať na zrelé činy; plody ušľachtilej hrdinskej práce. No nevzdáva sa. Verí si. Vie, že má v sebe silu od Boha, preto sa dokáže slobodne rozhodnúť a vyvinúť v sebe toľkú mravnú silu, aby jeho myšlienky a slová neboli v rozpore s činmi. Musí to však dokázať aj v najťažších krízových skúškach.

Vie, že nikdy nesmie prestať prepájať a overovať vnútorné s vonkajším. Preto azda neustále trénuje rozpoznávanie príčin a súvislostí. Pestuje spoznané cnosti, ako napríklad Múdrosť, Spravodlivosť, Obratnosť, Odvahu či Trpezlivosť, Vytrvalosť, Sústredenie sa. Aby sa okrem racionálno-lineárnej logickej kauzality mohol spoľahnúť aj na analogicko-vertikálne myslenie, kde príčiny a dôsledky súvislostí nadobúdajú význam až z odstupu (času). Aj keby hrdina neprišiel na svoju najväčšiu slabosť sám, ale upozornil by ho na ňu jeho blížny, a dokonca by ho tým postavil zoči-voči smrti, hrdina by mal prebrať za rozpoznané príčiny svoj podiel zodpovednosti s patričnými následkami. Hoci sa možno potom bude cítiť zaviazaný, pravdepodobne sa pokúsi s vďakou oslobodiť od pomoci blížneho, keďže si azda čoraz viac uvedomuje, že východiskom z akejkoľvek závislosti je len Láska.

Človek sa, zdá sa, stáva či nestáva hrdinom tohto storočia na základe využitia vlastnej miery odvahy a nadobudnutého stupňa vnútornej slobody. Podľa týchto kvalít totiž dokáže rozpoznať, pomenovať a zanechať blúdenie v kruhu zrkadiel a vybrať sa na púť po špirále, a to smerom Hore. Hoci aj smer dolu; do rokliny, je v súčasnosti veľkým lákadlom. Veď roklina manipulácie a zneužívania je v časoch rozštiepenia osobnosti a rozkladu globálnej spoločnosti, dožívajúcej v egu skostnatenú descartovskú paradigmu, veľmi lákavá. Ako pre „obeť“, tak aj pre „vinníka“. Hrdina azda odmietne nevedomé vlečenie sa v záprahu mámivým neznámom, čo unáša do priepasti, aby radšej nadviazal spoluprácu so Stvoriteľom, s Múzami a prebraním zodpovednosti za plody duše sám si nastolil nadosobnú vládu v krajine svojho Ja. Je hrdinom, čo sa nechce ľakať samého seba, chce sa spoznať a znovuzrodiť z Ducha, pretože sa tak dobrovoľne rozhodol. A preto, že vie, že ako človek má šancu. Verí tomu, a chce si to svojimi činmi aj overiť.

Progresívny hrdina 21. storočia si azda váži aj minulosť. Dokáže na ňu umne, živo a inovatívne nadväzovať. Pozná a váži si tradíciu svojich dejateľov, ktorí vo svojej tvorbe zanechali odkaz potreby zrodenia Nového človeka. A povedané s Ľudovítom Štúrom, ktorého 200. výročie oslavujeme: „Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym…?“

Nový človek, zrodený z Ducha, hrdina 21. storočia, musí, teda, podstúpiť aj ďalší krok; musí sa naučiť premieňať celistvú Múdrosť na Novozákonnú Lásku. Bezpodmienečnú Lásku; Agapé, ktorá prekonáva smrť, bolesť i zlo. Celistvá Múdrosť však už v sebe zahŕňa onen zahájený boj hrdinu s drakom; s rozpoznanými automatizmami, so svojimi nevhodnými návykmi, ktoré mu život (často aj vďaka „nepriateľom“) neustále vyjavuje v rôznych situáciách. Ako aj odvahu odmietať nezrelé, no stále aktuálne paradigmy typu: vyhráva najsilnejší, najprispôsobivejší, najbohatší, atď. Takúto ušľachtilú Múdrosť v myšlienkach, slovách a činoch musí navyše zaobaliť Láskou. Láskou k Bohu, sebe i blížnemu.

A teda, hrdina, ktorý naplno prežil neľahké stupne mystickej cesty, musí v sebe prekonať túžbu rozplynúť sa v bezpodmienečnej Láske (Agapé), ktorú precítil ako nadživotný bonus počas vlastnej premeny (1. Kristovo prikázanie Lásky), aby sa tak mohol vrátiť ku svojej identite. Aby sa v Láske zdokonaľoval aj na Zemi; aby podporoval, súcitil a držal palce všetkým (2. Kristovo prikázanie Lásky). A to čerpajúc silu z Prameňa, na ktorý už vari nikdy nedokáže zabudnúť. Nový život Nového hrdinu 21. storočia sa tak môže začať odrážať nielen v jeho Duchovných plodoch (vlastná premena), ale aj v plodoch duše (ľudské poslanie), a tela (deti).

Hrdina musí, zdá sa, uskutočniť vznešenú „alchýmiu“. Premenu, ktorú by azda malo pripomínať aj skutočné pravé umenie, veda i náboženstvo. Zamerané na hodnoty, a nie na šoky. Prekračujúc hranice aj vertikálne, smerom Hore, k Bohu; Múzam a Ideálom, a nielen horizontálne, či upadajúc dole, poddávajúc sa egu. Hrdina 21. storočia je hrdinom aj preto, že sa vari odváži napojiť svoju imagináciu nielen na kolektívne nevedomie, či pozemské myšlienky a vzorce, ale vedome ju zacieli na Ducha. Nech už sa pohybuje v akejkoľvek sfére svojho životného poslania, verí, že nielen náboženstvo, ale aj pravé umenie a následne i veda má výsadu a schopnosť vnímať duchovnú zušľachťujúcu realitu, ku ktorej sa však človek môže, ale nemusí prihlásiť. Je to slobodná voľba. S adekvátnymi následkami.

Úlohou hrdinu 21. storočia je, ako sa zdá, dobrovoľne prekonať skepsu a získať odstup od manipulatívnych informácií, naučiť sa rozlíšiť skutočné umenie, ale aj vedu a spiritualitu od ľubovoľných výtvorov a odvážne zdolávať vlastné neľahké individuálne úskalia na ceste k sprostredkovaniu skutočných Pravzorov. Vznešená premena je preto aj akousi výzvou človeku, tvorcovi s potenciálom transgresie, aby sa vynasnažil konečne opäť chopiť vznešenej výzvy umenia – ukázať cnosti jej krásu, ako vraví Shakespeare, teda prihlásiť sa aj k duchovným Ideálom, skutočným Múzam, ktoré ho za to môžu zušľachtiť. Aby Zhora, z pozície Ducha, v ktorom sa azda dostatočne zorientoval, dokázal ovládať svoje skrotené ego. Aby ľudským Duchom ego prekonal a zanechal zneužívanie svojej rozumnej a sebavedomej duše na krátkozraký materiálny egocentrizmus.

Hrdina 21. storočia sa teda usiluje byť dostatočne cnostný, aby sa osmelil potriediť vo svojom vnútri to, čo treba oslobodiť, čo na oči vysadiť a čo navždy odstrániť. Zároveň zušľachtenou schopnosťou samostatného mravného úsudku môže potvrdzovať skrotenie svojich zmyslov, ovládnutie rácia, a to do tretice v súlade s pravdivo vyvinutou intuíciou; resp. inšpiráciou (in Spiritus/v Duchu), ktorej obrazy dokáže aj opravdivo zhmotňovať. Verí, že rozumná ľudská bytosť, očistená, skutočne pozdvihnutá a naplnená Duchom, sa azda smie pokúsiť Krásu následne zniesť, zhmotniť a prežiť na Zemi. Chce to na svojom živote verifikovať. A tak sa zrelý ušľachtilý duchovný čin v rámci jeho poslania môže stať radostnou vďakou za prežitú a rozumom uchopenú katarziu.

Hrdina 21. storočia, ktorý sa mysticky ocitol azda až na hrane života a smrti, istotne spoznal, že preťať bludný kruh je nebezpečné. Možno ešte viac, ako zotrvanie v nevedomom točení sa v ňom. Zistil, že aj zvody špirály smerom dole sú veľmi lákavé. Podobne ako ho láka túžba rozplynúť sa v Ideáloch na opačnej strane. Hrdina je preto hrdinom, lebo prekážky prekonáva. Človek s potenciálom transgresie objavuje teda na odvážnej ceste ku skutočným Pravzorom, k duchovným Ideálom výzvy, ako: Vlastnú Túžbu, Bdelosť, Zjednocovanie myšlienok, slov i činov, neustále vnútorné Sebaspytovanie, neustálu tvorivú Premenu chýb na ušľachtilé skutky, a teda neprestajné Sebazdokonaľovanie. Verí, že ak úlohy splní, získa vytúženú Milosť, Požehnanie a Zošľachtenie.

V živote, v tvorbe; či už v umení, vede alebo náboženstve to vyžaduje od hrdinu schopnosť nezabudnúť na Zdroj Inšpirácie, otestovať si zručnosť nerozmieňať Múzy na šoky, overiť si mravnú vôľu na pozdvihovanie nielen seba, ale aj blížneho, až po hranicu, kým to hrdina prestane pociťovať ako obeť. Verí a dúfa, že azda potom sa budú môcť zrodiť Veľké diela, dôstojné plody rozpoznaných talentov, ktoré poslúžia nielen radosti a úlohe tvorcu, ale stanú sa predovšetkým prejavom vďaky a oslavy Ducha dôstojného človeka.

Hrdina 21. storočia dúfa, že ak sa spoja takéto zrelé individuality, ktoré na svojej vlastnej ceste pocítili Božiu milosť a lásku, a ktorí Krásu Cnosti skutočne uvideli a prežili, pretože vynaložili značnú námahu, že ak sa im podarí vzájomne prepojiť kvality ľudského poznania z rozličných ľudských oblastí, budú sa azda môcť pokúsiť vytvoriť vznešený kolektívny opus sveta, ktorý vybudujú na pravých Hodnotách v spoločnom Duchu. Pokúsia sa znovuvrátením očisťovania duše a budovaním Božského Ideálu inšpirovať azda aj ďalších. Takíto hrdinovia 21. storočia sa však nesmú ľakať vlastných chýb a svoj zrod z Ducha musia neustále dokazovať ušľachtilými činmi a kvalitou svojho života, čo zároveň poslúži ako skúška správnosti.

Avšak hrdinu 21. storočia nikdy nedonútime konať v intenciách duchovných Ideálov z povinnosti. Urobí to len z prežitej túžby a očarením bezpodmienečnou láskou – Agapé. A preto pokorne dvíha hlavu a podáva ruku Bohu dobrovoľne, lebo už sa cíti byť srdečným, mravným a rozumom vyspelým partnerom Stvoriteľa svojho obrazu. Neustáva, aj keby bol jediný. Azda.