PRIŠIEL UŽ MESIÁŠ?

„Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa slova svojho v pokoji,
lebo moje oči videli Tvoje spasenie, ktoré si pripravil pred tvárou všetkých ľudí:
ako svetlo, ktoré sa zjaví pohanom a oslávi Tvoj ľud izraelský.“

L 2, 29-32

Potom sa [Ježiš] obrátil osobitne k učeníkom a povedal:
Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vy vidíte.
Lebo hovorím vám:
Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vy vidíte, ale nevideli,
počuť, čo vy počujete, ale nepočuli.

L 10, 23-24                                                                                                   

Pred pár dňami sme sa s jedným mojím židovským priateľom rozprávali o predstave Mesiáša v judaizme a v kresťanstve. Napokon sme konštatovali, že je tu rozdiel pripomínajúci alternatívu, pred ktorú postavili Ježiša učeníci Jána Krstiteľa: „Si prichádzajúci Mesiáš? Alebo máme očakávať niekoho iného?“ Zhodli sme sa na tom, že židia očakávajú niekoho iného, zatiaľ čo kresťania tvrdia, že „prichádzajúci Mesiáš“ už prišiel. Kresťania vravia spolu so Šimonom: „Naše oči videli jeho spasenie.“ Židia odpovedajú: „Naše oči Jeho spasenie nevideli, my na jeho spasenie čakáme.“ Podľa Ježišových slov sa kresťania cítia byť požehnaní, pretože videli prítomnosť spasiteľskej sily pôsobiacej vo svete a v dejinách. Židia považujú takýto pocit takmer za rúhanie, keďže podľa ich viery nič z toho, čo sa podľa nich má stať vo veku Mesiáša, sa ešte nestalo. A keď obhajujeme našu kresťanskú vieru, poukazujú na to, že od čias Ozeáša a Jeremiáša sa svet nezmenil k lepšiemu, že židia – a spolu s nimi väčšina ľudstva – netrpia o nič menej než pred dvetisíc rokmi; že prorocké vidiny konca sú dnes realistickejšie než za ich čias. Na to sa ťažko odpovedá; no odpovedať musíme, lebo takéto otázky nekladú len židia, ale aj veľmi mnohí kresťania i nekresťania, naši priatelia, naše deti a kladie ich aj čosi v nás samých.

Čo môžeme povedať napríklad vtedy, keď sa nás naše deti pýtajú na dieťatko ležiace v jasličkách, zatiaľ čo vo veku kresťanstva v niektorých častiach sveta „všetky deti do dvoch rokov“ zomreli  a naďalej umierajú, a to nie na Herodesov príkaz, ale v dôsledku čoraz krutejších vojen a ich následkov a v dôsledku klesajúcej schopnosti kresťanov spolucítiť s inými. Alebo iný príklad: Čo máme povedať židom, keď si zvyšky židovského obyvateľstva, vracajúce sa z táborov smrti, horších ako hocičo v Babylone, nemôžu nikde na celej Zemi nájsť pokojné miesto – rozhodne nie na území veľkých kresťanských národov? Alebo: Čo môžeme povedať  kresťanom i nekresťanom, ktorí si uvedomili, že plodom stáročného kresťanského technického a sociálneho pokroku je neustála hrozba absolútnej a univerzálnej sebadeštrukcie ľudstva? A čo môžeme povedať sami sebe, keď sa pozrieme na  ten vnútorne i fyzicky nezdravý stav nášho vlastného života, ktorému hrozí zatratenie, keď takmer dvetisíc rokov znelo na každé Vianoce posolstvo o vnútornom i fyzickom uzdravení a spasení?

Máme tvrdiť, že svetu, samozrejme, hrozí zatratenie, ale že v každej generácii sa nájdu muži i ženy, ktorí sú pred svetom uchránení? To však nie je posolstvo Vianoc. Tí vo vianočnom príbehu, čo čakajú  Krista a prijmú Boha, očakávajú spasenie Izraela, pohanov i sveta. Podľa každého z nich i podľa samotného Ježiša a podľa apoštolov bolo spasenie celého sveta blízko. Ale ak toto bolo ich očakávanie, nebolo realitou absolútne vyvrátené?

Táto otázka je stará ako kresťanské posolstvo samo a – ako ukazuje Písmo –  rovnako stará je aj odpoveď na ňu. Keď Ježiš chváli učeníkov za to, že chápu, to čo vidia,  berie si ich bokom a hovorí s nimi osobne. Prítomnosť Mesiáša je mystérium; nemožno o ňom hovoriť každému a nemôže ho vidieť každý, ale len tí, čo sú ako Šimon vedení Duchom. Príchod spasenia je spojený s čímsi prekvapivým, neočakávaným, s čímsi, čo protirečí zbožným predstavám aj intelektuálnym  požiadavkám. Mystérium spasenia je mystériom dieťaťa. Tak ho predvídal Izaiáš, tak bolo predvídané v extatických víziách Sibyly i v poetických Vergíliových víziách, v učení o mystériách  a v rituáloch tých, ktorí oslavovali zrod nového eónu. Tí všetci i prví kresťania  cítili, že udalosťou spasenia je narodenie dieťaťa. Dieťa je skutočné, a predsa neskutočné, už je v histórii, ale ešte nie je historické. Jeho podstata je viditeľná i neviditeľná, je tu, ale ešte tu nie je. A presne taký je charakter spasenia. Spasenie je ako dieťa. Tak, ako si kresťania každoročne počas svojho najpôsobivejšieho sviatku pripomínajú dieťa menom Ježiš, aj spasenie, nech už je akokoľvek viditeľné, zostáva vždy aj neviditeľné. Ten, čo túži po spasení, ktoré je iba viditeľné, nevidí  v jasličkách Božie dieťa a nevidí ani božskú podstatu Ukrižovaného a ani paradoxnosť celého Božieho pôsobenia. Spasenie je dieťa a keď dorastie, ukrižujú ho. Iba ten, čo za slabosťou vidí silu, za fragmentom celok, za porážkou víťazstvo, za utrpením slávu, za vinou nevinnosť, za hriechom svätosť a za smrťou život, môže povedať: Moje oči videli spasenie.

V našej dobe sa to hovorí ťažko. No to sa vždy hovorilo a vždy bude hovoriť ťažko. Vždy to bolo a vždy to bude mystérium, mystérium dieťaťa. A nech by bol úpadok sveta akokoľvek hlboký, hoci by došlo aj k jeho  absolútnej sebadeštrukcii, pokým existujú ľudia, budú toto mystérium zažívať a hovoriť: „Nech sú požehnané oči, ktoré vidia veci, aké vidíme my.“


ČÍM SME ZAUJATÍ ABSOLÚTNE

Keď išli ďalej, vošli do nejakej dediny. [Do svojho domu] Ho prijala žena menom Marta.
Mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slová.
Ale Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním. Pristúpila k nemu a povedala:
Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže.
Odpovedal jej Pán: Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Len jedno je potrebné. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nik nevezme.
L 10, 38-42

Slová, ktoré Ježiš adresuje Marte, patria k najznámejším v Biblii. Marta a Mária sa stali symbolom dvoch možných postojov k životu, dvoch síl v človeku i v ľudstve ako celku, dvoch foriem zaujatosti. Marta je zaujatá mnohými vecami, no všetky sú konečné, predbežné, prechodné. Mária je zaujatá jednou vecou, ktorá je nekonečná, absolútna, trvalá.

Martina cesta si nezasluhuje opovrhnutie. Naopak, je to cesta, ktorá udržuje chod sveta. Je to hnacia sila, zachovávajúca a obohacujúca život i kultúru. Bez nej by Ježiš nemohol prehovoriť k Márii a Mária by mu nemohla načúvať. Raz som si vypočul omšu venovanú obhajobe a glorifikácii Marty. To má svoje miesto. V našom živote a v živote vo všeobecnosti sme zaujatí nespočetnými vecami, ktoré vyžadujú našu pozornosť, oddanosť, zanietenosť. Nevyžadujú však nekonečnú pozornosť, nepodmienenú oddanosť či absolútnu zanietenosť. Sú to veci dôležité, často veľmi dôležité pre vás, pre mňa i pre celé ľudstvo. No nie sú dôležité absolútne. Preto Ježiš nechváli Martu, ale Máriu. Mária zvolila tú správnu vec, tú pravú vec, to jedno, čo človek potrebuje, jedinú vec, ktorou je každý človek zaujatý absolútne.

Každá bohoslužba i každé meditatívne čítanie je vždy časom venovaným načúvaniu spôsobom, akým načúvala Mária. Niečo k nám prevráva – k hovoriacemu i k načúvajúcim –, niečo, čo môže v nás vzbudiť nekonečnú zaujatosť. To je zmysel každej kázne. Má vzbudiť nekonečnú zaujatosť. Čo znamená byť niečím zaujatý? Znamená to, že sme v niečom ponorení,  že je v tom kus z nás, že sa na niečom zúčastňujeme srdcom. A znamená to dokonca ešte čosi viac. Poukazuje to na spôsob, akým sme do veci ponorení, totiž úzkostne. Náš jazyk často múdro spája zaujatosť s úzkosťou. Vždy, keď sme do niečoho ponorení, pociťujeme úzkosť. Je mnoho vecí, ktoré nás zaujímajú, ktoré v nás vzbudzujú súcit či hrôzu. No  tie nie sú predmetom našej skutočnej zaujatosti – nevyvolávajú tú mučivú úzkosť, ktorá nás ženie a ktorá nás sprevádza vždy, keď sme  zaujatí skutočne a úprimne. V našom príbehu bola Marta zaujatá úprimne. Skúsme si pripomenúť, čím sme zaujatí v priebehu bežného dňa od chvíle, keď sa zobudíme, do posledného momentu pred zaspaním, ba do konca aj potom, keď sa naše úzkosti objavia v našich snoch.

Sme zaujatí prácou; je to základ našej existencie. Môžeme ju mať radi, alebo ju nenávidieť; môžeme ju vykonávať ako povinnosť či ako tvrdú nevyhnutnosť. No vždy, keď pocítime hranice našich síl, nedostatočnú výkonnosť, keď bojujeme s vlastnou lenivosťou, s obavou z neúspechu, zmocňuje sa nás úzkosť. Sme zaujatí vzťahmi s druhými. Nedokážeme si predstaviť život bez ich dobrosrdečnosti, priateľstva, lásky, bez ich telesného i duševného spoločenstva. No sme znepokojení, ba často upadáme do úplného zúfalstva, keď myslíme na ľahostajnosť, výbuchy hnevu či žiarlivosti, skryté a často zlomyseľné nepriateľstvo, aké zažívame v nás samých i u tých, ktorých máme radi. Úzkosť z ich možnej straty, z toho, že im môžeme ublížiť, že si ich nezaslúžime – to všetko sa nám  vkráda do srdca a zneisťuje našu lásku. Sme zaujatí sami sebou. Cítime sa zodpovední za svoj vývoj, ktorý by mal viesť k zrelosti, sile potrebnej na život, k múdremu zmýšľaniu a duchovnej dokonalosti. Zároveň chceme byť šťastní, staráme sa o svoje pôžitky a o to, aby sme sa „mali dobre“ – a to je zaujatosť, ktorá na našom rebríčku stojí veľmi vysoko. No keď sa pozrieme na seba v zrkadle sebaskúmania či mienky druhých, padne na nás úzkosť. Zdá sa nám, že sme robili nesprávne rozhodnutia, že sme sa vydali nesprávnou cestou, že  v našich očiach i v očiach iných zlyhávame. Porovnávame sa inými a zdá sa nám, že sme  horší než oni – a sme z toho deprimovaní a znechutení. Nazdávame sa, že sme svoje šťastie premárnili – buď sme sa oň usilovali príliš horlivo a zamieňali sme šťastie za pôžitok, alebo sme neboli dosť odvážni, takže sme nevystihli tú pravú chvíľu a neurobili sme rozhodnutie, ktoré by nám možno šťastie prinieslo.

Nemožno zabudnúť ani na našu najprirodzenejšiu  a najuniverzálnejšiu zaujatosť všetkého živého – starosť o zachovanie života, o náš chlieb každodenný. Nie je to tak dávno, čo veľké skupiny populácie západného sveta na túto formu zaujatosti takmer zabudli. Dnes táto prostá starosť o jedlo, ošatenie a strechu nad hlavou  u veľkej časti ľudstva prevláda do tej miery, že takmer potlačila väčšinu ostatných foriem ľudskej zaujatosti a pohltila myslenie všetkých vrstiev.

Niekto by sa však mohol spýtať: Nemáme azda aj vyššie záujmy, prevyšujúce záujmy nášho každodenného života? A nedosvedčuje ich sám Ježiš? Keď sa ho dotkne  utrpenie prostých ľudí, nedáva tým azda požehnanie sociálnemu cíteniu (aké sa dnes zmocnilo mnohých ľudí) a nezbaví ich mnohých starostí ich každodenného života? Keď sa Ježiša zmocní ľútosť nad chorými a uzdraví ich, nepožehnáva tým azda zaujatosť, aká je spoločná tým, čo uzdravujú fyzicky i duchovne? Keď zhromaždí okolo seba malú skupinu, aby v jej rámci ustanovil vzájomnosť spoločenstva, nedáva tým azda požehnanie zaujatosti celým spoločne zdieľaným životom? Keď hovorí, že prišiel, aby dosvedčil pravdu, nedáva tým azda požehnanie zaujatosti pravdou a túžbou po poznaní, ktorá je dnes takou významnou hnacou silou? Keď učí ľud i svojich učeníkov, nedáva tým azda požehnanie zaujatosti učením sa a vzdelávaním? A keď hovorí v podobenstvách a opisuje krásu prírody, pričom hovorí v klasicky dokonalých vetách, nedáva tým azda požehnanie zaujatosti krásou a povznášaním ducha, aké táto zaujatosť prináša, ako aj zaujatosti duševnou pohodou prichádzajúcou po nepokoji spôsobenom našimi každodennými starosťami?

Sú však tieto ušľachtilé formy zaujatosti „tým jedným“ potrebným? A sú tou správnou vecou, ktorú zvolila Mária? Alebo  sú to azda najvyššie formy toho, čo reprezentuje Marta? Sme predsa len podobne ako Marta zaujatí mnohými vecami, hoci aj veľkými a vznešenými?

Dokázali sme skutočne prekonať úzkosť, ak sme zaujatí sociálne, ak miera utrpenia a sociálnej nespravodlivosti ťaží naše svedomie a nedovoľuje nám dýchať slobodne a radostne, ak sme nútení mať pred očami tie masy ľudí na celom svete? A poznáte muky tých, ktorí chcú uzdravovať, no vedia, že už je neskoro? Tých, čo chcú vzdelávať, ale narážajú na hlúposť, podlosť a nenávisť? Tých, ktorých morálnou povinnosťou je ľudí viesť, ale ničí ich  ľudská naivita či ambicióznosť ich protivníkov, nefungujúce inštitúcie či nešťastné okolnosti? Tieto formy úzkosti sú silnejšie než úzkosti nášho každodenného života. A viete, aká obrovská  úzkosť  sprevádza každý poctivý výskum, ten strach, že podľahnete omylu, najmä keď sa človek vydáva na nové, neprešliapané cesty myslenia? Zažili ste niekedy ten takmer neznesiteľný pocit prázdnoty, keď ste sa vrátili od veľkého umeleckého diela k nárokom, všednosti a starostiam vášho každodenného života? Ani ono umelecké dielo však nie je „to jedno“ potrebné – to naznačoval Ježiš, keď hovoril o krásach Chrámu odsúdeného na zánik. Moderná Európa si uvedomila, že tisícročia ľudskej kreativity, ktorou sa hrdila, neboli tým „jedným potrebným“, keďže pomníky týchto tisícročí dnes ležia v ruinách.

Prečo sú tieto mnohé veci, ktorými sme zaujatí, spojené  so starosťou a úzkosťou? Venujeme im svoje zanietenie, silu aj nadšenie – a musíme k nim takto pristupovať. Inak by sme nedosiahli nič. Prečo potom v hĺbke nášho srdca cítime nepokoj a prečo ich Ježiš odmieta ako čosi, čo v konečnom dôsledku nepotrebujeme?

Ježiš to naznačuje, keď  hovorí o Márii: Je to preto, lebo tieto veci nám môžu byť odňaté. Všetky raz skončia; všetky formy našej zaujatosti sú konečné. V krátkom rozpätí nášho života sa už mnohé z nich stratili a vynorili sa nové, ktoré sa tiež stratia. Mnohé veľkolepé formy zaujatosti z minulosti sa rozplynuli a ešte viac ich skôr či neskôr zanikne. Aj tým najnáruživejším formám našej zaujatosti vládne smutný zákon pominuteľnosti. V blaženom pocite, ktorý nám poskytujú, prebýva úzkosť z konca. Veci, ktorými sme zaujatí, i my sami dospejeme ku koncu.  Nastane chvíľa – a možno ani je ani tak ďaleko –, keď už nebudeme zaujatí ani jednou z týchto vecí, keď nám ich konečnosť odhalí v skúsenosti našej vlastnej konečnosti – nášho vlastného konca.

No my si tieto predbežné formy zaujatosti pestujeme tak, ako by to boli formy absolútne. A keď sa chceme od nich oslobodiť, držia nás vo svojej moci. Každá zaujatosť je despotická, chce celé naše srdce, celú našu myseľ a celú našu silu. Každá zaujatosť sa chce stať našou absolútnou zaujatosťou, naším bohom. Zaujatosť prácou, ale aj zaujatosť inou ľudskou bytosťou či naším pôžitkom  sa často dokáže stať naším bohom. Zaujatosť vedou sa dokázala stať bohom na celé obdobie dejín, zaujatosť peniazmi sa stala dokonca ešte dôležitejším bohom a zaujatosť národom tým najdôležitejším zo všetkých bohov. No všetky tieto formy zaujatosti sú konečné, sú vo vzájomnom rozpore, zaťažujú naše svedomie, lebo nemôžeme urobiť zadosť všetkým.

Môžeme sa pokúsiť všetky naše zaujatosti odvrhnúť a zachovať si cynickú nezaujatosť. Rozhodneme sa, že už nás vôbec nič nezaujme; a ak, tak len príležitostne, ale istotne nie vážne. Pokúsime sa byť ľahostajní voči sebe i druhým, voči práci i pôžitkom, potrebám i prepychu, sociálnym i politickým záležitostiam, voči poznaniu i kráse. Môžeme mať dokonca pocit, že na takejto nezaujatosti je čosi hrdinské. A jedna vec je istá: je to jediná alternatíva stavu, keď sme zaujatí absolútne. Buď nezaujatosť, alebo absolútna zaujatosť – to sú jediné alternatívy. Cynik je zaujatý, a to vášnivo, jedinou vecou – svojou nezaujatosťou. To je vnútorný protiklad všetkých foriem nezaujatosti. Preto existuje jediná alternatíva, a tou je absolútna zaujatosť.

Čo je teda to jedno potrebné? Čo je tá správna vec, ktorú zvolila Mária? Tak, ako je to v našom príbehu, aj ja váham s odpoveďou, lebo takmer každá odpoveď bude pochopená nesprávne. Ak bude odpoveď znieť „náboženstvo“,  ľudia to pochopia nesprávne – ako súbor presvedčení a úkonov. Iné príbehy Novej Zmluvy však ukazujú, že Marta bola prinajmenšom taká zbožná ako Mária. Náboženstvo môže byť pre človeka zaujatosťou na tej istej úrovni ako iné jej formy a viesť aj k rovnakým úzkostiam. Stretávame sa s tým na každej stránke dejín náboženstva i dejín psychológie. Existuje dokonca istý typ ľudí, ktorí majú túto konkrétnu ľudskú zaujatosť kultivovať. Bývajú označovaní nanajvýš rúhačským slovom religionisti – slovom, ktoré o rozklade náboženstva odhaľuje viac než čokoľvek iné. Ak náboženstvo predstavuje zaujatosť istých zvláštnych ľudí zvláštnym predmetom, tak je nezmyslom alebo rúhačstvom. Takže sa znovu pýtame: Čo je to jedno, ktoré je potrebné?

A znovu je na ňu ťažké odpovedať.  Ak odpoveďou bude „Boh“, ani tá nebude pochopená správne. Aj z Boha možno urobiť predmet konečnej zaujatosti, predmet ako každý iný (v existenciu ktorého niektorí veria, a iní neveria). Takýto Boh, pravdaže, nemôže byť čímsi, čím sme zaujatí absolútne. Môžeme z neho urobiť aj osobu podobnú iným osobám, s ktorou je užitočné mať vzťah. Takáto osoba môže podporovať naše konečné formy zaujatosti, ale takýto Boh rozhodne nemôže byť tým, čím sme zaujatí absolútne.

To jedno potrebné – a to je prvá a v istom zmysle aj posledná odpoveď, ktorú môžem ponúknuť – , je naša absolútna, nepodmienená, nekonečná zaujatosť. Tak bola zaujatá Mária. To je to, čo cítila Marta a čo ju rozhnevalo a čo Ježiš oceňoval na Márii.  Okrem tohto konštatovania možno o Márii povedať už len máločo – menej, než toho bolo povedané o Marte. To je to jedno, ktoré je potrebné.

Keď nás teda ovládne táto absolútna zaujatosť a my sa pozrieme na naše konečné formy zaujatosti, na sféru Martinho života, všetko vyzerá rovnako, a predsa je všetko iné. Stále sme zajatí všetkými tými rôznymi vecami, ale už inak – úzkosť pominula!  Úzkosť existuje stále a pokúša sa vrátiť. No jej sila je nalomená; už nás nemôže zničiť. Na človeka, ktorého ovládlo to jedno, ktoré potrebujeme, naďalej toto množstvo vecí dolieha. Je nimi zaujatý, ale nie absolútne. A keď ich stratí, nestráca tým to jedno, ktoré potrebuje a ktoré mu nemožno odňať.

 

Z anglických originálov Has the Messiah Come? Our Ultimate Concern. In: The New Being. Charles Scribner´s Sons 1955, preložila ĽUBICA HÁBOVÁ

*

S príchodom Vianoc a s pohľadom na dieťa v jasličkách sa kresťania uprostred marazmu nášho sveta často nemôžu ubrániť pálčivým otázkam: Ležal vtedy v jasličkách naozaj spasiteľ nás i celého sveta? Nespoľahli sme sa až príliš na kladnú odpoveď a nezabudli sme, očarení touto „jednorazovou udalosťou spasenia“, na jej skutočné posolstvo, vyjadrené napríklad v  Ježišových slovách: „Ja som cesta i pravda i život“? (J 14,6) Na to, že Ježiš nám cestu spasenia skutočne otvoril, ale že po nej musíme ísť my sami a žiť v tomto duchu náš vlastný život? Že osud nášho spasenia je na nás? Tillichovo prirovnanie spasenia k dieťaťu v prvom z našich textov túto jednorazovosť spojenú s kontinuálnosťou vyjadruje veľmi pregnantne. Ponúka zároveň odpoveď na otázku príchodu, resp. očakávania Spasiteľa. A s tou bezprostredne súvisí ďalší boľavý problém kresťanov: Ako zachovať transcendentnosť, nepodmienenosť, večnosť v každodennom živote skladajúcom sa z vecí výsostne prechodných, konečných, pominuteľných? Aktuálne premenené na drobné: Ako vo vianočnom čase nepodľahnúť konečnosti doliehajúcej na nás v tých najabsurdnejších podobách od hystérie vianočných nákupov cez falošné krátkodobé pocity lásky a spolupatričnosti až po skomercializovanie aj tých najcennejších vianočných posolstiev? V tomto zmysle je aj druhý Tillichov text nanajvýš podnetný a aktuálny.  (Ľ. H.)