André Gide: Návrat ze SSSR. Poopravení návratu ze SSSR.
Přel. Zuzana Tomanová. Vyd. nakl. Bourdon 2015.

Nad druhým českým, už úplným vydaním Gidovej knižky, spomienky letia do ďalekých rokov 1952-3, keď mi Július Barč Ivan, rok alebo dva pred smrťou požičal, a potom jeho matka darovala deviaty ročník Šaldovho zápisníka s dvoma, pre môj vývin epochálnymi textami: Ve věku železa a ohněGidovo zklamání ze Sovětskeho Ruska.

V tom prvom sedemnásťročný mladík užasnuto čítal, ako dal Stalin popraviť šestnásť čelných súdruhov (sedemnásty unikol samovraždou) – Zinovieva, Kameneva, Bucharina a iných, všetko Leninových priateľov, boľševikov starej leninskej gardy; tak ako Hitler v Nemecku v júni 1934 zlikvidoval svojich starých spolubojovníkov, lebo mu pripomínali sľuby, ktoré sľuboval a nesplnil. Popravil brutálne a surovo, lenže Stalin – a je to jeho aziatská aj všeobecne ruská vlastnosť – inscenoval „pokryteckou komedii veřejného procesu… mnohem odpornější než nadá surová brutalita Hitlerova.“

Parafrazujúc a citujúc Šaldu: šestnásť starých revolucionárov popľuvalo samých seba, svoje dielo aj celý život. Zlomení, týraní nepredstaviteľnými mukami, zmätení sľubmi danými a nedodržanými, zlomení a demoralizovaní „zapřeli sami sebe, naplvali na svou duši, zpoličkovali se veřejně. Takový starý Kameněv, revolucionář v nejtěžších bitvách vyzkoučený, kál se z toho, že byl krvežížnivým nepřítelen Sovětského zväzu.“ Tak žaloval na seba, podobne ako ostatní, priznávajúci sa k nespáchaným politickým vraždám, zo spojenia s Trockým, dokonca s nemeckým Gestapom.

A všimnime si, čo v tom vidí, ako to hodnotí práve Šalda; všimnime si rozdiel od komentátorov ostatných, tých vtedajších aj našich včerajších: „Ti zlomení lidé byli oloupeni o poslední potuchu lidské důstojnosti. A takto, nazí a pohanění, byli vidáni nejen posměchu ruského národa, ale i sebe samých… Snad nikdy nevidělo slnce divadla mučivějšího a zároveň podlejšího.“ To bola služba diablovi, vraví Šalda, ktorý sa tu rehotal nad popľuvanou ľudskou dušou.

O číslo ďalej je poznámka Tvorba háji moskevský proces; lebo Šaldovi odpovedal „štěkot politických hafanů“ a práve v časopise, ktorý poskytol Júliusovi Fučíkovi v čase, keď komunisti zostali bez tlačovej tribúny. „Slušnější  Evropě se z toho procesu zdvíhal žaludek, v Čechách“  – aj na Slovensku –  „se mlčelo, protože je oportunní mlčet o ruských věcech a protože jsme zemí skrčenců, z nichž si nikdo nechce pálit prsty.“

Predĺžme si myslenie ľavých intelektuálov a komunistických novinárov do päťdesiatych rokov, a nad našimi domácimi krvavými procesmi a súdnymi zločinmi počujeme podobné, alebo to isté.

Nevedeli o procesoch? Nepoučili sa? Nevzali dávno uverejnené svedectvá na vedomie?

Keď sa „národného umelca“ Ladislava Novomeského ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia opýtala pred svedkami Hana Ponická, či vedel o Stalinových zločinoch, keď od Jána Kostru ako povereník školstva a kultúry objednával  Ódu na Stalina, básnik-komunista odpovedal neuveriteľne, hoci pravdivo: „Vedel.“

To až keď jeho samého domáci Stalinovi sluhovia uvrhli do väzenia, keď ho bili a týrali, zbavili vlastného presvedčenia, ba jeho samého, keď pred súdom – je to nahrané – blábolil nezmysly, akým bol reakcionárom, spojencom Západu, keď kydal na seba nezmysly  à la popravenci v moskovskom procese – vtedy musel pocítiť, ako chutí v praxi Óda na Stalina, aký obsah skrýva v sebe  komunistický humanizmus.

Myslíte, že zmúdrel? Že po takej skúsenosti zmenil zmýšľanie? Že vytrezvel? Aleba! Ako Daňo Okáli so svojím neuveriteľným „zaplať pánboh za basu“, Novomeský, o desať tried lepší básnik, veršuje síce v básni Pošušky: „Bolelo? Bože môj, nuž bolelo, a ako.“ On však – nespadnite z nôh – „a nech aj tak sa stalo jak sa stalo s nami, tam, kde sme začínali, začal by som znova, a rád. Jak vedec hľadajúci svoje bacily, ktoré ho zabili.“

*

V roku moskovských procesov navštívil André Gide Sovietsky zväz: popravy sa konali 25. sept., on vydáva Návrat zo Sovietskeho zväzu v novembri toho istého roku – myslíte, že aj on, Francúz, predstaviteľ slobody a humanity, proces aspoň spomenie, keď už neodsúdi? Nenájdeme o ňom v Návrate ani slova.

Tu je začiatok, neuralgický bod, začarovaný kruh toho, v čom sa motala väčšina ľavých intelektuálov tej doby, a nevedela roztrhnúť svoju fatálnu reťaz. Od Francúzov, hodných najvyššieho mena, napríklad Romaina Rollanda, francúzskych komunistov, ktorí v päťdesiatych rokoch nevedeli precitnúť, ktorým sa až po dvadsiatom zjazde a maďarskom povstaní,  niektorým až po okupácii Československa ráčili otvoriť rozumy a oči. A pomlčme zatiaľ o ich slovenských epigónoch, lebo oni naši rodní, pre istotu otvárajú oči a najmä ústa až keď to urobili  cudzie autority, na ktoré sa môžu odvolať; nehovoriac o tých, ktorí pri každom politickom prevrate prebehujú ako stádo z paše na pašu.

Ale tu bude pri slove André Gide, individualista exaltujúci slobodu a sebauskutočňovanie jednotlivcov do najextrémnejších polôh; zároveň ten, pre ktorého sa stal komunizmus novým evanjeliom, novým náboženstvom.

Nedostal sa ku komunizmu cez Marxa ako mnohí („j´ai fait d´énormes efforts pour le livre“), vyvíjal som enormné úsilie, aby som ho čítal (!), ale – ten paradox  – cez evanjeliá, ktoré čítaval  celý život.

„Naplnit osud člověčenský bylo by bývalo křesťanství. Gide nikdy nepřestal vyznávat Krista v necírkevním slova smyslu. Ale křesťanství bylo konfiskováno cirkvemi, zneužito a odvráceno od svých cílü v nitřní obrody člověka mravního a vnější přestavby světa v království rovnosti a svobody boží. Vinou církví nenaplní své poslání,“ tak o ňom Václav Černý. Aj podľa katolíka Maritaina je Gidov komunizmus len „transpozíciou kresťanských cieľov do sveta číro ľudského, zlaicizovaného.“ Černý dodá, že „Gide bude komunistom len dovtedy, kým mu komunizmus nepotlačí vieru, že pod materialistickou kôrou komunizmu sa tají opravdivý život humanistického spiritualizmu (…) že Gida ekonomicko-materiálna otázka ako taká nezaujíma, a hmotnú revolúciu prijíma len ako nevyhnutnú podmienku oslobodenia duchovného.“

Skrátka: „je socialistom zo spiritualizmu, a verí, že aj socializmus je vo svojej hĺbke špiritualistický, materializmus je iba une apparence“, jeho zdaním, vonkajškom, rezumoval Ramón Fernandez.

Tak sa veci v Moskve občas zdajú zo snívajúcej parížskej diaľky. Komunizmus ako nové náboženstvo! Pre náboženstvo sa ľudia nielen bratrili, ale aj nenávideli, vraždili a upaľovali.

Takže Gidova komunistická viera spočiatku akoby nepoznala brehov: Úloha dnešnej literatúry a umenia? „Inštalovať komunistický individualizmus!“ Lebo „Každý umelec je nevyhnutným individualistom, nech je akokoľvek silné jeho komunistické presvedčenie a jeho oddanosť strane. Len tak môže vytvoriť dielo, ktoré bude užitočné a slúžiť komunistickej spoločnosti.“ To má byť aj poslaním Ruska ako takého.

Slovom: Gide chce zostať veľindividualistom,  aj keď sa stáva komunistom. Ústredným motívom a hlavným cieľom jeho diela je predsa „človek, jeho naprostá sloboda a vnútorne plnosť životná, rozvitie a uskutočnenie jeho tvorivých možností. Len humanitná otázka ho zaujímala odjakživa a bude ho zaujímať navždy,“ tak znovu Václav  Černý.

Ešte pred cestou do SSSR, v debatnej knižke André Gide et notre temps  (1935) si zadeklamuje: „SSSR je nám dnes príkladom novej spoločnosti“ –  akoby tam už bol býval -o spoločnosti, „o ktorej sme snívali, o ktorej sme sa neodvážili dúfať.“ Ale: „komunizmus sa nepodarí presadiť, ak nebude rešpektovať rozdielnosť každého jednotlivca.“ Lebo komunizmus „potrebuje silné individuality, tak ako oni v ňom potrebujú svoj raison d´être.“

V krajine, kde vládne  pravoslávny kolektivizmus.

A tak sa nečudujme, že už v úvode k Návratu povie, čo pre neho – a jemu podobným – vo Francúzku, v Čechách a možno aj na Slovensku – znamenal Sovietsky zväz: „Víc než druhou vlast!: byl pro nás příkladem, vzorem. Tam se dělo to, o čem jsme snili, o čem jsme si netroufali ani doufat, ale k čemu směřovalo naše odhodlání a naše síly. Byl pro nás zemí, kde se utopije stávala skutečností.“ Nešiel hľadať prírodné krásy, ani zázraky techniky; pre neho bol „důležitý člověk, lidé, co se z nich může udělat, a co z nich udělali.“

Takže: co z nich udělali?

„Jsou tam věci dobré i špatné; měl bych říci: vynikající i nejhorší“ – čiže celkom tak ako sme to neskôr videli i u nás; na tie najhoršie mnohí u nás zabudli, na tie „vynikající“ nevedia, lebo nechcú zabudnúť!

Ale: „Ty vynikající byly často vydobyty za cenu nezměrného úsilí.“ Ale: „Tím úsilím se vždy a všude nedosáhlo toho, co se zamýšlelo vydobýt“ – tiež ako u nás! A však: „Někdy si lze pomyslet:  p r o z a t í m“ – aj u nás si ľudia  mysleli : ťažkosti, aj tie nezákonnosti, aj tie krutosti sú len prechodné a dočasné. Veď „někdy to nejhorší provází a předběhně (!) to nejlepší. Málem jako by bylo jeho důsledkem. A to nejzářivější přechází do nejtemnějšího neuvěřitelně prudce“ – tak znela nebezpečná dialektika oných skalne veriacich: hoci vidiacich ale nepochybujúcich, iba dlho, veľmi dlho vyčkávajúcich! Dialektika v ľudských hlavách, nie v skutočnosti, je to tou najnebezpečnejšou.

Gide: „Stává se, že návštěvník vnímá podle předem utvořeného názoru“ – prevzatého napríklad od rodnej strany – „jen jedno nebo druhé. Příliš často se stává, že přátelé SSSR odmítají vidět, co je špatné, nebo alespoň nechtějí přiznat“ – koľko bolo takých! – „takže se příliš často pravda o SSSR ozývá nenávistně a lež láskyplně.“!

Aké príznačné: láska na diaľku, láska fiktívna a naivná – spojená však s prenikavou francúzskou analytickosťou. Komunistický sen tohto Francúza nedokáže zaprieť tvrdú rodnú racionalitu: Vidí veci vynikajúce aj temné, ale temných bude čoraz viac; čím ďalej, tým častejšie mu prekryjú tie „vynikajúce.“

*

Čo našiel  namiesto tých vysnívaných polobohov a bohov?

Ľudí s farebnými okuliarmi, ktorí všetko sovietske chvália a majú názory jednotné, čiže rovnaké: keď počuješ jedného akoby si počúval všetkých. Ľudí so slovami a názormi, ktoré im každodenne servíruje Pravda. Ak sa odpovede na Gidove otázky v Pravde nenachádzajú, sú zdržanliví alebo mlčia. A bezhraničný obdiv voči Stalinovi, jeho masovo šírený a všade viditeľný kult – ale kult nielen z presvedčenia, ale aj zo strachu!

Takže nie iba nadšenie, ale aj pretvárka a lož. Všetko sa nekriticky chváli a nafukuje – a o všetkom sa klame. („Umění lži je staré jako Rusko,“ je to „jeho podstatný rys“ povie, ale až  o osemdesiat rokov druhý Francúz, filozof a historik dokonale znalý Ruska, Allain Besançon.)

Takže naozaj: Gide „hledal bohy nebo aspoň polobohy, a našel jen lidi,“ ako nám predpovedal Šalda.

Vidí zástup prechádzajúci okolo Gorkého rakvy. „Tehdy  jsem viděl týž lid, týž, a přece úplně jiný, podobající se, spíše, řekl bych, ruskému lidu z carských dob, dlouho, nekonečně dlouho defiloval před katafalkem. To nebyli ti nejkrásnější, nejsilnější, nejradostnější představitelé sovětských národů, ale truchlící ,obyčejní´ lid, včetně žen a hlavně dětí, tu a tam starci, téměř všichni špatně oblečení, a někteří vypadali velmi zbídačeně. Mlčenlivý, ponurý, no soustředený průvod, který jako by přicházel z minulých dob.“

Všeličo akoby tu naozaj prichádzalo z minulosti a stávalo sa prítomnosťou, iba v novej podobe.

Moskva oproti Leningradu je nepôvabná, pôsobí tiesnivo. V obliekaní ľudí „pozoruhodná uniformita“ asi taká ako aj ich myslenie. Dlhé boli roky nedostatku – ľudia sa  uspokojú aj s málom. Na prvý pohľad jednotlivec tak splýva s masou, že by sa ani nemalo hovoriť o ľuďoch, ale o človeku. A fronty pred obchodmi: mlčanliví, apatickí, zmierení s osudom; čakajú aj keď vedia, že z toho mála sa im neujde. Vystavený tovar je takmer odpudzujúci: ľudia nenakupujú pre radosť, ale pre to, čo nevyhnutne potrebujú. A obchody bez konkurencie: štát vyrába, kupuje aj predáva – na čo by bola kvalita, keď niet konkurencie? Takže: „výkladní skříně moskevských obchodů jsou strašné.“ A čo už obchody v guberniách a na Sibíri? A tomuto sa odvažujú hovoriť: socializmus. Rovnosť? Ale iba v biede. Hoci už existuje trieda privilegovaných – nie tých čo robili revolúciu, ale tých čo z nej majú úžitok. Vyrástla trieda novej nasýtenej vrstvy – tak ako u nás v novembri 89.

Revolúcie v odlišných storočiach nemajú ani veľmi odlišné podoby.

A je tu tradičná stará aziatsko-ruská záhalčivosť, apatia – stachanovština je len nevyhnutnou metódou proti nej. Lebo keď sú tu ľudia ponechaní sami na seba, „většinou v práci poleví.“ Ale stachanovské normy? Skupina francúzskych baníkov prišla na návštevu do Donbasu a na priateľský návrh išla fárať: stachanovský výkon prekonali „bez valné námahy, aniž to vůbec tušili.“

Z toho aj rozdielnosť vo výške miest – je tu vrstva uvedomelých, privilegovaných bohatých – a vrstva pomocných robotníkov a ľudí na kolchozoch: a tí sú naozaj chudobní. Gide sa obáva, že sa znovu vytvorí akási buržoázia, ale robotnícka, spokojná a konzervatívna, štátu úplne oddaná, podobná malomeštiakom v kapitalizme. Gide vidí: „navzdory veškeré revoluci dřímají v nitru mnohých měštácké instinkty, ochablé, požitkářské, nestarající se o druhé, neboť člověka nelze reformovat jen zvenčí.“ A šokuje ho, ako sa chovajú vyššie postavení voči nižšie postavenému „služobníctvu“ – Rusko večne kastovnícke –  k pomocným robotníkom, nádenníkom a nádenniciam, „chtěl jsem říci, chudobným. V SSSR už neexistují třídy, to se rozumí. Ale chudí tam jsou. A je jich mnoho, příliš mnoho.“ A on išiel do Sovietskeho zväzu, lebo dúfal, že tam už neuvidí ani jedného.

Sľubovali diktatúru proletariátu. Je to síce diktatúra – ale jedného človeka! Konkrétne J. V. Stalina. A je to diktatúra – opäť tá rusko aziatská, premenená na uctievanie, priam náboženský kult: všade prítomný a každodenný na možných aj nemožných miestach; v Gruzínsku visí jeho obraz v každej domácnosti – na miestach, kde predtým viseli ikony. (Z Gori, rodného Stalinovho mesta, chce Gide poslať pozdravný telegram Stalinovi – neprijímajú ho, lebo tam nie je čosi ako „Vám, vodcovi pracujúcich“, alebo „učiteľovi národov“ atď. „Se smutkem jsem si pomyslil, že to vše přispívá k vytváření strašlivého nepřekonatelného odstupu mezi Stalinem a lidem.“

Keby len k odstupu. Ale i k nenávisti.

*

Umenie? To čo o ňom v Rusku povedal Gide, platilo nielen vtedy – ale aj po februári 48 u nás. Že by, Tatarka, Matuška, Chorváth a iní vtedajší výtečníci nepoznali Gidov Návrat a jeho Poopravenia? Toľko sa o ňom hovorilo, keď vyšiel! A state zo Šaldovho zápisníka najmä vyššie menovaní – ale i druhí – považovali pre seba takmer za písmo sväté. Tie Gidove diagnózy a varovania boli až príliš pravdivé, a museli byť zrozumiteľné aj výstražné každému, kto sa dával do služieb tzv. socialistického realizmu a komunizmu, aj do otroctva dirigujúcej strany.  A predsa… Čo sa to stalo s ľuďmi?… S ich pamäťou, s ich vzdelaním, s ich kritickým intelektom a najmä: s ich morálkou?

Gide vidí jasnozrivo a priam prorocky predpovedá:  „Vyvstává otázka: co se stane, jestliže transformovaný sociální stát vezme umělci veškerý důvod k protestu? Co udělá umělec, jestliže se už nemusí stavět proti ničemu, jen se nechá unášet proudem?“

„Všechny své umělce donutíte ke konformismu,“ řekl jsem mu, „a ti nejlepší, kteří odmítnou znehodnotit své umění či jen ohnout hřbet, odsoudíte k mlčení.“

„… a dospěl jsem k tomuto závěru: každý umělec, jenž se provinil tím, že věnoval méně zájmu obsahu než formě, upadl do podezření z formalismu.“

„… formalismus. Ano, to je to slovo, které jsme našli na označení všeho, co nechceme vidět ani slyšet.“

„Jakmile kritika přestane být svobodná, kultura je ohrožena.“

Istý výtvarník hovoril pred Gidom oficiálne nezmysly. „No, jasně, ja vím… Ale před chvílí jsme tam nebyli sami… a já mám mýt brzy výstavu.“

„V SSSR je odsouzeno k veřejné pohaně každé byť sebekrásnější dílo, které neodpovídá stranické linii. Krása se považuje za buržoazní hodnotu. Umělec může být sebevíc geniální, ale nepracuje-li podle stranické linie, pozornost se od něj odvrací, je od něj odvrácena: po umělci, po spisovateli se vyžaduje, aby přitakával; pak se mu dostane všeho ostatního.“

„Jakmile revoluce zvítězí, jakmile je nastolena a ustavena, umění hrozí strašlivé nebespečí, téměř stejně velké jako to, kterému je vystaveno při nejhorším fašistickém ústlaku: totiž nebezpečí ortodoxnosti. Umění, které se ortodoxnosti podřídí, i kdyby šlo o tu nejzdravější doktrínu, je ztraceno. Upadne do konformismu. Vítězná revoluce má a musí umělci přinést především svobodu. Bez ní ztrácí umění význam i cenu.“

Tak André Gide – už v roku 1936 – svoje posolstvo aj spisovateľom a umelcom, ktorí sa po druhej svetovej vojne ocitnú v „záujmovej sfére Sovietskeho zväzu,“ a bude im hroziť to isté nebezpečenstvo, ktorému podľahnú aj oni, nielen tí, ktorým ho určil André Gide.

Mimo umenia – ale i v ňom – existuje, plazí sa pomedzi ľudí obava z trockizmu, s kontrarevolučného myslenia. „Dnes sa však vyžaduje podrobenost, přizpůsobivost. Za trockisty budou považováni všichni, kdož prohlásí, že nejsou spokojeni…“.  Požaduje sa však súhlas, konformizmus s tým, čo sa v SSSR deje. Ten súhlas však nemá byť rezignovaný, ale úprimný, „ba přímo nadšený. Nejpodivnější na tom je, že se jim to daří. Na druhé straně sebemenší protest, sebemenší kritika se stíhají těmi nejpřísnějšími tresty a bývají udušeni v zárodku.“ A pred čím ustrnieme: „Pochybuji, že by dnes v některé  iné zemi, včetně hitlerovského Německa, byl člověk méně svobodní, shrbenější, bázlivější, vyděšenější, podrobenější.“

Otvorene, naplno hovorí Gide až v Poopravení návratu ze SSR vydaného v júni 1937. Tam akoby už nerobil „kritiku priateľa“ a svojou neúplnou pravdou nechcel liečiť, viesť Sovietov ku zdraviu:

„Každý měsíc se stav SSSR zhoršuje. Stále více se zdaluje od toho, co jsme doufali, že je, a bude.“

Vstup do strany je vstupom k výhodám – ale aj k novému otroctvu. „Jakmile se do strany dostane, už z ní nemůže vystoupit. (…) Za to se velmi často stává, že človéka vyloučí ze strany v rámci čistek. A pak následuje Sibiř.“

Okrem toho: „Vynikajícím prostředkem k postupu je udavačství.“ Ak ste s ním zadobre, začne vás chrániť, ale aj využívať. Ale ak sa s ním spriahnete, nezostane vám ani česť, ani priateľstvo; musíte šľapať. (…) „ A udavači nic nehrozí. (…) Nakonec se má na pozoru každý před každým. (…) Každý dohlíží na druhé i na sebe, každý je pod drobnohledem. Nikdo už není uvolněný, nevede nenucené řeči, snad jen v posteli se ženou, ale to si jí opravdu musíte být jisti.“ Tragicky uzatvára: „Špiclování patří k občanským cnostem. (…) Od Kirovova zavraždení policie ještě víc utáhla šroub.“

Ale to už ako by sme čítali Solženicynovo Súostrovie Gulag.

„SSSR není to, co jsme doufali, ani to, čím sliboval, že bude, a jak se snaží ještě teď vypadat; zradil veškeré naše naděje. Nechceme-li se jich úplně vzdát, musíme je upřít jinam,“ po dlhom hľadaní a trápení sumarizuje  Gide.

A tu je veta výsledná, pre nás vysvetľovacia a vlastne kľúčová: „Dobře vím a často slýchám, že některé povahové rysy, někdy i ty rostomilejší, jako náhlá srdečnost či lehkomyslná štědrost, která si okamžitě získala mou sympatii, stejně jako očividné vlastnosti, které ohrožují úspěch počínání, je dlužno přičíst té napůl aziatské povaze Rusů“ – aj Berďajev hovorí o dvoch rozdielnych dušiach Ruska! – „a nikoliv novému režimu; a s přibližně týmiž špatnými vlastnostmi bych se byl setkal v době carského Ruska.“

*

Ak bola cesta k tejto záverečnej vete dlhá, ak sme si mohli povedať: nič nového, len čosi známeho alebo povedomého; už len ako čas nenávratne stratený a nie pozitívne znovu najdený – bola to len prvá časť: kniha dôkazov, obvinení a žalôb. Vyznieva ako otázka: ako a prečo bolo možné práve v Rusku a pripojených poloázijských krajinách práve to, čo sme počuli, a v takom diabolskom prevedení.

Ale o tom nám čosi povie druhá kniha druhého Francúza: Allaina Besançona s názvom zvrchovane výstižným:  S v a t á   R u s.