Vážené dámy, vážení páni,

o advokátovi  dr. Jánovi  Vanovičovi sme už počuli – bol však osobnosťou ďaleko presahujúcou pojem a dnešnú predstavu advokáta. Bol síce predsedom Advokátskej komory, ale i jedným z predsedov Matice slovenskej, členom aj funkcionárom viacerých významných korporácií a spolkov – a bol aj generálnym dozorcom, čiže po generálnom biskupovi Janoškovi a potom Čobrdovi skoro prvú celú Republiku laickou hlavou Slovenskej evanjelickej cirkvi. A v takej mocnej, súrodej osobnosti nemožno oddeľovať jednu aktivitu od druhej.

Bol národovec, vlastenec, priam bohatiersky zjav v zápasoch o slovenčinu a národné aj cirkevné práva.

Senior Škrovina pri jeho sedemdesiatke: „Zavážil vždy nielen svojou mohutnou osobnosťou, svojím silným hlasom, ale nadovšetko svojou chladnokrvne, vážne odôvodnenou a nepodvratnou pravdou. A takto rečnil nielen na verejných schôdzkach, zhromaždeniach a slávnostiach, a nikdy nie bez účinku.“

Treba dodať, že „rečnil a bránil aj vtedy, keď iní jeho kolegovia, znechutení bezohľadnými a bezvýhľadnými pomermi mlčali“ – píše ešte Škrovina – keď „ostal vlastne popri dr. Ružiakovi už len dr. Ján Vanovič a dr. Ľudovít Šimko, len oni ostali na bojišti a viedli boj až do prevratu, v ktorom najmä Vanovič bral veľký podiel. A vyznať treba, že to bol boj často veľmi ťažký, ale vždy výborný.“

Jeho zástoj, jeho význam v Martine a národnom živote je oveľa väčší, ako sa zdá, ako si na prvý pohľad myslíme. Dejiny videné zblízka, videné očami jeho súčasníkov, vydávajú o ňom oveľa výraznejšie, ak nie výsostné svedectvo.

Starosta mesta dr. Ľudovít Izák nad jeho rakvou: „… odchádza spomedzi nás rázovitá a rázna, mužná, ba priam heroická postava nielen nášho slovenského života evanjelického, ale i národného vôbec a turčianskosvätomartinského zvlášť. Božia Prozreteľnosť dožičila nášmu mestu, že po generácii Pavla Mudroňa, Andreja Halašu, Matúša Dulu, Svetozára Hurbana Vajanského v jeho osobe našiel sa vhodný a spôsobilý nasledovník, ktorý nielen mohol, ale i zaslúžil si prevziať dedičstvo a kormidlo nášho národného dejstvovania, ohrožovaného nebezpečnými búrkami a zmietaného nebezpečnými prívalmi, ktorý slovenské veci viedol pevnou cestou, pevnou rukou, nebojácnou, priamou povahou, čo nikdy a nikde nezakolísala, ničoho sa nezľakla (…) Jeho hrdá postava a vynikajúci zástoj sú a budú navždy späté s menom nášho mesta, s jeho slovenským národným životom.“

A to som necitoval druhých, najmä tajomníka MS, spisovateľa Jozefa Cígera Hronského, ani generálneho biskupa Vladimíra Čobrdu, ani advokáta a poslanca JUDr. Miloša Vanču, ani ostatných hovoriacich nad jeho rakvou.

Takže možno povedať, že jeho význam a odkaz je celonárodný, a vlastne viac národný ako právnický; jeho advokátsky post, akokoľvek uznávaný a obdivovaný, bol viac-menej priestorom na bojište, na ktorom mu išlo, na ktorom zápasil o veci a hodnoty presahujúce právnickú profesionalitu a rečnícku obratnosť – o veci a hodnoty obecne ľudské, ale aj večné: o ľudské práva predovšetkým, teda aj národné a cirkevné, o spravodlivosť, mravnosť, čestnosť a charakternosť v osobnom i verejnom živote. Ale to všetko, celá jeho osobnosť a činnosť, ich étos a pátos malo zdroj a živilo sa z jeho kresťanstva a protestantstva. Lebo prvým, aj keď nepovedaným slovom v jeho vystúpeniach bolo slovo protestujem: to nepovedané slovo v úzadí dávalo jeho rečiam a zápoleniam priam bohatierske krídla. Protestant, ale aj v cirkevnom aj v širšom kultúrnom a mravnom zmysle, a protestant zásadový a nepodkupný, pretože hlboko, na vtedajšieho vzdelanca aj mimoriadne zbožný; akoby v naplnení Lutherových slov: „Tu stojím, inak nemôžem!“

Čítame a obdivujeme to najmä v jeho rečiach povedaných na generálnych konventoch: keď ako laická hlava evanjelickej cirkvi jasne, rázne a bez kľučkovania vyslovoval sa k mnohým časovým a pálčivým témam: o odluke cirkvi od štátu, o zákone na ochranu republiky, o pomere k iným cirkvám, o nemenovanom Hlinkovi a menovanom Tukovi, o maďarských ohováračkách u švédskeho arcibiskupa Soederblooma, o zmysle reformácie, o Tolerančnom patente a cisárovi Jozefovi druhom, o holandskom admirálovi de Ruyterovi, osloboditeľov 21 slovenských protestantských kňazov, odsúdených ako otrokov na galeje; o vojne a úpadku po nej; a všade a vo všetkom: rozhľad a jasný nadhľad, vzdelanosť a kultivovaná forma. A nijaký pragmatizmus, nijaký relativizmus: jeho reč bola: áno, áno – nie, nie, čo bolo nad to, bolo od zlého. Reč osobnosti, reč ducha obdarovaného Božou charizmou, ducha, ktorý sa prihovára aj nám.

Bude to z generálneho konventu r. 1932 – a zaznie  z jeho úst ako jeho vlastné a dnešným časom adresované posolstvo:

„Žijeme v časoch hrubého materializmu, v ktorých – až na nepatrné výnimky – skoro všetko hľadí len na nízku hmotu a svojho zraku k vyšším ideálom pozdvihnúť nechce alebo už ani nie je v stave; v ktorých skoro všetko vychodí z toho, že každý urobený krok a každá napísaná litera musí  byť zaplatená, teda skoro všetko túži len po hmote, po peniazoch! Stáva sa módou: starých zaznávať, na minulosť sa neobzerať, len prítomnosti žiť! Akoby tá minulosť nemala žiadneho významu, akoby všetci tí, ktorí v minulosti žili – darmo boli žili. (…) Ale verím aj to, že je toto len prechodný stav, že človečenstvo sa nemôže trvale brodiť len v bahne hrubého materializmu, že musí svoje zraky obrátiť aj k vyšším ideálom, že musí zatúžiť aj po niečom vznešenejšom! Verím, že aj pomýlení ľudia prídu raz k tomu presvedčeniu,“ – čo znie priam bergsonovsky – „že aj minulosť má svoj význam, že aj tí starí len nadarmo nežili, že aj prítomnosť a budúcnosť má svoje korene v minulosti, že z toho, čo sa dialo v minulosti, vyvinujú sa deje aj prítomnosti aj budúcnosti; slovom, že príde čas, v ktorom duch bude panovať nad hmotou. Lenže za to sa treba pričiniť, za to treba pracovať, a v tom je vznešená úloha cirkvi, aby do sŕdc a duší, najmä mládeže, vštepovala tie zásady, ktoré by ťahali za sebou panovanie ducha nad hmotou.“

A je to práve on, advokát, no súčasne a neoddeliteľne  generálny dozorca, ktorý reč na generálnom konvente 1923 zakončí pamätným a doteraz platným: „Nie Cézar, ale Ježiš!“

Čo je podľa prezidenta jeho čias aj zmysel našich dejín a demokracie.

(Reč povedaná 20. nov. t. r. pri odhaľovaní pamätnej tabule JUDr. Jána Vanoviča v Martine na budove Advokátskej komory.)