Na chrám myslím v deň nedeľný.

Nie na nádhernú katedrálu alebo na skromný, jednoduchý dedinský kostolík. Nie na chrám, do ktorého vkročíš dnes s obnaženou hlavou, ale na chrám, ktorý má byť v tebe.

Myšlienka, ktorá stvorila egyptský, babylonský, grécky chrám, baziliku, románsky kostol a gotickú katedrálu alebo ktorýkoľvek z najdokonalejších výrazov staviteľského umenia vekov valiacich sa za sebou, myšlienka, ktorá stvorila ich plány, riadila tisícky otrokov, zástupy robotníkov padajúcich pod balvanmi a krvavým znojom platiacich za rodiacu sa krásu i myšlienka, ktorá chcela v nich vytvoriť niečo mimoriadneho, dielo, ktoré by bolo únikom z barbarského, brutálneho sveta, únikom noblesy zo sveta ťarbavého a dlhého, stupňovaním krásy sveta, v ktorom sa malo zrodiť alebo  n i e č í m   n o v ý m,  ú ž a s n e  novým, aby to urážalo zrak a omračovalo krásou ešte nepoznanou, musela sa podrobiť istej zákonitosti. A tou zákonitosťou, i keď to boli len chladné výpočty a suché číslice, nepohol ani ten najgeniálnejší mozog. Musel sa pokorne skloniť pred ňou, uznať nesmiernu silu skúseností, lebo len v  s ú z v u k u  s ňou mohol stelesniť svoju myšlienku, vliať ju do formy, vytvoriť dielo.

Ale ja znova myslím na teba. Na chrám v tebe.

I pri stavbe chrámu v tebe muselo sa myslieť na istú zákonitosť. Stavitelia, ktorí stavali chrám v tebe, museli podobne rozmýšľať, ako stavitelia gotickej katedrály, postaviť predovšetkým základ tak, aby udržal celú stavbu, potom piliere, ktoré mali stáť na tomto základe, myslieť na nosnosť pilierov, na ktorých mala spočívať klenba,  na vežu, ktorú chceli vyslať k výšinám. A či pracovali súčasne alebo sa vystriedali, každý z nich čakal na svoj čas, mali podelenú úlohu: jeden kládol základy, druhý staval piliere, tretí dvíhal vežu…

I tu sa mohlo hovoriť o skromných kostolíkoch a o nádherných katedrálach. A staval ich rodič, potom učiteľ, kňaz. Niekedy položili iba základ a staval na ňom ďalej človek sám, prostredie, ľudia, s ktorými sa stýkal, nové pomery, iný svet, do ktorého ho zavial vietor, búrka alebo osudovosť jeho života. Ale základ tu musel byť, silný, s ktorým nič nepohne, ku ktorému bolo treba vždy sa vracať s vierou v jeho mohutnosť a úžasnú silu jeho nosnosti s vedomím, že nestál by ani ten najsmelší pilier, ani tá najvyššia veža a najnádhernejšia klenba, keby tu nebol základ, silný a nepremožiteľný ako skúsenosti vekov. A mohli sa zjaviť na scéne aj iní stavitelia, keď tu bola nádej na stavbu ozdobnú, na väčší chrám, keď išlo o katedrálu ľudského ducha, pomôcť človeku, smerujúcemu k výšinám, aby kdesi v úžasnej diaľke od nečistoty a podliactva sveta v ozrutných výškach dostaval vežu chrámu svojho ducha, ale aj tam, vo výšinách cítil a vyznával ešte: som človek a viem, že by sa zrútila veža mojej veľkosti, keby som zaprel ľudskosť v sebe, zaprel základ, na ktorom stojím.

Milióny variácií boli by tu v pomere staviteľov k dielu. Ani stavitelia však neprispeli vždy svojou prácou k tomu, aby stál vo svete chrám taký, aký mal pred sebou ten, ktorý položil základ. Väčšina z nich konala len povinnosť, prácu a len mizivá väčšina cítila hlboko v duši, že stavia chrám. I tu niekedy stačil jediný pohyb, jediné zlé slovo, jediná mýlka staviteľa a padli múry, padol pilier a musela prísť namáhavá práca iného, trvajúca roky, až znova sa postavilo to, čo sa zrútilo v duši človeka. Ale základ tu zostal i vtedy, základ tu bol a žil. Boli ľudia, ktorí išli životom pomýlenou cestou, ale mohli sa vrátiť, mohli ísť cestou novou a niečo zostalo v nich aj vtedy, keď sa zrútila celá stavba, niečo, na čom znova sa mohli postaviť zrútené múry, veža, nový chrám, nový život…

A dnes akosi núti ťa niečo, aby si hľadal v ľuďoch ten základ chrámu. Ale cítiš nesmiernu prázdnotu v ich živote, vidíš človeka, ktorého zožiera pocit samoty, nikdy toľko podliakov sa nevynorilo na povrch, ľudí bez chrbtovej kosti, chameleónov, meniacich sa podľa potreby, s neúprimnosťou a špinou stretávaš sa na každom kroku, lož sa usadila velebne na trón aj tam, odkiaľ si očakával len pravdu a vo svete, v ktorom za sebou prichádzajú vychutnané správy o hromadných vraždách, o zverstvách človeka, o ukrutnostiach; ktorých pôvodcom bol  znova len rafinovaný, podlý a ničomný človek, musíš sa zastaviť v srdci s trpkosťou, bolesťou a akousi strašnou istotou: Tu nie je chrám. Veď z dnešného života a z dnešných ľudí chýba základ, na ktorom mal stáť. Nieto tu viery, pravdy, čistoty, ľudskosti. Tu nemôže byť chrám. Tu nie je Kristus. Človek je otrasený v základoch alebo zmetený je základ v jeho duši. Je to príšerný pohľad dívať sa naňho, keď na otrasenom alebo zničenom základe pokúša sa stavať niečo iného, nie chrám, alebo na iných, ktorí kladú nové základy, na bláznov, ktorí chcú stavať bez základu, architektonické nemožnosti, kamenné gýče, stavby popierajúce zákonitosť, bez ktorej sa stavať nedá, na milióny ľudí s troskami v sebe, miestom pustým a prázdnym alebo so stopami zúfalého úsilia a cynickej tvrdohlavosti vytvárajúcich ďalej kamenné netvory, príšerné obludy z karát, ktoré sfúkne prv vietor… Ale chrám… Chrám v duši človeka je v troskách alebo zničený do základov a nikdy ťa neprenikne takou silou vedomie, že to je tragédia dnešných dní, dnešných krvavých, hrozných, veľkých dní, a že je to strašnejšie, horšie a smutnejšie, ako zbombardovaná katedrála.

Nie, nemožno sa prehrešiť beztrestne proti zákonitosti, nemožno stavať chrám bez základov ľudskosti, nemožno cigániť bez odplaty a nepovedať nič alebo vykrúcať tam, kde sa žiada áno alebo nie, nemožno stavať na základe Kristových zákonov múry kompromisov, ktoré neunesú klenbu a zrútia sa ako každý múr, ktorý je postavený mimo základu… Raz pochopíme, že to je, a to bolo príčinou všetkého a pocítime každý jeden z nás zdesene, s bolesťou prázdnotu v srdci, zhrozíme sa trosiek v dušiach, pustoty a beznádejnosti. A človečenstvo, ktoré bude chcieť postaviť znova svoje zničené kostoly a katedrály, uvedomí si, že neočakáva ho posvätnejšia a najliehavejšia povinnosť, ako vrátiť sa nazad ku Kristovi a stavať znova chrámy v dušiach ľudí na viere, pravde, čistote a ľudskosti.

(Národné noviny 1943, č. 110, s. 8.)