V svetoznámom Liste otcovi z novembra 1919 sa Franz Kafka zmieňuje aj o matke, ktorá bola ustavične prostredníčkou medzi otcom a ním. Píše, že „iste ma aj… rozmaznávala“ a otcovi vytýka, ako ho dráždili aj výčitky, „pri ktorých si hovoril o mne ako o tretej osobe, formálne si sa obracal na matku, hoci som sedel vedľa nej a týkalo sa to mňa…, potom som sa… neopovážil priamo sa Ťa na nič opýtať… Pre dieťa bolo oveľa menej nebezpečné vypytovať sa na Teba u matky, ktorá sedela vedľa mňa, a tak som sa jej spýtal: „Ako sa má ocino?“ a tým som sa zabezpečil proti prekvapeniam… matka bola ku mne nesmierne dobrá, ale podľa mňa to všetko vyplývalo zo vzťahu k Tebe, teda nie z dobrého vzťahu… Matka nevdojak mala úlohu honca na poľovačke… Pravdaže si treba vždy zachovať v pamäti, aké mala trýznivé a až do krajnosti zdrvujúce postavenie v našej rodine. Lopotila v obchode, v domácnosti, všetky choroby v rodine pretrpela dvojnásobne, ale vrcholom všetkého boli útrapy, ktoré zažívala vo svojom postavení medzi nami a Tebou,… z tohto hľadiska si ju šetril práve tak málo ako my. Bezohľadne sme na ňu útočili, Ty z Tvojej a my zo svojej strany.“

Ján Kollár vo svojich Pamätiach píše: „Matka má, Kateřina, tichá, laskavá duše, byla z vesnice Jahodníků a pocházela ze slovutné olejkářsko-šafranícke rodiny Drozdovské čili Droždíkovské… V charaktere otce mého podivným způsobem splývala nábožnost s divokou náruživostí, střízlivost s třeštivostí, krotkost s ukrutností, pracovitost s reptáním proti práci, snobství s napomáháním obecnému dobrému, přívětivost k iným s dudlavostí (nevrlosti) k domácím… Matka má a já byli jsme ale obzvláště ty předměty, na které nejčastěji a nejhrozněji svůj hněv vyléval…“

Mal pätnásť rokov a školu pred otcom nemohol ani spomenúť, hoci predtým ho on „navnadil“ školami a potom nechcel dopustiť, „abych žádost vzbuzenou ukojiti a nasýtiti mohl.“ Chlapec prosil utrápenú matku, tá nevedela, čo si počať. Otec ráno i večer na syna útočil a kričal, na školy nechcel platiť. „Matka vidouc tyto každodenní různice a křiky v domě a musíš též pro mne mnoho trpěti, začala se ode mne odstraňovati, aby jednou už v domě pokoj byl: radila mi to a to řemeslo, toho a toho mistra; já ale zrovna jí i otcovi pověděl jsem ,já od školy neodstoupím, já žádným řemeslníkem nebudu.´“

Tento kafkovskej rodine podobný prípad je z knihy Slovenské matky vydanej roku 1939. Jej zostavovateľ literárny historik a básnik Andrej Kostolný zaradil do nej šesťdesiat spomienok slovenských spisovateľov a predstaviteľov verejného života na svoje matky a v niekoľkých prípadoch aj na matky iných osobností. Z polovice autorov, ktorí sa predstavujú básňami, od Janka Kráľa po najneskôr narodeného Rudolfa Fabryho, životnou motiváciou, ľudskou i umeleckou pôsobivosťou obrazy a osudy matiek najplnšie predstavujú Ján Francisci, Janko Kráľ, Hviezdoslav, Janko Jesenský, Rázus, E. B. Lukáč, Smrek, Beniak, Haľamová, Novomeský.

Zo žijúcich autorov prozaikov a iných osobností mohol zostavovateľ antológie na napísanie nového textu osloviť ešte Tajovského, Gregorovú, Fedora Ruppeldta, Štefana Osuského, Tida J. Gašpara, Janka Alexyho, Mila Urbana, Ela Šándora, J. C. Hronského, Ivana Dérera i Vladimíra Fajnora. Príspevky menovaných i ďalších beletristov a verejných činiteľov boli však skoro všetky vybrané z kníh, časopisov či autobiografických zborníkov, čo nijako neznižuje hodnotu i úroveň výpovedí. Na rozdiel od básní s citovou väzbou predovšetkým k matke a metaforicky sýtenou výpoveďou o nej, prozaické a publicistické práce prinášajú aj širšie faktografické, historické i spoločenské pohľady zo sveta „okolo matiek“. Taký je Kalinčiakov Obrázok životopisný a matky Vajanského, Škultétyho, M. R. Štefánika, Hlinku, Milana Hodžu či  dcéra J. M. Hurbana Božena Royová.

Citové i obsažné sú autorské písania o matkách od Jána Čajáka, Štefana Krčméryho, Hviezdoslava, Hany Gregorovej, Rázusa, Osuského, Alexyho, Hronského, Ivana Dérera. Čítanie a hlava i srdce nám hovorí – Bože môj, ako sa náš svet zmenil. Ako vedeli oni – iste, je v tom niekedy aj nadnesenosť, konvenčná úctivosť, ale koľko ľudského tie texty vyžarujú, čo všetko sa z nich dozvedáme, aké boli deti matiek ani tak dávneho času… Tieto „deti“ pripomínajú aj záležitosti kontrastné, trpké, smutné, sváry a duševné bolesti, neskrývajú odvrátené stránky života.

„Matka moja nevydala sa za otca z lásky,“ začína rozprávanie o svojej matke Jozef Gregor Tajovský. Dcéra hutníckeho robotníka poznala lásku chudobného mládenca, tiež robotníka, o ktorom desať – dvanásťročnému chlapcovi, ak išiel popred ich dom, starý otec vše povedal, že to mal byť jeho otec. „Nerovné manželstvo ustrojila matka mojej matky a otcov otec, majster – laborant v hute.“ Ten doviedol do dediny svojho syna, takého schopného a elegantného, „že sa mohol dať fotografovať s učiteľom,“ lebo „hovoril tri reči“. Matka sa vyzliekla z dedinských šiat, ona a stará matka nikdy nespomenuli mládenca – robotníka, ktorý ticho pozdravil „a ako plachý vodný vták ticho šiel po svojej práci.“

Ale zvlášť stará matka mala potom „plnú hlavu a ruky starostí“ pri urovnávaní vzťahu Tajovského otca so svokrom, obaja boli prchkí a neústupní, vznikali hádky a bitky „a vyhadzovanie z domu i s kŕdľom detí.“ Rodilo sa skoro každé dva roky jedno, starý otec sa hneval na otca i preto, „že plodí nás bez zodpovednosti.“ Mama trpela, syna Jozefa vzali k sebe už ako veľmi malého starí rodičia. Otec, zadlho richtár,  držal s pánmi, slovenské vedomie rodičov „bolo hmlisté…, zastavili aj Slovenský týždenník, neboli hrdí na moje spisovateľstvo,“ Tajovský píše aj o ďalších utrpeniach svojej matky, ktorá si po svadbe nikdy nezatancovala, nezabavila sa. Umrela tri roky po otcovi, „chorá na záduch,… ticho, bez svedkov, hoci žilo deväť jej detí a niekoľko vnúčat, ale všetci mali robotu.“

Sebaobetavosť, starosť aj o nesvoje deti spomína Ján Čaják i Štefan Krčméry. Tvrdá robota, zhon o grajciare na dlžoby, borba so služobníctvom, pomocníkmi pri remesle…Večná lopota, v ktorej čítanie nebolo možné a len zabíjanie času mohlo znamenať… Manžel, predtým vdovec, hodne starší a stále chorľavý „vedenie remesla i hospodárstva úplne ponechal na mamu. Zničili ho nešťastné obchody, nesvedomitý, úžerný advokát a neláskavé sestry, chamtivé za majetkom,“ bolestí Hana Gregorová, ktorá svoju spomienku nazvala Odpusť, mama. Bolestí aj Janko Alexy, vstupujúc si do svedomia za celý rákoš súrodencov, že si ako deti nevedeli uvedomiť, „koľko trpí, koľko sa trápi pre nás“ naša matka, „vedeli sme len zazerať ako zobaté pažravčatá…, závideli sme jeden druhému život, závideli sme si mlieko, bozky, uspávanky, všetko, čo matka rovnako hojne rozdávala svojim deťom.“ Jej utrpenie pochopili, až keď jej už nebolo, „keď sa už nemal kto starať o nás, keď sme skúsili, čo je to zarobiť si na skyvu chleba,… čo je zápas o jestvovanie.“ I z ďalších spomienok prebíjajú cez rozličnosť osudov konštanty životov matiek.

Spoznali sme kúsok z toho, čo bolo z historického hľadiska ani nie tak dávne. Pisateľ hľadal vo svojej knižnici, čo a ako píšu nedávno zo sveta odídení i žijúci spisovatelia o matkách. Ospravedlňuje sa, že nehľadal texty iných verejných činiteľov a osobností. Hádam by sa čo-to našlo, no keď je človek, ako hovoria Francúzi, „bien agé“, nestačí na to, aj keby chcel. Čo mal a v čom našiel, to predkladá ako väčšie či menšie torzo.

Pojem matka podlieha určitým zmenám, ako všetko na svete. Patrí k nemu však bezpochyby najviac stability zo všetkých živých bytostí. Väčšie zmeny a premeny sa udiali v tých a pri tých, čo z nej vyšli a pri nej rástli. Stav detí a mládeže je dnes stavom rozkolísaným. Ak je matka ako symbolický strom, treba silnejšieho vetra, aby sa rozhýbali jej hrubšie konáre. Tenšie, tenučké a lístie na nich rozkymáca a roztancuje aj náladovosť či nestálosť po prebudení detí a pri denných a večerných plánoch dorastu a mládeže.

Od druhej polovice dvadsiateho storočia slovenskí prozaici o svojich rodných, prípadne iba  literárne stvárňovaných matkách, pri ktorých vystupovali v ich formách, písali rozhodne menej, ako ich starší predkomunistickí kolegovia. Vincent Šikula v poviedke Štedrovečerná z knihy Pôstny menuet bol s otcom tesne pred Vianocami v lese po stromček. Prídu domov – a stále nie je nič napečené, ako sa na sviatky patrí a mama leží v posteli a vzdychá. Otec hneď posiela chlapca k tetke Frnke do susednej dediny: „nech sa k nám ponáhľa, lebo mame je zle.“ Preľaknutý chlapec sa aj cestou nazad bojí, či jeho mama nezomrie, keď je jej tak zle. Teta Frnka ho upokojuje, ale do izby k matke s ňou nesmie ísť. Smutný chlapec zaspí v kuchyni a v spánku sa mu zdá, že je u nich veľa mačiek. Mravčanie ho zobudí a je zvedavý, ako je s našou mamou? Už je jej lepšie, upokojuje ho teta, „no musí pár dní ležať, nesmie ju hnevať, lebo potrebuje pokoj.“ Chlapcovi však stále nedá pokoj, prečo tie mačky u nich stále mravčia a napokon sa dozvie, že to nie sú mačky, narodil sa mu braček, pribudol ďalší k šikulovskému kŕdliku…

Rudolf Sloboda vedel prežiť veľkú väčšinu života v rodnej Devínskej Novej Vsi. Autor európskych parametrov sa neodtŕhal od prostredia pôvodnej dediny i od rodičov. Po ich rozchode, keď matka žila ešte s dvoma mužmi, zostal akoby spojivom „rozpadnutej“ rodiny a zanechal originálne svedectvo svojho vzťahu k rodičovskej dvojici a jej posudzovania. Mali ho veľmi radi, „moja mama ma každý deň počúvala aj hodinu,“ píše v Pokuse o autoportrét „a trpezlivo znášala moje výmysly.“ Po preskoku o roky ďalej svedčí, že u matky pri druhom mužovi „bola vždy hojnosť“ a on neraz doniesol slaniny aj otcovi – vlastne ju ukradol, matka by sa totiž nebola odvážila poslať niečo bývalému mužovi, „vediac… že by sa urazil.“ Otec však bol rád, „že sa matka o nás predsa stará, a mladšie sestry tam niekedy poslal…, aby sa u nej najedli.“ Na matku hľadí triezvo, nezvelebuje ju. Keď píše v Pamätiach, že Shakespearov kráľ Lear chcel od dcér „lichôtky“, prejde na ňu a píše, že si tiež „veľmi potrpela na rôzne slovné lichôtky, vôbec nerozoznala úprimnosť.“ Ale predala vinohrad za smiešnu cenu podvodníkom, ktorí potom dokonca za ňou chodili a „huckali ju proti susedom“. On, jej syn, im nadal do zlodejov a zakázal im ukazovať sa u nej. A matka jeho pomoc po odchode mrcha chlapov „ocenila“ tak, že si poplakala a povedala mu, že je ako otec, jej prvý muž, tak sa s ľuďmi nejedná a nikdy mi neodpustila – a keby sa ma nebála, asi by aj sama od seba „zašla za podvodníkmi a poprosila ich o odpustenie.“ Spisovateľ vidí matku reálne, ako každú inú a pravde o nej sa nevyhýba.

Slobodova črta To dieťa sa bude volať Mária z knihy Herečky (1995) je vlastne ako dlhý list sestre Márii do USA. Začína sa slovami „idem ti opísať posledné dni našej mamy, sama si to navrhla v poslednom liste.“ Jej chorobu a smrť komentuje dvoma slovami „Predovšetkým: alkohol“. Sám prekonal „tri krátke mesiace“ protialkoholického liečenia a zo svojich skúseností hovorí ako o zázraku, že „po dlhšej abstinencii si mozog znovu vytvorí vzťah k vyšším citom.“ Matka sa, bohužiaľ, nevyliečila „a jej duša zostala až do smrti v zajatí alkoholického myslenia.“

Po smrti svojho tretieho muža pila ešte viac. Ničila sa, jedla aj analgetiká, stala sa morfinistkou. Vedel to a už sa snažil len, „aby prišla domov, aby s ňou neboli starosti na ulici a hlavne v krčmách.“ Prišli nemocnice, chodil za ňou dvakrát do týždňa a od lekárov vedel, že objavujú jej rakovinový nádor. Sedel pri nej na posteli a počúval jej rozpomínania na „také úžasné veci z detstva, že som len ťažko zakryl plač. Veď to bola kedysi ozaj krásna mamička, veľmi som ju mal rád. Starala sa o nás, ako vládala. Chodili sme čisto oblečení, učila nás slušnosti k starším, bola úctivá. Až v týchto mesiacoch som pochopil, že keby mala iného muža než žiarlivého otca, bola by jej životná púť iná… pripomenula mi, ako ju vedel trápiť, ako ju strašne bíjal a bral jej peniaze.“ Keď ju doviezli z nemocnice, ešte vládala chodiť. Ale zo dňa na deň bola slabšia, jesť jej vôbec nechutilo. Aby syn zakryl svoj žiaľ, niekedy jej aj vynadal. V jeho pravde o matke sa skrýva láska, hnev a zlosť. Na pohrebe matky rečník čítal rozlúčku, ktorú napísal Rudolf. On zakončil jej zápasy tak, ako vo svojej hre Armagedon na Grbe, viacvrstvovom príbehu o žene – matke.

Malý Ján Jurkovič alias Ladislav Ballek z Južnej pošty žil po vojne v pohraničnom Palánku vo svete čarovného detstva a rodinného súladu, kde hlavne otcovou zásluhou vládli pozitívne hodnoty a istoty, ktoré vštepoval pri výchove synom. Matka so svojou každodennou starostlivosťou o rodinu je v úzadí. Až na 137-ej strane knihy, keď sa Ján chystal žalovať na staršieho brata Pavla, že jeho vinou zmizol holub, ktorý patril aj jemu, čítame: „Matke nič nepovedal, darmo sa vyzvedala, čo mu je. Bol si ňou istý, to ho upokojovalo, ale vari preto nikdy o nej nepremýšľal, trápila ho zo všetkého najmenej. Šiel za ňou s každou prosbou bez obáv, a keďže pri nej vždy všetko dobre dopadlo, zdalo sa mu, že vlastne o ničom dôležitom nerozhoduje. Nikdy nerozkazovala, nemal preto dojem, že ju poslúcha a musí. O svojom smútku jej nevravel, bola pridobrá, aby brata trestala tak, ako si to prial. Matka nič nedramatizovala…, nič nemalo pre ňu väčšiu cenu ako jej deti, ako mohol čakať, že dá prednosť holubovi pred Pavlom? …bola spravodlivá, len nevedela nespravodlivosť trestať, nedokázala by spôsobiť takú bolesť, akú spôsobil brat jemu, takže s jej spravodlivosťou nemal žiadne úmysly.“ V knihe o svojom detstve nevedel povedať o matke viac – čo vedel, povedal pohromade. Otec vedel byť pokojný, veľkorysý i šľachetný, takisto ako vášnivý, drsný, krutý a neoblomný. Vedel vyvolať v dome ruch a jedných jeho vlastností sa báli, druhé milovali…

„Vy ma privediete do hrobu. Veď len na to čakáte,“ hovorí matka v Mitanovej poviedke Monotónnosť zo zbierky Psie dni (1970). Syn Ivan sa v sobotu vrátil z roboty, matka mu priniesla vyleštené topánky, ale z jej smažených vajec odjedol len trošku. Na otázku, kam ide, povie iba „Preč“ a ďalšie žiadosti, aby sa neopil a poslal domov z krčmy otca od kariet, nevyvolajú uňho nijakú reakciu. V krčme pije s blonďáčikom, v ďalšej znovu dve vodky a potom ho blonďáčik vezie na motorke za nejakou Vierou. Tam si dá dve deci vareného vína, schytá poriadnu bitku od troch chalanov, potom sa pobije s blonďáčikom, krváca z preťatej pery, ale na želanie autoritatívneho motorkára, aby po zobudení prišiel do krčmy, povie ochotne: Jasné. Doma v kuchyni a v kúpeľni prezerá poriadok a čistotu, ktoré udržiava matka, jeho ruka so žiletkou sa približuje k hrdlu, na to ustrnie v pohybe a dobitý a mokrý si líha do postele.

V ďalších Dohadoch dohola ostrihaný syn v prudkom slnku a v čiernom obleku kráča vedľa otca za matkinou truhlou, ktorú pohrebný sprievod odváža na cintorín. Pred spustenými železničnými rampami sa vyzuje, volá otca na pivo, ten sipí, veď si úplne ožratý, buď ticho a ťahá ho od ľudí, vie, že rampy bývajú zavreté aj polhodinu. Vyzutý sedí a počúva hlasy ľudí pred rampou, pletú sa jedny cez druhé, veľa tárania, ale aj šípy, čo strieľajú naňho, na otca i na mŕtvu. Samovražda, hej, veď sa len trápila, chudera… Pre koho to urobila? Preňho, pre syna, chválila sa ním a potom odišiel zo školy, že spával s dekanovou ženou a vyhodili ho… Pred promóciou, vrahúň jeden… ba obaja sú vrahúni, celý po otcovi, veď je ožratý! Ona už má pokoj…, mali by ich pred súd, a  čo teraz robí? že údržbára.., aleba, v bani, ba nie, v dákej redakcii…

A syn otcovi: Ak to urobila, tak len pre teba! Kriste pane, pre teba, keď si odišiel zo školy… Ako vravela, že ju budeš mať na svedomí, že poje všetky prášky na spanie… Potom otec nájde chlapa, čo im donesie pivo, syn si vyberá špinu spomedzi prstov. Rampy sa zdvihli, ale ešte treba čakať muzikantov z krčmy… A matka? Autorova či literárna? Bohvie… Kto ju priviedol do hrobu? Kto len na to čakal, že sa pominie?

Na začiatku novely Pavla Vilikovského Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch sa jedno dievča, tuším z Anglie, pýta autora, či miluje svoju matku. „Neviem, ešte som pre ňu nič neurobil. Ešte odo mňa nič ozajstné nepotrebovala, tak ako som si to mal overiť?“ Odpoveď na ňu, tak si myslím, príde na samý koniec, ktorý je tiež koncom matkiným… Overí sa potreba niečo urobiť a je pre čitateľa problémom, či ten koniec chápať ako literárnu fikciu alebo živú realitu… Slovník spisovateľov z roku 2001 nazýva novelu „kompozične pozoruhodnou, ktorej ústredným motívom je problém matkovraždy.“

Pasáž, v ktorej vstupuje do hry matka, je dosť veľká, hoci „prípad matky“ je prerývaný a obklopovaný všeličím iným „vilikovským“ – patrí doň relativizmus, polovážna vážnosť formulácií, častá ironickosť, agresivita vlastnej fantázie, kultivovaná znechutenosť, znevažovanie, skepticizmus, ilúzie a ich vyvracanie, posmešnosť, suverénnosť i sebazhadzovanie. Východiskom ku vzťahu syn – matka je uvažovanie o predčasnej smrti v detstve s volaním: „Mama moja! Mamička!“ Potom opačné volanie; matka volá syna, ale „to znamená, že ty sám už nemáš na koho zavolať.“ A „odnášaš matku do opravy k odborníkom ako rádio alebo vysávač.“ Ďalej v ambulancii s ňou. Pokojná staroba? Pri návšteve v nemocnici jej scestné šepkania o tom, čo jej v byte ukradli a zničili. Žaloby sestier na babku, ako nechce jesť. Ona: „Vezmi ma domov.“ Útešné klamstvá syna. Výčitky synovi; ani od neho sa nedočkala pomoci, je spriahnutý s tými, čo jej škodia. Sám s ňou domov. Kŕmenie matky, tej chvíle sa báli obaja. Dožívanie – raz už vydáva len zvuky, raz hovorí. Pomiešaná logika – dojedli, ona už vládze odpratať riady do drezu, povedala, že si zdriemne, či aj on sa nevystrie – videlo sa mu, že už spí, cítil jej prefíkanosť, „tak či tak nerátala s tým, čo príde.“ Raz začal a necúvol, nechcel vyzerať ako babrák. Doniesol veľký vankúš, chytil ho za okraje – a pritisol rukami mimo tváre, aby neboli podliatiny. Nastal rýchly prechod z tmy spánku do tmy pod vankúšom.

Keď odišla pohotovosť, s pohárom rumunského koňaku v ruke sa mu vynorila spomienka na „krátky slnečný výjav – mama v pestrých šatách sedí na lúke a nahlas sa smeje, okolo nej sa zhŕkli húsatá a ošklbávajú kvietkované okraje šiat, mama sa iba smeje, on behá po lúke s ťažkým dreveným mečom. Sú sami dvaja na veľkej lúke s húsatami, mama je mladá a šťastná.“ Vízie, v ktorých je akoby všetko, vzťah dvojice, čo bolo, čo nebolo, čo by mohlo byť v príbehu, ktorý padá na človeka i s fantáziou…

„Ak sa chcem maximálne priblížiť k matkinmu životu, k pravde o ňom, musím sa o to pokúsiť cez literatúru,“ napísala vo svojej Žene francúzska spisovateľka Annie Ernaux. Držiac sa aj tohto citátu, vytvorila skúsená prozaička a filozofka Etela Farkašová unikátnu knihu o prežitom i k smrti pracujúcom, o fyzickom i duševnom živote svojej matky. Ťažko hľadať v slovenskej próze posledného obdobia tvorcu, ktorý by sa tak vhĺbil do osudu i vnútra svojej postavy, tak ich spoluprežíval, tak doloval vo všetkom v nej i okolo nej. Spájajúc jej bolesť so svojou bolesťou, svoju nespokojnosť, že napriek všetkému, čo pri matke, od nej a o nej poznala a vo fragmentoch skomponovala, nevie a nespoznala všetko z matkinho bytia i vnútorného sveta. Kniha Stalo sa (2005) je podstatným rozšírením poviedky Hodina zapadajúceho slnka (1998).

„Ak si odmyslíme malicherné spory, vychádzali sme vždy dobre,“ píše autorka. Pisateľ na svojej neveľkej ploche použije lineárny čas, kým u Farkašovej „udalosti sa odohrávajú v časokruhoch, navzájom prepojených, prestupujúcich sa.“ Chudoba i predčasná smrť matky. Pocit štyroch stratených rokov, keď sa po návrate z Miškolca do Brezna musela mladučká starať o otca i o brata. Ťažkosti so slovenčinou, ale napokon po rodinnej škole dokáže v Martine vyštudovať na sociálnu pracovníčku. „Jej prepevná vôľa, ktorú obdivoval každý, kto ju poznal, sa mi zdala veľmi dlho nevyčerpateľná.“ Ako veľmi ju tešila práca v poradni pre tuberkulózne deti, tak ľahko sa jej zriekla. Zaťaženosť rodinou, sebaobetavosť: najprv kvôli dcére, potom kvôli chorému otcovi, ktorý u nich dožíval.

Jej myslenie spočívalo na pevnej viere v existenciu zmyslu. JEDNO, opakované heslo, čo ju zaujalo z dcériných filozofických kníh, znamenalo pre ňu podstatu bytia, zdroj rovnováhy – niekedy ho nazývala Bohom. „Chcela mi odovzdať čosi zo svojej viery,“ pripomína dcéra. Pre tú sú nezabudnuteľné ich prechádzky v lese, skúšanie slovíčok, spokojnosť, keď sa aj matke vydarilo učenie, lebo stále po ňom túžila.

Je skoro vždy vážna. Samota jej nikdy neprekážala. Rada píše i dostáva listy. V nich si niekedy aj zafilozofovala. Žiada dcéru, aby jej preložila každý verš z Rilkeho básne, ktorú nahlas prečítala. Potom prídu zdravotné ťažkosti: slabá stabilita, mozgová príhoda, ischemická choroba srdca, cukrovka, diabetické kómy, ranky na tele. Dcéra je svedkyňa i pomocníčka. Matka odchádza niekoľko rokov, medzi tým sú „návraty“. Dcére povie: „Ber všetko tak, ako príde. Ja som zmierená.“ Ak zaplače, je to „plač dovnútra“. Zo svojej samoty chcela vedieť všetko. S kým sa dcéra stretáva, čo robí, kedy príde domov. Tá ma pocit, že sú ako zatvorené v klietke, kedy sa z nej dostanem? Keď matka znovu vyjde so svojím: „Keď ty pre mňa nikdy nemáš čas,“ neovládne sa, vykričí jej, že nemá právo, nemôže chcieť vlastniť jej život…

Ale roky predtým, raz na prechádzke, keď jej matka rozprávala o svojom detstve, „pocítila som odrazu ostrú túžbu premiešať naše časy, vrátiť ten jej späť alebo urýchliť môj tak, aby sme sa mohli my dve vo svojich dobách stretnúť.“ Na sedemnásty deň jej posledného pobytu na Krásnej Hôrke, keď ta dobehne zo svojej prednášky na fakulte so zlým tušením a s otázkou v očiach, sestra stojí predo dvermi izby, v ktorej ležala matka. Keď počuje od nej „Kedy?“, stále na ňu pozerá, vážne, sústredene a povie: „Približne pred hodinou.“ Potom dcéra drží mŕtvu za ruku, prihovára sa jej, vysvetľuje, prečo prišla neskoro, robí si výčitky. Z okna izby vidieť miesto, kde stával ich sivý činžiak, v mysli jej ožijú spoločné prechádzky, hej, od nej zdedila ešte aj záľubu v chôdzi.

Ale je na svete aj matkina vnučka Z. V niekoľkoročnom odchádzaní zo života jej starej matky a návratoch doňho počujeme smiech dieťaťa ďalšej generácie a krik matky filozofky „pár metrov od teba umiera stará matka, a ty sa smeješ z plného hrdla?“ Stoja proti sebe, matku skľučuje neschopnosť vysvetliť Z. svoje pocity a tá ešte chvíľu nechápavo krúti hlavou: „Nemôžeš chcieť, aby sme teraz všetci umierali.“