Mesačný spln nad krajinou Edvarda Muncha. Všetky štádiá bytia v jednom kotúči, všadeprítomná nemilosť bez snežnej zimy. Prechádzaš sa po vianočných uliciach tmavého mesta, kde-tu na teba zažmurkajú žiarovky ovešaných stromcov. Nie, nebudeš mať viac príležitostí na spásu, pomaly, tíško padáš do priepasti zabudnutia, dúfajúc, že peklo je iba jedným zo zlých snov biednych  ľudí. Vypĺznutý Santa Claus vo výklade sa na teba škerí, akoby vedel, že ani tohto roku si si s nikým nevymenil darčeky. V podchode si mladí milenci šepkajú nezrozumiteľné slová, keď spozorujú tvoju prítomnosť, zaseknú sa ešte tuhšie  do seba a skryjú si navzájom tváre, ako keby na tomto svete ešte bolo čo skrývať… Od prístavu zaduje ľadový vietor, cítiš, ako sa ti nad nosom rodí nová vráska. Klzisko na námestí stále osvetlené, no prázdne, nachádzaš iba nespočetné stopy po ustatých korčuliaroch, ktorí už zmizli zo scény sveta. Hrobové ticho v tebe aj mimo teba, na nos sa ti lepí zopár nesmelých snehových vločiek. Čo je to však, žeby predsa posun? Záblesk zmyslu čohosi, čomu ty ešte nemôžeš rozumieť? Od náprotivného mantinelu sa k tebe chrbtom blíži korčuliar, elegantne prekladá nohami, robí piruetu, hneď nato vysoký dvojitý skok, takmer ostáva visieť vo vzduchu,  keď ťa však zbadá, nasadí si masku klauna, nohy sa mu zapletú, padá na nos, vstáva, znova padá, vstáva,  každá noha mu chce robiť piruetu na inú stranu… Tichučko krúži okolo klziska, rýchlo ako letmá myšlienka, tesne pred tebou sa však znova potkne a spadne ako kus olova. Keď znova vstane, spoza bielej masky s oranžovými perami skrútenými nadol sa na teba zadívajú jeho nedosiahnuteľné oči. Sotva badateľne, tak diskrétne, ako sa dá, sa naňho usmeješ… Žeby predsa… Žeby predsa… darček? Azda tajný, nezaslúžený darček mesačného splnu?