Nie je to prvý raz, čo sa český literárny historik Martin C. Putna (1968) podujal pomocou súdobej literatúry preskúmať nejaký spoločenský či historický fenomén. V knihe Obrazy z kulturních dějin americké religiozity (Praha: Vyšehrad, 2010) sa na 333 stranách venuje americkej religiozite a jej reflexii v umeleckej, hlavne literárnej tvorbe vybraných predstaviteľov nového kontinentu. Náboženské dejiny Ameriky sú v tomto projekte vykladané a interpretované cez prizmu kultúrnych a literárnych dejín USA. Takto postavený projekt umožňuje nielen predstaviť jednotlivé náboženské prúdy  na jednej strane a americkú literárnu tvorbu na strane druhej, ale hlavne ponúka vhľad do ich  vzájomnej interakcie a dialógu, ktorý vlastne vytváral a stále tvorí kultúrne dejiny americkej religiozity. Keďže v dnešnom globálnom svete je materská európska kultúra a religiozita stále viac a viac vystavená vplyvom jej americkej dcéry, je poznanie kultúry a religiozity Made in the USA nevyhnutné pre každého kultúrneho Európana.

Je zrejmé, že takto široko postavená téma vyžaduje nutne značné limitácie. Americká náboženská scéna je natoľko rôznorodá a mnohofarebná, že jej komplexná charakteristika pomocou literárneho diela by určite nadobudla rozmery viaczväzkovej encyklopédie s čitateľnosťou blízkou nule. Preto autor vyberá 18 reprezentatívnych obrazov, v ktorých ponúka základnú charakteristiku toho najdôležitejšieho v americkej religiozite. Obdobná selekcia je potrebná aj v prípade literárnych diel, ktoré jednotlivé náboženstvá či denominácie dokresľujú. Aj v tomto prípade autor predstavuje iba niekoľko tzv. erbových kultúrnych diel, hlavne literárnych, ktoré reflektujú predmetné náboženstvo. Knihu vhodne dopĺňa obrazová príloha s fotografiami kľúčových miest jednotlivých náboženstiev. Kniha je štandardne ukončená záverom, referenciami na literárne a iné zdroje,  impozantným zoznamom použitej literatúry a registrom.

A ktoré náboženstvá či denominácie patria do vybranej 18-tky Martina Putnu?  Kniha začína obrazom puritánov, ktorí v prvej polovici 17. stor. ako disidenti anglikánskej cirkvi zakladajú v novej zemi duchovne vzorové a morálne čisté komunity. Rigorózne viditeľná svätosť v každodennom konaní, striktné oddelenie od skazeného zvyšku sveta a pozitívna aktivita, ktorou puritán premáha neustály strach, že môže vypadnúť z Božej milosti, tieto fenomény tvoria tzv. puritánsky impulz, ktorý je viditeľne, či podprahovo prítomný aj v dnešnej americkej spoločnosti. Jeho súčasťou je aj snaha o ovládnutie verejného priestoru, o diktovanie, ako majú ľudia žiť, aby neprivolali na seba Boží trest. Tento impulz permanentne štiepi a polarizuje americkú spoločnosť. Na pozitívnej strane tento „hlas volajúceho na púšti“ vyzýva k neustálej duchovnej obnove a životu podľa kresťanských noriem. Na druhej strane sa stáva metaforou pre život, ktorý je proti prirodzenosti, zošnurovaný rigoróznymi pravidlami, zasmušilý a bez radosti.

Opačný impulz podľa Putnu predstavuje hnutie kvakerov a ich zbožnosť (Obraz IV.). Aj keď vyšli z puritánov, predstavitelia tohto náboženského smeru odmietajú hierarchiu, a dávajú dôraz na osobné individuálne osvietenie. Títo protestantskí mystici bez akejkoľvek liturgie mlčky sedia na spoločných zhromaždeniach a poslušne čakajú, kým niekoho neosloví Duch. To osvietenie sa niekedy prejaví triaškou, z čoho pochádza aj ich pôvodne posmešný názov (to quake = triasť sa). Osvietený preruší ticho a prehovorí k zhromaždeným. Táto nepočetná komunita individuálnych nositeľov svetla nemá politické ambície zošnurovať svet teokraciou. Dôraz sa kladie na vlastné budovanie, vlastnú duchovnú cestu. Extrémnym prípadom kvakerského impulzu sú tzv. shakeri (Obraz X.), ktorí dodržiavali celibát a zdôrazňovali jednoduchosť. Žili oddelene a Putna ich komunitu hodnotí, ako vynorenie sa rehoľného života na pokraji protestantského sveta (151).

Tretí dôležitý impulz americkej religiozity sa podľa Putnu nachádza v dnešnej episkopálnej cirkvi. Táto vznikla z pôvodnej štátnej anglikánskej cirkvi, ktorá stratila kráľovu kuratelu po vyhlásení americkej nezávislosti od Anglicka v druhej polovici 18 stor.  Vplyvom anglokatolíckeho hnutia sa neskoršie posunula viac k spoločným katolíckym koreňom, vyznávajúc napr. nevyhnutnosť apoštolskej sukcesie, či potrebu zachovania tradície, samozrejme, katolíckych bohoslužobných foriem. Na druhej strane je episkopálna cirkev otvorená liberálnym prúdom, o čom svedčí aj fakt, že táto cirkev ako prvá vysvätila v roku 2003 homosexuálneho biskupa. Ten spomínaný „episkopálny impulz“ spočíva podľa Putnu v balansovaní medzi ritualizmom a modernizmom, či moralizmom a liberalizmom. Episkopalizmus je vlastne „via media“ či zlatá stredná cesta i keď Putna ho vníma len ako alternatívny katolicizmus, ktorý prežíva len vďaka nedostatkom materskej, katolíckej cirkvi (str. 141-142).

Práve katolíckej cirkvi venuje Putna až tri obrazy (Rímsko-katolícki budovatelia (Obraz II.); španielski katolíci (Obraz VII.); a katolícki reformátori a reštaurátori (Obraz XVI.). Je to prekvapivo štedrá porcia, keďže príslušníci rímsko-katolíckej cirkvi tvoria zhruba len pätinu všetkých Američanov. Katolicizmus ako menšinový prúd v Amerike začal v 17. stor. ako ekumenický, pragmatický  a laický projekt, ktorý sa vyznačoval kongregacionálnou štruktúrou a len  vágnym napojením na vatikánsku hierarchiu. Až neskoršie vlny prisťahovalcov (v 19. stor. katolíci z Írska, Talianska, a Poľska; a v 20. stor.  hispánski katolíci z Južnej Ameriky) priniesli ľudovú, klerikálnu a devocionálnu zbožnosť plnú pútí a ružencov. Tento prúd posunul katolicizmus v Amerike paradoxne do polohy neamerického náboženstva, ktoré podliehalo vonkajšej autorite Vatikánu s nedemokratickou hierarchickou štruktúrou a nepragmatickým dôrazom na citové prežívanie viery. Tieto dva prúdy katolicizmu, reformačný a reštauračný, existujú paralelne vedľa seba bez očividnej perspektívy budúceho zjednotenia.

Ďalšie náboženské prúdy, aj keď sa dostali do Putnovej antológie, nemajú podľa neho charakter permanentného impulzu v americkej náboženskej kultúre. O tejto klasifikácii sa dá siahodlho polemizovať, avšak Mormóni by si zaslúžili nielen samostatný obraz (Obraz XII.), ale aj impulz. Ako produkt prebudeneckého hnutia, mormónske náboženstvo založil farmársky chlapec Joseph Smith na základe zjavne vymysleného príbehu. Kým sa mormóni priečili americkým demokratickým pravidlám (mnohoženstvo a pod.), boli štátom prenasledovaní. Keď sa však dokázali prejaviť ako americkí vlastenci, ktorí ctia demokraciu a monogamiu, mohli sa slobodne rozvíjať. Príbeh mormónov predstavuje jeden podstatný impulz náboženskej scény Ameriky a aj dnešnej Európy: človek či komunita môže verejne vyznávať a praktizovať vieru v čokoľvek, ak dodržuje pravidlá demokracie a ústavu. Či už sú to čarodejnice a ctiteľky rôznych bohýň (Obraz V.),  vyznávači všeobecného transcendentalizmu a prírodných síl (Obraz XII.), alebo hlásatelia dokonalého amerického pozemského sna, v ktorom odhodlanie spolu s modernými technológiami zvíťazia nad neúspechom, bolesťou a smrťou (Obraz XIV.).

V jednom z ďalších obrazov sa Putna venuje evangelikálom a fundamentalistom (Obraz VI.). Toto hnutie je vlastne produktom už spomínaného puritánskeho impulzu, ktorý sa historicky zhmotnil v troch prebudeniach.  Ohniví kazatelia ako Jonathan Edwards nástojili na viditeľnom osobnom obrátení svojich poslucháčov, ktorí verejne oľutujú hriechy a zároveň vyznajú Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa. Toto „hnutie“ zdola zväčša nepotrebovalo zložité teologické konštrukcie, vystačilo si zo základnými pojmami ako hriech, milosť a spasenie. Na tejto prebudeneckej vlne sa viezli a štatisticky zmohutneli baptisti, metodisti, ale aj čierni evangelikáli a hľadači čierneho náboženstva (Obraz VIII.). Moderným klonom prebudeneckého hnutia sú teleevanjelisti (Obraz XVIII.), ktorí v boji s hriechom využívajú moderné masmédiá. Témami sú podobní katolíckej pravici a ich kázne sa sústreďujú hlavne na otázku potratov, homosexuality a hrozby islamu.

V našom predposlednom koši ešte ostali unitári (Obraz XIII.) s ich snahou o jednotné, unifikované náboženstvo, pod krídla ktorého by sa zmestili všetky náboženstvá sveta. Z podobného súdka sú osvietenci a slobodomurári  (Obraz XI.) s ich deistickým Bohom hodinárom, ktorý raz a navždy zostrojil a nastavil svet a ostatné je už na našom osvietenom rozume. Americké osvietenstvo, na rozdiel od francúzskeho, pozitívne hodnotilo náboženstvo, ale v intenciách vlády rozumu, oddelilo podľa návrhu otca Jeffersona náboženstvo od štátu a zabezpečilo všetkým náboženstvám rovnaké podmienky.

Osobitnú a tým aj poslednú skupinu tvoria židia (Obraz III.),  indiáni (Obraz XV.) a beatnici, budhisti a predstavitelia New Age (Obraz XVII.). Židia sú prirodzenou súčasťou amerického náboženského portfólia na rozdiel od štátov strednej Európy, ktoré sa židovskej komunity zbavili dobrovoľne či pod nátlakom; smutne známym holokaustom. Americké židovstvo, tak ako všade inde, osciluje medzi liberálnou a fundamentalistickou platformou. Náboženstvo pôvodných indiánov zase ponúka alternatívny zdroj duchovnosti, rozplynutie sa v bezčasovosti a naddejinnosti. Jeho súčasťou je aj dnes populárny návrat k prírode, keďže indiánska zbožnosť je spojená s prírodnými silami. Beatnici ponúkajú moderný kokteil, ktorého základom je východná tichá budhistická spiritualita, okorenená hlučnými drogami, voľným sexom a alkoholom. Takto vlastne ilustrujú obraz americkej spirituality, kde sa miešajú prvky aj zdanlivo nemiešateľné.

Je vôbec možné nájsť v tejto americkej rôznorodosti nejaké zovšeobecňujúce princípy či fenomény. Putna ponúka niekoľko takýchto fenoménov v závere svojej knihy. V prvom rade spomína princíp večnej disidencie, ktorý vedie k neustálemu štiepeniu, ktorý sa nakoniec aj tak rozplynie v absurdne, lebo všetko je možné. Následne spomína puritánsky, resp. kvakerský impulz, ktoré sme opísali v predchádzajúcich riadkoch. Za dôležite považuje aj dôraz na osobnú náboženskú skúsenosť, oslabovanie vieroučných postojov, tak ako to formuluje sociológ Wolfe. Nakoniec sa prikláňa k anglikánskemu impulzu ako zlatej strednej ceste, ktorá je vlastne veľmi úzkou cestou či tesnou bránou (Mt 7,13-14), keďže americká religiozita, tak ako ju prezentuje Putna,  má tendenciu pohybovať sa v extrémnych polohách. Tak sa vlastne episkopálna cirkev ako mainstream stáva exotikou a konečným domovom vyčerpaného nábožensky založeného Američana. Potom, ako slobodne oproboval veľa náboženstiev a denominácií, nakoniec zhodnotiac svoje náboženské skúsenosti, spočinie v lone anglikánskej, avšak skoro katolíckej cirkvi. Parafrázujúc Augustína: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe.“

So závermi Martina C. Putnu v jeho inšpirujúcej a brilantne napísanej knihe možno spokojne súhlasiť, ale len po zmienku o anglikánskom impulze ako zlatej strednej ceste. Podľa môjho názoru je tá zlatá stredná cesta v americkej religiozite omnoho širšia, ako ju prezentuje Martin C. Putna.  Zahŕňa nielen anglikánsku cirkev, ale aj protestantské cirkvi; ako baptistov, metodistov, luteránov či evangelikálov, voľné cirkvi (tzv. free churches) bez naviazanosti na nejakú historickú konfesiu a samozrejme aj katolíkov. V každej konfesii sa nájdu nejaké komunity, ktoré uletia do extrému, ale väčšinovo sú predstavitelia týchto denominácií v strednom prúde. Už aj denominácie, ktoré boli v počiatkoch antiintelektuálne a antidogmatické a viezli sa na prebudeneckej vlne, majú svoju teológiu, svoje semináre a venujú sa poctivej biblickej a historickej vede. Je jasné, že úletov a extrémov je omnoho viac ako v Európe, ale aj stredný prúd je omnoho širší a mohutnejší, ako ho vykresľuje Martin C. Putna.

Tesnosť stredného prúdu v Putnovom obraze je dôsledkom  aj jeho prílišného dôrazu na extrémne náboženské prúdy a opomenutie niektorých mainstreamových denominácií. Napr. luteránske cirkvi, so svojím impulzom ospravedlňujúcej milosti a vnímaním každého ľudského povolania ako nástroja na šírenie evanjelia, nenašli miesto v autorovej antológii. Aj keď luteránske cirkvi štatisticky neokupujú miesto na stupienkoch víťazov, sú určite početnejšie, a dovolím si povedať, aj vplyvnejšie než napr. mormóni, shakeri, beatnici a pod. Je jasné, že v takto stanovenom projekte nebolo možné učiniť všetkým denomináciám zadosť. Avšak vynechaním mainstreamových denominácií a ich nahradením extrémnejšími náboženstvami sa celkový obraz americkej religiozity vyosil mimo stred. Autor bol v tomto ohľade „americkejší než sama Amerika.“

Na záver ešte pár poznámok k Putnovej téze o anglikánskom impulze ako konečnom domove márnotratného Američana. Teoreticky je to možné pochopiť, že aj iné, neanglikánske denominácie, ak prijmú tzv. anglikánsky impulz ako svoj modus operandi, môžu sa stať stredným prúdom, a tým aj konečným domovom nábožensky založeného Američana. Prakticky si ale neviem predstaviť, akú hlbokú liturgickú a teologickú tradíciu môžu priniesť do debaty napr. evangelikálne cirkvi a im podobné, aby v porovnaní s katolíckou či anglikánskou cirkvou nevyzerali ako chudobní príbuzní. Ešte tak luteráni by aj čosi mohli, ale v porovnaní s historickejšími cirkvami by aj tak ťahali za kratší koniec. Takže anglikánsky impulz ako modus operandi sa vlastne redukuje na anglikánsku cirkev v jej americkej podobe súžitia tradicionalizmu a liberalizmu. Teoreticky by to mohla byť aj rímsko-katolícka cirkev ako nositeľka anglikánskeho impulzu. Veď jej napr. liturgické  bohatstvo je historicky neprekonateľné. Avšak aj podľa záverov nedávnej synody o rodine, liberalizmus, ako si ho predstavuje Martin C. Putna, rímsko-katolíckej cirkvi v blízkej budúcnosti nehrozí.  Je značne otázne, či hybrid tradicionalizmu a liberalizmu je budúcnosťou kresťanstva v Amerike. História je plná nečakaných zvratov, ale vývoj početnosti členskej základne anglikánskej cirkvi v Amerike nedáva veľa nádeje na tento konkrétny zvrat.