No mala pliagu Jasenová, ktorá vyvracala aj bohaté domy a chudobu trýznila bez prestania: štvoro krčiem.  Na sto obyvateľov jedna krčma a od nepamäti. Pri krčmách hynuli potom i statky i chalupy i duše. Zle bolo, kde gazda pil, a horšie, kde pila – gazdiná.  Striezlivejší povedali, že to pre bezbožnosť, lebo Jasenovci nemali kostola.  Nuž pribrali sa z biedy svojej vystavať kostol  i vystavali ho roku 1837 a za prvého farára pozvali Ctiboha Zocha. A ten boril sa s biedou jasenovskou blízko tridsať rokov, potom smutný umrel a pochovali ho na cintoríne na briežku blízko vysokého kamenného kríža.

Biedu v očiach Zochových predstavoval i učiteľ Ruttkay, spitý zemänčík, ktorý vytrvale križoval všetky dobré úmysly mladého kňaza a v roku revolučnom vydal ho görgeyovcom , ktorí ho vláčili s ostatnými väzňami slovenskými z mesta do mesta až pod Arad. Ruttkay prežil Zocha a keď umieral, ako životnú múdrosť zložil do rúk deťom svojim heslo: Keď za dvoch zješ, za dvoch i vypiješ.

Dobre jesť a dobre piť bolo slávou mesta tohto.  Jej by bol priučil i žiakov svojich, keby bolo čo jesť. Ale v Jasenovej od nepamäti jedla sa len švábka a kapusta. Nuž svietil Ruttkay príkladom aspoň v pití a viac mal horlivých prívržencov ako Zochov spolok miernosti, ktorého členovia odriekali sa pitia ako odriekali sa diabla starí kresťania….

Ctiboha Zocha už i podľa veku pripočítať treba skôr medzi učiteľov Štúrových, než medzi žiakov. Kým Štúr nedorástol, on bol vedúcim duchom bratislavskej mládeže a všeličo z jej filozofie i kalokagatie má v ňom svoje žriedlo. Nacionalizmus jemu bol nie šľachtické poštrngávanie šabľou, ale živý kontakt s masou národa a rozväzovanie síl od koreňov.  Tak to poznať i v jeho širokom a mocnom Pohľade Slovena na sebä, ktorá báseň bola jednou z kapitol, dôležitých v evanjeliu, ktorým sa družina bratislavská vpínala do služby ducha. Bol z tých, ktorí hory prenášali. Ktorí na mladých dlaniach poťažkávali Prahu i Moskvu i Carihrad, Veľkú Moravu, Grécko, Rím i ríšu akúsi od mora k moru, ktorí vzývali cára i mužíka, ktorí žertvu života nie za žart ponímali a neboli by váhali nasadiť život za splnenie sna, za nové ľudstvo, nové Slovanstvo, alebo aspoň za uvedomelé v tvorivú jednotku kryštalizujúce sa nové Slovensko.

A tridsať rokov žil so svojím nesplneným snom šľachetný Ctiboh v tejto kotlinke, pastier päťsto duší, staviteľ kostola i školy. A keď nevidel stavby, vedel aspoň, že kreše pre ňu kameň mocný. A keď nevidel stromu rozkošateného od mora k moru, ako cítil ho vo velebnej básni svojej ktorejsi Ján Hollý, zažil slasť byť jeho uvedomelou bunkou kdesi v mladých ešte koreňoch. Keď Ctiboch Zoch umieral, umieral ako víťaz nad Ruttkayom, jeho rakvu obtočili ľudia, ktorým heslá o Slovensku, o vzdelanosti národnej, o Európe a o ľudstve neboli bláznovstvom a poznali ľudí, ktorí ich v srdci mali. Niekoľko rokov pred smrťou bol Zoch vo Zvolenskej, navštívil niekoľko dedín slovenských, i počul v ich farách cudzí hovor domácich. Odcudziť sa slovenskému ľudu pokladalo sa za známku panstva.  Cestou navštívil i Braxatorisa na fare radvanskej, tak isto zápasiaceho s prostredím tvrdším ešte a temer bezvýsledne.  A utvrdil sa vo viere pravdy svojho života.  Chcel sa pokloniť i Moysesovi, no osvietený biskup, okolo ktorého zoskupilo sa bolo niekoľko horlivých katolíckych kňazov slovenských, bol v slnečnom sídle svojom v Svätom Kríži.

Po smrti Ctiboha Zocha v Jasenovej boli ešte dvaja Zochovci farári, Cyril a Pavel.  Cyril umrel mladý a Pavel sa skoro preniesol inam, do Záriečia, potom do Modry. Po odchode Pavlovom do Jasenovej prišiel kubínsky rodák Janoška. Jasenová hrdá bola na to, že mohla byť sídlom kňazov, významných v živote národnom vôbec. Vec, akú nie každá obec pochopí, lebo väčšina ich chce mať kňaza celého pre seba a len pre seba. Jasenovci biedni boli, ale chápali význam toho, že farár ich vydáva noviny pre všetkých slovenských evanjelikov a píše do nich i básnik Hviezdoslav. Dedina musí mať svoju pýchu, jedna ju hľadá v síkačke hasičškej, druhá v obecnom býkovi, Jasenovci slávu svoju hľadali v takýchto veciach. Aj učiteľov svojich radi vysielali na štúdiá, pomáhajúc im na krídla nezištne.  Jeden z nich, Ján Laco, stal sa farárom vo Veličnej, povestný svojou pohostinnosťou slovenskou, druhý stal sa lekárom a – Martinom Kukučínom. Keď Janoška odišiel do Mikuláša, do Jasenovej prišiel môj otec.  Delil srdce svoje medzi širokou verejnosťou a malou dedinkou i medzi kostolom a poľom jasenovským. S Pavlom Zochom a Jánom S. Fábrym založil Stráž na Sione, ľudový časopis evanjelický,  organizoval známe slovenské evanjelické „pastorálne konferencie“ a pokúšal sa o spolok, nazvaný menom Tranovského na vzor katolíckeho svätovojtešského. Doma v Jasenovej, komasáciou už rozvrhnutou, dal sa usporadovať a zdokonaľovať hospodársky život. Jasenová bola z prvých obcí, ktorých chotár sa preskúmal vedecky, a aby získal dôveru v hospodárskom pokroku, otec posýpal zem vlastnou rukou. Ako to išlo z roka na rok, až sa Jasenová vykúpila z dlhov a stala sa vzorom hospodárskeho poriadku i blahobytu, je rozprávka, o ktorej sa písalo už i u Nemcov a ešte sa písať bude. V práci otcovej pokračoval  Ján Jamnický a najmä učiteľ Vávra, rodák turolúcky. Napokon prišiel Andrej Devečka zúčtovať s alkoholom.  A ešte prišiel prevrat.

Stmilo sa nad Chočom i v dolinách. V Jasenovej presvitajú svetlá petrolejových lámp. Pri jedných z nich dumajú o elektrike. Pri druhých čítajú spisy Martina Kukučína. V jednom z domov sú práve v poslednej kapitole Zábora. Poznali v ňom svoju rodnú obec. Intelektuálna sila,  vytrysklá z dediny tejto, nezaniká v cudzine. Vplynula do živého organizmu národa a prší na dedinu božím požehnaním…

(O rytme lyžiarskom, Výber z diela 1, 1954)