Doc. PaedDr. Miloša Kovačku, PhD. – literárneho vedca, bibliografa, cirkevného a kultúrneho historika, emeritného riaditeľa Národného bibliografického ústavu a univerzitného pedagóga,  spolupodnecovateľa kultúrneho života v Martine i duchovných podujatí na Slovensku charakterizuje viacodborovosť a trvanie vo vývine – zrenie. Načim ho chápať v dvoch významoch, ako vyspievanie, rast a ako rozhľadenie, videnie. Oba prístupy sa dotýkajú  životného oblúka i tvorivých prispení. Čo sa dialo a stáva vzdelanosťou, štúdiom a domýšľaním. Osvojovaním i hĺbaním o nadobudnutom. Nielen pre seba, ale rozdávaním sa. To mu vo všetkých zreteľoch umožnila práca v oblasti bibliografie, ktorú vykonával štyri a pol desaťročia v Matici slovenskej ako národnej knižnici a po ich odčlenení aj v samostatnej SNK. Rástol postupne od pracovníka v retrospektívnej bibliografii až po jej kľúčového programátora. Prirodzenou cestou vývinu. Potvrdzuje, že aj tím pracovníkov ustanovizne, akou je SNK, má osobnostný rozmer. Tvoria ju ľudia. Odborne pripravení a zaujatí  pre plnenie jej zmysluplných úloh.

Príchodom do pracovného úväzku vo vtedajšej MS ako národnej knižnici r. 1966, po jej storočnici, patrí do druhej „vlny“ tvorivých osobností, ktoré zviedli zápas o modernizáciu slovenských knižníc a bibliografie. Nadviazali tak na prvých vysokoškolsky pripravených a pre túto prácu zaujatých odborníkov, ako bol Michal Fedor, Peter Liba, Jozef Špetko a ďalší. Tí prišli do Martina rovno z vysokoškolskej prípravy, ale pôvodom pochádzali z východu a západu Slovenska. Miloš Kovačka patrí už k nie skupinovo, ale  postupne prichádzajúcim novým pracovníkom do MS už aj z Turca (D. Katuščák, P. Parenička, J. Beňovský), alebo z jeho okolia J. Rezník z Liptova (ale už vysokoškolsky pripravený v Martine, ako M. Kovačka na Pedagogickom inštitúte), T. Winkler od Žiliny, B. Belák a Š. Baranovič z Prievidze, B. Laco z Oravy a pod. Aj tieto zretele, isté miestne či územné ukotvenia, majú svoje dôsledky v zaujatí pre rozvoj aj kultúrnych  podmienok.  V istom ustálení na rodnej základni. Tento zreteľ – vytrvanie v práci v jednej ustanovizni a v rodnom prostrední najzreteľnejšie reprezentuje práve Miloš Kovačka. Jeho tvorivý zástoj pri rozvoji i obrane SNK a národnej kultúry možno sledovať z viacerých hľadísk, čomu sa tak sústredene venoval, v akých vývinových obdobiach, či v miestnych a územných vzťahoch, akými námetmi a osobnostnými prínosmi sa zaoberal, a v akých spolčujúcich ustanovizniach pôsobil. V každom ohľade prinášal nové pohľady a riešenia.

Narodil sa 30. októbra 1940 v turčianskej obci Sklabiňa. Základnú školu vychodil v Hornom Jasene a v Martine, Jedenásťročnú strednú školu absolvoval v Martine (1957). Študovať začal medicínu v Olomouci, pre zdravotné ťažkosti sa vracia domov a vyštudoval Pedagogický inštitút v Martine, odbor slovenčina, dejepis (1965). Už ako pracovník MS si urobil rigoróznu skúšku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici (1981) a o rok neskôr obhájil dizertačnú prácu v SAV a stal sa kandidátom vied o umení. Vo vzdelávaní pokračoval aj druhým atestačným stupňom (1989). Na Filozofickej fakulte prešovskej univerzity obhájil habilitačnú prácu a získal docentúru z Teórie a dejiny slovenskej literatúry (2004). Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil jeden vyučovací ročník ako učiteľ na základnej škole v Martine (1965/66) a následne sa „upísal“ súpisom literatúry a jej usústavňovaniu i komunikovaniu, čiže bibliografii. Začínal v Bibliografickom odbore MS. Matica po oslavách storočnice prestala byť už pre komunistických politikov „retrográdnou, zastaranou, buržoáznou a nacionalistickou inštitúciou“ , za akú ju považovali v 50. rokoch  vtedajší mocipáci, so snahou zaštítiť sa jej minulým kultúrnym pôsobením.  Začala sa aj personálnym obsadzovaním  rozširovať novými pracovníkmi a vznikali nové pracoviská. Medzi prvými – Pamätník slovenskej literatúry a Útvar pre strojové spracovanie zbierok (čo bola prvá základňa pre kybernetizáciu pracoviska). Miloš Kovačka sa zapojil do ich činnosti a riešení. S Pamätníkom najprv spoluúčasťou na Večeri pri Vajanskom a prispením veršami do zborníka mladých martinských autorov Stretnutie. S pracoviskom pre strojové spracovanie zbierok už trvale v súvise so všetkými následnými bibliografickými činnosťami, na ktorých sa zúčastňoval. Do bibliografickej praxe sa dostal v čase prudkých diskusií o jej vedeckosti a špecifickom uvedomovaní sa voči, vtedy v našich podmienkach, rodiacej sa vedeckej informatike. Ich otázky sa sprvu zdali protirečivé, akoby sa vylučovali, alebo nahrádzali.  Postupným pričiňovaním  aj Miloša Kovačku sa tieto zjednodušovania odstránili a kooperácia oboch disciplín pokračovala vo vzájomnej súčinnosti.

Retrospektívny  bibliograf

Prvou  úlohou Miloša Kovačku bolo spracovávanie článkov zo slovenských novín a časopisov za roky 1919 – 1944 v retrospektívnej bibliografii v r. 1966 – 1970. Tá bola, spolu so súčasnou či súbežnou bibliografiou, jednou z kľúčových úloh vtedajšej MS. Realizoval sa zámer, ktorý sa prijal a schválil  po poštátnení SNK ako národná knižnica  (1954) a mal dobehnúť zaostávanie poznávania slovenskej knižnej a časopiseckej publicistiky prostredníctvom jej súpisov i rozpisov, čo slovenskej kultúre v 20. storočí chýbalo. Bolo treba pokračoval v Riznerovi, v celej šírke i hĺbke úlohy. Prienik do prudko sa diferencujúceho kultúrneho života  v podmienkach prvého obdobia Česko-Slovenska a následne i Slovenskej republiky do SNP, umožnil Milošovi Kovačkovi nielen osvojenie bibliografických postupov, ale aj široké obohatenie poznatkov každodennou prácou s nimi. Bola to všestranná a kvalitná teoreticko-heuristická príprava praxou.

 

Špeciálny bibliograf

Druhým štádiom tvorivého pričiňovania sa o rozvoj slovenskej bibliografie boli Kovačkove práce na špeciálnych bibliografiách. Od r. 1971 do 1982  sa zúčastňuje spracúvania a vydávania Bibliografie literárnej vedy a umeleckej literatúry na Slovensku. Zo šírky retrospektívy sústreďuje sa na sledovanie naoko užšej odbornej oblasti, ale pritom tiež už bohato rozvitej publicistiky z vedeckého i kritického myslenia o staršej i súčasnej slovenskej literatúre. Táto fáza obohatila už Miloša Kovačku  aj pre budúcu pedagogickú činnosť v oblasti literárnej vedy, prispela k jeho argumentačnému zázemiu o potrebe systémového a materiálovo nasýteného bádania i v špeciálnych disciplínach.

Súbežná bibliografia

Následne sa Miloš Kovačka dostáva znova v celej šírke publikačnej produkcie na Slovensku od r. 1982 a to k spracovávaniu a vydávaniu Slovenskej národnej súbežnej bibliografie. Dialo sa to v čase, keď sa jej spracúvanie postupne uskutočňovalo pomocou moderných informačných techník, ktoré si vyžadovalo rozšírenie poznatkov aj o technické riešenia. Reprezentácia slovenskej bibliografie sa touto cestou zapája do celosvetových trendov a dostáva sa aj k širšiemu využívaniu. Už nie je len súpis a rozpis prác iných, ale tvorivé systematizovanie potrebné pre rozvíjajúci sa výskum slovenskej vedy, ale aj techniky a hospodárstva. Informatika už nie je len  kultúrnou reprezentáciou, ale životne potrebnou a dostáva sa do centra pozornosti. Stáva sa mu predmetom i jej teoretického poznávania a aplikovania.

Teoretik a metodológ

Miloš Kovačka po „prechode“ praxou vo všetkých troch „prúdoch“, či súčastiach  bibliografie (retrospektívnej, súbežnej  i špeciálnej) dostáva úlohu od r. 1989 zostavovať a redigovať aj Bibliografický zborník. Už predtým prispieval do neho a jeho obsah obohatil  novými témami súvisiacimi so spracovávaním  bibliografie modernými technikami. Tak, ako predchádzajúce ročníky  od konca 50. rokov minulého storočia pripravovali celú škálu nových bibliografov na riešenie úloh a presadzovali povedomie o bibliografii ako samostatnej heuristickej disciplíne. Kovačkom redigovaný bibliografický zborník tieto úsilia ukotvuje historicky, teoreticky i metodologicky. Metodológia dáva do stálosti usústavnenia to, čo je ustavične „živé“, v pohybe, vývine, premenách. Sústredenia a zverejnenia poznatkov a diel, ktoré opatrujú pracoviská, ako je SNK a jej špecifikované súčasti (Literárny archív, Biografický ústav a Literárne múzeum), majú v predmete nielen uchované zbierky, ale aj vývin sledovaných odborov a dejiny ich komplementovania, čím sa stávajú zároveň aj dejinami spracovaných odborov. Tento všestranný príkon k vede, aj cez bibliografiu, cieľavedome projektovaný Milošom Kovačkom do zrelého a sebavedomého uvedomovania, stal sa základom zvýznamnenia bibliografických prác v súčasnosti. Prirodzene aj pomocou informačných techník. Nuž teória komunikácie stala sa týmto domýšľaniam východiskom. Všetky spomínané postupné presadzovania sa diali v čase tzv. normalizácie. Dnes to tí, čo ten čas komunistickej totality, ktorá zavládla po auguste 1968, asi ani nepochopia, čo museli pretrpieť schopní riešitelia úloh pod (ne)vedením (v oboch zmysloch slova) stranou dosadených riadiacich pracovníkov. Ich odbornosť bola stranícka knižka a úloha strážiť tvorivých ľudí, aby neprekročili mieru  byť služobníkom ich zámerov. Takých sa vystriedalo viac, ale všetci boli na to isté kopyto. Spochybňovali všetko, čo nebolo „ marxistickým“ myslením. Teória informácií prirodzene takou nebola. Tá bola pre Miloša Kovačku, spolu s komunikačnými technikami kľúčom k rozvinu. Uvedomoval si úlohy bibliografie aj v širšom reprezentačnom chápaní, ale aj v praktickom uplatnení, začal osvojovať najprv praktickým riešením a následne vnikaním do jej vnútorných zákonitostí. Pátraním po nich, vzhľadom na celok, od predmetu, cez spracovanie až po výstupy.

Prvým, samostatne publikovaným dielom Kovačku bolo vydanie Bibliografie článkov zo slovenských novín a časopisov za r. 1919 – 1944. Metodická príručka (1969). Následne  zborník K niektorým aspektom regionálnej a personálnej bibliografie (1974), Funkcie Slovenskej národnej bibliografie a K niektorým východiskovým aspektom vymedzenia pojmu predmet národnej bibliografie (1975), K otázkam vzájomných vzťahov regionálnej a retrospektívnej bibliografie (1976), Systém špeciálnej bibliografie na Slovensku (1976), Typológia dokumentu IKIS KZK (1989).

Popri týchto samostatných vydaniach spracoval a zverejnil veľké množstvo čiastkových riešení a príspevkov uverejnených v rozličných zborníkoch a časopisoch, v ktorých sa venoval jednotlivým praktickým i teoretickým otázkam modernej bibliografie. Nadväzuje na jej historický odkaz, byť nielen prameňom k novým poznatkom, ale aj doložením o dejstvovaní slovenskej vzdelanosti a tvorivosti. Pre ich bohatosť a rozmanitosť treba aspoň zástupne zaznamenať, že sa v nich venoval formálno-typologickým zvláštnostiam dokumentov a funkciám národnej bibliografie (1978), Základným otázkam systémovej výstavby a optimalizácie slovenskej národnej bibliografie (1979), Hlavné línie a výsledky riešenia čiastkovej výskumnej úlohy – systém špeciálnej bibliografie na Slovensku (1981), Problematikou špecializovaných bibliografických diel automatizovaného typu (1981), Rozvoj automatizovaného systému súbežnej národnej bibliografie (1983), Spoločná bibliografia ako produkt medzinárodnej bibliografickej práce (1983), Súbežná slovenská článková bibliografia – vývoj stav a perspektívy (1986), Príspevok súbežnej slovenskej národnej bibliografie k rozvoju kooperačných vzťahov v bibliografickom systéme (1986), Rozvoj bibliografickej činnosti na Slovensku do r. 2000 (1999), Problematika všeobecného modelu personálnej bibliografie, Národný program retrokonverzie (1994). Všetky spomenuté práce mali dosah na prax i využitie bibliografie.

 

Manažér

Celý komplex bibliografickej činnosti nielen v rámci SNK, ale aj Slovenska, dostáva do náplne ako riaditeľ Národného bibliografického ústavu SNK v r. 1991, a vedie toto špecifické pracovisko s koordinačnými úlohami rozhľadene a na odbornej úrovni i rozvitými aktivitami, až do odchodu na dôchodok v januári 2011. Do tejto jeho činnosti prirodzene vyústili všetky skúsenosti dovtedajšej praxe i teórie, ktorú neprestáva rozvíjať i naďalej. Pritom nezabúda aj na to, čo súčasné bibliografické činnosti predchádzalo, čiže dejiny. V nich do popredia vystupujú aj otázky histórie bibliografie, prípravou konferencií o jednotlivých stránkach jej dejín, s venovaním sa najmä portrétnym analýzam jej jednotlivých tvorcov (Ľ. V. Rizner, Ján Vladimír Ormis, Juraj Ribay, Michal Rešetka, Pavol Doležal, Michal Chrástek,   Michal Fedor, Štefan Ďurovčík, Ján Agnet, Ján Čaplovič a ďalší). Mimoriadnou hodnotou týchto koncepčne a postupne objasňovaných príspevkov bolo, že sa slovenská bibliografia „zakoreňuje“, sledovaním jej postupné „vynáranie“, ktoré sa mohlo stať len na základe výskumu jej prvých historických riešiteľov.

V tej súvislosti načim však zaznamenať aj ďalší kľúčový zreteľ riadenia bibliografickej činnosti Miloša Kovačku v celoslovenských súvislostiach i inštitucionalizovanom konkretizovaní pracoviskom, ktoré dostal za úlohu viesť. Dá sa povedať, že sa tieto riešenia „rozpínali“ medzi cieľavedomým sebauvedomovaním bibliografie, presnejšie bibliografov, že majú svojich predchodcov, a na druhej strane smerovaním k zdokonaľovaniu komunikovania prác prostredníctvom informačných techník, ale aj uchovávaním „klasických“ bibliografických postupov, publikovaním bibliografických prác. V tomto ohľade nadviazal na prvé koncepčné úlohy nastoľované Jánom Štefánikom a jeho spolupracovníkmi od zrodu pracoviska a ich presadenia Petra Libu, v spore s ideologickými oponentmi, čo ho stálo aj miesto v SNK a následné postihovania. Cieľavedomý príhlas ku kontinuite bolo aj udržanie a aplikovanie pôsobenia demokraticky sa zrodenej koncepcie koordinácie bibliografických prác ešte v zložitých podmienkach ideologického tlaku v r. 1956. Práve spolupráca všetkých centrálnych knižníc na tomto úseku na čele so vtedy poštátnenou Maticou slovenskou ako národnou knižnicou jej zabezpečila ich uznanie, hoci vlastne na tomto úseku bola začiatočníčka. Riešitelia koordinácie na tomto demokratickom princípe spoločného zlaďovania stali sa vzorom aj pre iné štátne bibliografické pracoviská.

Kovačka, už ako riaditeľ, sa dotkol aj viacerých literárno-bibliografických aspektov národnej, regionálnej i personálnej produkcie a informatiky, otázok falza a pod.  Obsiahol tak pracovné postupy i dejiny. Zároveň sám prispel do riešení nielen programovaním národnej bibliografie a manažovaním jej podujatí, ale aj špeciálnej spoluúčasťou na tvorbe personálnej bibliografie Pavla Jozefa Šafárika (2004) a už spomínanej Bibliografie literárnej vedy. V týchto prácach sa prejavil ako kontinuitný programátor, nadväzujúci nastoľovateľ na uskutočnenia i nenaplnené zámery predchodcov, ale hľadajúci aj nové prístupy k riešeniam. A ešte viac tímový systemizátor, skupinový usústavňovateľ, zapájajúci celú škálu riešiteľov a sám sa ich zúčastňujúci. Ujal sa aj viacerých občianskych združení. Bol vedúcim, či predsedajúcim množstva odborných konferencií a popularizujúcich seminárov, ako predseda Spolku slovenských knihovníkov i jeho bibliografickej sekcie.

 

Literárny vedec

Obrazne môžeme povedať, že Milošovi Kovačkovi poznatky „tiekli“ priamo na pracovný

stôl, prirodzene najviac z nich využíval tie, ktoré súviseli s jeho predchádzajúcou prípravou, čiže literatúrou, históriou a kultúrou. To bola už jeho osobná zaujatosť pre hodnoty utajené v zaležaných vydaniach. Sprístupnil ich vo viacerých príspevkoch. Vzťahovali sa najmä na národné obrodenie. Samostatne knižne vydal Janka Matušku (1970) i jeho Piesne a báje (1971), Petra Kellnera-Hostinského, Hymny a žalmy P. O. Hviezdoslava (1996). Patria k nim aj dizertačná práca Slovenské študentské rukopisné časopisy v 19. storočí (1989) a habilitačná Duchovné princípy, literárne vzdelanie, knižná kultúra a bibliografia v dejinách slovenskej literatúry (2004). Ide teda o úplnú syntézu toho, čo získal štúdiom i bibliografickou prácou. Tá následne prestupovala aj do ďalších odborov.

Biografista

            Na literárnu vedu priamo nadväzuje aj biografistika Miloša Kovačku. Tak  portrétne spracoval  a personálnymi profilmi  predstavil celú množinu osobností, v rozličných, aj ním redigovaných zborníkoch (Bibliografickom, Biografickom, Knižnica a i.) a časopisoch (Čitateľ, Knižnice a vedecké informácie, Knižnica, Tvorba T., Cirkevné listy, Slovenské národné noviny a mnohé ďalšie). Tak sa zaoberal Jánom Franciscim, Svitaním, Antológiou levočských študentov, Samom Kuchtom, Jozefom Horákom, Jozefom Škultétym, Pavlom Dobšinským, Štefanom Krčmérym, Jánom Hollým, Jánom Pavlom Tomášikom, Čajakovcami, Kolomanom Banšelom, Gustávom Lojkom-Tisovským, Svetozárom Hurbanom Vajanským, Teréziou Vansovou, Osobnou knižnicou Milana Rastislava Štefánika, Tiborom Zochom, vydavateľskou činnosťou Tatrín, Jozefom Cígerom Hronským, Jánom Smrekom, Júliusom Bottom, Emilom Boleslavom Lukáčom, Petrom Kellnerom Hostinským, Doležalovcami, Samuelom Godrom. Venoval pozornosť aj blízkym spolupracovníkom, Julovi Vanovičovi,  Michalovi Fedorovi, Petrovi Libovi, Augustínovi Maťovčíkovi a ďalším. Vystihujúc podstatu ich prínosu alebo neznáme stránky ich pôsobenia. Patria k nim jeho recenzie iných bádateľov. Podieľa sa aj na spracovaní hesiel viacerých biografických slovníkov (Biografický lexikón Slovenska, Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry a i.).

 

Literárny múzejník a medializátor

Na  publikačné formy literárneho bádania zasa nadväzujú aj literárno-múzejné realizácie, a jeho domýšľania literárno-školských vzťahov ako prispievateľa do Literárnomúzejného letopisu a pripravovaním literárnopamiatkárskych  scenárov. Tak mal podiel na zrode pamätnej izby M. M. Hodžu v Rakši, Jána Jesénia a rodu Jesenských v Turčianskom Jasene, pamätného domu J. Ľ. Holubyho a Ľ. V. Riznera v Zemianskom Podhradí, ako aj Biblia v dejinách Slovenska. Na vecnú a pracovnú prezentáciu sa viažu aj Kovačkove literárne a religionistické scenáre  pre  televíziu: Slovenský žalmista P. O. Hviezdoslav, Turčianske pamätníky, Jur Jánoška, Karol Kuzmány, Elena Marothy-Šoltésová, Archívnictvo v evanjelickej cirkvi a Významné evanjelické jubileá.

 

Kultúrny historik a matičiar

Zúčastňoval sa aj na širších kultúrnych aktivitách, o ktoré sa usilovala Matica slovenská, obnovujúca v rokoch 1968 – 1973 svoju, dovtedy rozpustenú členskú základňu. Tak sa pracovníci MS stali vlastne „dvojdomými“. Mali svoje odborné pracovné úväzky a zároveň sa zapájali do vzdelávacích úsilí matičného hnutia a obnovy Martina ako kultúrneho centra, zámerne likvidovaného komunistami. Túto činnosť významne reprezentuje ním zostavená pamätnica Z vôle ľudu obnovená (Martin, 1969, 197 s.). Ako aj ponovembrové činovníctvo v Rade národnej kultúry ako jej podpredseda a dejepisec martinských kultúrnych snáh, ustanovizní ako trvalý prispievateľ do života Turca a Turčianskych novín.

 

Obranca SNK

Hoci osobne je Miloš Kovačka zdanlivo nevýbojný, správaním umiernený, keď sa dostávala inštitúcia Slovenskej národnej knižnice do komplikovaných vnútorných vzťahov, vzhľadom na jej súčinnosť s členskou základňou Matice slovenskej, vedel vždy zaujať nielen kritický, ale aj odvážny obranný postoj. Po novembri 1989 sa dovtedajšia „dvojdomosť„ Matice slovenskej ako národnej knižnice inštitucionalizovala tak, že členská základňa sa stala opäť spolkovou, na čele s predsedom, ktorý za svoju činnosť zodpovedal valnému zhromaždeniu a SNK i jej pracoviská sa stala štátnou inštitúciou, na čele so správcom, ktorý zodpovedal za jej vedenie Vláde SR prostredníctvom ministra kultúry. Štatutármi pri spoločných úlohách boli obaja, predseda i správca. Keď počas osláv 125-ročnice MS vznikli spory, ako finančne zabezpečovať inštitučnú súčasť, snahou predsedu zmeniť riešenia  bez oboznámenia vedenia, na úkor SNK, postavil sa Miloš Kovačka proti jeho individuálnym úsiliam, a odvolaniu správcu nesúhlasiacim  s konaním predsedu. Keď vznikli opäť takéto snahy predsedu i výboru MS – zlikvidovať autonómnosť SNK ako štátnej inštitúcie, podriadením spolkovej základni, v r. 1966, stal sa spoluiniciátorom zamedzenia  takých úkonov, ktoré však predseda presadil cez mečiarovský zákon z r. 1967. Keď jeho dôsledky doľahli likvidačne na pôsobenie SNK a jeho pracovísk, stal sa spolupresadzovateľom odčlenenia SNK od MS. Tieto obranné vystúpenia neboli protimatičným konaním, ale zastávaním sa toho, o čo sa MS historicky pričinila, vznik najprv spolkovej SNK a potom opačne jej “záchranou“ mena MS po poštátnení r. 1954. Tak ako pred osamostatnením SNK, aj po ňom bol a zostal Miloš Kovačka spoluúčastník viacerých kultúrnych podujatí MS, najmä prednášaním na akciách miestnych odborov MS.

 

Pedagóg

       Významná je aj pedagogická činnosť Miloša Kovačku, najprv na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a na Žilinskej univerzite (Dejiny knižníc a bibliografie) a Biblickej školy v Martine (Duchovné dejiny na Slovensku). S tým súvisí aj jeho vynikajúce rétorstvo. Vie pracovať so slovom a jeho prejav nemá len odbornú úroveň, ale aj istú estetickú hodnotu. Tak sa dostáva vzdelávanie i pôsobenie Kovačku do oblúka, keď najprv začal ako učiteľ na základnej škole, aj pripravovaný vzdelávaním na túto úlohu, ale profesnými aktivitami vyrástol na všestranného kultúrneho vzdelanca, schopného reagovať tvorivo na celú množinu historických, personálnych, literárnych i informaticko-metodologických otázok.

 

Kultúrny aktivista

       Popri členstve a vedení už spomínaných profesných knihovníckych a bibliografických spoločenstiev a podpredsedníctve Rady národnej kultúry, ktorá mala podiel na uchovaní kontinuity snáh o kultúrnu obnovu Martina, zlikvidovaného zámerne po r. 1948, keď sa viaceré úsilia vtedajšieho vedenia „pričiňovali“ o nadviazanie na takéto zmary. Mal podiel na vzniku Dní Milana Hodžu v Sučanoch a Martine. Bol spoluzostavovateľom zborníkov z ich vedeckých konferencií, ako aj ďalších ním organizovaných odborných podujatí, ako boli Memorialis (2007) a dva zborníky Zemianstvo na Slovensku (2009). K takýmto pohonným projektom, zapojujúcim príbuzné osobnosti do spoločného riešenia, bola problematika vývinu kresťanského myslenia a jeho inštitucionalizovaného konkretizovania, pod názvom Pramene k duchovným dejinám Slovenska (2010). Úloha zostáva trvale otvorená na spoluriešiteľské zapojenia sa každému záujemcovi prostredníctvom internetu. Aj ako dôchodca je člen Predstavenstva Spoločnosti pre Tvorbu a jej redakčnej rady a spolupôsobil pri usporiadaní pätnástich ročníkov podujatia Duchovné hodnoty pre dnešok. Konali sa na rozličných miestach Slovenska, so snahou obnoviť pretrhnuté tradície slovenskej duchovnej kultúry.

 

Biblista a cirkevný historik

       Súčasťou vnútornej orientácie i výskumnej práce Miloša Kovačku boli a sú aj  príspevky  presahujúce literárne výskumy do kultúrno-historických otázok a cirkevných dejín. Patrí k tým slovenským intelektuálom, ktorí sa hlásia k svojmu vierovyznaniu a svojou činnosťou objasňujú aj duchovné a ekumenické otázky kresťanstva na Slovensku. Zvlášť načim oceniť jeho štúdie Citara Sanctorum, Biblia v dejinách Slovenska (obidve 2006). Publikuje aj v náboženských periodikách. Zvlášť sleduje rodný martinský evanjelický zbor (rediguje i jeho časopis Evanjelik) a spracúva osobnosti v ňom pôsobiace, ako boli Jozef Horváth, Karol Kuzmány, Ľudovít Šenšel, Jozef Bučko, Ján Bohdan Hroboň a iní.

       Tieto otázky riešil ešte na bibliografických pracoviskách, často v súvise s nimi, ale aj z osobného záujmu, v čom pokračuje aj ako dôchodca. Hoci ho neraz ohrozujú aj zdravotné neduhy, premáha ich tvorivými činnosťami. Neprestáva sa však zaoberať viacerými, už spomínanými vrstvami ľudského vedomia i svedomia, pretože ľudskosť, charakter a mravnosť ho „poznamenávajú“ tiež. V tvorbe, i v osobnom živote. Píše, prednáša a koná priam ako personálna ustanovizeň. Tak sa na neho aj obracia široká duchovná i kultúrna verejnosť. Zúčastnil sa na spracovaní kazateľského diela významných evanjelických kňazov, pôsobiacich v Martine, Jozefa Bučku, ktorý zahynul v koncentračnom tábore a Jána Bohdana Hroboňa, dediča hroboňovskej tradície a iniciátora obnovy cirkevného života i založenia Biblickej školy v Martine. Nadviazal aj na práce o Žilinskej synode z r. 2010 digitálnym sprístupnením novoobjavenej originálnej listiny Zákonov a ustanovení Žilinskej synody z r. 1610. Spolu s vedeckým tímom zostavené dielo ešte na pracovisku  Bardejovský katechizmus z r. 1581 – najstaršia slovenská kniha, vyšlo koncom r. 2013. Spracoval do nej rozsiahlu štúdiu o dejinách vydávania Malého katechizmu Dr. Martina Luthera na Slovensku a pre Slovákov (vyšlo viac ako 313 vydaní za posledných 430 rokov.) Pokračuje v poznávaní života a diela významných osobností, súvisiacich na jednej strane so SNK, a na druhej aj s dejinami evanjelickej cirkvi, a to Fedor Ruppeldt. Život a dielo (2011). Tento významný evanjelický biskup, zástanca Turčianskeho Sv. Martina ako centra národného a kultúrneho života Slovákov, vymenovaného za prvého bibliotekára SNK. Nemohol sa nevenovať editorovaniu i napísaniu štúdie o diele a inšpiratívnom čítaní priateľa Júliusa Vanoviča. Publikácia vyšla pod názvom Večný nepokoj po-etika (2011). Obdobne editoroval a písal aj o živote a prácach významného slovenského matematika a dekana Matematicko-fyzikálnej fakulty UK Bela Riečana Ale najväčšia z nich je láska (2013).

       Neprestáva pokračovať ani v bádateľskom programe, ktorý rozvinul o dejinách knižnej kultúry na Slovensku ešte v pracovnom úväzku v SNK, a v tých súvislostiach napísal rozsiahle štúdie o Samuelovi Tešedíkovi (o jeho Knižečke k čítaní určenej pre mládež), Jurovi Jánoškovi (o koncepcii slovenskej kníhkupeckej siete). Vyšli v Knihe 2011. Štúdia o Jánovi Baltazárovi Jesenskom-Gašparé, významnom  podielnikovi na rozvoji Turčianskeho Sv. Martina v Memorandovom období (vyšla v zborníku Slováci na panovníckych dvoroch, 2012). Pre webovú stránku SNK vytvoril základy elektronickej knižnice memorialistiky.

 

Regionalista

       Život Miloša Kovačku „vyteká“ z turčianskej dediny a vo svojich článkoch pre regionálne denníky sa často vracia do jej minulosti, nuž prirodzene „pretiekli“ aj do kníh. Patrí medzi nimi Sklabiňa 770. Ide o esej o rodnej obci pri príležitosti jej okrúhleho jubilea (2012). Rovnako prispel aj do publikácie Vzácne ženy rodu Révai, ktoré preslávili duchovné dejiny Turca (2013). Patria k nim aj príspevky o Onódskom sneme, na ktorom popravili dvoch turčianskych zástupcov a Memorande slovenského národa, ako aj podiele Martina na vzniku Česko-Slovenska.

 

Rétor

       Miloš Kovačka vyzrel na významnú tvorivú osobnosť, hýbajúcu kultúrou a duchovným životom v celoslovenských súvislostiach. Stalo sa tak v súvise s prácou v súčastiach rodiaceho sa komplexu slovenskej bibliografie v čase prelomu a rozvinu informatických technológií, čo plno využil aj vo vlastnej odbornej práci. Charakterizuje ho, že je človekom slova. V zmysle duchovnom i výrazovom. Jeho prijatím v biblickom zvestovaní i pracovným sprostredkovávaním cez zaznamenávané poznatky. Tie v jeho osvojení uplatňuje aj osobným slovesným podaním. Ako rečník, snažiaci sa nielen o zrozumiteľný výklad s čím oboznamuje, ale aj jeho osobitné vycizelovanie. O také príspevky ho žiadajú už roky cirkevné i kultúrne spoločenstvá. Chodí medzi ľudí, prednáša, rozdáva čo poznal a má svojím podaním mimoriadne úspechy. Našťastie nespyšnel. Píše i rozpráva. Delí sa, odovzdáva. Ako mu, aspoň pri jubileu, za všetko neďakovať?

Záhlavie portrétu charakterizuje Miloša Kovačku dvojvýznamom zrenia. Jeho postupnosťou vyrástol rozhľadený odborník nielen v bibliograficko-informačnom komunikovaní zaznamenaných i zverejnených poznatkov a diel, ale nimi aj všestranne vzdelaná, interdisciplinárna osobnosť. S rozsiahlymi, univerzálnymi poznatkami i skúsenosťami v rozličných činnostiach v oblasti knižnej kultúry. Odprvoti pracovného pôsobenia išlo o dvojdomosť v knižničných úlohách a riešeniach spojenú s obnovou i obranou matičnej myšlienky, vyrastajúcej z demokratického spolčovania a kultúrneho účinkovania našich predkov, ktoré aplikoval na súčasné potreby. To všetko obsahoval s optikou hlboko osvojenej Biblie a bibliografických i kulturologických metód i činností, s vyústením aj do účasti na obnove komunistami potláčanej evanjelickej cirkvi, nielen v miestnom pôsobení – Martine – ale všade, kde to bolo načim…