K štyristému výročiu básnikovej smrti (1564 – 1616)

Rok 2016 je rokom veľkého shakespearovského výročia. Ak pripustíme, že sa narodil 23. apríla (s istotou to nevieme, poznáme iba dátum jeho krstu), potom to bude 23. apríla 2016 štyristo rokov, čo zomrel práve na svoje narodeniny.

Tento dátum si bude pripomínať celý svet a aj ja som si ho chcel uctiť kompletným prekladom jeho diela. No ako sa aj môj život nachyľuje, zisťujem, že moje plány boli prismelé. Pred desiatimi rokmi som sníval o tom, že to do roku 2016 zvládnem. No kdeže – ten rok je za dverami a som s tou prácou ledva v polovici. Pred piatimi rokmi som si vravel, že historické hry vynechám, no preložím aspoň všetky jeho tragédie, komédie a romance. Ani to sa mi nepodarilo. Tragédií napísal desať – a za mnou je iba Romeo a Júlia,  Hamlet, Othello, Kráľ Lear, Macbeth, Antonius a Kleopatra a Coriolanus – tri tragédie (Titus Andronicus, Timon aténsky a Iulius Caesar) mi ešte chýbajú. Z jeho trinástich komédií je za mnou Skrotenie čertice, Dvaja veronskí šľachtici, Sen svätojánskej noci, Veselé panie z Windsoru, Veľa kriku pre nič, Ako sa vám páči, Trojkráľový večer, Oko za oko a pol Benátskeho kupca – a štyroch som sa ešte nedotkol. Z jeho piatich romancí som preložil iba Zimnú rozprávku a Búrku. Tri mi chýbajú. Chcel som preložiť aj celú jeho poéziu, zvládol som Sonety, Milenkin nárek a (pre čitateľov Tvorby) aj Fénixa a hrdličku – no Venušu a Adonisa či Znásilnenie Lukrécie mám ešte iba pred sebou.

Navyše som s hrami pochodil ako Fellini s filmami – preložil som ich sedemnásť a pol. Benátskeho kupca som prekladal pre dvojjazyčnú inscenáciu, v ktorej Shylock, Jessika a Tubal hovorili po česky, a dodnes som sa nedostal k tomu, aby som hru doprekladal.

Ak to neurobím, nikto sa po mojej smrti nedozvie ani to, že som si pre poznámkový aparát knižného vydania už do foroty preložil a v počítači suším ľudovú Baladu o Gernutovi – jeden z málo známych prameňov, z ktorých Shakespeare na napísanie Benátskeho kupca čerpal inšpiráciu.

Alebo že by som aj tento preklad zveril do opatery časopisu Tvorba? Nie je to zlý  nápad. Je to totiž báseň vhodná práve pre takýto časopis. Pre časopis, do ktorého prispievajú a ktorý čítajú slušní ľudia. Iba slušných ľudí nepomýli fakt, že tento prameň Shakesperovej inšpirácie je trochu kalný. Keď naň Shakespeare natrafil, iste ani on nebol nadšený jeho emóciou, zaujal ho iba príbeh. Z rovnakých dôvodov ho zaraďuje medzi prílohy editor ardenovského vydania John Russell Brown – len preto, aby upozornil na dejové paralely medzi baladou a Shakespearovou hrou. A isteže aj preto, že ak tu raz nachádzame nesporný Shakespearov prameň, aj shakespearistika musí čosi vydržať, inak by sa s ním nemohla zoznámiť. (Pripojený preklad vychádza z Brownovho vydania.)

Napokon, ani príbeh samotnej hry Benátsky kupec sa nezaobíde bez toho, aby mu venovali pozornosť iba slušní ľudia, slušní režiséri, slušní herci, slušní diváci a čitatelia. Inak sa môže stať, čo sa stalo v štyridsiatych rokoch minulého storočia – túto hru si vraj obľúbil aj fašistický diktátor Adolf Hitler. Obľúbil si ju z nevzdelanosti – Kupec benátsky nikdy nebola antisemitská hra, pretože jej autor síce Shylockovi nič nedaroval, no takisto sa vedel postaviť aj na jeho stranu a získať mu sympatie obecenstva.

William Shakespeare sa vedel zastať každej svojej postavy. Kde sa to naučil? Odpoveď hľadajme v jeho mladosti. Vieme, že do školy chodil v rodnom Stratforde, a hoci sa nevzdelával dlhšie ako do svojho pätnásteho roku, vzdelanie, čo sa mu tam núkalo, bolo kvalitné. Jeho kolega dramatik Ben Jonson síce tvrdí, že „Shakespeare vedel len málo po latinsky a ešte menej po grécky,“ no ak vo viacerých hrách cituje Ovidia, naznačuje to, že zvládol latinčinu aspoň do tej miery, aby ho mohol občas čítať aj v origináli. Aj rétorika mu musela ísť dobre – poznať to z dikcie jeho hrdinov. Renesanční študenti sa vraj na hodinách rétoriky cvičili aj v cicerónskom umení obhajovať obidvoch účastníkov sporu (disputatio in utramque partem). Tu kdesi zrejme získal stratfordský študent a budúci dramatik Shakespeare schopnosť byť súčasne advokátom rôznych strán – a preto si ani jednu jeho postavu nemôže prisvojiť a zneužiť ju nijaká ideológia. Patrí všetkým – a právom sa stal z neho aj najcitovanejší autor všetkých čias. V tomto zmysle som si dovolil i ja zložiť mu poklonu v jednom – možno trochu rúhavom, ale inak pravdivom – štvorverší:

Ó, Hospodine, pre básnické kruhy
je Tvoje Slovo prameň mocnej vzpruhy!
Veď v citovanosti si na svete vraj Ty
po Shakespearovi suverénne druhý.

Myslím, že viac už na úvod povedať netreba – a môže nasledovať The Ballad of Gernutus – Balada o Gernutovi.